Básničky na Hviezdoslavov Kubín VI

Slovenský jazyk » Básne

Autor: tanya
Typ práce: Ostatné
Dátum: 04.01.2020
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 4 819 slov
Počet zobrazení: 186 863
Tlačení: 1 317
Uložení: 1 076

Básničky na Hviezdoslavov Kubín VI

Andrej Sládkovič – Nehaňte ľud môj

Nehaňte ľud môj, že ľud je mladý,
klebetárski posmievači!
V mladom sa veku ide do vlády,
starému sila nestačí;
keď predkov nemal – a či ich nemal,
ktorí prežili čas zlatý?
čo bys´ sa mu ty zato posmieval?
Na potomkov on bohatý.

Nehaňte ľud môj, že nemá dejov
slávy svojej minulej sklad;
on ešte peknou kvitne nádejou,
budúcnosť má jeho poklad:
Počuješ bájne hlasy povestí?
Hovoria tie, keď čas čuší,
zázračný z nich on svet má vyviesti,
budúci svet v nich on tuší.

Nehaňte ľud môj, slepí sudcovia,
že ľud môj je len ľud sprostý;
často sú múdri hlúpi ľudkovia
dľa súdu svetskej múdrosti:
Počuješ? Spieva slovenské pole,
spievanky zrodia Homérov;
len ľúbosť útlu spievajú hole,
no budú aj bohatierov. -

Nehaňte ľud môj, ústa nečisté,
že odhodok on je hlúpy;
múdrosťou jeho vykúpení ste
a ešte vás raz vykúpi!
Či nepočuješ slová rozumné,
čo deň po dni opakuje?
Večné v nich pravdy, hlboké, umné;
ten ľud vedu si hotuje.

Nehaňte ľud môj, že je len malý,
že nevládne celým svetom.
Kde telo ducha k zemi nevalí,
tam duch lieta ľahším letom.
Na helénsky že ľud si spomnite –
duch si svet vlastný utvorí;
či v žaludi hôr zárod vidíte?
Nie! — no viďte dubísk hory!

Nehaňte ľud môj, že je chudobný,
že kraj biedny, smetisko má;
to je blud! má svet sebe podobný,
má hory, rieky, zlato má! –
A keď by nemal? — ale má hlavy,
má obchodu silný zárod. –
Ale či sú čriedy a bravy
a koniarne komus' národ?

Nehaňte ľud môj, že je ľud tichý,
že rád trpí, že je slabý; –
pravda, surovej on nemá pýchy,
nie je v zápasoch pochabý.
Vy to neviete, že duch národov
práve takú povahu má:
keď má vystúpiť s činnou slobodou,
najprv ticho myslí, dumá. -

Nehaňte ľud môj, že úcty nemá,
že ľud môj je potupený. –
Slávnejšie ešte svet tupí plemä,
nuž kto je tam zhanobený? –
Ach, zlé sú časy! na všetky strany
svet žertvuje bohom zlatým. –
Ale nechaj mi národ bez hany;
národ patrí k veciam svätým!

Andrej Sládkovič – Marína – úryvky

Ja sladké túžby, túžby po kráse
spievam peknotou nadšený,
a v tomto duše mojej ohlase
svet môj je celý zavrený;
Z výsosti Tatier ona mi svieti,
ona mi z ohňov nebeských letí,
ona mi svety pohýna;
ona mi kýva zo sto životov:
No centrom, živlom, nebom, jednotou
krás mojich moja Marína!

Možno mi tvojich úst sa odrieknuť,
možno mi ruku nedostať,
možno mi v diaľky žiaľne utieknuť,
možno mi nemilým ostať,
možno mi ústam smädom umierať,
možno mi žialiť v samote,
možno mi život v púšťach zavierať,
možno mi nežiť v živote,
možno mi seba samého zhubiť: –
nemožno mi ťa neľúbiť!

Marína moja! teda tak sme my
ako tie božie plamene,
ako tie kvety na chladnej zemi,
ako tie drahé kamene;
padajú hviezdy, aj my padneme,
vädnú tie kvety, aj my zvädneme,
a klenoty hruda kryje:
Ale tie hviezdy predsi svietili,
a pekný život tie kvety žili,
a diamant v hrude nezhnije!

