Malý princ - Antoine de Saint Exupéry (Próza HK)

Antoine de Saint Exupéry : Malý princ (úryvok)

„Nič nie je dokonalé,“ vzdychla si líška. Ale vrátila sa k svojej myšlienke. „Môj život je jednotvárny. Poľujem na sliepky a ľudia poľujú na mňa. Všetky sliepky sú si podobné a všetci ľudia sa navzájom podobajú. Tak sa trochu nudím. No ak si ma skrotíš, môj život bude akoby ožiarený slnkom. Spoznám zvuk tvojich krokov, ktorý bude iný ako všetky ostatné. Tie ma zaháňajú pod zem. Tie tvoje ma však privolajú z nory ako nejaká hudba. A potom, pozri! Vidíš tamtie obilné polia? Ja chlieb nejem. Obilie je pre mňa zbytočné. Obilné polia mi nič nepripomínajú. A to je smutné! Ale ty máš zlaté vlasy. Bude to teda skvelé, keď si ma skrotíš! Zlaté obilie mi ťa bude pripomínať a budem mať rada šumenie vetra v obilí...“
Líška zmĺkla a nadlho sa zahľadela na Malého princa. „Prosím ťa.... skroť si ma!“ povedala.
„Veľmi rád, ale nemám veľa času. Musím si nájsť priateľov a spoznať veľa vecí.“ odpovedal Malý princ.
„Spoznáme len tie veci, ktoré si skrotíme. Ľudia už nemajú čas, aby niečo spoznávali. Kupujú si u obchodníkov celkom hotové veci. Ale pretože nejestvujú obchodníci, čo by predávali priateľov, ľudia už priateľov nemajú. Ak chceš mať priateľa, skroť si ma!“
„Čo mám urobiť?“ spýtal sa Malý princ.
„Musíš byť veľmi trpezlivý,“ odpovedala líška. „Najprv si sadneš do trávy trochu ďalej odo mňa, asi takto. Ja sa budem na teba pozerať kútikmi očí a ty nebudeš nič vravieť. Reč je prameňom nedorozumení. Ale každý deň si budeš môcť sadnúť trochu bližšie.“
Na druhý deň prišiel Malý princ zase. „Bolo by lepšie, keby si prichádzal v tú istú hodinu,“ povedala líška. „Ak napríklad prídeš o štvrtej popoludní, už od tretej začnem byť šťastná. Čím viac čas pokročí, tým budem šťastnejšia. O štvrtej už budem nepokojná, objavím cenu šťastia! No ak budeš chodiť hocikedy, nebudem nikdy vedieť, na ktorú hodinu si mám pristrojiť srdce. Je potrebné zachovávať isté zvyky.“
Tak si Malý princ skrotil líšku. Keď sa priblížila hodina odchodu, líška povedala:
„Ach, budem plakať...“
„Je to tvoja vina, neželal som ti nič zlé, ale ty si chcela, aby som si ťa skrotil.“
„Pravdaže,“ povedala líška.
„Ale ty budeš plakať.“
„Pravdaže.“
„Teda z toho nebudeš mať nič!“
„Budem,“ povedala líška. „Vďaka farbe obilia. Choď sa ešte raz pozrieť na ruže. Pochopíš, že tá tvoja je jediná na svete. Vrátiš sa ku mne, aby si mi dal zbohom a ja ti darujem tajomstvo.“
„Vy sa na moju ružu vôbec nepodobáte, vy ešte nie ste nič,“ povedal im. „Nikto si vás ešte neskrotil a vy ste si neskrotili nikoho. Ste také, aká bola moja líška. Bola iba líškou, čo sa podobala stotisícom ostatných líšok. Ale ja som si z nej urobil priateľku a teraz je jediná na svete.“ Ruže boli veľmi zarazené. „Ste krásne, ale ste prázdne. Nemožno pre vás zomrieť. Prirodzene, obyčajný okoloidúci by si myslel, že moja ruža sa vám podobá. Ale ona jediná je dôležitejšia ako vy všetky, pretože práve ju som polieval. Pretože ju som dával pod sklený zvon. Pretože ju som chránil zástenou. Pretože jej som pozabíjal húsenice okrem dvoch, z ktorých majú byť motýle. Pretože ju som počúval, ako sa žaluje alebo vystatuje, alebo dokonca ako niekedy mlčí. Pretože je to moja ruža.“ A vrátil sa k líške.
„Zbohom,“ povedal.
„Zbohom,“ povedala líška. „Tu je moje tajomstvo. Je veľmi jednoduché: dobre vidíme iba srdcom. To hlavné je očiam neviditeľné.“
„To hlavné je očiam neviditeľné...“ opakoval Malý princ, aby si to zapamätal.
„Čas, ktorý si strácal pre svoju ružu, robí tvoju ružu takou dôležitou.“
„Čas, ktorý som strácal pre svoju ružu...,“ opakoval Malý princ, aby si to zapamätal.
„Ľudia zabudli na túto pravdu,“ povedala líška. „Ale ty na ňu nesmieš zabudnúť. Ty budeš navždy zodpovedný za všetko, čo si skrotíš. Si zodpovedný za svoju ružu...“
 „Som zodpovedný za svoju ružu...“ opakoval Malý princ, aby si to zapamätal.