Zóny pre každého študenta

Živočíchy - Animalia

Živočíchy - Animalia 

Do ríše živočíchov patria mnohobunkové, heterotrofné organizmy, ktorých základom je eukaryotická bunka. Z hľadiska trofických vzťahov sú živočíchy konzumenty, energiu na životné procesy získavajú z rastlinných alebo živočíšnych zdrojov.

Mnohobunkové živočíchy /Polycytozoa/ majú telo tvorené dvoma typmi buniek – pohlavné bunky a telové bunky  - somatické. Vyvinuli sa z prvokov, ktoré tvorili kolónie, pravdepodobne z bičíkovcov podobných váľaču. 

Vznik zárodočných vrstiev 

Charakteristickým znakom fylogenézy mnohobunkovcov je vznik zárodočných vrstiev a následná diferenciácia špecializovaných tkanív a nakoniec orgánov.

Mnohobunkové živočíchy prekonávajú počas vývinu proces embryogenézy, t.j. brázdenie zygoty a špecializáciu buniek, z ktorých neskôr vzniknú zárodočné vrstvy a z nich tkanivá a orgány.

Pre všetky mnohobunkové živočíchy sú v embryogenéze spoločné štádiá zárodočného vývinu – morula, blastula a gastrula. V týchto štádiách sa formujú z embryonálnych buniek /blastomérov/ zárodočné vrstvy telovvé dutiny -  prvotná telová dutina – blastocél a druhotná telová dutina – célom.  Zárodočné vrstvy sú dve až tri. U najprimitívnejších sú iba dve zárodočné vrstvy – ektodermendoderm, pri vyšších pribúda tretia zárodočná vrstva – mezoderm.  

Prvotná telová dutina – blastocél sa vytvára v štádiu blastuly. Preliačením buniek blastuly do vnútra zárodku vznikne gastrula. Tak vzniknú dve zárodočné vrstvy ektodermendoderm. Medzi nimi zostáva prvotná telová dutina – blastocél.  

Prvýkrát sa vo fylogenéze vytvára vnútorné prostredie organizmu. V telovej dutine sa nachádza tekutina, ktorá vytvára prostredie, v ktorom dochádza k chemickej komunikácii medzi bunkami, čím sa vytvárajú prvé regulačné mechanizmy. Na druhej strane sa prudko znižuje schopnosť jednotlivých buniek prežívať samostatne a každá bunka sa stáva závislou od životných procesov ostatných buniek. Dochádza tak k špecializácii jednotlivých častí organizmu, ktoré na druhej strane vytvárajú vnútornú rovnováhu – homeostázu organizmu. To znamená integráciu celého organizmu do jednotného celku.

Vytvára sa tráviaca dutina a ústa. Najskôr je to vnútrobunkové – intracelulárne trávenie, ktoré prechádza k mimobunkovému – extracelulárnemu tráveniu. Pri mimobunkovom trávení sa do čreva vylučujú tráviace enzýmy a vstrebávanie sa uskutočňuje špecializovanými bunkami.

Mnohobunkovce postupne dosahujú väčšie rozmery, čo im prináša aj ochranu pred dravými jednobunkovcami.

Mnohobunkové živočíchy /Animalia/ sa rozdeľujú podľa základnej stavby a súmernosti na dve veľké skupiny /oddelenia/.

1.  Do oddelenia dvojlistovcov /Diblastica/ patria spravidla lúčovito súmerné mnohobunkovce zložené z dvoch zárodočných vrstiev – ektodermu endodermu. Zaraďujeme sem hubky /Porifera/ a mechúrniky /Coelenterata – pŕhlivce a rebrovky/.

2. Oddelenie trojlistovce /Triblastica/ majú dvojstranne súmerné telo /bilaterálne/. Je to druhovo najbohatšia skupina živočíchova je charakteristická tromi zárodočnámi vrstvami. 

Dvojlistovce /Diblastica/

Majú dve zárodočné vrstvy – ektoderm a endoderm. Väčšinou nemajú vytvorené špeciálne sústavy orgánov. Ektoderm tvorí vonkajšiu vrstvu buniek, ktorá zabezpečuje pohyb živočícha a pri prisadnutých druhoch prúdenie vody.  Pokračujúca diferenciácia buniek vedie k vytváraniu buniek s mohutným fibrilárnym aparátom, ktorého bunky dávajú základ svalovej sústave. Vyskytuje sa v ektoderme aj v endoderme.