Janko Kráľ – Zverbovaný

Dvanásti na krčme muzikanti hrajú:
to je svet ako kvet, paholci výskajú.
V krčme plno ľudu – naprostriedku v tanci
si pokreskávajú siedmi verbovanci,
si pokreskávajú, rúčkami tľapkajú
a na pekných chlapcov zboka zazerajú.
Janíček, Janíček, s peknou bielou tvárou
neoddávajže sa medzi tých husárov,
dajú ti dolomán za tú kabaničku –
veru ťa zverbujú, na hriešnu dušičku!
„Dobre je za pecou tam dakomu sedieť,
neznáte, čo jeden šuhaj musí trpieť.
Ked žilky ihrajú jak mušky na slnci
a mysle behajú jak bublinky v hrnci,
keď šuhaj junácku pesničku si spieva
a do hory pustej svoje túžby vlieva,
z duše a zo srdca tisne sa tajný hlas
a ešte nedala žiadna skala ohlas;
ešte nerozišiel spev sa po sihline,
a už začne hrmieť, durkať po doline.
Neznáte už, ľudia, ani znať nechcete,
čo je mladý šuhaj na tom šírom svete.
Otec ho bičuje, sestra ohovára,
a milá ho jeho s druhými potvára.
Ach, mamička moja, keď mas' rada mala,
k čomus' ma takému do rúk lósu dala!
Veďs' ma vyložila na tento cudzí svet,
ako keď zo črepa vyhodia mladý kvet;
kvet ten, ktorý ľudia dosiaľ nevoňali,
keď ho chcú vytrhať, načože ho siali!
Ťažko to, preťažko lúčke bez dáždička,
sto ráz ale ťažšie, keď moria Janíčka.
Keď dáždik neprchá, aspoň rosa vlaží –
parobček nič nemá, len za lepším baží.
Nemá – krem na svete nádeju jedinkú,
že dakedy bude mať milšiu hodinku."
Janíček za stolom sedí užialený,
sedí užialený vo veľkom trápení,
očička mu plačú – líčka sa mu menia.
„Och, kdeže na svete nájdem potešenia!
Vari mám ísť nadol tú pšeničku kosiť?
Čiže mám vojenskú šabličku si nosiť?
Kosa sa na skale môže mi polámať.
Šablička mi bedrá môže poomínať."
Husári nôžkami ľahko prepletajú.
„To sa, chlapci, to sa, čo ostrôžky majú!
To sa, chlapci, to sa, čo ostrôžky nosia –
nie takí trhani, čo sa dievkam prosia!
Pime, chlapci, pime, čo hneď čo strovíme –
pán kráľ je bohatý, to všetko zaplatí!"
Ostrôžky brnkajú, skleničky cengajú
a komus' na zdravie pripíjajú;
všetci pripíjajú – a rúčku dvíhajú –
„Už si náš, Janíček!" – radostne volajú –
„Dostaneš šabličku – zelený dolomán,
zvrhneš kabaničku a budeš veľký pán,
budeš sa na koni jak vicišpán nosiť,
a nemusíš sa viac starým babám prosiť!"
Veselo je chlapcom – bystrá hrá muzika,
a matka vo dverách užialená fiká!
„Ťažko som ťa, horko, chlapče, dochovala,
a hľa, čoho som sa, biedna, dočakala!
"Nazdávala som sa, budem mať tri svety,
a už aj ten jeden z rúk mojich uletí!
Môžem predať kone, môžem predať voly,
môže hrom hneď udrieť do pustej stodoly,
lebo viem, že tŕním už zarastie priedom,
nesadne si iba ten vrabček na náš dom –
aj to, keď ho najprv druhí došklbajú,
ta pôjde, kde ani tvory nebývajú.
Bude strechu dubkať, krídelká vystierať,
keď za tebou budem, Janíček, umierať."
Janík podnapitý ticho pokreskáva,
milá pod oblôčkom svojho oplakáva:
Škoda, že som ja to pred časom neznala,
bola by sa s tebou ani nemotkala,
ani by nebola veru zazerala,
kadiaľ tvoja nôžka jelenia behala.
Ale by na vráta krížik napísala,
pod krížik tri slová aspoň načiarala:
Máš, šuhaj, tri cesty a štyri chodníčky
choď, kde sa ti páči, len nie do Haničky;
ale chod chodníčkom ku bystrej vodičke,
aby si zabudnul o svojej Haničke:
do vodičky kukni, – je plno rybičiek,
na svete širokom je viacej dievčičiek."
Ženy veľmi plačú a chlapci výskajú:
„Dajže, bože, ľudom biednym, čo nemajú,
komu treba kone, komu treba voly,
a komu dievčatko ku boku po vôli;
frajerečka biela treba frajerovi,
šablička železná treba junákovi.
Šablička ligotná ako tá zornička,
na ňu sa podoprie mocná päsť Janíčka.
Na ňu sa podoprie a obzrie sa okolo:
Či to má vždy tak byť, ako dosiaľ bolo?" –

Janko Kráľ – Moja pieseň

Pod jablonkou pávy pásla, tvrdo zaspala,
tvrdo, tvrdo, tvrdulienko, ako tá skala.
Nespi, nespi, holubička, ver obanuješ,
sen je krátky, život dlhý, ver sa oklameš!

Pod jablonkou pávy pásla, tvrdo zaspala,
tvrdo, tvrdo, tvrdulienko, ako tá skala,
očká sivé zažmúrila, jak dve sestričky,
dobrú noc vám už na večnosť, jasné hviezdičky.
Ale líčko, ten raj tichý, pávy obstali,
aby včely a komáre naň nesadali,
by nemohol mesiac hľadieť, bystrá zornička,
by nemohlo ťa vídavať slnko, Hanička.
Obstali ho v štyri strany, ako stojí svet,
bo takej krásy nebolo nikdy, ani niet.
Obstali ho jak vojaci na sveta strany,
aby ani vetrík nehnul poklad neznámy.

