Biológia školského dorastu

Biológia školského dorastu
 
Makroklíma školy: čo ovplyvňuje budovu z vonku, napr. školský dvor, hluk, ... Učiteľ nemá možnosť ovplyvniť toto makroprostredie.
Mikroklíma školy: pole pôsobnosti učiteľa je Ďaleko širšie, nerozumieme len samotnú triedu ale aj WC, chodby, kabinety, ...  - všetko čo sa v budove nachádza.
•  toalety: v školských budovách toalety nespĺňajú požiadavky v rámci hygieny. U nás sú len čisté toalety, sme radi ak fungujú. Z hľadiska hygieny je to len minimum najmä z pohľadu po použití WC, po toalety nemajú študenti možnosť umyť si ruky mydlom a nie je k dispozícii uterák.
Optimálnym riešením by bolo:
•  sušič na ruky: v zásade sa nepoužíva pretože ho študenti rýchlo pokazia
•  papierové utierky: nepoužívajú sa, pretože ich študenti používajú aj namiesto toaletného papiera a potom sa ťažko čistia odpadové rúry.
Z hľadiska hygieny umyté ruky, na ktorých zostane voda, táto voda alebo vlhkosť na rukách príma rýchlejšie mikrohuby. Škola by mala byť schopná zabezpečiť potrebný toaletný papier aj utierky na ruky.
•  chodba: na chodbe sa stalo veľa úrazov, ktoré súviseli s porušením bezpečnosti. Okná by mali byť osadené dostatočne vysoko, aby deti pri

naháňačke – bláznení nevyleteli, umiestenie okien stanovuje norma. Dvere, ktoré sú presklené a ich sklá by mohli žiaci prehliadnuť je potrebné polepiť (napr. plagát), žiaci pri zápale bláznenia môžu sklo preraziť a zraniť sa.
•  laboratórna učebňa: rozoznávame rôzne druhy, každý typ má svoj špeciálny  interný predpis a pre danú učebňu smerodajné.
•  klasická učebňa: v podstate okrem katedry a stolov a tabule nemusí mať nič.
•  odborná učebňa: okrem katedry a špecialnych stolov pre žiakov obsahuje police, ktoré sú presklené a potrebné pre uloženie pomôcok pre daný odbor.
 
