Próza na HK - Marta Hlušíková: Paťov ocino je šašo, a tak to má byť

Marta Hlušíková:  PAŤOV OCINO JE ŠAŠO, A TAK TO MÁ BYŤ  /z knihy Čo baby nedokážu  /    

Dnes v škole sme sa rozprávali o tom, čo robia naši rodičia, keď sme v škole. Veľmi nás to nezaujímalo, kým nevstala Darina-Mandarina a nepovedala, že včera videla v televízii Paťovho otca v akomsi filme a že tam robil takého hlúpeho šaša. Ona by to vraj svojmu otcovi nedovolila. Potom vyskočil Paťo červený ako paradajka a povedal:    – Môj ocino je dobrý herec! V divadle všetci plačú, keď stojí na javisku a práve ho prepichujú šabľou!  – To naozaj? – vyvalila oči Darina-Mandarina.
– Ticho, deti! – zamiešala sa medzi Paťa a Darinu naša Cibuľa.  – Paťov ocko je naozaj dobrým hercom. Vie aj rozosmiať, aj rozplakať. To, že v nejakom filme hrá šaša, to tak má byť. On iba hrá šaša. Je to jeho rola.
– Zemiaková? – zapišťal Tóno, ktorý nikdy nevie, o čom je reč.
– Tóno! Zemiaková môže byť roľa! Toto je herecká rola, vieš? – povedala Cibuľa, ale vôbec sa na hlupáka Tóna nehnevala.
– A môj ocko má röntgenové oči! – povedala Svetlana.
– To by mohol robiť spidermana alebo laserového pátrača! – vyskočil Lukáš a chcel, aby ho Svetlana so svojím ocinom zoznámila.
– To ako myslíš, Svetlanka, že má tvoj ocko röntgenové oči?
– Tak. On je sochár. Raz som bola v ateliéri, to je taká izba s veľkými oknami, a on tam stál a búchal kladivom a dlátom po kameni. Pýtala som sa ho, prečo to robí, a on mi povedal, že to uvidím až potom, keď bude socha hotová. On v tom kameni videl sochu a ja nie. Hneď som vedela, že má röntgenové oči.
– No, Svetlanka, on má oči normálne, ale vidí nimi viac ako ostatní. Má fantáziu, vieš?
Umelci musia mať fantáziu, – povedala Cibuľa.
– Môj ocko je pekár a ja mu niekedy pomáham, – postavila sa Veronika.
– A nie je to nebezpečné? – spýtala sa Darina-Mandarina.
– Nie. Veď ja nie som v pekárni. Ja sa u nás doma v kuchyni hrám na pekárku a vymýšľam, ako majú vyzerať koláčiky. Robím ich z plastelíny. Naposledy som vymyslela, aby dal ocko do koláčikov dve mandle ako ozdobu. On to urobil a odvtedy si všetci kupujú iba šikmooké orechovníky.
– Hovoríš o pekárni na námestí? – spýtala sa Cibuľa.
– Áno, to je ockova.
– Veď ja si tie šikmooké orechovníky kupujem! – zhíkla Cibuľa a bežala do zborovne. O chvíľu prišla a ukazovala nám, ako vyzerá koláč, ktorý vymyslela Veronika. Naozaj: vyzeral ako Číňan.
V ten deň sme boli všetci na Veroniku hrdí. Cez prestávku som rozmýšľal, ako by som mohol aj ja pomôcť svojmu ockovi, ale zatiaľ som okrem vynášania smetí nič múdre nevymyslel.
Marta Hlušíková: MOŽNO JE NÁŠ DEDKO BOSORÁK / z knihy Čo baby nedokážu/