Pod jablonkou pávy pásla, tvrdo zaspala,
tvrdo, tvrdo, tvrdulienko, ako tá skala,
spala rôček, tri mesiace aj jeden týždeň,
Janíček si k nej zabežkal každučičký deň.
Zabežkal si potajomne ráno, ráničko,
aby žiaden nepostihnul jeho srdiečko,
zabežkal si potajomne, keď večer nastal,
aby lepšie vyliať mohol ten svoj tichý žiar.

Pod jablonkou pávy pásla, tvrdo zaspala,
tvrdo, tvrdo, tvrdulienko, ako tá skala.
Spala rôček, dva mesiace a dve hodiny,
škoda, škoda, preškodička švárnej dievčiny!
Hodinôčka po polnoci jedna vybila,
dievčina sa ako vietor zo sna zdurila.
Očká sivé dva ráz mihnú, sto ráz zaplačú –
pávy pyšne za potôčkom takto si kráču:
Believal sa pekný kvietok, viac sa nebelie,
bolo v svete potešenie, už ho viacej nie,
boli v svete štyri svety, už ich viacej nie,
čo sa stalo, čo nestalo, žiaden nezmyje.
Kolembal sa pekný javor, viac sa nekníše,
nech si každý, čo zavinil, sebe pripíše.

Janko Kráľ – Kvet

Presadili kvietok z jari do jeseni,
keby jeseň ako jeseň, ale mráz studený,
Jaj, mamenko moja! Ľahký chodník z domu,
máš ma kedy za vdovca dať, nedaj ma nikomu.
Radšej budem priedom do smrti zmetávať,
ak' za vdovcom z okienečka na čeľaď volávať.
Radšej po strniskách pôjdem za húskami,
ako by mala objímať bradáča s fúzami.
Pros, horekuj, žaluj, sypaj hrach do steny –
ach, škoda, bože, mladosti! Môj venček zelený,
či som ho ukradla, či som ho dostala
na vode Váhu letiaci, keď som šaty prala?
Či na lúke našla, keď som húsky pásla?
Či ste ma za to chovali, aby len tak zhasla?
Skočil pes popod les, zbrechal po dedine –
Kde si, gazda? Otvor vráta veselej družine!
Už družina skáče pred vrátmi ozrutná –
matka dcéry sa spytuje: „Čo si taká smutná?"
„Jaj, mamenka moja! nežiaľ mi mladosti,
ale žiaľ mi, veliký žiaľ tej vašej starosti.
Nežiaľ mi, že musím zakosíliť môj svet,
ale žiaľ mi, ako na mňa vy budete hľadieť.
Nebolo vám hľadieť na dom vybielený,
ale bolo vám pozerať na veniec zelený."
Presadili kvietok z jari do jeseni,
keby jeseň ako jeseň, ale mráz studený.
Presadili kvietok zo slnca do tieňa,
kvietok s bolesťou pozerá na horu zelenú.
Pozerá, pozerá, ak' schne, tak vyschýna:
Či sa všetko má veseliť, len ja nie jediná.
Neber si na srdce, moja drahá mati,
že ja musím v čiernej zemi za mladi ležati.
Neber si na srdce, nemohlo inak byť,
musela som v mladom veku v čiernej zemičke hniť.
Ty si nie príčina, ty si dobrá bola,
pomysli si, moje srdce: kto lósu odolá!

Samo Chalupka – Sen

Keď som pásol na poľani,
pozaspal som o svitaní,
slnko horou zasvietilo,
milý môj sen rozplašilo.

Keby vedel, kde to leží,
kam to tá noc ráno beží,
letel by ta, ako strela,
vrátiť by sa mi musela.

Zdalo sa mi vo sne, zdalo,
dievča moje ma čakalo.
Čakalo ma s pekným pierkom
na záhrade pod večierkom.

A za dvermi na rozluku
podalo mi pravú ruku,
a z tej ruky prsteň zlatý,
na závdavok lásky svätý. -

Zdalo sa mi zasa, zdalo,
dievča moje so mnou stálo;
stálo so mnou jedným párom
v božom dome pred oltárom.

A kňaz už nám kľaknúť kázal,
už by nám bol ruky zviazal,
slnko horou zasvietilo,
milý môj sen rozplašilo.

Keby vedel, kde to leží,
kam to tá noc ráno beží,
letel by ta, ako strela,
vrátiť by sa mi musela.

Jozef Miloslav Hurban – Pieseň pri vykopávaní dereša

No, že ty už, starý dereš,
Preč sa od nás pobereš,
Už ťa my z našej zeme
Naveky vytrhneme;
Ha, ha, ha, ha, ha, ha,
Čert mu nepomáha.

Ej, hlboké korene
Pustil dereš do zeme,
Lež motyka slobody
Aj korene nachodí,
Ha, ha, ha, ha, ha, ha,
Čert mu nepomáha.

Už sa dereš vyvalil,
Čo našu radosť kalil;
Už s motykou na plece
A s derešom do pece:
Ha, ha, ha, ha, ha, ha,
Čert mu nepomáha.