Pohody:
a)  tepelná pohoda: optimálna teplota pre maximálny výkon neurónov je 18-22 °C. Nie každému vyhovuje to isté, ale ako optimum sa udáva 20 °C, pri tejto teplote podáva neurónová sústava 100 % výkon. Pri teplote 24 °C je výkon 80-75 %, pre sústredenosť je horšie teplo a ak teplota vzrastie nad 28 °C klesá schopnosť učiť sa pod 50 % - je to problém najmä v lete, teplota v miestnosti sa dá ovplyvniť pomocou tienenia voči slnku, vetraním a zvýšením pitného režimu (nechladené tekutiny).
Ak teplota klesne pod 18 °C, naruší sa pohoda organizmu. Havarijný stav nastáva ak teplota v miestnosti klesne pod 13 – 15 °C (tzn. nekúri sa ale len temperuje). Ak klesne teplota pod 18 °C môže riaditeľ skrátiť vyučovacie hodiny zo 45 min. na 20 – 25 min., a skrátiť prestávky na 5 min., ak takýto stav trvá viac ako 3 dni - treba tento problém riešiť so zriaďovateľom a môže nastať prerušenie vyučovania, ktoré má byť nahradené domácimi úlohami.
b) svetelná pohoda: optimálny stav osvetlenia je ak na pracovnej ploche (lavici) je osvetlenie 100 lux, ak klesne pod 50 lux je únava očného pozadia po 2 hodinách taká veľká, že pozornosť klesá na 50 %, dá sa pomôcť 15 min. prestávkami (počas nich prebieha regenerácia). Z hľadiska učenia sa je dôležitejšia strata pozornosti ako kazenie zraku.
Rysovňa: intenzita osvetlenia nesmie klesnúť pod 70 lux, ak sa tak stane učiteľ nemá právo nútiť žiakov rysovať, pretože oči sa poškodzujú veľmi vážne.
Keďže osvetlenie v niektorých triedach bolo slabé zaviedli tzv. bočné osvetlenie, tieto svietidlá sú dosť porušené žiakmi, chýbajú na nich kryty a sú tam iba voľné žiarovky, ktoré treba odstrániť pretože nepriaznivo osvetľujú žiakov.
Na svetelnú pohodu má veľký vplyv farba miestnosti, podlahy, nábytku - pretože odrážajú svetlo, napr. biela farba steny má odraz svetla 50 -70 %, sýta modrá farba má odraz len 9 %.
Dôležitá stena z hľadiska farebnosti je tá na ktorej sú okná (môže byť biela, slonová, svetlo okrová odraz zväčša 80 %), čelná stena kde je tabuľa má odraz 60 % a mala by mať pastelové farby ako bledozelená (je vhodná na oči).
Farba pracovnej dosky by mala byť bledá (zabezpečí odraz 40 %) veľký kontrast medzi zošitom a stolom je nežiaduci,  lavica by mala byt matná aby nebol odraz.
Nie je vhodné ak tabuľa je natretá lesklou farbou, jednoznačne má byť matná, najpriaznivejšia kombinácia je zelená tabuľa a žltá krieda, pretože najmenej zaťažuje zrak alebo kombinácia čierna tabuľa a biela krieda,  v súčasnosti sa zavádzajú biele plastové tabule na ktoré sa dá písať fixkou - má vplyv na hygienu prostredia a je menej škodlivá pre učiteľa.
Nábytok by nemal byť tmavý, ak je tmavý tak je ho vhodné umiestniť na zadnú alebo bočnú stenu, odraz je 20%. Čierny stolík má odraz 1 – 3 %.
Podlaha by nemala byť tmavá nielen kvôli odrazu ale aj veľmi tmavé priestory môžu pôsobiť depresívne, chorobnosť pri olejovej dlážke je o 1/3 vyššia ako pri normálnej.
c)  vzduchová pohoda: dostatok kyslíka v miestnosti, každý študent pre svoju optimálnu činnosť potrebuje 20 m3 , aby sme to dokázali zabezpečiť je potrebné vetrať po každej prestávke. Vydychovaním a nedostatočným vetraní sa zvyšuje vlhkosť v miestnosti čo má za následok šírenie choroboplodných zárodkov. Pri nedostatočnom okysličení môže u žiakov vyvolať útlmov denné bdenie, pozornosť je veľmi veľmi malá. Relatívna vlhkosť vzduchu je 50 %, ak táto klesne pod 50 % hovoríme o suchom vzduchu čo zhoršuje prostredie pre alergikov – vysušuje sliznicu, hrtan, nosohltan. Ak je vlhkosť vyššia ako

50 % do ovzdušia sa uvoľňujú mikroskopické zárodky húb.
d) estetická pohoda: hlavne čo sa v miestnosti nachádza nemá mať ostré strany, nemali by sa v učebni nachádzať agresívne výzdoby, pretože tmavé farby zvyšujú v kombinácii s červenou agresivitu adolescentov.

Ergonómia prostredia
= z psychológie, každý človek potrebuje mať pocit vlastného priestoru, ale nechce byť ani mimo skupiny.
 
Parametre stanovené normou:
•  dĺžka pracovného stola 60 cm
•  hĺbka pracovné stola 60 cm
•  stolička:  mala by byť nastaviteľná
    ak žiak sedí mali by po každej strane zostávať 3 cm voľného priestoru
    musí umožniť sed kedy 1/3 (min.1/4) stehennej kosti je podopretá sedadlom
    nastaviteľné operadlo
•  stehenná kosť a predkolenie zviera pravý uhol
•  stolík s ramenom zviera uhol 90 °
•  výška pracovnej dosky musí byť taká by si žiak mohol položiť ruky na stôl a mal ich v pravom uhle
•  osadenie spodného okraja tabule by nemalo byť nižšie ako 60 cm, ale ani nie vysoko, v školách zväčša okolo 85 cm
 
Biorytmy
- striedanie útlmu a vzruchu CNS v priebehu 24 hodín, my sme naladený na stredoeurópsky čas (denný)
Biorytmy môžu byť: denné, týždenné a podľa ročných období. Pre adolescentov je dôležitá výchova k rešpektovaniu biorytmou.
Adaptácia na porušený biorytmus trvá 10 – 14 dní, napr. letuška má vážne porušené biorytmy a ľudom v  takýchto povolaniach sa znižuje doži teľnosť o 10 rokov. Porucha biorytmu je pre muža horšia ako pre ženu. Opätovná koncentrácia po prerušení biorytmu trvá 4 dni, pokiaľ nedochádza k narušeniam často môže to byť aj 48 hodín. Pokiaľ je takýchto narušení

viac - študenti sú stále unavený, nie sú schopní biologicky pracovať na 100 %, regenerácia, ktorá sa uskutočňuje v spánku je veľmi dôležitá, pre metabolické funkcie a funkčnosť napr. aj pohlavných orgánov. Osveta v rámci biorytmov sa lepšie robí u chlapcov ako u dievčat.
 
