(Elena Čepčeková)
Spŕchol lístok z
čerešničky,
spŕchol lístok z orecha.
Podjesenný vetrík ticho
zacupotal po strechách.
Bielučká hmla jemný
závoj
rozprestrela po poli.
Vstávaj, Danka, vstávaj, Miško,
dnes treba ísť do školy.
Nechce sa ti? Vyskoč rezko!
Školský
zvonec zneje z vrát.
Čakajú ťa učebnice,
čaká ťa už kamarát.
Kým si slnko z očí striaslo
pavučinu z oblakov,
už
cestička pod gaštanmi
bola plná školákov.
To je smiechu, to je vravy,
to je chuti do roboty !
Aj zvedavé lastovičky
v
kŕdľoch sadli na ploty.
Prázdniny sa pominuli,
začína sa škola.
Naša trieda nedočkavo
nás všetkých
už volá.
„Zvedavá som na zážitky,
kde všade ste boli.
Poďte, vravte, urobte to
svojej triede k vôli.
Ja som si tiež
nachystala
pre vás prekvapenie.
V našej triede budeme mať
zábavné učenie,
aby každý, kto sem chodí
múdru hlávku mal,
s
učením sa vždy veselo
a rád pasoval.“
Sadnime si na raketu,
preletíme ďalšiu triedu!
(Elena Čepčeková)
Stíchlo pole, zavial vietor,
škola brány otvára.
Všetkých žiakov veľkých, malých,
do náručia
zvoláva.
Vôňu poľa, šelest lesov
nesieme si v pamäti.
Teraz zas nám do lavice
jasné slnko zasvieti.
A pre pánov
učiteľov
pozdrav z našej záhradky.
To sú kvietky, čo sme z jari
sami siali na hriadky.
Zazvoň krajom, naša pieseň,
nech
zvie mesto, dedina,
že pre všetky šťastné deti
školský rok dnes začína.
Škola, škola, školatá,
tak
už sme tu zase!
Kričia chlapci, dievčatá
až sa komín trasie.
Škola, škola, školička,
dosť už bolo zeme,
vody, lesov,
strání, lúk...
Už sa učiť chceme.
Ako ten čas utiekol
u babičiek, u dedkov.
Dohorela vatra.
Dobre
bolo v Tatrách.
Ďalšie leto počká si.
Kalendár má odkazy
Katke, Hanke, Jankovi:
Nech sa páči do školy.
Keď sa slnko večer kloní
za obzory za hory,
ver, že v škole bude zvoniť,
brána sa jej otvorí.
Kŕdeľ detí smiechom
sadá
do lavice s taškami.
Skúsia nové pojmy hľadať...
Leto je už za nami.
Hoci slnko teplo svieti,
prišiel mesiac
september.
Školské časy, pavúk v sieti,
farba lístia, jabĺk zber...
Kto to klope dneska k ránu
na čarovnú školskú bránu?
Krásne klope, to mi ver,
predsa mesiac september.
Na husličky k tomu hrá,
bránu školy
otvára.
Už je brána dokorán.
Najmúdrejšia brána brán.
Múdrosti je za ňou všade,
ako kvetín na záhrade.
Bežíme dnu –
sláva, sláva!
Tuná deťom zmúdrie hlava.
Prešli rôčky, prešli dníčky,
už ideme do školičky.
Do školičky
zaránky,
máme nové tašky, knižky,
ceruzky i písanky.
Volá na nás abeceda
vitaj, vitaj prvá trieda.
Do
školičky
Slniečko už vstáva,
dobré ráno dáva,
-poďte deti do školičky
takto nás voláva.
Do školy ideme,
dobré tam
budeme,
ockovi a mamke
radosť urobíme.
Milan Rúfus – Škola
Škola je veľký dom.
Škola je celá veľká.
Žijú v nej
školáci
a pani učiteľka.
Červenú strechu má
a strecha komín v dyme.
Aby tam detičkám
nebolo zima v zime.
Škola je vážny
dom,
celá je vážna – škola.
A škola bez kvetov
je ako jeseň holá.
Nech teda zasvietia
deťom v nej do svetnice,
ak už nie
slniečko,
aspoň tie slnečnice.
Hakom – bakom
Hudie svrček
Tri domčeky
Myšacie bundičky
Chorý mesiačik
A po daždi slnko svieti
Bačova zapekačka
Zhora a či oddola
prišiel rozkaz do dvora,
či sa páči, či sa nie,
že sa začne učenie.
Zavčas rána, za
zory,
všetky deti do školy!
