Poézia na Hviezdoslavov Kubín – Možno je náš dedko bosorák

Marta Hlušíková: Možno je náš dedko bosorák /kniha – Čo baby nedokážu/

V našom dome je zlodej! Prišli sme na to takto: v nedeľu poobede je u nás čítací čas. Ocko sa usadí na terase do veľkého kresla, na stolík vedľa seba si položí šálku s kávou a zavŕta sa do svojho obľúbeného časopisu o počítačoch.               Do druhého kresla si sadne mama, na stolík si tiež položí šálku s kávou a číta svoj babský časopis. Zrazu ocko vyskočil, ako keby ho uštipla tarantula:                                              – Chýba mi celá dvojstrana! Niekto mi ukradol z časopisu listy!                              Mama mu povedala, aby si nevymýšľal, ale zrazu aj ona vykríkla:                           – Ktosi mi potiahol práve tú stranu o vitamínoch! – a chcela tiež vyskočiť, ale brucho jej to nedovolilo. Vyzerala ako zúrivá korytnačka.                                                  – Ja som to nebol, – hovorím a naozaj neklamem. Nebol som to.                                          – Ani ja som to nebol, – povedal Braňo a vyzeral ešte nevinnejšie ako ja.                        – Tak máme v dome zlodeja! – vraví babka tajomným hlasom.                                     Keď sa do niečoho zamieša babka, vždy sa u nás dejú zaujímavé veci. Pred každou akciou babka najprv bojovne vyhlási, že ona tomu príde na kobylku, ale potom sme prišli na to, že to sa naša babka tak chystá na detektívny prepad. Aj teraz. Nasadzuje si svoje špeciálne okuliare, ktoré volá rýchlopalky, a pomaly sa zakráda po celom dome. Určite by to vydržala do večera, keby náš Alan nevybehol z dvora na terasu a nechňapol po liste z maminho časopisu.                             – No, videl si to? – díva sa mama na ocina.                                                                                       – Kam to nosí? – čuduje sa ocko.                                                                                                    – Mám to! – kričí babka z predsiene. – Alan papiermi zakrýva akési mláčky                v predsieni!                    – Nie akési, ale svoje mláčky, – hovorí ocko.                                                                              – Ostatné psy to robia na dvore, – vztyčuje babka hroziaci ukazovák k nebu, akoby práve tam mal byť dvor, kde ostatné psy robia svoje mláčky.                                      – Prečo to robí práve tam? – vstáva mama a spolu s babkou likvidujú Alanovu mláčku v predsieni.                       – Prečo, prečo! Lebo mu to tam chutí! – objavuje sa dedko Ďusi, ktorý bol skrytý v kôlničke za domom.                                                                                                      – Alan, k nohe! – zavelí dedko a Alan si poslušne k nemu sadne. Ten ho pohladká po hlave a odvádza dozadu na dvor.                                                                        Nevieme, čo mu dedko Ďusi hovoril, ale odvtedy Alan v našej predsieni žiadnu mláčku neurobil.
– Možno bol dedko v minulom živote psom, – povedal mi večer v posteli Braňo.                                             – A čo ak je bosorák? – povedal som o chvíľu hrozivým hlasom, ale zistil som, že Braňo už spí. Pokazil mi všetku radosť.