Próza na HK – Viera Babaríková – Skejťácke tenisky

Slovenský jazyk » Básne

Autor: tanya
Typ práce: Referát
Dátum: 26.02.2015
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 318 slov
Počet zobrazení: 14 236
Tlačení: 638
Uložení: 560

Viera Babaríková – SKEJŤÁCKE TENISKY

Za siedmacké vysvedčenie dostal Rišo dva darčeky. Prvým boli nové skejťácke tenisky. Už jeho jedenáste. Nikto z partie nemá ani polovicu, tým si bol istý. Vybral si super značku DC. Starožitné Adidasy dnes nosia už len vidiečania na okopávanie mrkvy. 

Druhý darček bol prekvapením. A to neveľmi príjemným. Rodičia Rišovi oznámili, že sa cez prázdniny budú sťahovať do nového domu a od septembra začne chodiť do novej, vraj lepšej
školy. Rišo sa chvíľu odúval, no len aby sa nepovedalo, pretože mu to bolo jedno. Susedia ho tak či tak nezaujímali a spolužiaci boli buď nudní, alebo trápni. Jeho jediní naozajstní kamoši sú skejteri z jeho partie.
        V novom dome sa Rišovi pozdávala iba veľká terasa. Opálim sa tu bez toho, aby som vystrčil z domu čo len vyrážku na nose, povedal si. Fotky potom zavesím na svoj facebook, akože som bol trebárs na Malorke. Nemusia všetci vedieť, že som celý júl strávil sťahovaním sa do zapadákova.
Zásobil sa litrovkou koly a megabalíkom sušienok, zapol notebook a vystavil sa slnečným lúčom. No nestihol si prečítať ani aktuálne statusy kamošov, keď zbadal, že ho z terasy susedného domu uprene pozoruje chlapec. Otočil sa mu chrbtom a keď sa po chvíli pozrel za seba, neznámy tam stál v nezmenenej polohe. Naštvane zaklapol notebook a vošiel do domu.
– Čo sa deje, Riško, je ti horúco? – opýtala sa ho mama.
– Čo na mňa stále čumí? Čo je retardovaný? – opýtal sa Rišo namiesto odpovede.
– Riško! Ako môžeš tak hovoriť⁈ – zhrozila sa mama. – Je to milý chlapec, volá sa Samko, je možno trochu pomalší, ale naozaj milý. Uvidíš sám, keď sa zoznámite.
Aha, mama vie, o kom hovorím, už ho pozná, pomyslel si Rišo. Vraj trochu pomalší. Poznáme mamin slovník, v skutočnosti to znamená úplne dutý. Takže som trafil.
– A kedy k nám príde na zoznamovaciu návštevu? – pustil sa do mamy. – Vie aj niečo iné ako civieť? Budem ho musieť kŕmiť lyžicou alebo dokonca aj prebaľovať?
– Ale Riško, ako môžeš… – mame sa zlomil hlas, ale to už Rišo trucoval vo svojej izbe. Jeho hnev sa pomaly menil na smútok. Nechcel sa tak rozprávať s mamou, ale to ho núti vždy niečo, čo nevie ovládať.
       Zoznámeniu so susedom sa naozaj nevyhol, o pár dní k nim prišiel s rodičmi na návštevu. Kým sa dospelí rozprávali v obývačke, chlapci sedeli na terase. Rišo nevšímavo klepal do klávesnice a Samo hanblivo hľadel do zeme.
– A..ako sa voláš? – po dlhej chvíli sa predsa len odhodlal prerušiť ticho Samo.
– Trygve Emanuel, – odpovedal Rišo bez zaváhania, neodtrhnúc oči od notebooku.
– Tryg.. a..ako? – Samo bol očividne zmätený. – Mamka mi povedala, že sa voláš inak.
– Tak načo sa pýtaš, keď vieš? A čo mi neveríš? – odvrkol Rišo.
– V..verím! – povedal Samo. – Ja sa volám Samko.
Rišo sa rozhodol, že keď už má Sama na krku, aspoň sa na jeho účet trochu pobaví: – Samo, a chcel by si indiánske meno? Budeš sa volať Stupid Sam.
– S..sťjúpid sem! P..poviem aj v škole, aby ma tak volali! – tešil sa Samo. – Mamka mi povedala, že budeš so mnou chodiť do triedy. S..super, však?
Rišova chuť sa zabaviť bola razom fuč.
– Čo si to povedal⁈ – skríkol na Sama. – Neviem, kto ti natáral, že my dvaja by sme mali chodiť do jednej triedy, ale je to klamstvo, rozumieš⁈
– Riško, tíško, prosím ťa, tíško, – pribehla na terasu Rišova mama. – Čo sa stalo?
– Vy ste ma dali do školy pre retardov⁈ – Rišovi od zlosti preskočil hlas.
Mama sa pozrela najprv na rozzúreného syna, potom na Sama, ktorý sa tváril ako kôpka nešťastia a bolo jej jasné, čo sa stalo.
– Riško, všetko je v poriadku, ver mi. Choď do svojej izby, odprevadíme návštevu a potom sa
porozprávame.
        Rišo si po rozhovore s rodičmi vrazil do uší slúchadlá a pustil hudbu na maximum. Vraj