Bol to, ľudia, bol to zhon,
len to dali na bubon!
čo len zdravé nôžky malo,
do školy sa všetko
bralo,
všetko chcelo do školy,
žeby hlúpi neboli.
A mamičky, ako znali,
detičky si pristrájali:
kravička si
teliatko
učesala, dieťatko,
prasiatko sa umývalo,
žriebätko sa učesalo,
len kozička rohatá
že pôjde i strapatá.
A tak
išli, pár i pár,
pod pazuchou šlabikár:
zajačik s prasiatkom,
teliatko s žriebätkom,
ovečka s kozičkou
a psíček s
mačičkou.
S nimi, vážny ako nik,
malý sivý somárik.
Do školy keď prišli, pane,
všetko bolo nachystané.
Straka, rapotačka
veľká,
bola pani učiteľka.
Hneď ich v svojej dobrote
usádzala po plote.
ale žiaci, neboráci,
neboli ver žiadni vtáci:
ako
boli všetci v rade,
popadali dolu z plota
a našli sa na hromade –
a bol z toho napokon
iba veľký smiech a zhon.
A keď ticho
nastalo,
učenie sa začalo.
Pani straka rapotala,
„a-b-c-d“ predriekala,
abecedu ba i „krát“
predriekala im
nastokrát.
Ale chyba – chyba lávky!
Žiaci mali tvrdé hlávky,
nechápali čo to, čo je,
každé húdlo iba svoje:
Teliatko
„mú“
a „hu-hu-hú“,
ovečka „bé“,
kozička „mé“,
mačička „miav-miav-miav“
a psíček
„hav-hav-hav“,
koníček „hi-hi-hi“,
somárik iá-iá-iá
iá ...“
Zajačik, ten sa len díval,
smial sa a chvostíkom
kýval.
Ale straka neprestala:
rapotala, rapotala,
„a-b-c-d“ ba i „krát“
predriekla im tisíckrát.
Učila ich bez
prestávky.
Ale tvrdé mali hlávky!
Každé iba po svojom
odriekalo s pokojom:
Kozička „mé“,
ovečka „bé“,
teliatko
„mú“
a „hu-hu-hú“,
mačička „miav“
a psíček „hav“,
koníček „hi-hi-hí“,
prasiatko „kvik-kvik-kvik“
a
malý somárik ako nik:
„I-á – i-á –
i-á ...“
Hakom-bakom,
dohodli sa slimák s
rakom,
hihi-hihi,
že raz pôjdu na dostihy
o tú sladkú buchtu s makom.
vyšli-išli
hakom-bakom,
slimák s rakom
na
dostihy
o tú sladkú buchtu s makom.
Kamže prišli?
Hihi-hihi,
jeden hota, druhý čihi.
Na tej lúke za
tým plotom,
švrk,
hudie svrček o čom – o tom,
švrk,
od večera nemýlene
hudie svojej mladej žene
švŕk-švŕk.
A tá
jeho žena mladá,
švrk,
tá je rada, tá je rada,
švrk!
Koľko svrček nagajduje,
toľko ona odtancuje,
švŕk-švŕk.
Tancuje
dnes ako včera,
švrk,
od rána až do večera,
švrk!
Večer sadne na podstienku,
vyšíva mu
košielenku,
švŕk-švŕk.
Košieľočku samé zlato,
švrk,
že jej hudie, to mu za to,
švrk!
Tancujú si a zas hrajú,
tak sa
ony dobre majú,
švŕk-švŕk, švŕk!
Pán ďateľ na dube sám,
ťuk-ťuk-ťuk ...
Čože on porába
tam?
ťuk-ťuk-ťuk ...
Klinčeky bije,
krpčeky šije,
krpčeky, čižmičky,
pre svoje detičky,
ťuk-ťuk-ťuk ...
za rána v
rose,
aby mu detičky
neboli bosé,
ťuk-ťuk-ťuk ...
Pod horou biely je dom,
na dome hniezdko a lastovky v ňom,
hniezdko i s
mláďatky
dvoma či troma.
Ale pán lastovec zriedka je doma:
lastovka stará
večne sa stará,
večne mu hudie,
ako to
bude,
ako sa, jujuju,
odejú, obujú ...
Lastovec, tatíček zlatý,
Radšej sa v oblakoch stratí!
Pán sýkor doma je rád,
má
svoju sýkorku rád.
Doma mu dučí,
deti si učí,
zjari mu šteboce:
„Cin-cin-cin,
tatíček zlatý – zlatý syn
a
tá
dievčička zlatá ...“
Potom mu celý rok mlčí.