Samo Bohdan Hroboň – Sloboda

Čo mi je, to mi je, porobenô mi je,
na vŕšku sa kníšu dve biele ľalie.
Jedna ľalienka, moja slobodienka,
a druhá ľalijka moja je milenka.
Sloboda mi vraví, že letom uletí,
že ona nestrpí pri mne ženy, detí.
A moja milenka, tá mi zase šepce,
že ona slobody mojej viacej nechce.
Ked ty nechceš mojej, nechci ani svojej,
zoberme sa, milá v slobode obojej.
Ked sa vo slobode božej zoberieme,
ako pár holúbkov slobodní budeme.

Samo Bohdan Hroboň – Mládeži

Mohyly otcov, spráchnivené kosti
prebehni iskrou, speve môj!
Nech sa v tôňach rekov slávnych
zažne ohňom duch mladosti;
nech nádeje budúcnosti
z čiernej noci vekov dávnych
na nebi svätom hviezdokvetno zaplamenia!
Nechže tam skučko nadutý
na svoje mešce telivom si klesá;
nech i slepý vrah si plesá,
že nás o zem bije osud krutý:
Mladosti! Ty sa od zeme
jak ranná zora k nebu viň,
osvecuj slovanské plemä
a večným slncom nad ním plyň!
Viď, jak pod tebou hradov rozvaliny
i hory sväté mrákavy zastreli -
To hroby otčiny!

Vidíš tie slzy, krvavo čo plynú?
Vidíš tie vzdychy, čo v nebi až hynú?
To slzy sestier – do pút ich zavreli.
To vzdychy bratov do jarma sklonených.
Nečuješ kriky surových víťazov?
I rachot rakví, i brnkot reťazov?
To pohreb otcov, matiek zavraždených.
Za synmi sa Tatra zrúti do poroby,
prekliate zavalí hroby!
Mladosti! Ty sa z rozvalín,
z priepastí, hrobov a skalín
s ohňom vulkána k nebu krúť,
prúdom lávy po vlasti prúď!

Ľudovít Štúr – Kde leží naša bieda

Hovoríte, že ľud slovenský je opustený, otupený, nedbanlivý, otrocký unížený, že sa za zlým ťahá, o dobré, čo sa mu aj hlasite predkladá nehrubo stojí, ba proti tým, ktorí ho k nemu viesť chcú, povstáva; hovoríte, že tento lud sám seba opustil, že mu nieto rady a pomoci. Tak hovoríte zlí i dobrí, pretvárliví i úprimní priatelia ľudu nášho.
Áno, hovoríme i my: ľud náš je všetko to, a ešte viac; opustil sa ten ľud náramne, nenatrafíš v ňom často ráz – čo bys' koľko mátal – iskry ľudskejšej, ale nezrovnávame sa v tom s vami, že by mu nebolo rady a pomoci. Žiadať, aby sa človek, sem a tam strhaný, ubitý, ubiedený, o lepšom nepoučený, žiadať, aby človek, ktorý si na celej svojej púti zemskej slobodnejšie nevydýchol, ale ustavične len lomozil, najviac vo službe druhých hrdloval, doma sa trápil a bedáril, vonku sa klaňal a plazil, žiadať, hovorím, aby takýto človek bol zaraz, keď zachcete, k dobrému náklonný, šľachetnejších citov schopný, aby teda zaraz svoje staré hriechy odložil, po vzdelanosti túžil, na svojej cti si zakladal, je smiešnosť, ľahkomyseľnosť, netrpezlivosť, a dobre vec povážiac, i nespravodlivosť.
Nevyrastie ti šľachetnejší, poludňajší strom pod mračným a studeným podnebím, ani naše ovocie nevydarí sa ti na ďalekých polnočných ľadových stranách, a tak veru ani človek neostane ľudským, len tam, kde všetko to, čo cit jeho hodnosti udúša, sa odstráni, kde sa mu slobodná cesta ku známostiam otvorí, kde mu iní v ústrety, nie ako opovržencovi a odhodencovi, ale ako osobe mravnej, blížnemu a priateľovi, prichodia, kde iní v jeho nevedomosti nie pokrývku pre svoje úskoky, pre svoju korisť, ale jeho samého nedostatok a škodu hľadajú.
Dobreže ale pozrime na ten náš ľud, v akom bol položení do terajších čias? Čože ho malo pozdvihnúť a povýšiť, čože ho malo k sebavážnosti, k ušlachtilejším mravom, ku známostiam doviesť, či to v službe iných robotovanie, či to pri panštinách bývalé drábskych palíc nad jeho hlavou sa zvíjanie, či to časté v pravotách, súdoch odstrkovanie, či tá myšlienka, že nemal nič vlastného a že žil tu, aby žil, a svet len ledabolo prežil, či tie naše, napospol hovoriac, biedne a mizerné školy, či vari dáke väčšie so svetom obcovanie, dáky obchod, dáke znamenitejšie susedstvo? Ak by toto malo národy k dačomu doviesť, to by istotne bol náš národ ďaleko priviedol, lebo sa toho všetkého dostatočne naužíval, čo ale toto z nášho národa urobilo, vidíme teraz na ňom nadostač, bo bez ohľadu rečené, všetkej tej opustenosti, nízkosti, otrockej podlosti, k lepšiemu nespôsobnosti, zaťatosti a zostávajúcnosti vo zlom, žiadna iná tak je nie príčina ako náramná a dlhotrvanlivá nášho národa služobnosť a s touto služobnosťou spojený nedostatok každého lepšieho vyučovania.
Tu, tu, tu leží bieda naša!

