Poézia na Hviezdoslavov Kubín – Eugénia Levanduľová zasahuje

Geri Halliwellová: Eugénia Levanduľová zasahuje

To je nespravodlivé! Ja odtiaľto nechcem odísť! - frflala Eugénia, keď sa rozhliadla po preplnenom trhovisku.
Utrela si oči a hľadela cez zadné sklo zaprášeného džípu. Poslednýkrát sa pozrela na žiariacu pyramídu, kým sa s ňou v duchu lúčila. Eugénia navždy opúšťala Egypt. Prežila tam zopár krásnych mesiacov spolu s rodičmi – otcom profesorom Eduardom Levanduľom, špecialistom na dinosaury a odborníkom takmer na všetko, a s matkou Pandorou Levanduľovou, televíznou moderátorkou, ktorá tam pracovala na prázdninovej šou. Eugéniin otec zasa pracoval v Egypte na archeologickom výskume. Vlastne čo si Eugénia pamätá, pracuje na archeologickom výskume neprestajne. Počas posledných ôsmich rokov, čo je väčšina Eugéniinho života, Levanduľovci fakticky precestovali celý svet. No teraz sa chystali všetko zmeniť...
Pandora sa pustí do novej práce v TV Dobré ráno, profesor Levanduľa bude pracovať v Múzeu dinosaurov v malom meste Boxmore... a to všetko iba preto, že Eugéniini rodičia zvážili, že je čas, aby Eugénia žila na jednom mieste a navštevovala poriadnu školu.
To je nespravodlivé! Naozaj odtiaľto nechcem odísť, mami. Chcem povedať... Kto ma teraz bude učiť? – vravela Eugénia, ktorá bola celkom spokojná, že ju doteraz učili rodičia.
Budeš mať skutočných učiteľov, Eugénia, – povedala Pandora a usmiala sa.
Dvojitá nespravodlivosť! – šomrala namosúrene Eugénia, zatiaľ čo sa tlačila medzi kuframi a ťažkými debnami. Džíp, ktorý bol úplne zaprataný batožinou Levanduľovcov, rachotil po hrboľatej ceste, zanechávajúc Egypt v prašnej ceste spomienok.
Eugénia zovrela v náručí svoj žiarivo žltý plecniak, v ktorom mala všetky dôležité veci – vrchnák od fľašky z Ruska, kameň, ktorý objavila na hrobe v Nepále, gumičku, ktorú našla na vlakovej stanici vo Viedni, hnedý kúsok lana z Iránu, lupu, zápisník pre svoj denník dôležitých udalostí a nakoniec mamin strieborný lak na nechty.
Eugénia myslela na všetky tie vzrušujúce veci, ktoré chcela zažiť, a na úžasné miesta, ktoré si ešte zaumienila preskúmať: večný sneh, Inkov a Indiu, Olympiu, Mount Everest, Maroko a Brazíliu. Keď práve nemala čo robiť, sledovala na maminom počítači dobrodružstvá svojho obľúbeného akčného hrdinu Hunka Robertsa. Hunk Roberts bol veľmi svalnatý a statočnejší než ktokoľvek, pretože sa vždy púšťal do obrovských dobrodružstiev a zachraňoval svet.

Ale teraz bola na začiatku svojej cesty do nového života v Anglicku, na miesto nazývané Boxmore, a už len ten názov znel veľmi nudne.
Eugénia bola z toho mrzutá.
Neboj sa, určite sa ti tam bude páčiť, len čo tam prídeme, – povedala jej mama. Pokúšala sa jej zlepšiť náladu.
Áno, keď si na to mesto zvykneš, bude sa ti zdať celkom pekné, – vravel otec.
Hej, ale čo ak ja nechcem celkom pekné mesto? – myslela si Eugénia, ktorá o tom všetkom vôbec nebola presvedčená.

X x x
O dva dni neskôr, v pondelok 6. januára, po jazde naprieč veľmi horúcou a prašnou púšťou, malebnými krajinami s kamenistými cestami, po dvoch plavbách loďou, jednej ceste vlakom a druhej trmácajúcim sa taxíkom, ktorý sa snažil zdolať strmý vrch, sa Eugénia nakoniec dostala spolu s rodičmi k miestu svojho nového domova na Cromer Road 13. Všetci boli poriadne unavení z cesty. Nebo bolo tmavosivé a uspávajúce mrholenie spôsobilo, že odvšadiaľ bolo cítiť len obrovskú vlhkosť a chlad.
Eugénia sa pozerala z okna taxíka na dvojdomček, ktorý sa vyznačoval tým, že bol celý béžový – béžové tehly, okná s béžovými závesmi a béžové predné dvere, na ktorých bola zavesená veľká trinástka. Pred domom sa nachádzala malá záhradka a na príjazdovej ceste bolo zaparkované staré béžové miniautíčko.
Neznášam béžovú, – zamrmlala Eugénia, keď sa vyhrabala spod ťarchy kufrov, ktoré boli v taxíku napchané až po strop.
Nemám rada zimu, mrznem a chcela by som byť naspäť v Egypte.
Eugénia mala stále na sebe prieskumnícke šortky a celá sa triasla, keď vystúpila z auta na cestu. Poslušne nasledovala svojich rodičov, pričom sa snažila vyhnúť psiemu hovienku na chodníku.
Eugéniini rodičia odomkli dvere a ona šla za nimi. Zodvihla svoj žiarivo žltý plecniak, hodila ho na chrbát a začala skúmať dom...
Eugénia zdesene zízala na halu, ktorej podlahu lemoval béžový koberec a stenu pokrývala kvietkovaná tapeta. Béžová farba prevládala aj v kuchyni, kde sa nachádzali spolu ladiace béžové a biele príborníky, a nebolo tomu inak ani v jedálni, kde sa vynímal lesklý drevený stôl s čipkovaným obrusom.