Postojačky, posediačky,
vravíme si povedačky.
Kto
ich povie bez chyby,
pôjde so mnou na ryby,
kto pritom i skákať bude,
odvezie sa v zlatom sude,
najprv hrki, potom buch,
vysypem ho
na lopúch.
Žblnka, žblnka, žblnka,
honí vlnku vlnka,
skočte, deti, do potoka,
chyťte ju do hrnka!
Kačka pláva po jazere,
vo
vode si šaty perie:
„Rybky tu a rybky tam,
ja vás všetky vychytám!“
Prišiel káčer, ťapi-ťapi ...
do zobáka pĺža lapí
a
klania sa, krásavec,
kačku volá na tanec.
Hore Hronom Pejko cvála,
kopytami hrudy váľa,
a ten dupot a ten cval
kŕdeľ husí
rozmetal.
Jedny behom, druhé letom,
rozpŕchli sa húsky svetom,
teraz každá: „Ej, ľaľa!
Veď ja som sa nebála!“
Tancovala
veverička,
až kým vyšla rosa –
odpadla jej podošvička,
domov prišla bosá.
Cupki – capki štyri labky,
naľakal sa baran
žabky.
Žabka jemu iba: kvak!
a on fuk priam medzi mak!
Sám nevedel, čo je, kde je,
dvor sa už však celý smeje
a pes Lapaj
huláka:
„Juj, mak dostal bubáka!“
Lienka malá ráno vstala,
košieľku si v rose prala,
prišiel vietor z Donoval,
košieľku
jej roztrhal.
Rapotala sojka vrabcovi,
že má doma pláštik ružový
i sukňu a na nej zlatý kraj ...
a vrabec jej na to: „Ale
jaj!“
Natrhlo sa vrece v rožku,
myš si vzala žita trošku:
„Stoj, myš, ani krok,
bo ti vpálim brok!“
A myš na to šuch do
diery,
smelo v diere zúbky cerí:
„Tu som, ichuchú!
Polez za mnou po bruchu!“
Povedala myška
vrane:
„Moje deti po stodole
chodia ako prútik holé.
Už im idem bundy kúpiť,
a ty dozri na ne!“
Vrana kývne: „Dozriem,
áno!“
A myš nato bežkom beží,
poháňa ju vetrík svieži,
ako beží na trh v hore,
čo sa začal ráno.
V jednom šiatri bundy
samé:
krátke, dlhé, čierne, sivé
pre zvieratká krotké, divé –
a za pultom líška stojí:
„Kúpte, lacno dáme!“
A myš
hľadá, vyberá si,
fúka srsť i labkou hladká:
„Tieto vezmem pre mýšatká,
len ich, kmotra, ne veru daj!
Vieš, sú mrcha
časy!“
„Ale splácaj!“ líška vetí.
A myš ledva vlečie, čo má,
no zastane s tým len doma:
„Sem sa, deti, oblečiem
vás
od hlavy po päty!“
Všetko je tam dobrej vôle.
Myš si zvŕta syna, dcéru:
„Bundičky sú jak na mieru;
nič to, že chvost
aj dve ušká
musia ostať holé!“
Je to potom šuchu-ruchu!
Na pšenici a na žite
rastú deti náležite,
a mať hrdá, keď ich
vidí
v takom krásnom rúchu.
Len pred líškou strachom kape:
za tie bundy až po labky
nesplatila ani babky,
preto líška, kde myš
stretne,
bundičku z nej driape.
Jaj, ľudkovia, to je biedy!
Mesiačik je celý bledý,
už sa, chudák, iba
tmolí:
zub ho bolí, zub ho bolí.
Nevykročí na nebesá,
doma na krok nepohne sa.
Mamka Noc sa prestaráva,
na chorý zub lieky
dáva.
Leje vodu na púpavu,
varí, parí kašu tmavú,
kladie na tvár za horúca,
do vlniaka pozakrúca.
A mesiačik v krátkom
čase
mohol pekne na púť zase,
no, že von bol vietor dravý,
teplý vlniak nesňal z hlavy.
Stúpa teraz vážnym krôčkom,
na svet
žmúra jedným očkom –
a tým druhým na čo čaká?
Tým sa smeje spod vlniaka.
Mamka Noc ho až po uši
každý večer zababuší
–
raz však, verte, ako guľa
z vlniaka sa vykotúľa!
A po daždi slnko svieti
Otrel sa komár nohatý
fintivej ose o
šaty.
