Poézia na Hviezdoslavov Kubín – Vranka Dánka a Tomáš Bublina
Vranka Dánka a Tomáš Bublina – JOZEF URBAN
V rozhlase z času na čas vyhlasujú súťaže. Vranka Dánka sa opýta:
„Kto vie,
koľko bodiek má na krovkách lienka?" Potom povie telefónne číslo a každý, kto vie, koľko bodiek má na krovkách lienka, môže
odpovedať.
Dalo sa čakať, že niekto bude vedieť správnu odpoveď a že telefón v rozhlasovom štúdiu zazvoní. Aj zazvonil a vranka Dánka
ho zdvihla:
,,Dobhý deň, slovenský hozhlas, phi telefóne vhanka Dánka,"predstavila sa.
,,Tu Tomáš Bublina. Chcel by som odpovedať na
vašu otázku. Podľa mňa má lienka na krovkách obyčajne sedem bodiek," povedal chlapec v telefóne a pokračoval, „ale môže mať dve, deväť
alebo aj dvanásť."
Tomáš Bublina uhádol. Preto režisér pustil džingel. Džingel je kúsok veselej melódie, ktorý v rozhlase zahrajú
každému, kto správne odpovedal.
A ú, čo odpovedali nesprávne, môžu džingel počúvať tiež. Džingel, čo zaznel po Tomášovej odpovedi,
bol síce pre všetkých, ale pre Tomáša predsa len o niečo viac.
,,Tomáš, odpovedal si sphávne," povedala Dánka, „vyhhávaš džínsy.
Phíd k nám do hozhlasu, aby sme vedeli, aké číslo nosíš."
„Džínsy?" ozval sa Tomáš, akoby ho to zaskočilo. „Naozaj džínsy? To
nemáte niečo iné?"
„Vahi sú džínsy málo?" spýtala sa prekvapená Dánka.
„To nie," povedal Tomáš, „len neviem, či budete mať
moje číslo."
„Nesíhachuj sa," povedala Dánka. „Zajíha phíd."
Na druhý deň už od rána čakali na Tomáša v kancelárii redaktora
Joža. Prišiel aj krajčír Švitorec a porozkladal džínsy.
„Ak je Tomáš veľký," hovoril, „z tých najmenších si bude môcť urobiť
ponožky. Ak je malý, z tých najväčších môže mať spacák."
Napokon Tomáš prišiel. Lenže prišiel tak, že celkom neprišiel. Redaktor
Jožo najprv uvidel vo dverách kúsok modrej košele, potom o niečo väčší kúsok, ešte väčší, potom
opasok a po tom už nič viac. Keď
sa šiel pozrieť, čo je to za košeľu, čo sama vchádza do dverí, uvidel aj nohavice, topánky a tvár. Tá tvár sa usmievala a
povedala.
„Ahoj. Ja som Tomáš Bublina a prišiel som si po džínsy."
„Poď ďalej," povedal redaktor Jožo. Vedel, že ak si niekto
zastane vo dverách, patrí sa mu povedať, aby šiel ďalej. Kedvojde, potom sa uvidí, čo s ním.
„Vám sa to povie," povedal Tomáš Bublina.
,,Ja už ďalej nemôžem."
,,Čakajú ťa tu džínsy," ozvala sa Dánka. ,, Vyhhal si ich."
,,Ja viem. Ďakujem, ale radšej by som bol vyhral
poriadne široké dvere."
Tomáš Bublina bol obrovský. Oveľa väčší, než si krajčír Š vi t or e c vôbec dokázal predstaviť. Keby bol
zošil všetky svoje džínsy, mohol by z nich urobiť Tomášovi zásteru.
„Ako si sem vlastne phišiel?" spýtala sa Dánka.
„Môj tatko
jazdí s požiarnou plošinou. To je také auto, ktoré keď sa rozloží, dosiahne až na siedme poschodie. Každé ráno vyjdem na balkón, nasadnem
na plošinu a tatko ma zloží tam, kde potrebujem. Ale musia tam mať balkón a na ňom veľké dvere. Ako u vás."
„A keby sme na chodbe nemali
balkón?" zapáral redaktor Jožo.
„Tak by som vám musel zaklopať na okno. Z tej plošiny. A vy by ste mi podali džínsy," povedal Tomáš
Bublina.