V našom dome je zlodej! Prišli sme na to takto: v nedeľu poobede je u nás čítací čas. Ocko sa usadí na terase do veľkého kresla, na stolík vedľa seba si položí šálku s kávou a zavŕta sa do svojho obľúbeného časopisu o počítačoch. Do druhého kresla si sadne mama, na stolík si tiež položí šálku s kávou a číta svoj babský časopis. Zrazu ocko vyskočil, ako keby ho uštipla tarantula:
– Chýba mi celá dvojstrana! Niekto mi ukradol z časopisu listy!
Mama mu povedala, aby si nevymýšľal, ale zrazu aj ona vykríkla:
– Ktosi mi potiahol práve tú stranu o vitamínoch! – a chcela tiež vyskočiť, ale brucho jej to nedovolilo. Vyzerala ako zúrivá korytnačka.
– Ja som to nebol, – hovorím a naozaj neklamem. Nebol som to.
– Ani ja som to nebol, – povedal Braňo a vyzeral ešte nevinnejšie ako ja.
– Tak máme v dome zlodeja! – vraví babka tajomným hlasom. Keď sa do niečoho zamieša babka, vždy sa u nás dejú zaujímavé veci. Pred každou akciou babka najprv bojovne vyhlási, že ona tomu príde na kobylku, ale potom sme prišli na to, že to sa naša babka tak chystá na detektívny prepad. Aj teraz. Nasadzuje si svoje špeciálne okuliare, ktoré volá rýchlopalky, a pomaly sa zakráda po celom dome. Určite by to vydržala do večera, keby náš Alan nevybehol z dvora na terasu a nechňapol po liste z maminho časopisu.
– No, videl si to? – díva sa mama na ocina.
– Kam to nosí? – čuduje sa ocko.
– Mám to! – kričí babka z predsiene. – Alan papiermi zakrýva akési mláčky v predsieni!
– Nie akési, ale svoje mláčky, – hovorí ocko.
– Ostatné psy to robia na dvore, – vztyčuje babka hroziaci ukazovák k nebu, akoby práve tam mal byť dvor, kde ostatné psy robia svoje mláčky.
– Prečo to robí práve tam? – vstáva mama a spolu s babkou likvidujú Alanovu mláčku v predsieni.
– Prečo, prečo! Lebo mu to tam chutí! – objavuje sa dedko Ďusi, ktorý bol skrytý v kôlničke za domom.
– Alan, k nohe! – zavelí dedko a Alan si poslušne k nemu sadne. Ten ho pohladká po hlave a odvádza dozadu na dvor.
Nevieme, čo mu dedko Ďusi hovoril, ale odvtedy Alan v našej predsieni žiadnu mláčku neurobil.
– Možno bol dedko v minulom živote psom, – povedal mi večer v posteli Braňo.
– A čo ak je bosorák? – povedal som o chvíľu hrozivým hlasom, ale zistil som, že Braňo už spí. Pokazil mi všetku radosť.
Marta Hlušíková :  LOŽ MÁ SOVIE NOHY  /poviedka z knižky –  Adela, neopováž sa!/

A občas pomôžeš pani Sovovej s nákupom, hovorí mi mama a strapatí mi vlasy ako malému. Fakt, vrchol. Počas celého sťahovania (dva týždne!) som musel dávať pozor na zasopleného a vreštiaceho Adama, aby sa naším neplietol pod nohy, a teraz, keď by som si mohol konečne užívať, budem starej babe robiť nákupy! U pani Sovovej sme len na rok, Peter, veď vieš, chlácholí ma mama. Vždy, keď vraví Peter a nie Peťo, je to vážne. Ja viem, že treba vydržať, že ockovi ponúkli lepšie platené miesto a že o rok dostavajú náš byt. No už teraz vidím, ako ma bude stará dirigovať... Nemusím byť ani jasnovidcom.
– Ak je ocko taký počítačový expert, prečo mu nedali hneď aj byt?
– Si ako puk! Vieš, že ešte nie je dostavaný! Rok vydržíme a potom už budeme vo svojom.
– Vieš, čo je to rok?
– A ty by si chcel, aby ocko dochádzal takú diaľku? – zvrieskla mama. Asi som ju poriadne vytáčal. Do jej vresku začal revať Adam, chytil ma za nohu a zasoplil mi jediné normálne nohavice, v ktorých som mal ísť v pondelok do novej školy.

