Poézia na Hviezdoslavov Kubín – Dievčatko z veže

Jana Bodnárová:  Dievčatko z veže

Ajka žije iba so svojou mamou architektkou vo veži. Dievčatku sa špicatá veža javí strašidelná. A navyše sa objaví mamin nový priateľ Daniel...
Toho Človeka – ako Ajka dlho volala Daniela – spoznala vlani na Vianoce. To ešte bývali s mamou v dvojizbovom byte na sídlisku a všetko bolo dobré, bezpečné a len ich. Kým neprišiel Ten Človek. Mama práve rozsvietila vianočný stromček, keď zazvonil pri dverách. Vstúpil, vysoký, chudý, bradu mal zasneženú a okuliare, za ktorými mrkali malé oči, boli zarosené. Ajkina mama mu ich zobrala a utrela do lemu svojej dlhej sukne. Ten Človek sa prstami dotkol maminých vlasov. Ajka to všetko poplašene sledovala a v tej chvíli cítila zlosť voči cudzincovi, ktorý k nim prišiel večerať. Aj keď priniesol kopu darčekov.                                 
– Ty sa tento rok nemieniš pozrieť, čo si dostala pod stromček? – povedala prekvapená mama, keď Ajka nešla rozbaľovať svoje škatule ani po večeri. Ajka pristúpila blízko k mame a pošepkala jej:                                                                  – Mami, nech Ten Človek ide od nás preč! Mama sa trošilinku zamračila, pokrútila hlavou, ale potom šla iba pustiť hlasnejšie hudbu a ďalej pila horúce víno s Tým Človekom. V ten Štedrý večer darovala Ajka mame knižočku, ktorú sama napísala, a ku ktorej urobila i pár kresbičiek. Knižočke dala názov O hviezdičke bez mena a vyrozprávala v nej príbeh jednej malej hviezdičky, ktorá sa práve narodila na oblohe a cítila sa strašne otrávená, lebo nemala žiadne meno ani kamarátku. To preto sa chcela zošmyknúť z oblohy na zem a nájsť tam svoju priateľku v nejakom naozajstnom dievčatku, ktoré by ju nosilo vo vlasoch alebo aspoň v jednom uchu.                                – To je prekvapenie! Tá téma! Rozprávka o hviezdičke. To je dobré znamenie, Daniel, – povedala mama, keď roztržito listovala v popísaných papierikoch, ktoré Ajka zopla spinkami na papier.                                              – Vieš, čím je Daniel? Náš hosť? Tuším som ti to ešte ani nepovedala. On je astronóm. Pracuje vo hvezdárni. Ten Človek sa trošičku pousmial a dobrácky klipkal ťažkými viečkami:                          
– Ty si napísala o hviezdičke? To som rád! Hviezdy sú fakt môj svet. Vieš, z čoho sa skladajú? Ajka iba pokrčila plecami.        – Z atómov a plynov. A naozaj sa možno i teraz formuje nová hviezda. Možno s novou slnečnou sústavou. Ale vo vesmíre sa to robí strašne, strašne pomaly. Vieš, keď veľká hviezda spotrebuje svoje palivo, jej stred sa zrúti. To spôsobí obrovský výbuch. Ten odpáli vonkajšie vrstvy hviezdy, ktoré sa rútia kozmom veľmi veľkou rýchlosťou a vytvárajú tak supernovu.         – To je úžasné! – vydýchla mama. Ajka mlčala.                                                                                            – A kde sme my? – opýtala sa mama.                                                                                                           – My? V našej galaxii, Mliečnej dráhe. Je to stotisíc svetelných rokov veľký disk a obsahuje sto miliárd hviezd. Najstaršia má asi desať miliárd rokov. Naše Slnko má štyri a pol miliardy rokov...                            Len čo vošli do ich slepej uličky, Ajka To uvidela. Šklblo jej telom, až jej skoro vypadol z rúk balíček s čínskou šatkou pre tetu Zitu. Cez škáry v podkroví veže sa dralo svetlo. Bielomodrasté, studené, nebezpečné!                                                                                                     – Svetlo! Svieti sa v špici veže! Ja tam nejdem! Ja do tej hlúpej veže nejdem! Vždy som vedela, že v špici sa čosi ukrýva! Počula som raz zvuky! Hlasy nejakých duchov!                                           V paneláku bolo lepšie!                – Bože! Ty máš oči! – povedala mama úplne pokojne. – Do poslednej chvíle to malo byť prekvapenie. Vianočný darček pre teba. Musím ti to povedať tu na ulici. Si tvrdohlavá ako osol, asi by som ťa fakt domov nedostala. Tam hore je Daniel.                                                                           – Da-niel? To on má byť môj vianočný darček? Už zasa?!                                                                          Mama sa rozosmiala:                                            – No, nie celkom. Pozri... kým si ty chodila do školy, my sme upravovali krov veže. Vymenili trámy, podlahu, urobili v krytine otvor... Uvidíš načo! To ti už teraz neprezradím. Tak sa už pohni, ty vyľakané decko!                                   Daniel privítal Ajku s jej mamou celý uveličený.                                                                                                 – Hotovo! – zvolal. – Prišli ste práve včas!                                                                                                         V špici veže vonia drevo a čerstvý lak. Uprostred podlahy stojí obrovský kovový valec a smeruje do skleného otvoru. Ajka ho ohromene skúma.                                                                                                 – Priniesol som sem špeciálny ďalekohľad na pozorovanie nočnej oblohy. Sľuby sa majú plniť. Dlhujem ti nájsť hviezdičku. Sneženie prestalo. Táto noc bude jasná. Pozrieme sa do tváre Mesiacu...– Jé! Vyzerá ako brucho korytnačky. Urobenej z mramoru! – skríkne Ajka, keď oko priloží ku koncu ďalekohľadu. Daniel sa usmieva:                                           – Alebo Večernica... tá zasa vyzerá ako jasne blikotajúca iskierka. Ale pozri sa na ňu v ďalekohľade, – Daniel teraz čosi porobí s kolieskami na valci svojho prístroja. Ajka vydýchne:                                                       – Ja... ja vidím nádhernú guľu!                                             – A to je planéta, ktorú voláme Venuša. Teraz budeme hľadať tvoju dvojníčku.                                             – Čo si to povedal? – Ajka sa odtrhne od zázračnej gule a vyvaľuje oči na Daniela.                                                                Ako tento okuliarnatý astronóm mohol uhádnuť jej tajomstvo!? Ako mohol vidieť do jej hlavy?! Taký ďalekohľad predsa neexistuje.                   – Čo sa tak čuduješ? – opýtala sa mama.                                                                                                      – Pretože ja celý deň rozmýšľam o svojej dvojníčke! Teta Zita mi ráno povedala, že každý človek má svojho dvojníka.                                       – Aha! A zabudla ti povedať, či na zemi, alebo i na nebi, – smeje sa mama, ale Ajku to tentoraz nenazlostí.                                                         Na zem skĺzne ako vetroň decembrová noc. Ajka je už oblečená v pyžame a uprene pozerá do zrkadla v kúpeľni. Zrkadlovému dievčatku so zvedavými očkami a japonskou ofinkou šepká:                                      – Tento deň bol zvláštny. Začal sa tajomstvom a skončil ešte väčším!                                                            Tým, čo obaľuje naše domy, toto mesto a všetky mestá, i nás samých.                                                          Je to To, čo som videla v ďalekohľade... – potom sa Ajka pyšne vystrie a vypne hrudník.                                 Keď sa Ajka šuchne na svojej váľande pod paplón, vidí cez okno mesiac. Zdá sa jej teraz, bez ďalekohľadu, maličký a bezbranný ako vajíčko na hladine tmavého, nekonečného oceánu.                     Medzi ohňostrojom hviezd sa trasie jedna malilinká hviezdička bez mena. Možno je to presne tá, ktorú našiel pre Ajku v ďalekohľade dnes večer Daniel. Hviezda, ktorá žiari, je ako neviditeľne dievčatko, ako hviezdna tanečnica, ktorá tancuje po oblohe.
Možno je to skutočne tá, ktorá má byť navždy Ajkinou dvojníčkou.