Prednes prózy - Krista Bendová

Krista Bendová – z knihy Nezábudky  -  O cukrových topánočkách

Kde bolo, tam bolo, bolo raz jedno dievčatko menom Elvíra. To dievčatko bolo jedinou dcérou jediného otca a jedinej matky. Čiže každému je hneď jasné, že  to dievčatko bolo jedináčik. Vlastne jedináčka, a tak trochu aj maznáčka. Teda vlastne umrnčaná Elvíra. Pravdaže, mrnčala len vtedy, keď jej niečo nechceli dať. Ale mrnčala tak strašne, že sa všetkým ježili vlasy a krútili sa ušká, takže tej Elvíre radšej hneď všetko dali.

Jedného dňa sa stala taká nešikovná vec, že Elvíra začala čítať rozprávkovú knižku, a to rozprávku o Popoluške. Veď viete - o tom, ako Popoluška stratila zlatú topánočku a našiel ju princ a vzal si ju nakoniec za manželku. Nie topánočku, pravdaže, ale Popolušku. Prečítala si Elvíra rozprávku, veľmi sa zamyslela a vymyslela, že najdôležitejší predmet na zemi aj vo vesmíre – sú topánočky! „Také topánky nesmú byť obyčajné!“ rozmýšľala Elvíra. „Popoluška mala zlaté, ale zlaté by mi asi nedali, lebo zlato potrebujú v našej rodine na zlaté zuby. No mohli by byť napríklad ..... Už to máááám!“ A Elvíra dostala svetový nápad a hneď s ním aj napadla svojich milovaných rodičov. „Rodičia moji!“ povedala Elvíra. „Potrebujem nejaké zvláštne topánky, aby ma podľa nich našiel nejaký rozprávkový princ. Chcem, aby tie topánky boli – cukrové!“ „Dcérenka,“ zakvílili rodičia, „kdeže ti my vezmeme cukrové topánky?!“ „Chcem, chcem cukrové topánky!“ povedala Elvíra energicky a vložila do hlasu trocha plačlivý tón. „Ak mi ich nedáte, budem mrnčať!“  „Zadrž, dcérenka,“  zľakli sa obaja rodičia, „dáme ti radšej sto kociek cukru alebo tisíc najsladších bozkov, ale nežiadaj cukrové topánky.“ No Elvíra že nie a nie, a hneď aj spustila svoje svetoznáme mrnčanie. „Uáááá, búúúúúú, uíííí, mauúúúúúú....“ A zavýja a zavýja. „Neplač, dcérenka, kúpime ti osem vagónov zmrzliny!“ Ale Elvíra uáka, buáka a muáka, až sa všetky domy na okolí trasú. Rodičia smutno nariekajú a prosia: „Neplač, Elvíra, nezavýjaj, dcérenka naša, upečieme ti dvanásťposchodovú tortu, len cukrové topánky od nás nežiadaj, také v našich obchodoch nedostať!“ Čo mali nešťastní rodičia robiť? Sľúbili nakoniec umraukanej dcére cukrové topánky.

Cukrári a sódovkári sa pustili do roboty, vzali Elvíre mieru a vyrobili snehobiele cukrové topánočky. Vpredu bola malá červená ružička a dookola čokoládový nápis: „Blahoželáme Ti, milá Elvíra!“ Obula si Elvíra cukrové topánočky, pokochala sa pohľadom v zrkadle, podupala po dome a vraví: „Ej, budeže sa mi sladko chodiť po živote!“ A s týmto radostným výkrikom vyšla z domu do ulíc.

Klopká si sladko po chodníčku, keď tu zrazu na streche: cukrú, cukrú... zacukrujú dve hrdličky a potom ďalšie dve a potom ďalšie a všetky mestské hrdličky zletujú zo striech k Elvíriným topánkam a ďobú do tej sladkej obuvi. „Heš, heš!“ kričí Elvíra. Vtom aj mušky čosi príjemné zavoňali. Bzú, bzú, zletujú sa na Elvírinu obuv, až je ich celé mračno. Odrazu sa na nebi zablyslo, zahrmelo. Naľakali sa mušky, včely, osy a iné lietavce, lebo hneď vedeli, že ide búrka. Fŕŕŕ, odfŕŕŕkli ako strely a Elvíra celá blažená – kráča ďalej bez lietajúceho sprievodu. Ale odrazu len cup-cup-cup, klop-klop-klop, dážď sa spustil. Elvíra sa dala do behu, no neprešla ani za roh a vidí – červené ružičky sa pomaly strácajú z topánok.

Aj cukrové topánočky sú čoraz tenšie a tenšie a hnedé blahoželanie sa zmiešalo s hnedým blatom. Elvíra zastane, rev prenáramný spustí, nijako nevie pochopiť, kam sa jej odrazu stratili tie krásne sladké topánky! Na nohách už nemá nič iné, len pančušky a vlastnú premočenú pokožku. Poležala si Elvíra týždeň v postieľke, veselo kýchala a za ten týždeň vymyslela, že v rozprávkach sú topánky potrebné na všeličo. Ale v nerozprávkach ich treba iba na chodenie, a ak existuje nejaký princ, nech si Elvíru nájde hoci aj v obyčajných cvičkách.