– Len poď ďalej, Peťko, – usmieva sa na mňa naša domáca a strká mi pod nos akési papuče. Určite sú plné bacilov. Ale obúvam si ich, aby som nebudil pohoršenie a aby mame nežalovala. Sova pálená. Ešte nikdy som nevidel, aby sa meno tak zhodovalo s človekom. Ona naozaj pripomína sovu! Má mohutné telo, ktoré si opiera o paličku. O lýtka jej tenkých nôh sa obtiera biela čínska mačka. Až sa čudujem, že sa o ňu domáca nepotkne. Asi preto, že sa pohybuje drobnými krôčikmi, pričom sa kýva zľava doprava. Má dosť veľkú hlavu, zahnutý nos a na perách akýsi hnusný fialový rúž. Vlasy má úplne biele, samé kučierky. Preto jej hlava vyzerá taká obrovská. Trošku ňou potriasa, ako keby stále hovorila nie.
Usádza ma v obývačke do veľkého kresla a prisúva ku mne misku s keksíkmi. Aj by som si zobral, ale vidím, že na mňa škaredo pozerá tá čínska mačka. Nemám rád čínske mačky. Tie naše, obyčajné, sú milšie. Čínske sú vypasené, naduto sa tvária a majú pohŕdavý výraz. A okrem toho je na miske biely vlas. Alebo chlp?
– Len si daj, Sýria už mala, – pokyvkáva hlavou domáca. Až mi zle prišlo, keď som si predstavil, ako huňatá Sýria oblizuje keksíky. A teraz mi ich strkajú pod nos!
– Ďakujem, dám si ho neskôr, – beriem si keksík. Neviem, prečo jej nepoviem, že tie odporné pooblizované keksíky s vlasom by som zjedol iba pod hrozbou smrti. Len sedím a usmievam sa ako debilko.
– Každé ráno mi skočíš do obchodu. Tu, na papierik, som ti napísala, čo potrebujem. Iba mlieko a rožky. Sem-tam maslo. Raz do týždňa mi urobíš menší nákup, nejaký cukor, múku a tak. V sobotu doobeda mi povysávaš, popolievaš kvety a vynesieš smeti. A ešte mi vždy prinesieš zo schránky poštu. Dobre? – hovorí sova pálená a položí na stolík dve eurá.
– To je pre teba. Vždy v sobotu dostaneš dve eurá, – ďobne prstom do stolíka a posúva dvojeurovku ku mne.
Obchádzajú ma mrákoty. Už sa vidím, ako otročím za dve eurá! Každý deň bežím do obchodu ako fretka, nosím plné tašky, ruky sa mi predlžujú po kolená, vysávam hnusné blchy z kobercov, vynášam smradľavé smeti, polievam kvety a prinášam poštu. To hádam ani nemôže byť pravda! Je možné, že by ma vlastná matka takto podrazila? Hovorila predsa, že domácej iba občas pomôžem s malým nákupom! To je zrada. Najhoršie je, že tej babe nedokážem nič povedať. Predstavím si mamu, ako zalamuje rukami, potom si predstavím ocka, ako povie, že trochu roboty nikomu neuškodí (jeho obľúbený výraz je, že mi kosier z hlavy neuletí), a je mi nanič. Ešteže počas tých otrockých prác u sovy pálenej nemusím dávať pozor na nášho uvrešťaného Adama.
– Už musím ísť, – hovorím domácej. Beriem si peniaze na nákup, papierik so zoznamom a potkýnam sa o Sýriu, ktorá na mňa hodí pohŕdavý pohľad, ako keby som bol smeť. Samozrejme, že si svoju dvojeurovku zabudnem na stolíku. Keď si uvedomím, že som sa práve ožobráčil, dvere sú už zatvorené a za nimi sa určite zlomyseľne chichoce sova pálená.
– Mohol si si zobrať ešte jeden keksík, Peťko! – vykrikuje spoza dverí, no ja nedokážem myslieť na nič iné, len na svoju prvú zabudnutú výplatu.

