Próza na HK - Jana Stankovianska: Dinda

Slovenský jazyk » Básne

Autor: tanya
Typ práce: Ostatné
Dátum: 24.02.2015
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 101 slov
Počet zobrazení: 8 566
Tlačení: 452
Uložení: 407

Jana Stankovianska: DINDA

Zuzka s obavami pozorovala sekundovú ručičku na hodinkách. S každým jej pohybom sa to blížilo, s každým pohybom ručičky rástlo jej odhodlanie. – Poď Zuzka, už je čas! – začula hlas spoza rohu a pozbierala poslednú odvahu. – Ja tam už viac nechcem ísť, – povedala roztrasene, aj keď si predtým v duchu predstavovala pevný prenikavý a hlavne rozhodný hlas. – Už sme sa predsa o tom rozprávali, – doplával k nej hlasný povzdych. – Rozprávali, ale na konci som tam aj tak vždy musela ísť. A ja už nechcem. Načo tam budem chodiť, keď Dinda aj tak hovorí, že nemám bohvieaký talent? – Teraz už mama stála vo dverách a pozerala na Zuzku čoraz prísnejšie. – Na to, aby sa niekto naučil pekne hrať na klavíri, netreba veľký talent. Niekedy stačí aj taký celkom maličký. Všetko ostatné vyplní odhodlanie a radosť z hry. – Zuzka váhavo pozrela hore, no vtom si uvedomila, že vlastne trucuje a okamžite svoj pohľad zabodla nazad do zeme. – Lenže mňa to tam už s tou starou Dindou nebaví, – húdla si svoje. – Slečna Kudracíková je veľmi dobrá učiteľka klavíra. A nevolaj ju stará Dinda, je to neslušné, – mama začala nervózne podupkávať pravým opätkom, čo bol signál, že sa Zuzka dostáva k určitým hraniciam. – A musím ísť aj dnes? Prečo jej nezavoláme, že som ochorela? Aspoň na dva týždne? – zvolila inú, miernejšiu taktiku. Keď to nešlo tak, pôjde to takto, o tom bola presvedčená. – Nie, nezavoláme. Okamžite vstávaj a ideme. – To boli posledné slová, po ktorých pohár trpezlivosti už pretiekol, a tak sa Zuzka neochotne a čo najpomalšie zdvihla a s notami pod pazuchou sa pobrala na hodinu klavíra. Len čo vošla do príbytku slečny Kudracíkovej preplneného rôznymi perzskými kobercami a soškami porozkladanými po starom nábytku z lešteného dreva, Zuzku premklo neblahé tušenie. Slečna Kudracíková, nazývaná v kuloároch aj stará Dinda, podľa Zuzkinho skromného odhadu asi stopäťdesiatročná chudá kostnatá pani, ju hneď usadila za klavír. Zuzka poslušne sedela a dýchala výpary pochádzajúce z leštiacich prostriedkov, ktorými bol celý nástroj od hlavy po päty (keby nejaké mal) nasiaknutý. – Dobre, zahrajme si prvú časť, – povedala Dinda, čím myslela: zahraj prvú časť, ale bezchybne. Zuzka prvú časť cvičila najpoctivejšie, a teda sa nemusela až tak báť. Zuzka videla, ako Dinde sediacej hneď vedľa klipkajú viečka a hlavou kýva zo strany na stranu. V tej chvíli jej pripomínala kobru, ktorú uspáva fakír na trhu svojou hudbou. Dinda schrapla a Zuzka sa musela zasmiať. Nanešťastie sa jej pritom pošmykol prst a zahrala zlý tón. – Ti ti ti ti ti ti!!!! – zabúchala Dinda po najpiskľavejšom klávese. – Zahrajme teraz druhú časť, – povedala už celkom pri vedomí, čo znamenalo: zahraj druhú časť, ale BEZCHYBNE. No druhá časť už nebola tak nacvičená ako tá prvá a zďaleka nebola bezchybná. Dinda jej začala počítať: – Pr-vá, dru-há, pr-vá, dru-há, hovorím PR-vá, DRU-há, PR-vá, DRU-há! – Keďže nebola veľmi úspešná, namiesto počítania schmatla do ruky najbližšie vrecko so sušienkami a začala ich nervózne chrúmať do rytmu. Zuzka v najhlbšom sústredení načúvala rytmickému klopotaniu sušienok o zubnú protézu a snažila sa vystihnúť to správne tempo. – Ja tam