najlepšia škola, zúril. Do googlu naťukal: Integrovaná trieda. Takže, je to trieda, do ktorej
chodia mentálne aj telesne postihnuté deti spolu so zdravými. Pre postihnutých to znamená získať šancu lepšie fungovať v spoločnosti a pre zdravých príležitosť naučiť sa tolerancii. Super. Takže on, ktorému psychologička povedala, že má vysoko nadpriemerné IQ, sa bude v tej skvelej škole každý deň pozerať na retardovaného Sama, ktorému nepomôže, ani keby bol integrovaný so samými Einsteinmi.
Vedel, že rodičia sa zase večer o ňom budú zhovárať, mysliac si, že spí. Budú hovoriť, že je veľmi citlivý a musia s ním mať trpezlivosť. Všetci prežívajú ťažké obdobie. A mama bude nakoniec ako vždy plakať a vravieť: – Keby si aspoň stále nekupoval tie skejťácke tenisky… – Nech si plače, myslel si Rišo. Za takúto zradu ju určite ľutovať nebudem.
         O niekoľko dní prišla mama za Rišom, vraj ho Samko prosí, či by nevyšiel na chvíľu von. Rišo neveril vlastným ušiam. Taká drzosť. V prvej chvíli chcel odpovedať, že ani keby ho Samo prosil na kolenách. No vzápätí si povedal, že pôjde a vysvetlí mu to sám tak, že aj Samo s IQ vypchatej žaby pochopí, že si nepraje, aby ho ešte niekedy obťažoval.
– Dobre, idem za ním, – povedal prekvapenej mame a pobral sa hneď von.
– S..som ti niečo vyrobil, ešte to nie je celkom hotové, ale chcel by som vedieť, čo mám ešte zlepšiť, aby sa ti to p..páčilo, – sypal zo seba Samo rýchlo, lebo sa bál, že stratí odvahu.
– N..emusíš ísť ďaleko, mám to tu, v ocinovej garáži, len otvorím dvere, ani d..dnu ísť nemusíš.
Čo mi, prepánajána, taký tĺk môže dať? nechápal Rišo. Samova nečakane dlhá reč ho tak prekvapila, že začal byť zvedavý. Len sa rýchlo pozrie a potom mu povie, nech ho už nikdy neotravuje a nech sa neopováži v škole priznať, že ho pozná.
– No tak poďme, ty génius, pozrieme sa na to tvoje čudo, – povedal povýšene. Samo od veľkej radosti očervenel a slávnostne otvoril dvere.
V strede garáže stál obyčajný bicykel. Teda, nie celkom obyčajný, lebo o rám zadného kolesa bol zložitým drôteným mechanizmom pripojený vozík s veľkými gumenými kolesami. Na vo-
zíku trónilo ďalšími kilometrami drôtu pripevnené staré čalúnené kreslo s opierkami na ruky.
– No, ako sa ti páči? V..vyrobil som to celkom sám, – predvádzal Samo svoje dielo, sčasti hanblivo, sčasti pyšne. – Vieš, m..myslel som, že by si si sadol do kresla a ja by som ťa odviezol na také miesta, kde sa auto tvojho ocina nedostane. Do lesa a tak. M..mám silné nohy, utiahnem ťa. Mohli by sme sa tam h..hrať na indiánov, mám o nich knižku…
Rišo užasnuto počúval. Takú drzosť si voči nemu ešte nikto nikdy nedovolil. Chcel Samovi vynadať, no bol v takom šoku, že sa nezmohol na slovo, iba neveriacky počúval, ako ospevuje svoj vynález. Prstami pevne zovrel rámy kolies svojho invalidného vozíka tak, až mu obeleli hánky a zrak mu padol na nohy obuté v skvelých teniskách, bezvládne položené na opierke vozíka.
        V hlave mal chaos. Od havárie sa k nemu každý správa ako k baleniu vajec, len aby sa ho, nebodaj, niečím nedotkli, len aby mu vo všetkom ulahodili. Jeho facebookoví skejťácki kamoši ho nikdy nevideli a netušia, že na skejte nikdy nestál a ani nebude. A tento nešťastník si dovoľuje tváriť sa, že je všetko tak, ako má byť, že vozík je normálka a takto si môžu užiť kopec srandy. Naozaj neuveriteľné.
        Samo dokončil svoju prednášku a s rozžiarenými očami čakal, čo na to Rišo povie. Rišo ešte chvíľu počkal, kým si bol istý, že zúrivá zlosť, ktorá ho ovládla pri prvom pohľade na Samov dopravný prostriedok, sa zmenila na smútok zmiešaný s pobavením.
– Ok, Samo, – povedal nakoniec. – Nie je to zlý nápad. Len ešte musíš prirobiť bezpečnostný pás, aby si ma v zákrute neprevrátil.
 
Poviedka z knihy Skejťákove tenisky
Poviedka získala cenu dieťaťa 2013

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1

Próza – Hviezdoslavov Kubín



Odporúčame

Slovenský jazyk » Básne

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.046 s.
Zavrieť reklamu