Týždenný biorytmus:
•  pondelok 1-2 vyučovacia hodina a v piatok posledné dve hodinu sú pre vyučovanie a osvojovanie si nových poznatkov najhoršie, nevýhodou je aj ak študent býva blízko školy - vstáva neskoro
•  nabudenie organizmu trvá dlhšie, študent je schopný pracovať max. 20 min, prestávka medzi hodinami by mala byť min. 10min.
•  ak telesná výchova prebieha v kritických hodinách, je úrazovosť na hodine o 70 % vyššia.
•  najlepšie sú utorok, streda, štvrtok a to 2 – 3 – 4 max. 5 vyučovacia hodina, v týchto hodinách je vhodné umiestňovať písomky
•  biorytmus organizmu sa aktivuje tuhou stravou, ale v súčasnosti 90 % stredoškoláčok neraňajkuje, veľmi dobre na nabudenie organizmu je telesná aktivita, napr. vyvolať v triede chaos aby sa všetci hýbali.
•  piatok posledná hodiny je nepoužiteľná, pretože študenti očakávajú víkend a to im nedovolí koncentráciu psychiky na výkon.
Ročný biorytmus:
•  z osnov sa vytvárajú tematické plány (stanovuje si ich učiteľ), vhodnejšie obdobie na ťažšie učivo je jeseň a zima, v jarnom a letnom období je schopnosť sústrediť sa nižšia - nie je vhodné do tohto obdobia naplánovať ťažké učivo, taká hranica sú maturity.
•  hormonálne zmeny, ktoré sa dejú so zmenou ročného obdobia majú vplyv na koncentráciu.
 
Denný biorytmus:
•  útlm nastáva po požití jedla (zhruba po 3 hodine) 4 hodina je ovplyvnená najmä množstvom potravy, to ešte nie je tragické, ale po 5 hodine býva 30-40 min na obed, po požití obedu začne proces trávenia, výučbu je vhodné začať ½ hodiny po požití jedla, inak pracujú na 30 %.
 
 
Základné pojmy z hľadiska fyziológie a anatómie
Základnou stavebnou jednotkou je bunky, bunky rovnakého tvaru a funkcie tvoria tkanivo. Kombinácia viacerých tkanív vytvára orgán, viacero orgánov vytvára sústavu (systém) a všetky sústavy vytvárajú organizmus.
Poznáme 4. druhy tkanív:
a)  spojivové: kosti, chrupavky, väzy, šľachy, tukové tkanivo, ...
b) epitelové: koža, všetky výstelky vnútorných orgánov, ...
c)  svalové: svaly (hladké, priečne)
d) nervové
 
