Pod ochranou ostňov III.

Prírodné vedy » Biológia

Autor: babuska
Typ práce: Referát
Dátum: 10.03.2015
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 019 slov
Počet zobrazení: 3 166
Tlačení: 219
Uložení: 286

Pod ochranou ostňov III.

ĽALIOVKY

Najstarobylejšou skupinou kmeňa ostnatokožcov sú zástupcovia triedy ľaliovky. Ich blízka podoba so starobylými predkami tohto kmeňa, ktorí obývali oceány už na začiatku prvohôr, je preukázaná z hojne sa vyskytujúcich fosílií. Zároveň sú ľaliovky aj najmenej známou skupinou. Známych je len 630 druhov, čo je najmenší počet druhov medzi ostnatokožcami.
Telo ľaliovky je okrúhle a tvorí kalich na tenkej stopke. Okolo tela sa rozprestiera päť základných ramien, z ktorých sa každé priamo pri kalichu mnohokrát vetví. Takto môže ľaliovka získať až 200 ramien. Každé rameno je opatrené jemnými hrebienkami a pripomína čiastočne pierko vtáka, nie však také tuhé. Ramená sú pohyblivé, veľmi citlivé a krehké. Ľaliovka ich vystiera do prúdu kvôli zachytávaniu potravy, no pri sebamenšom podráždení, ako je napr. dotyk prípadne prudké osvetlenie baterkou, ich dokáže doslova zvinúť do klbka. Rozpätie ramien môže byť až 70 cm. Slúžia hlavne na lovenie planktónu a následné posúvanie potravy ryhou v osi ramena do úst, ktoré sa na rozdiel od iných ostnatokožcov nachádzajú na vrchnej časti tela.
Okrem toho dokáže ľaliovka s ramenami plávať, čím sa opäť odlišuje od ostatných ostnatokožcov, ktorí sú neustále pripútaný ku dnu. No plávajúcu ľaliovku možno zbadať veľmi zriedka. Ja som to videla zatiaľ len v prírodopisnom filme a musím povedať, že je to úchvatný pohľad. Ľaliovka striedavo vlní svojimi ramenami a pripomína to skôr bezstarostný tanec ako cieľavedomý pohyb za účelom presunu. Ľaliovky však väčšiu časť svojho života trávia usadnuté. Cez deň sa schovávajú a za šera vyliezajú na vyvýšené miesta, kde im morské prúdy sľubujú životne dôležitú obživu. Keďže plávanie nieje ich dominantný spôsob presunu, využívajú na to háčkovité nožičky nachádzajúce sa samozrejme na spodnej časti tela. Týchto nožičiek môže byť aj niekoľko desiatok a sú článkovité. Dokážu ľaliovku udržať pevne prichytenú v silných prúdoch, ktorým sa vystavuje. Ešte by som sa vrátila späť k ramenám. Ako som už vyššie spomínala sú krehké a tak ako u hadoviek veľmi ľahko sa odlomia. Pre ľaliovku to však nieje žiaden problém. Svoje ramená dokáže regenerovať a tak na mieste odlomeného ramena narastie nové.

Sfarbenie ľalioviek je závislé od druhu. Farebná škála je veľmi pestrá od svetlo žltej, cez sýto červenú, hnedú až po čiernu. Výnimkou nieje ani dobre rozpoznateľné pruhovanie. Väčšina ľalioviek žije v hlbokých vodách pod 100 m. Z jedného zdroju som sa dokonca dozvedela, že obývajú hĺbky až do 8000 m, čo mi však žiaden iný zdroj nepotvrdil. Zopár druhov však môže stretnúť aj bežný rekreačný potápač, tak ako Ja s Valérom. My sme mali možnosť vidieť a odfotografovať ľaliovky v Červenom mori v hĺbkach od 10 do 30 m.

