Z knihy BELASÝ ZVONČEK – Jana Humeníková KÁČER
pre Hviezdoslavov Kubín – 2. ročník
Ťuki – ťuki v jeden večer
ozvalo sa spod krídla.
Mama kačka natešene
hneď to krídlo zodvihla.
A tu ľa – ľa koľká krása
na ten svet sa prediera!
Víta mamka deväť kačíc,
desiateho
káčera.
Pred nedávnom tiché hniezdo,
teraz je v ňom krik aj chlad.
Túliaže sa všetci k sebe,
kým utíši mamka
hlad.
Netrvalo teda dlho
a sú mocné ako nik.
„Zajtra, deti, pripravte sa,
ukážem vám náš rybník.“
Ustráchane
kričí káčer:
„Ale, mamka, to snáď nie?
Ešte máme riedke pierka,
nezvládneme plávanie!“
„Káčer, káčer!“
hrozí mama,
„viac tie reči nechcem čuť!
Zajtra budeš plávať s nami,
či máš, či nie, na to chuť!“
Skoro ráno v
čele radu
cupká kačka – mater
a hneď za ňou deväť kačíc,
desiaty je káčer.
Pri rybníku: Šup do vody!
Zrazu
mama pozerá:
„Deti moje, je vás deväť…
Nevidím tu káčera!“
„Káčer, káčer!“ volá, kričí,
behá vôkol
rybníka.
Hľadajú ho aj sestričky,
bolaže to panika!
Keď tu zrazu z druhej strany
vedie mama zbojníka.
„Predstavte
si, dcérky milé,
schoval sa mi do kríka!“
Kačica sa zlostí, hnevá:
„Čože si to za káčera?
Všetky sestry z tvojho
rodu
obľubujú bystrú vodu.“
Potom nežným hlasom vraví:
„Káčer, syn môj jediný,
chceš počúvať z každej
strany,
že si hanbou rodiny?“
„Nie, nie, mamka, nesklamem ťa,
už aj idem s vami,
veď mám pierka vymastené
a na
nôžkach blany!“