„Cha," zasmial sa krajčír Švitorec. „Tvoje džínsy by udržal iba padák." „To mi neprekáža. Viackrát sa mi stalo, že som
zachytil na plošine parašutistu. Iba neviem, prečo mi tí parašutisti nadávali. Ľudia by si nemali nadávať, potom je na plošine málo
miesta."
Kým Tomáš rozprával, Dánka premýšľala. Musíme predsa splniť, čo sme Tomášovi sľúbili, hovorila si. Vyhral džínsy, musíme
mu ich dať. Džínsy predsa môže nosiť každý. Aj taký ozrutánsky chlapec. Skúste si predstaviť, že by taký ozrutánsky chlapec stál na
požiarnej plošine a bol smutný z toho, že mu sľúbili džínsy, ale nedali mu ich. Istotne by začal plakať.
A keď taký ozrutánsky chlapec
na požiarnej plošine začne plakať, v celom meste si ľudia myslia, že prší, hoci svieti slnko.
„V živote som nevidel pokope toľko
látky, koľko by bolo treba na Tomášove džínsy," povedal krajčír Švitorec. „Dajme mu niečo iné a nech čím skôr príde jeho tatko s
požiarnou plošinou a zoberie si ho domov."
„Nemôžeme mu dať niečo iné?" spýtal sa redaktor Jožo.
A vtedy zišlo vranke Dánke čosi
na um. Sadla si v štúdiu na pult, zobákom stlačila zopár gombíkov, krídlami potiahla zopár páčok a vstúpila do vysielania. Do
vysielania
sa nevstupuje ako do obchodu – netreba otvoriť dvere. Zato pozdraviť sa treba.
„Dobhý deň, vážení poslucháči,"
pozdravila sa Dánka. „Phepáčte, že hušíme vášphogham, ale obhaciame sa na vás s naliehavou výzvou. Máme v štúdiu sthaááášne
obhovského chlapca, ktohý vyhhal džínsy, ale nemáme dosť látky. Phosíme každého, kto má doma kúsok džínsoviny, aby ho láskavo phiniesol
do hozhlasú. Ďakujeme vám za Tomáša Bublinu.
Tak sa volá ten velikánsky chlapec."
Čakali iba niekoľko minút, keď sa objavilo malé
dievčatko. Prinieslo staré džínsy, na ktorých bolo našité srdiečko a v ňom nápis MÁM ŤA RADA. Po dievčatku prišli dvaja chlapci, potom
ďalší dvaja a potom ďalšie dievča a potom jeden dedko, aj on vraj nosí džínsy a má rád velikánskych chlapcov, najradšej King-Konga, a ked
dedko odišiel, stál už pred kanceláriou redaktora Joža dlhočizný rad.
Krajčír Švitorec zatiaľ meral, strihal, navliekal nite do
šijacieho stroja, pichal sa do prstov a aukal. Kým obehol Tomáša Bublinu, aby mu zmeral pás, tak sa spotil, že z neho kvapkalo a na podlahe
kancelárie začali rásť kvety. A ľudia stále prichádzali a nosili džínsové nohavice, šortky, bundy, čiapky. Krajčír Švitorec povedal,
že to už stačí, džínsy pre Tomáša Bublinu
sú hotové, lenže nikto ho nepočúval. Čo mal chudák Švitorec robiť? Meral, strihal a šil
a opäť meral, strihal a šil. Ušil pre Tomáša ešte jedny obrovské džínsy, potom ešte jedny a potom ešte jedny.
,, Aspoň si budeš
môcť obliecť každý deň iné, "povedal Švitorec Tomášovi.
„Ďakujem vám, pán majster," povedal Tomáš, „ale toľko džínsov
nepotrebujem."
„A komu ich dáme?" zamračil sa Švitorec. „Takých veľkých chlapcov, ako si ty, na svete veľa nieje."
„Ale je,"
povedal redaktor Jožo, „svet je plný chlapcov, ktorí sú priveľkí na to, aby mohli nosiť obyčajné džínsy."
A kým redaktor Jožo
vyhlasoval novú rozhlasovú súťaž pre strááášne veľkých chlapcov, vranka Dánka sa pozerala, ako Tomáš Bublina v nových džínsach
nastupuje na požiarnu
plošinu, všetkým máva a vezie sa domov.
Ešte si stihla všimnúť, že na džínsoch má prišité srdiečko a v
ňom nápis MÁM ŤA RADA.