Kmeň:  hubky /Porifera/

Hubky sú prisadnuté vodné živočíchy, okrem niekoľkých výnimiek sú to prevažne morské živočíchy. Tvoria početné kolónie. Na rozdiel od všetkých ostatných živočíšnych kmeňov v dospelosti nejavia žiadnu dráždivú činnosť. Pri podráždení priamo nereagujú, pozorovali sa iba sťahy pri vypudzovaní vody. Nemajú žiadne nervové a zmyslové bunky a ani svalové tkanivo.

Dosahujú veľkosť od niekoľko mm až niekoľko metrov. Tvar tela je nepravidelný - amorfný pohárovitý.

Telo hubiek sa skladá z dvoch zárodočných vrstiev – ektodermy /vonkajšej/ a endodermy /vnútornej/. Po celý život hubky zostávajú na vývojovom stupni – gastrula.

Povrch tela tvorí tenká povrchová vrstva buniek - ektoderm. V tejto vrstve sú otvory – póry, ktoré vedú kanálikmi až do vnútornej dutiny. Pórmi hubka nasáva vodu a potravu – prvoky a riasy. Vnútorná vrstva – endoderm je tvorená  golierikovitými bunkami – choanocytmi.

Medzi ekto- a  endodermom je výplnkové spojivo - huspeninová výplň – mezoglea. V nej sú roztrúsené tzv. túlavé bunky, z ktorých sa špecializovali tráviace, pohlavné a kostrové bunky.

Telová dutina je vystlaná choánocytmi – golierikovitými bičíkatými bunkami, ktorých  bičík vyčnieva z blanitého golierika. Pohybom bičíkov priháňajú vodu a potravu do golierikov a odtiaľ prejdú telom buniek do mezoglei k túlavým bunkám, ktoré ich fagocytujú a strávia v svojich potravových vakuolách /vnútrobunkové trávenie/. Túlavé bunky potom prenášajú výživu do všetkých ostatných buniek. Voda a nestrávené časti potravy opúšťajú telo často veľkým a nápadným otvorom – osculum. Špecializované túlavé bunky mezoglei produkujú vápenaté alebo kremičité ihlice, ktoré spevňujú telo a vytvárajú kostru. Kostra hubiek môže byť tvorená aj ústrojnou hmotou – spongínom /podobný rohovine/.

[Väčšinou majú hubky zložitejšie telo. Ústredná telová dutina vytvára vyliačeniny vystlané bičíkatými bunkami, alebo je vytvorený celý súbor kanálikov s mnohými vyliačeninami - dutinami . Podľa stavby tela a umiestnenia golierikovitých buniek rozoznávame tri typy hubiek - askón, leukón a sykón. Askón – golierikové bunky sú v tráviacej dutine, sykón - golierikové bunky sú v kanálikoch steny buniek, leukón - golierikové bunky sú v dutinách uložených v stenách hubky.]

Rozmnožovanie 

Hubky sa rozmnožujú nepohlavne vonkajším a vnútorným pučaním.

Vonkajšie pučanie vedie k tvorbe kolónií. Jednotliví jedinci kolónií sú pospájaní kanálikmi. Množstvo oskulov na povrchu kolónie prezrádza z akého množstva jedincov sa kolónia skladá.

V nepriaznivých podmienkach /príchod zimy, alebo vyschnutie/ sa u sladkovodných hubiek stretávame s vnútorným pučaním. Väčší počet túlavých buniek sa zhlukne a vytvorí vnútorné puky – gemule, ktoré sa obalia hrubým obalom. Gemula je zhluk zárodočných buniek chránených obalom. Keď hubka odumrie, zostávajú iba živé gemule. Gemule  sa utvárajú zvyčajne na jeseň a na jar sa z nich bunky uvoľnia a vyrastajú z nich nové jedince.

Tretí spôsob rozmnožovania je pohlavný. V mezoglei sa z túlavých buniek vytvoria samčie a samičie pohlavné bunky. Splynutím pohlavných buniek vzniká zygota, z ktorej sa vyvíja obrvená larva pripomínajúcu obrvenú gastrulu. Po prisadnutí na dno sa z nich vyvinú nové hubky /veľkosť špendlíkovej hlavičky až 2cm/.

Zástupcovia.
Našou najbežnejšou sladkovodnou hubkou je hubka jazerná, ktorá tvorí rozvetvené trsy na predmetoch ponorených vo vode.
K najkrajším morským hubkám patrí hubka pletená, zvaná venušin kôš, ktorá dosahuje až 60 cm.
Hubka umývacia /mycia/ - vytvára „pravé“ hubky – špongie. Ich kostra je tvorená jemným spongínom.
fylogenetického hľadiska sú hubky najstaršie mnohobunkové organizmy. Považujeme ich za výsledok  regresívneho vývoja.