Ľudovít Štúr – Krčenie sa nášho ľudu

Slobodný človek nedopustí sa takéhoto surovstva, on sa netúli a nekrčí, ale aj vie, čo urobiť a čo nechať má. Toto krčenie sa nášho ľudu tak mu už do obyčaje prišlo, že hľadenie na to človeku vzdelanejšiemu bolo už do neznesenia a nevystania. Tie hlboké úklonky, to stŕhanie klobúkov už zďaleka pred každým čierno oblečeným, to ustavičné rúk bozkávanie každému skoro vyššiemu, známemu, neznámemu dostatočne ukazujú nízku, utlačenú povahu nášho ľudu. Dajedni to volali a volajú dobrotou a ľudskosťou, dajedným bola i je táto uníženosť dáko veľmi po chuti, nazývajúc to mravným držaním a pokorou, ale skutočne takíto ľudkovia majú až veľmi pokorný pochop o ctnosti a dobrote a viac-menej zaľúbení sú v dákomsi, čo už len predstavovanom panštení. K takejto pokornej ctnosti u nás už deti od malička vedú.
Celkom je iné opravdivá dobrota, ľudskosť ako nízkoplazivosť. Dobrý človek nikoho neobrazí, zavďačí sa, komu čím môže, ľudsky v každom inom hodnosť ľudskú šetrí a kde čo môže, na osoh blížnym svojím, t. j. každému človeku urobí, ale sa ani jeden ani druhý pred nikým neslušne neodhodí a neplazí.
Francúz je iste, napospol hovoriac, človek ľudský a kde čím môže, na prosbu, na žiadosť sám z vlastného vnuknutia druhému kedykoľvek sa zavďačí, ale domáhaj sa od neho dákeho neslušného uníženia a uvidíš, čo zakúsiš.

Ján Hollý – Hlas Tatry

Kam, Váhu, kam ponáhláš?
Kam tak sa zhurta rútíš?
Až válané nevinných
brehov kroví a hrádze,
až melnených drobesky
skal pred sebú poháňáš!
Není ti mílo sladkém
dobréj ve matky lóne
tu blíž uhlov nebeských
a medzi zhlédavými
sa v tvém zrkadle hormi
i medzi lesmi hlasný
kolem hrkot vydávať?
Není ti mílo bílých
slávíčkové a každú
pres háje chvílu znícé
mých pesne Vil počúvať?
Není ti mílo hybký
na ples jejích sa dívať?
Čo tehdy tak do nízkých
valíš sa prudko rovnin?
Tu sám ty jak sklo čistý
čisté bereš potóčky,
tam od zamútených sa
struh často sám zamútíš.
Tu slavne cárující
z každéj si réky víťaz,
tam v žádaném podolsku
vlastnú o berlu přijdeš
a pohroben v dunajských
celý stratíš sa víroch!
Rodenci, ach, rodenci
mojí povýšenejší!
Čo aj vy od milostnéj
preč tak bežíte matky?
A schválne tam ve inších
sa národoch tratíce
Slovákom ujmu, cudzím
velký činíte přírost.

Ján Hollý – Na spáča

Vyšlé nad vysokým slnko dubov čelom
zlátícími šerú oblohu prúhami
spící v páperavém rúž a jurin loži
z lúbežného budí sna deň.

Černé z rozplašenéj mrákoty stíny preč
odháňá a celú do hrobu noc kryje.
Ranné vánky milú vóňu a perlové
z krídel kapky otrásajú.

Žárícími jazer hladčina vlnkami
pohrává. Zmladená sa směje príroda,
každý jak zrodený poznovu stvor teší,
každé zvíra kolem plesá.

Ptákov rozkochané hajna po chrastine
húdebnými peseň hrdlami cifrujú.
Sladkú rozletené z otvorených roje
kvítkov ščávu na mad lová.

Sem-tam pastuchové stáde pri vyhnatém
ohlasný z deravéj píščale zvuk dujú.
Osmahlí dozretú ženci ponáhlajú
ostrým žať srpem úrodu.

Pusté ovdovelých stíchli dedin bydla,
rozlehlým veselé zňá pola výspevem.
Sám v makkém hnilačíš lehne a mrtvinu
prehnusného kvasíš tela.

Vstaň, škodnú z pretrených drímot vymni ok,
z púchnúcého sa ven ťáhni parišča a
v omladléj sa kochaj kráse, tuhým zakáď
ohnem slnka nezestará.