už viac nechcem íííííísť, – bolo počuť na celý dom. – Na čo mi to budeeee? – Vieš, čo povedal ocko. – Áno, to Zuzka vedela až príliš dobre, keďže jej to opakovali zakaždým, keď tam nechcela ísť. Čiže vždy. – Klavír je kúpený, tak sa musím učiť, – zahundrala Zuzka, no vtom jej v hlave skrsol úžasný nápad. – Tak ho predajme a môžeme si kúpiť niečo krajšie! – Hneď si predstavovala, koľko nových vecí by mala, keby len predali ten odporný kus dreva. Koľko cukríkov, hračiek, hocičoho iného, len nie ten klavír. – To nejde tak ľahko, – zastavila mama hneď v zárodku Zuzkine nádherné predstavy a sadla si k nej. – Nie je to len v tom, že klavír je drahý a nekupuje sa každý deň ako chlieb. Keď sa pre niečo rozhodneš, musíš to dotiahnuť do konca alebo sa o to aspoň čo najviac snažiť. Kde by bol svet, keby sa každý vzdal hneď na začiatku? Keď si sa chcela naučiť hrať na klavíri, bolo to tvoje rozhodnutie. Do ničoho sme ťa nenútili, a teraz musíš znášať to, čo si si vybrala. A tak sa Zuzka znova ocitla v starodávne zariadenom byte slečny Kudracíkovej. Dýchajúc leštiaci prostriedok na drevo a načúvajúc chrúmaniu sušienok sa usilovala čo najviac sústrediť. Vonku svietilo slnko, bol nádherný deň a ostatní niekde vonku vymýšľali nové hry. Len ona nemohla, lebo bola priviazaná ku kusu dreva v spoločnosti starej Dindy s vyťahanými pančuchami a o číslo väčšími topánkami. Zase sa nesústredila a učiteľka jej začala počítať. Striehla na každý pohyb Zuzkiných prstov ako jastrab. – Pr-vá, dru-há, pr-vá, dru-há...,– Zuzke to nešlo, ani keď sa sústredila. Pomýlila sa a stará Dinda jej capla po prstoch kostnatou rukou celou od omrviniek. Zuzka zaťala zuby a zhlboka sa nadýchla. Už len polhodinu. – Pozri, kto k nám prišiel, – povedala mama, len čo Zuzku zbadala prichádzajúcu návštevu. – Teta s tvojou malou sesternicou. Zuzka neisto vstúpila do izby a pozrela na čosi malé v kočíku. – Ideme si posedieť do záhrady, nemala by byť hladná, a prebalená je tiež, ale keby sa niečo dialo, hneď nás zavolaj, – nakukla mama do izby a už jej nebolo. Zuzka zostala sama s bábätkom, ktoré nádherne spinkalo. Kým spí, je všetko v poriadku, len nech nezačne... – Uááááá! – ozvalo sa z kočíka hneď, ako na to Zuzka pomyslela. – Neplaaač, – prihovorila sa bábätku, ale z nejakého dôvodu to nefungovalo. Skúsila ho zamestnať hračkou, bezvýsledne. Čo mu tak môže chýbať? Zuzka sa už-už chystala zavolať tetu s rodičmi, a vtedy dostala nápad. Váhavo sa posadila za klavír a začala hrať skladbu, ktorú vedela najlepšie (podľa slečny Kudracíkovej len slabý priemer). Ako sa hudba šírila po izbe, bábätko bolo čím ďalej, tým pokojnejšie, až celkom prestalo plakať a znova zaspalo. Zuzka neprestávala hrať, jednako sa bála, že by sa zobudilo, ale aj preto, lebo ju to zrazu začalo baviť. – Ako pekne tá vaša Zuzka hrá, – pochválila ju teta. – Ona nie je ako ten náš Matej, ktorý stále sedí len za počítačom a nevie sa od neho odtrhnúť. Mali by sme ho aj my zapísať do nejakej hudobnej školy. Zuzka dohrala spokojná sama so sebou. Videla, že nielen jej prvý poslucháč, teraz už pokojne spiaci v kočíku, ale aj iní dokázali oceniť jej námahu a verte tomu či nie, ďakovala slečne Kudracíkovej a jej protéze klopkajúcej do rytmu.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1

Próza – Hviezdoslavov Kubín



Odporúčame

Slovenský jazyk » Básne

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.036 s.
Zavrieť reklamu