HOLOTÚRIE

Holotúrie, u nás známe skôr pod názvom morské uhorky, sú poslednou triedou kmeňa ostnatokožcov. Pri letmom pohľade na zástupcov tejto triedy nevidíme žiadne spoločné znaky ostnatokožcov. Na prvý pohľad nie je rozpoznateľná ich päťčlenná súmernosť a nie sú vidieť ani ostne. Pozrime sa však na holotúrie zblízka a možno zbadáme, čo pred nami skrývajú.
U štyroch vyššie spomenutých skupín ostnatokožcov sa ústna časť, ktorá tvorí centrum päťčlennej súmernosti, nachádza na spodnej prípadne vrchnej časti tela. Ich symetria je teda viditeľná už pri zbežnom pohľade. U holotúrií to neplatí. Holotúrie majú pretiahnuté klobásovité telo, preto ležia na boku. Tým pádom sa ich centrálny ústny otvor nachádza na prednej a nie na spodnej či vrchnej časti tela. Na spodnej, brušnej časti majú holotúrie po bokoch rúrkovité nožičky, ktoré im umožňujú presun. Sú veľmi malé, a preto morské uhorky vyzerajú skôr akoby sa plazili. Okrem toho sú ešte aj pomalé, tak ako väčšina ostnatokožcov. Vrchná, chrbtová časť tela je holá.

Holotúrie nemajú pevnú schránku iba akési vápenaté teliesko, ktoré robí ich telo tvrdším. Povrch tela je kožovitý, niekedy úplne hladký prípadne s tvrdými výrastkami, ktoré sťažujú predátorom ich prehltnutie. Tieto výrastky by mohli byť zakrpatenými ostňami. Ako som už spomínala väčšina holotúrií má klobásovité telo s dĺžkou 3 - 50 cm. Zopár druhov má však telo štíhle a dlhé aj viac ako 1 m. Ich sfarbenie býva nenápadné až na zopár tropických druhov, ktoré žiaria pestrými farbami.

Na rozdiel od ostatných ostnatokožcov sa holotúrie nesnažia schovávať ani počas dňa. Takmer celý svoj život prežívajú na morskom dne. Existuje len niekoľko druhov, ktoré sa voľne vznášajú vo vode. Po obvode ústneho otvoru morských uhoriek sa nachádzajú hmatové chápadielka pátrajúce po potrave. Na chápadlách sa vytvára lepivý sliz, ktorý uľahčuje naberaniu usadenín (piesku, bahna a pod.). Holotúrie totiž požierajú potravu spolu s pieskom. Nesnažia sa ju preberať pred prehltnutím. V zažívacom ústrojenstve potom strávia organické časti obsiahnuté v piesku a zvyšné nestráviteľné časti vyvrhnú ritným otvorom nachádzajúcim sa na protiľahlej stane ako je otvor ústny. Zaujímavé je na tom ešte to, že piesok nevychádza v sypkom stave, ale obalený v neviditeľnom slize ako celistvý šulec, ktorý sa pri dotyku rozpadáva. Za zmienku ďalej stojí, že konečník holotúrie slúži aj na dýchanie. Má tam na to vytvorené zvláštne priestory. U niektorých druhov sa v tomto zadnom telovom priestore skrýva aj istý druh drobnej rybky.

Holotúrie navonok vyzerajú bezbranné, no zdanie klame. Majú vytvorený svoj vlastný obranný systém. Pri napadnutí dokážu vyvrhnúť celý žalúdok a to doslovne, nie len jeho obsah. Odvrátia tým od seba pozornosť predátora. Vnútornosti im potom v priebehu krátkeho času opäť dorastú. Ďalšou ich obranou, menej dramatickou, je vypúšťanie dlhých bielych vlákien, ktoré sú dosť silne lepkavé. Tie sa na nepriateľa nalepia a obalia jeho telo. Podaktoré vlákna obsahujú aj toxické látky, ktoré predátora buď ochromia alebo zahubia.

Čo by som ešte na záver dodala!? Holotúrie nájdete na dne, či už bahnitom, piesčitom, v trávnatom poraste, na skalách obrastených riasami alebo na koralových útesoch, vo všetkých svetových moriach. Žijú na plytčinách až po niekoľko stomerové hĺbky. V súčasnosti je známych 1150 druhov holotúrií a podaktoré z nich sú aj jedlé. Ja a Valér sme sa s morskými uhorkami stretli v Stredozemnom mori v Chorvátsku a Turecku. V Egypte sme to šťastie nemali. Bohužiaľ nemáme z nich žiadne fotografie, čo sa stalo dôsledkom mojich slabých fotografických zručností.

A to by bol koniec o živote pod ochranou ostňov. Opäť by som snáď rada pripomenula aká je dôležitá rovnováha pod hladinou. Nenarušujme ju svojím počínaním a vždy dobre zvážme aké dôsledky môže mať naše konanie.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1

Vyhľadaj ďalšie študentské práce pre tieto populárne kľúčové slová:

#holotúrie


Odporúčame

Prírodné vedy » Biológia

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.014 s.
Zavrieť reklamu