Ján Hollý – Na zlého básníka

Prestaň havranným kvákať už zvukem, prestaň
na špatnohlučný bídne drnkotať nástroj.
Kdo rád počúvá ušmi káry vrzgání,
pilníka škrípy, ošklivé žabisk vresky:
slych aj ku tvému nadstaví počínáňú.
Badáš-li, jak ťa už slabý uchádzá duch?
Jak hlas škaredne? Jak sa často stred ťáhu
v hrubém sekává hrdle? Jak neobratné
trasú sa a z cesty ven vybíhajú prsty?
Neznáš-li tvój spev, tvé polohnilé husle
v ušách trhávať, zvyšky vlas na dub zdvíhať?
A len potupný slušne zbudzovať posmech?
Nevíš-li ďétky, čím ťa náhle uslychnú,
tedáž na útek obracať sa, myslíce,
že zlý prichádza jích Bubák do vrec pobrať?
Samú ba lichvu jastriť, odleteť ptákov.
Prestaň ohavnú tehdy zneť hubú, prestaň
nadvázanými bídne brnkotať strunmi.
Radšej ze sláčka sídla sprav, ze strún šnóru,
tučné jarábky neb chytrých lapaj mníkov
a smaž nad uhlím spálených napred huslí:
pochúťku aspoň tak dobrú budeš kúsať.
Nechceš-li predca od tvojého zátvrdlý
remesla pustiť, der si hrdlo, der prsty,
každý prechádzaj deň polem do ustáňá,
pesňú a tvú tak veľmi lúbenú húdbú
od žit plašívaj vrabcov, od vinic škorcov.

Pavol O.Hviezdoslav – De profundis

Mňa pokoril si, Bože! – K samej prašnej, chladnej zemi
si povalil ma v hneve, z jasnej výšin koľaje
vyronil beh môj krepký, zlomiv obe perute mi,
i vo priepasť ma zrazil, kde ni slznej krupaje
niet zármutku viac k teche, ľahostajný, tupý sedá
na pustom, tvrdom dne, stín nemý, kameň v potoku
bez všímania, čo vedľa špľachce vlna času bledá,
len na prstoch ohrýza suchých rovno otroku,
čo klesnul vysilený, slúžiť-plúžiť ďalej nezná –
Mám zobrať ututlaný dychot v kviľbu výrazu
i z hlbín vzlyknúť: Pane, Pane! Čo ti z tohto väzňa,
čo z prikovanca trebárs na večný stĺp Kaukazu?
Veď vzpriamil-li sa ozaj obrom útočným a smelým,
že nádobno mu bolo bučné svaly ochromiť,
a orlom skolotal-li hrdo nebies pred prôčelím,
že bolo radno čím skôr brká jeho nalomiť:
kto vina tomu, povedz!? Nie ty sám si nalial túhy
mu do hrude, ju k ruchu, k letku, k činu zapálil?
Nie stanovil si méty, ciele, stupne, steble, kruhy,
nie postať vykázals' tu, blankyt tamo rozhalil
pre snažbu, ku zápolu? Nie-li každá iskra vnuku
v nás, pohyb, rozmach vôle tebou samým povstáva?
Nepracuješ nám v duši tajne, ako v kvietka puku?
Nie tvojím náš deň, tvojou noci prez nás záplava?
A jestli nástroj takmer, lútka bez poklesku nenie,
môž' odbočiť čln plachý vo snách búrnom príboji:
kde pomoc raty schopná, láska, milosť, odpustenie?
Bo chceš-li súdiť iba, kárať, ktože obstojí...?
Však mlčím, odsúdenec, neúfajúc viacej v obrat,
za bludy pykám tíško, z neba vidín zvržený;
nádeje povädli mi v raždie, nových neviem žobrať,
aj netrebné by boli vyvrátenom na kmeni –
Už vrátil si si všetko, vzal sám: túžobníka šaty,
štít viery, lásky stuhu, čo ma k tebe pútala;
tu posledný ti uzlík skladám na cestu mi datý,
a prázdnota kol, nad mnou olovená povala...
Čo k svetlu vzlety? Zore slávy? Okamih ich prervá,
jak sen krik o polnoci; prelud bublín, pominie –
I pokoríls' ma, Bože; lepšie, rozšliap hneď i červa! –

Pavol O.Hviezdoslav – Ó, prajte mi ticha, žičte pokoja

Ó, prajte mi ticha, žičte pokoja,
mňa lomoz ten všednosti zmorí!
Ja nie, nie som súci o zisk do boja,
nie za veteš v sváry a spory.
Ja nerozumiem vám, vy zasa mne:
i krížime sa rôzne plamene,
môj k výši, váš šľahá dolu;
váš oltár trhu korisť ovíja,
môj obletuje peruť génia,
nemôžme žertvovať spolu.
- Mňa uráža, čo blaží vás;
mojemu zraku iný kynie cieľ:
kým miesite svoj mútny kvas,
môj duch si k svetlu, tamo podletel,
súladu kde rozkoš, kde niet odboja...
Ó, prajte mi ticha, žičte pokoja!

