Hviezdoslavov Kubín - prednes (pre 4. - 6. ročník)

Maxima Gali: Setruna, dievčatko z Daiely.

Nevolám sa nijako.

- Marťania idú - začula som z galérie veľkého skleníka, keď sme spolu s Adelkou vyrazili k našim pokusným rastlinkám. To Robin zase do mňa zarypuje. Vždy do niekoho musí rypnúť. Jeho potmehúdsky úsmev pritom sleduje osobu, ktorú má na muške.
- Aj ty si teraz Marťan - rázne mu vysvetľujem, že sme si rovní.
- Ja som pozemšťan.
- Tak si choď na Zem. Muderec!
- Mudrc, nie muderec.
- Jój ty. Muderec!
Chceli sme zabočiť do ľavého krídla, k rastlinkám, no zbadali sme malé dievčatko. Stála medzi dvoma borovicami v hline. Ona nie je ani Marťanka, nenarodila sa na Marse ako ja a Adelka a Ted a Pier, a ani pozemšťanka, nepriletela zo Zeme. Je úplne iná ako my. Marťania aj pozemšťania máme rodičov pozemšťanov. Ona je z vesmíru z veľmi ďalekej planéty. Daiely. Ale vie po našom, čomu nerozumiem. Ja sa natrápim, kým viem čosi po anglicky a po inak neviem vôbec. Mne stačí esperanto a slovenčina.
- Poď sem k nám hore - Robin spolu s ďalšími chlapcami lákajú dievčatko na galériu.
- Set runa! - zvolala na dievčatko z diaľky jedna pani. To bude jej mama, pomyslela som si.
Dievčatko vyšlo hore. Aj ja s Adelkou. Aby nám nič neuniklo.
- Ako sa voláš? - opýtal sa jej pozemšťan, ktorého meno ešte neviem.
- Nevolám sa nijako.
- Ja sa volám Richard - otočil sa ku kamarátom, ukazoval zaradom na každého a hovoril mená - Robin, Tomáš, Arny. A ty? - ukázal na prstom na dievčatko.
- Nemám meno.
- Máš meno. Ty mi nerozumieš. Pozeraj - zase na každého ukázal. Najprv na seba, potom na ostatných a zakaždým povedal meno. Tentoraz ukázal aj na nás, Adelku a mňa.
Pridala som sa do vysvetľovania.
- Ja som Lívia. Lívia. Lívia. - ťukám prstom na seba. Klepem do dievčatka a nič. Pomáham si aj vecami dookola.
- Lívia - ťuknem na seba.
- Adélka - ťuknem na Adélku.
- Borovica - ťuknem na borovicu.
- Tráva - skočilo mi do reči dievčatko a ukáže na trávu. Potom ukáže na seba - Ja nemám meno.
- Musíš mať meno. Každý má meno.
- Ja som Daielčanka. Nemám meno. Som ešte maličká.
- Ja viem ako sa voláš - ozval sa Robin - Ty si Setruna!
- Ja set runa, ale nevolám sa setruna.
- Voláš. Počul som, keď na teba volala mama.
- Hovorila mi, že si mám na vás dávať pozor. Set znamená pozor, sleduj, bdej a runa znamená cudzinec.
- Na nás si dávaj pozor. Ešte nie si prijatá do klubu marťanských výskumníkov. Ale keď podstúpiš rituál, budeš jedna z nás a už sa nás nebudeš musieť báť. Chceš byť výskumník?
- Áno.
- Zajtra príď k chovnému skleníku, Setruna.
- Nie som setruna.
- Už si Setruna. Ty si doteraz meno nemala, tak nemôžeš protestovať.
- Môžem, je to nepekné meno. Dávať pozor na cudzincov. Nebudem Dávaťpozornacudzincov. My, malí Daielčania, sa nijako nevoláme!
- A ako ťa oslovuje mama?
- My sa oslovujeme potichu. Dnu. V mysli.
- Héj? To sa nedá.
- Dá.
- A keď niekto o tebe hovorí inému? Vtedy sa ako voláš?
- Aj vtedy ma oslovuje v mysli. Dnu. Potichu.
- A ako ten druhý vie, že si to práve ty?
- Vie, ako keby si hovoril nahlas.
- Potom ale to vnútorné meno vieš povedať nahlas.
- Neviem. Vnútorné slová nemajú vonkajší zvuk.
- A keď o tebe niekto píše?
- Vtedy budem mať zvučné meno. Keď niekto o mne bude písať. Ale ešte nemám. Ešte som malá.
- Ja ťa budem volať Seťa. Chceš? - zmiernila som Robinove pomenovanie dievčatka. Aj tak jej už nikto nebude chcieť vymyslieť iné meno.
- Seťa? Seťa je dobré meno. Se je sledovať a Ťa je vesmír. Seťa je pekné meno. Budem Seťa.
Setruna mala radosť a ja som mala radosť, lebo ona mala radosť a to nie hocijakú radosť, ale radosť, ktorú spôsobil môj nápad s menom.
- Poď s nami k rastlinkám. Máme dve púpavy, ktoré učíme na marťanskú flóru a faunu.
- Už musím ísť k našim. Volajú ma.
- Ja nič nepočujem.
- Ja áno. Volajú potichu.
Odchádzala. Keď bola zo skleníka skoro vonku, Robin na ňu zavolal - Setruna! Zajtra pred obedom!Mame malého dievčatka sa čosi nepozdávalo.
- Čím sa ti vyhrážal?
- Ničím.
- Prečo na teba kričal set runa?
- On ma tak volá.
- Čo si dovoľuje! Ty ešte nemáš meno. Si maličká. Vyrastieš a dostaneš zvučné meno. To dám do poriadku, nič sa neboj. Také meno!
- Ale - Setruna v duchu pomyslela na Líviu a jej mama vedela, na koho myslí, veď bola Daielčanka - ma volá Se-Ťa. Pekné meno.
- Poď! Se-Ťa. Nech nám nevychladne večera - pozrela sa na dcéru a vedela, už vyrástla. Má meno.