Ťapla ho osa cez členky:
„Nemaž mi moje sukienky!“
Vykrútil komár fúziská,
v očiach mu hnevom zablýska,
bzučí a
vrčí, nadáva:
„Slečinka ... mrňa maznavá!..“
Zablčal v ose zlosti plam,
komára honí sem i tam.
Jaj, čo ťa, komár,
posadlo
napáliť také žihadlo?!
Prosí už komár v úzkosti:
„Už sa mi, krásna, nezlosti,
ja som len taký pobehaj,
nuž
odpusť a sa nehnevaj ...“
A krielka, nôžky natriasa
a spieva jej a líška sa,
až slová sladšie ako med
zahnali zlosť i všetok
jed.
Teraz už tíško, potichu
pijú med v jednom kalichu
a zvonček hľadí na hostí:
„Takto ste krajší bez zlosti.“
Bačova
zapekačka
„Kamarátky-veveričky, sem!
Novinu ja novučičkú viem:
starý bača na salaši,
čo nás tak rád
jaší-plaší,
zabudol si zapekačku
na pniačku.“
Veveričky,
prvá ... druhá ... posledná,
hlavičky si postrkali
dovedna,
zasadla si múdra rada:
„Kto si stratil, nech si hľadá.
Poskočíš si, starý bača, od zeme,
my ti tvoju
zapekačku
skryjeme.“
Uchytili zapekačku – hop-hopsa!
držali ju preďaleko od nosa ...
Do chvoje ju pichla chasa veselá
a fajka
tam ako šuška sedela.
Starý bača chodí sem-tam, pozerá,
hľadá fajku do samého večera.
A toľko sa za fajočkou nasmúti,
ani
jesť mu, ani spať mu nechutí.
Ráno bača pred kolibou postojí,
zbadá svoju zapekačku na chvoji.
Zaiskria mu staré oči,
za
fajočkou na chvoj skočí:
„Ach, ty moja zapekačka premilá,
tuším si sa s rarášikom bavila!“
Prešiel čas prázdnin slnečných
a babím letom vonia vzduch.
Pod nízkym nebom divé husi
letia na teplý juh.
Dosť bolo
v júli modrých dní
i týždňov bezstarostných hier.
Leto je preč a do dverí nám
zaklopal september
Dávno už patrí
spomienkam
more i lesné ticho chát.
Keď prejde leto, k svojej škole
každý sa vráti rád.
Vraciame sa späť
do starých,
známych tried.
Vraciame sa z hôr
na svoj školský dvor.
V knižkách núka nám
nový školský rok
plno krásnych rozprávok
.
Ulica je plná detí,
do školičky každé letí.
V rúčkach kvietky, v očiach strach,
otázočky na
perách:
- Naučím sa čítať dnes?
Budem mať čas chlebík zjesť?
S kým v lavici budem sedieť?
A či budem všetko
vedieť?
Usmieva sa slnko zhora,
na prvákov malých volá:
- Prestaňte sa , deti, mračiť,
v škole sa vám bude
páčiť.
Modrý vták neba naďalej si plachtí.
Ale ja skrúcam prázdninové
plachty
na lodi s menom: LESNÁ
MALINA.
Je september.
A škola začína.
Modrý vták neba naďalej si krúži.
Lúčim sa: Ahoj!
Mám kyticu ruží
a iba na
skok som od školských dvier.
Začína škola.
Je tu SEPTEMBER.
Modrý vták neba ďalej krídlom
máva.
Školník dal zvoncom
povel
taktovkou.
Otváraj sa mi, žiacka moja hlava.
Je september.
Tak sa s aktovkou
do školy ber!
Dobré ráno, milá škola,
prišiel šťastný deň,
keď s taškami prichádzame
do tých tvojich stien.
Do tých
čistých tried a lavíc,
do tých známych dvier.
Leto ušlo z kúpaliska,
prišiel september.
Dobré ráno, školské múry,
biele
paláce!
Vraciame sa oddychnutí
znova do práce.
Odkvitli už kvety v poli,
svieži vetrík veje,
otvorili brány
školy,
už v nich smutno nie je.
Lavice sa usmievajú
na veselé deti,
lastovičky odleteli,
aj bocian už letí .
Pestrý
šarkan hľadí z výšky,
dlhým chvostom kýva,
lúči sa s ním divá húska,
gagotavá, sivá.
Otvoríme knihy, zošit,
sadneme
si k stolu,
budeme sa učiť s chuťou
všetci pekne spolu.