Pavol O.Hviezdoslav – Mňa kedys' zvádzal svet

Mňa kedys' zvádzal svet, mi hovoriac:
Reč, ktorú z domu vieš, ó, jak je lichá!
Jak biedny nástroj ona pre snem prác,
čo žitím srdca sú a duchu pýcha...
Ta pohoď totú handru, odev vetchú,
do ktorej hriech je haliť pomysly;
máš krídla, známe, – no máš ich var' k letku?
Jak však, keď strapy tebou ovisli?

Ja nevetil im, zvodcom mladosti,
ni slova na to – snáď bo protirečiť
som neznal ešte v sebe súcosti;
no hana tá, viem, začala sa priečiť
mi k hnusobe až... a vtom dobrá matka
ma privolala, čul som, vážil som:
Jak? Reč tá matky nebola by sladká?
Nie šatou vhodnou veľkým pomyslom?

A rozhodlo. Zrak drahej matere
sa vtedy sklenul ponad mojím žitím
blankytom jasným v plnej nádhere,
reč úst však tokom slávnym, roztočitým
rozplynula sa duše mojej krajom,
jej vlahou skvitla túžba mládenská;
a od tých čias, mať chcem-li život rajom,
len rieknem: na mňa, hunka slovenská!...

Až ťažko chápať, zvodci mladosti,
čo chceli ste s tým reči potupením?
Však zhádol som: Aj, pečať podlosti
vám udieram v tvár! – tak váš blabot cením;
vy chceli ste, by stromček uschnul nahý,
zhrýzť stržeň jeho, podryť korene;
no prerástol lesť! Plný sily, váhy,
košatý šumí z tých čias nadšene:

Ó, mojej matky reč je krásota,
je milota, je rozkoš, láska svätá!
Je, vidím, cítim, celok života!
Môj pokrm dobrý, moja čaša zlatá,
a moja odev, ktorej neviem ceny...
Buď požehnaný, kto sa pohodil
v tom so mnou, trvá pri tom nepremenný!
Buď kliaty, kto sa zaprel, odrodil...

Ó, bár bych stačil vysať všetku slasť,
čo ona skytá, nastoliť ju v slove -
znal súhrn skvostov ukrytých v nej nájsť,
v ne obliecť svoje zjavy myšlienkové!
Lež, priznávam sa, labužník som slabý
a haviar s tupým, krehkým toporom.
Medzitým ona – v ľude steká žľaby,
na Tatre vlaje krásy práporom...

Pavol O.Hviezdoslav – Pozdrav

Pozdravujem vás, lesy, hory,
z tej duše pozdravujem vás!
Čo mrcha svet v nás skvári, zmorí,
zrak jeho urknul, zmámila
lož, ohlušila presila:
vy k žitiu privediete zas,
vy vzkriesite, vy zotavíte,
z jatrivých vyliečite rán,
v opravdu priamom, bratskom cite
otvoriac lono dokorán,
a srdečnosť kde odveká,
kde nikdy nevyspela zrada,
bez dotazu, kto on? čo hľadá?
na lono to, hľa, v objem sladký
ramenom láskyplnej matky
pritúliac verne človeka ...
Len okamih tam pobudnutia:
už mŕtvie bôľ, už slabnú putá,
zrak čistí sa, tlak voľneje,
i oživujú nádeje;
len jeden pokyn, zášum lesný,
len jeden horskej riavy skok:
a duša už sa ladí k piesni,
tkne sa jej bičík prečudesný –
a srdce hupká vozvysok;
len jedno orla skolotanie,
len jeden švihot sokola,
prez horu mužné zahvízdanie,
na holiach jeden záblesk vatry:
a nás už chváce povoľa,
duch už sa zažal, už sa jatrí,
plamenným krídlom šibe hor',
jak v nebo naspäť meteor;
len chvíľka, ako vzdušný vlas
čo preletí nám ponad hlavu –
a už ju máme: myseľ hravú:
zmladenej duše prez dúbravu
tak strie sa, ako dúhy pás ...
... Z tej duše pozdravujem vás!

Pavol Horov – Chvála stromu

Stĺp mocnej istoty pod modrou klenbou chrámu
ach môcť tak ako ty prerastať žitia drámu
tak vkorenený byť do zeme tvrdých hrúd
a predsa do výšok sa ako víťaz pnúť
uprostred víchrice čo zlobou zmaru zúri
tak ako vzdorná stráž tak ako hradné múry
jak rebel šialený na troskách barikád
úderom nastaviť prsia a pevne stáť
kmásaný bezmocou jak bielou leprou zimy
nahý nahý jak strom s kýpťami úbohými
lež v nemej modlitbe až ku ohniskám hviezd
sa vzpínaš s dôverou na križovatkách ciest