Maxima Gali: Nebezpečný deň

Deň skoro ako každý iný, ale predsa iný. Iný bol už tým, že som sa pokúsila nenápadne vyšmyknúť von, avšak mama bola šikovnejšia a neviem ako, ale odniekiaľ z chodby, odkiaľ ma nemohla vidieť ma predsa uvidela a zvolala - Kam ideš Lívia? Máš urobené úlohy?
- Dnes prídu - mama predsa vie, že priletí kozmická loď zo Zeme.
- Kto príde? - prečo sa tvári, že to pre mňa nie je dôležité. Je! A ešte ako!
- Prídu zo Zeme. Noví kolonisti, veď všetci tam budú. - mala som sa stretnúť s Adelkou, no moje vzdušné plány unášal do nenávratna vetrisko povinností.
- O siedmej. Sú tri hodiny. Neboj sa, pôjdeme k plošine spolu s otcom keď sa vráti z práce.
- Ale...
- Aké ale. Čo špekuluješ?
- A - nahodila som prosíkací výraz, nakoľko mi to moje herecké schopnosti dovolili - a nemohla by som ísť s Aďou?
- Nemohla. Tam je taška, zošity a do izby!
Úlohy som rýchlo spravila, čo ak ešte Adelku stihnem doma.
- Škrabopis? Škrabopis! - mama listovala v zošitoch - Ako by nie, keď sa ponáhľaš a nemáš kde sa ponáhľať. S nami pôjdeš. Nerozumela si? Alebo chceš ostať doma?
Mama je neoblomná. Musím počkať spolu s ňou na otca.
Čas sa vlečie. Otca nikde.
- Mami! A čo urobíme, keď prídu zlí ľudia?
- Prečo by mali prísť zlí ľudia?
- Na Marse nevidíme, kto nastupuje do lode. Možno loď unesú teroristi. Prídu tu a budú nás predávať na Zemi ako otrokov, alebo tu budeme na nich pracovať. Alebo nás budú mučiť.
- To čo splietaš. Nijakí zlí ľudia neprídu. Poslali nám zoznam, kto príde a aj ich životopisy. Normálni ľudia prídu. Ako ja a ty.
- Ja nie som ako ty. Ja som už Marťanka. Narodila som sa na Marse. Oni sú ako ty, nie ako ja.
- Jak by nie. Ako ty. Komu si sa narodila? Pozemšťanom. Tak si pozemšťanka. A nepleť toľko, to čo do teba vošlo. Zase ste debatovali? S Daliborom?
- Nedebatovaalii smee s Daliibooroom - naťahujem slová, akoby som tým mohla poprieť ich pravdivosť. To aby som nebola žalobaba. Čo si mama myslí, za to nemôžem, ale žalovať sa nemá.
- Ale nám ste zoznam neukázali.
- Isto. Koľko máš rokov! Tebe budeme zoznam ukazovať!
- No a čo koľko mám rokov. A ja nechcem vedieť, kto tu príde? Desať mám. To je už dosť veľa. A aj tak môžu uniesť loď teroristi. A čo potom budeme robiť?
- Nič nebudeme robiť. Až prídu, potom špekuluj.
- Bude neskoro.
- Aby nebolo neskoro, aby som ti jednu neuťala. Ticho buď. Už ťa nevládzem počúvať!
Loď ostala visieť pred Marsom v bezpečnom pásme a na plošine pristál lietajúci tanier. Je to výnimočný deň. Pošta zo Zeme chodí každého pol roka, ale kolonisti prišli po piatich rokoch. Nové tváre. Všetci sú zvedaví. Otec od nás odbehol. Patrí k organizátorom. Neviem čo presne robil. Myslím, že stál a pozeral rovnako ako ja, iba bol pri tanieri bližšie. Ale veľa dospelých chodilo hore dole, nosili veci, podávali ruky nováčikom. Zazrela som aj deti. Bolo ich päť. Samí chlapci. Jeden skoro ako ja, traja mladší a jeden starší. Keby rozprávali svojou rečou, isto by som nič nerozumela, ale onen rovesník so mnou poriadne nahlas, aby všetci počuli, spustil esperanto - Konečne sa okúpem v poriadne veľkej vani! V bazéne!
Všetko sa niekam rozišlo a aj my sme sa s mamou pustili domov.
- Mami, oni nám zničia vodu! - nedalo mi.
- Nezničia. Čo ty na nich žiarliš?
- Nežiarlim. A kde budú spať?
- Doniesli si nové domy.
- Ale nemajú ich ešte postavené.
- Nie. Zatiaľ budú v okrúhlom skleníku.
- V stanoch? Na ležadlách? Ja chcem spať v stane. Mami, môžem aj ja spať v stane?
- Lívia - mama ma privinula k sebe - nežiarli toľko. Sú unavení z cesty. Potrebujú oddýchnuť. Necháme ich na pokoji. To sa nepatrí teraz chodiť k nim. Poď, ty môj nedočkavec. Za chvíľu sa budeme poznať ako... ako topánky.
- Ako topánky? Topánky?
- Neviem. Hej. Budeme ich poznať ako svoje topánky.
- Mami a ty vieš, ako sa volá chlapec, čo sa chce kúpať vo vani?
- Robin.