Kedysi dúškom píjali sme vás,
nápoje slávne,
korunované vinetami,
na ktorých všetky reči
sveta
svietili ako drahokamy.
Toto bol citový náš zemepis,
cez kvapák vašich zväčšujúce sklá
dívali sme sa ponad
oceány
a naša duša, vami vedená,
jak námesačná šírym svetom šla.
Niet krajšej reči medzinárodnej
nad tú, čo zakliata je
v takom vzácnom moku,
všeľudská hymna skladala sa z nej
a grandióznu slzu lásky
vedela vyludzovať v každom oku.
Ani nebude
dobre na svete,
kým ruky, ktoré plnia náboje,
nenavrátia sa ku plneniu fliaš.
Prečo má tiecť len krv?
Nech tečú nápoje!
Nech
miesto hromobitia kanónov
znie krotký cengot čiaš.