Všetkých nových spolužiakov ešte nepoznám, ale oni ma už zaregistrovali. Stoja pred obchodom a smejú sa mi. Vlečiem na chrbte tonový batoh s knihami, v oboch rukách sieťovky pre sovu pálenú a tvárim sa, že je to normálne. Ako taký haluzák! Čo iného mi zostáva? Baba jedna! Nemohla mi dať obyčajné igelitky? Každý by si myslel, že v nich nesiem úbor na telocvik alebo niečo podobné. Ale takto? Všetci vidia cez oká sieťovky, ako som starostlivo nakúpil múku, cukor, soľ, fľašu minerálky, zemiaky, cibuľu, karfiol a sto gramov šunky pre Sýriu. Tvárim sa, že je to normálne, popiskujem si a naschvál pohojdávam taškami, aby nikto nevidel, aké sú ťažké. Najradšej by som si ich položil a trochu si oddýchol, ale tú radosť spolužiakom neurobím. A zrazu do toho všetkého začína voňať šunka pre Sýriu. Kto to kedy videl dávať hnusnej namyslenej mačke šunku? Ja by som jej hodil granule a bolo by. Dostal som na tú šunku takú strašnú chuť, až som začal pregĺgať. Po dnešnom školskom obede pre samovrahov sa nič iné ani robiť nedalo. Mali sme totiž mliečnu polievku s ryžou a pajšlovú omáčku. Keď som si predstavil, ako do seba pchám prasacie pľúca, radšej som obed vrátil. Asi sa ma kuchárke uľútostilo, lebo mi podala tanier s lekvárovými rezancami. Keď mám problém, vyberiem si béčko, nie? poučila ma. Ani som nevedel, že si môžem na obed vybrať z dvoch chodov... Lenže dalo sa z dnešného obeda vôbec vybrať? A tak som zašiel za roh, aby ma nikto nevidel, položil som si sieťovky na lavičku, vybral večeru pre Sýriu a šunku som zlikvidoval ako prvotriedny šrotovník.


– No poď, Peťko, poď, – kyvká sa predo mnou domáca a ja kladiem na stoličku nákup. Opatrne vyberám múku, cukor a ostatné veci a tvárim sa suverénne. Cestou som si totiž všetko premyslel: pokladničný lístok som hodil do kanála a šunku som akože zabudol kúpiť.
– A kde je šunka pre Sýriu? – zapichne do mňa oči sova pálená.
– Šunka! – hrám divadlo.
– Zabudol si? – pozerá sa na mňa domáca a čudne pohmkáva.
– Tak vám skočím... skočím ešte raz! – hovorím a každý somár by musel poznať, že klamem, lebo napriek tomu, že som si to sto ráz v duchu predstavoval, čudne mi preskakuje hlas. Určite som v tvári červený ako rajčina.
– Nechoď, Peťko, nejako to už so Sýriou urobím. Daj mi výdavok, – naťahuje sova ruku. Dávam jej mince, čo mi zvýšili z desaťeurovky a s hrôzou si uvedomujem, že na to mi domáca nikdy neskočí! Veď ja som zaplatil aj za šunku!
– Prepáčte, teta Sovová, tá šunka mi zo sieťovky vypadla... kým... kým som ju zdvihol, priskočil jeden taký pes a už ju mal v papuli...
– No, keď vravíš... – pozerá sa na mňa domáca a podáva mi dve dvojeurovky.
– Túto máš za dnes a túto za minule, lebo si si ju u mňa zabudol na stolíku. A teraz si sadni, dáš si čajík a môžeme si zahrať šachy. Ak chceš.
Triasli sa mi ruky, lebo ešte nikdy som takto hlúpo neklamal. Pre pár koliesok šunky som zo seba urobil somára. Najradšej by som vrátil čas. Ale sova pálená rozkladá šachovnicu a prináša dve šálky čaju. Ani poriadne neviem, či mám biele, či čierne figúrky. Ťahám pešiakom ako bábka. Stále vidím tie kolieska šunky a domácu, ako mi podáva dve dvojeurovky. Toto keby videl môj otec, tak by ma zrezal ako hada. A mama, tá by len zalomila rukami a pozerala sa na mňa vyčítavým pohľadom.
– Tú šunku som zjedol ja... – zašepkal som a domáca sa iba na mňa pozrela a povedala:
– Ja viem, Peťko. Ešte teraz máš na líci prilepený kúsok. Šach-mat.