Tak čakať s odvahou na jari dravé prúdy
bez bázne zbabelej znova sa zo sna budiť
miazgou sa nalievať z pliec striasať clivotu
z rozvalín smrti sa týčiť zas k životu
a v máji hýrivom čelenkou márnivosti
skráň pyšne ovenčiť na privítanie hostí
ich hniezda múdro skryť v zeleni koruny
než šepot bláznivý ti srdce rozzuní
že skríkneš mám ťa rád môj dobyvateľ krásny
poddáš sa životu jak láske ako vášni
jak v putá najsladšie jak v nežné vlny vôd
a letom víťazným ponesieš sladký plod
ako dar ako dar zložiť ho odovzdane
na misky jesene do mozoľnatej dlane
pre brata človeka čo dnes tak slabý je
že vlastnou krvou sa jak jedom upije
a biedne zahynie na nestrábenú ranu

Ó mocne priviň ho pod modrú klenbu chrámu

Pavol Horov – Navzdory všetkým

Tvoje meno z jazmínu a hviezd
Vrezávať do kôry briez
Už iba plachý básnik
Má toľko odvahy
Vo veku ozbrojencov
Ktorí nemajú sily
Pozdvihnúť z blata
Peniaz s obrazom kráľa
Ktorý ešte nikdy
Nepanoval
Večný vyhnanec
Kráľ žobrákov a detí
Kráľ vydedených
Dodnes nenarodený kráľ
Kráľovstva ktoré príde
Ako po noci deň
Kráľ na ktorého je vydaný zatykač
Všetkých vlád sveta
Všetky revolvery sa odisťujú
Len vyslov jeho meno
Toho kráľa alebo tej kráľovnej
Zaiste je to žena
Krásna ako sen detí
Tak krásna že všetci básnici
Snívajú celý život
O jej smaragdových očiach
Z ktorých pijú
Svoj prekliaty závrat
Svoje šialenstvá
Nápoj ktorý im dáva sily
Navzdory všetkým
Nosiť oddane svoj zapľuvaný plášť

Pavol Horov – Slnečný deň na pláži

Lúče ju sfarbili do hneda, takže vlna
jak so slnečnou loptou sa s ňou hrá.
Je práve taká iskrivá a taká slastiplná,
keď beží do mora.

Príboj jej pohládza kolená, stehná,
boky a rozbúrenú hruď a ramená,
keď ponára sa doň, nedbajúc na útoky,
opitá, zmámená

tou rozvášnenou hrou svetla a vlnobitia
za nádherného slnečného dňa,
tušiac, že zajtra ju mocnejšie dlane schytia:
láska, smršť bezodná.

Dnes ešte nech sa hrá, nech prudko zaútočí
pazúrmi pohľadu a smiechom ako spiež.
A ty ju počúvaj a neodvracaj oči,
hoc vášňou skamenieš.

Pavol Horov – Breza

A znezrady aj breza dohorela.
No keď z nej víchor strhol zvyšky šiat,
začala sa mu v bezradnosti biela
nahotou tela v dlaniach mlčky smiať.

A tak tu stojí štíhla svieca vášne
a svieti do tmy spod chrást spálenín.

To iba láska beznádejne zhasne
pod drsným prstom zrazu skľaveným.

Pavol Horov – Po Silvestri

V sychravé novoročné ráno po silvestrovskej noci
v kútiku kaviarní stratené v sebe únavou
dvojice sedia ošarpané jak vtáci na úbočí
keď husto prší

O čom si šepkajú alebo lepšie o čom krákoria
chripľavým hlasom havranov bez domova
Ich tváre nie sú výbojné no ani odovzdaná pokora
z nich nezavzlyká

Vítajú nový rok? Nie to v nich prudko kvíli
pĺznuca neha mladosti čo umiera
Sú stelesnením ilúzie nádejí čo zavraždili
ó slávnosť vraždy

Je prázdno po slávnosti víchry zimy ženú
námestím snežný prach že musíš privrieť oči
Ona chce milenca on hľadá milenku jarú
čo dávno zmizla

V kútiku kaviarne je teplo ako doma
len ruky k sebe tisnúce sa sú mrazivé
V pohári rakije je plameň ktorý stoná
sychravo mútny

O chvíľu odídu

Štefan Ferdinand Selecký – Iuvenis valedicentis

Zústaň, komu chceš, zústaň, milá,
nadarmo si mne privábila.
Zradné srdce máš vyše práva,
vím, že mne nechceš, zústaň zdravá.

Zústaň, komu chceš, mé kochání,
zradlivé tvoje milovaní.
Nevím, na koho si láskavá,
falšuješ mnoho, zústaň zdravá.

Zústaň, komu chceš, mé srdéčko,
prejedlo se ti moje líčko.
Čože činit mám, milenka má,
vím, že mne nechceš, zústaň zdravá.

Zústaň, komu chceš, horké zelí,
pro tebe vždycky srdce bolí,
pro tebe vadne jako tráva,
nezhojíš-li mne, zústaň zdravá.

Zústaň, komu chceš, krásna rúže,
i jinde taká kvitnút múže.
Byla si, byla velmi drahá,
již si splanela, zústaň zdravá.

Zústaň, komu chceš, naposledy,
nech se ti vždycky dobre vodí.
Tvúj milý te již zanechává,
zústaň komu chceš, zústaň zdravá.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Slovenský jazyk » Básne

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.034 s.
Zavrieť reklamu