Kmeň: pŕhlivce  /Cnidaria/ 

Patria medzi  mechúrniky /Coelenterata/. Väčšinou sú to morské živočíchy, iba malá časť žije v sladkých vodách.
Majú lúčovito súmerné telo, po celý život zostávajú na vývojovom stupni gastrula, ktorá je dokonalejšia ako u hubiek, pretože dochádza k špecializácii buniek. Ich zárodočné vrstvy – ektodermendoderm sú dobre vyvinuté. Bunky vytvárajú pravé tkanivá. Blastocél je často vyplnený bunkami podobnými mezoglei hubiek. Niektoré skupiny, napr. koraly majú v blastocéle bunky, ktoré sú mezodermálneho pôvodu. Vytvárajú tzv. mezenchým.

Pŕhlivce majú vakovité telo s jedným prijímacím  a zároveň aj vyvrhovacím otvorom. Okolo neho sa nachádzajú ramená, na povrchu ktorých sú pŕhlivé bunky, ktoré omračujú a usmrcujú korisť. Pŕhlivé bunky sú rôznych typov a majú zložitú stavbu. Sú umiestnené v ektoderme, majú hruškovitý tvar, na povrchu vyčnieva dráždivá brva /cnidocil/. V dutine pŕhlivej bunky je špirálovite stočené tenké duté vlákno. V dutine je tekutina, ktorá obsahuje hypnotizujúci jed, ktorý korisť omráči. Citlivý výbežok po podráždení dáva podnet k vymršteniu vlákna, ktoré sa zapichne do koristi a dutou časťou vlákna sa do koristi dostáva smrtiaca tekutina. Ramená zachytia potravu a potom ju posúvajú so ústneho otvoru. Majú jednoduchú tráviacu sústavu, ktorú tvorí vakovitá dutina vystlaná bičíkatými bunkami /vnútrobunkové trávenie/. Pretože majú iba jeden otvor, trávenie je cyklické.

Pŕhlivce majú najprimitívnejší typ nervovej sústavy. Nervové bunky sú rozptýlené v epiteloch ektodermu po celom tele a svojimi výbežkami sú navzájom pospájané. Tvoria rozptýlenú – difúznu nervovú sústavu. Nervové bunky sú úzko prepojené so svalovými bunkami v ektoderme. V ektoderme pŕhlivcov vznikajú špecializované bunky – pŕhlivé, nervové, svalové.
Životný cyklus pŕhlivcov prebieha cez dve formy /typy/ : polypy a medúzy.
Polyp má telo vakovitého tvaru. Je to štádium prisadnuté na podklade, má tenkú mezogleu a väčšinou sa rozmnožuje nepohlavne pučaním. Má jednoduchšiu stavbu tela ako medúzy.

Medúza je pohyblivé štádium, voľne pláva, telo má tvar klobúka. Na spodnej strane sa nachádza ústny otvor. Má zložitejšiu stavbu ako polyp. V tele sa črevo rozdeľuje na zložitú gastrovaskulárnu sústavu, ktorá okrem trávenia zabezpečuje aj obehové funkcie. Medúzy majú kruhovú nervovú sústavu – nervové bunky sú sústredené do pásov obopínajúcich klobúk medúzy. Na okraji klobúka sa nachádzajú statické a zrakové zmyslové orgány. Medúza sa rozmnožuje pohlavným spôsobom.

Trieda: polypovce /Hydrozoa/ 

V ich vývinovom cykle prevláda polypové štádium, výnimočne môže medúza chýbať /nezmar/. Ich medúzy, ktoré vznikajú nepohlavným spôsobom – pučaním, majú okraj klobúka prekrytý plachtičkou.
Polypovce žijú v mori aj v sladkých vodách. Živia sa planktónom. Morské druhy majú aj štádium medúzy, ale táto je veľmi jednoduchá. Sladkovodné druhy nemajú štádium medúzy, polypové štádium sa rozmnožuje nepohlavne – pučaním a aj pohlavne – pohlavné bunky samčie sa tvoria pod ramenami a samičie v strede tela.

K sladkovodným patrí nezmar zelený – žije v kalužiach, telo má asi 1,5 cm, na povrchu jeho tela žijú riasy; nezmar hnedý usadnutý na rastlinách blízko vodnej hladiny, asi 2 cm telo a 5 cm ramená;

Nezmary majú veľkú regeneračnú schopnosť.  Je to dané tým, že ich jednotlivé časti tela sú takmer rovnocenné, majú rozptýlenú NS a nemajú životne dôležité orgány. V posledných desaťročiach sa na Slovensku rozšírila medúzka sladkovodná, ktorá na rozdiel od ostatných sladkovodných má malého nenápadného polypa, medúzky živo plávajú a sú veľmi žravé. Žijú najmä v stojatých vodách jazier /Zlaté piesky/, ale aj v ramenách Dunaja.

Trieda:  medúzovce /Scyphozoa/

Prevažnú časť životného cyklu prežívajú v pohlavnom štádiu medúzy. Gonády sa nachádzajú na stenách gastrovaskulárnej sústavy /sú endodermálneho pôvodu/. Po oplodnení vzniká larva /planula/, ktorá prisadá a mení sa na polypa. Polypy sa rozmnožujú nepohlavne – strobiláciou – priečnym oddeľovaním na viacerých miestach vznikne niekoľko medúz. /Celý polyp sa teda premení strobiláciou na medúzy, kým u morských polypovcov medúza vznikne pučaním a polyp žije ďalej./ Medúzy sú veľmi rozšírené morské živočíchy. V európskych moriach žije medúza ušatá – meno má podľa toho, že jej presvitajú 4 pohlavné orgány podobné uchu /podkove/, medúza svietivá svetielkuje.

Trieda:  štvorhranovce /Cubozoa/

Charakteristickým znakom tejto skupiny je štvorhranný klobúk madúzového štádia. Majú zväčša dlhé ramená, polypy sa zložito premieňajú na medúzy. Žijú v tropických moriach a ich pŕhlivé bunky obsahujú životu veľmi nebezpečné jedy spôsobujúce aj usmrtenie človeka – štvorhranka smrteľná.

Trieda:  koralovce /Anthozoa/

Nemajú štádium medúzy, majú iba polypové štádium. Rozmnožujú sa nepohlavne – pučaním, ale aj pohlavne. Ich pohlavné bunky vznikajú v gonádach.  V mezoglei majú vnútornú kostru tvorenú ihlicami. Vonkajšia kostra je tvorená rohovinou alebo uhličitanom vápenatým. Býva veľmi pevná. Živia sa mikroskopickými organizmami. Rozšírené sú hlavne v teplých a čistých moriach, kde väčšinou tvoria veľké kolónie vznikajúce pučaním. Z ich vonkajšej kostry sa tvoria vápencové útvary, koralové útesy a ostrovy – atoly.

Majú veľmi dôležitú úlohu pri regulácii množstva uhličitanu vápenatého a vápnika rozpusteného v morskej vode. Patria medzi najstaršie živočíchy, vyskytovali sa už v prahorách. Mnohé vápencové pohoria vznikli z ich kostier. Koral červený má pevnú kríkovito rozkonárenú kostru, obtiahnutú červenou „kôrou“ v ktorej sú biele korálové polypy. Spracovávajú sa na šperky a ozdoby.

Najrozšírenejšími koralovcami sú konárniky, ktoré tvoria koralové útesy. Ich kolónie môžu myť široko rozvetvené, ale aj bochníkovité a sploštené.
Vejárovníky majú rohovinovú schránku, preto sú kríčkovité kolónie ohybné.
Vonkajšiu kostru nemajú a kolónie netvoria sasanky.

Majú masívne telo, telová dutina je vyplnená mezenchymatickými bunkami. Žijú prisadnuto, dokážu sa pohybovať po ploche prísavného disku. Sú to dravce. Často žijú aj v symbióze s inými živočíchmi,  napr. kôrovcami. Prisadajú na ich pancier, alebo na ulity, ktoré sú obsadené rakom. Sasanka konská žije v symbióze s rakom pustovníckym, ktorého chránia svojimi pŕhlivými bunkami a rak ju prenáša – má vždy čerstvú vodu na dýchanie a možnosť loviť korisť na rôznych miestach. Často sa im ujde aj z rakovej ulovenej koristi.

Kmeň: nepŕhlivce  /Acnidaria/

Patria sem rôzne veľké /niekoľko mm do 1,5m/ živočíchy súdočkovitého tvaru s párom dlhých ramien s lepkavými bunkami, pŕhlivé bunky nemajú. Majú veľmi rozvetvenú gastrovaskulárnu sústavu, 8 pásov, nad ktorými sú hrebeňovité útvary zložené z bŕv /vytvárajú rebrovité útvary/, ktorými sa pohybujú. Nemajú vo vývine larvu. Považujú sa za predchodcov druhoústovcov – výbežky čreva , ich vznik pripomína vznik druhotnej telovej dutiny. Žijú v moriach, väčšinou sú dravé

Zones.sk – Najväčší študentský portál
https://www.zones.sk/studentske-prace/biologia/1604-zivocichy-animalia/