Zažívacia sústava  skladá sa z:
•  ústna dutina (ústa):
- jazyk, zuby: slúžia na rozmelnenie potravy,
- slinné žľazy: tvoria sliny, čiže chemicky natrávia potravu
•  hltan: je spoločný pre dýchaciu aj tráviacu sústavu, hltan je ukončený príchlopkov, ktorá zatvára tráviacu alebo dýchaciu sústavu
•  pažerák: spája hltan so žalúdkom, prechádza bránicou,
•  žalúdok: na začiatku žalúdka je záchlopka, ktorá umožňuje zvracanie, v žalúdka je potrava 0,5 – 4 hodiny v závislosti od toho čo sme skonzumovali a v akých kusoch, tuky a bielkoviny vo veľkých kúskoch sa trávia najdlhšie. Potrava sa mieša so žalúdkovými šťavami, ktoré pomáhajú tráviť potravu. V žalúdku sa vytvorí riedka kaša, ktorá prejde do tenkého čreva.
•  tenké črevo: odtiaľto sa nemôže potrava vrátiť späť, pretože je tam vrátnik, ktorý neumožňuje spätný chod potravy. Tenké črevo má 3 – 5 m môže mať až 7,5 m, prebieha v ňom intenzívne trávenie potravy a vstrebávanie živín, má tri časti:
-  dvanástnik: má 12 – 13 cm, ústí doň žlčovod a vývody podžalúdkovej žľazy, žlčník neprodukuje žlč, tú produkuje pečeň, žlčník je len vačok, v ktorom sa žlč zhromažďuje
-  lačník a bedrovník.
•  hrubé črevo: má asi 1,5 m, v ktorom sa hromadia nestrávené zvyšky potravy, vstrebáva sa voda, tvoria ho: slepé črevo, vzostupný úsek, priečny úsek a zostupný úsek, koneční.
•  podžalúdková žľaza: je uložený v ohybe dvanástnika, a lalôčiky produkujú pankreatickú šťavu
•  pečeň: najväčšia žľaza tela, produkuje žlč, spoločný vývod žlčníka a pečeňového vývodu ústi do dvanástnika.
 
Ochorenia zažívacej sústavy: napr.
•  zubný kaz, žlčové kamene, infekčná žltačka, hnačka, cirhóza pečene
•  zápcha: obťažné, niekedy nepravidelné vyprázdňovanie tuhej stolice, môžu ju spôsobovať obrovský stres (nestíham ísť na WC), nedostatok pohybu, dá sa z časti ovplyvniť prísunom tekutín (umožniť príjem tekutín aj počas hodiny) a zvýšením telesnej aktivity.
•  apendicíta: zápal červovitého výbežku slepého čreva, žiak, ktorý zvracia, má hnačky, vysoká teplota, je bledý až žltý,ak dôjde k perforácií (do 12 hodín môže nastať otrava organizmu - smrť)
 
Dýchacia sústava: skladá sa:
•  nosová dutina (nos): predhrieva a zvlhčuje vzduch a zbavuje sa prachových častíc
•  hltan: horná časť hltana otvárajúca sa oproti nosovej dutine,
•  hrtan: tvoria ho pohyblivo spojené chrupky, najväčšia je štítna chrupka, pod ňou je uložená prstienková chrupka, ku ktorej sa zozadu pripájajú hlasivkové chrupky (od nich sú k štítnej chrupke napnuté hlasivkové väzy)
•  priedušnica: je umiestnená pod pažerákom, vstupuje do hrudníka a rozdeľuje sa na 2 priedušky.
•  priedušky: delia sa na šmyčky a vytvárajú pľúcne laloky.
•  pľúca: sú párový orgán v hrudníkovej dutine, pravé pľúca 3 laloky, ľavé pľúca 2 laloky. Pľúca tvorí hubovité pľúcne tkanivo zložené z množstva drobných pľúcnych alveol, dochádza tu k výmene plynných častí krvi.
 
Spôsob dýchania: prebieha pomocou dýchacích pohybov, nádychov a výdychu, táto činnosť funguje nezávisle bez našej vôle.
•  zapojením bránice a medzi rebrových svalov sa skvalitňuje dýchanie. Bránica je hladký sval, je prirastená na svaly, ktoré sa dajú ovládať, nachádza sa na dolnej časti pľúc, pomocou nej sa dá čiastočne regulovať počet nádychov a výdychov a ich hĺbka.
•  učiteľ, ktorý nepoužíva bránicu a niekoľko rokov učí, prekrikuje žiakov - napína svoje hlasivky na max, prepne si ich a poškodí
•  bránica zvyšuje intenzitu hlasu - nenamáham hlasivky, ak učiteľ viac ako 5 hodín rozpráva mal by mať potom 2 hodiny absolútne ticho, pri prednášaní nikdy nenechávať suché hlasivky
•  regenerácia po prepnutí hlasiviek (dokázala som len šepkať) trvá 2 – 4 hodiny,
•  bez dýchanie nefungujú hlasivky,  človek by sa mal nadýchnuť 15-krát za min.
 
Ochorenia dýchacej sústavy: napr.
•  zápaly horných a dolných dýchacích ciest, zápal pľúc, tuberkulóza, obštrukčné poruchy, astma.
 
 
Vylučovacia sústava: vylučuje odpadové látky z krvi vo forme moču, skladá sa:
•  obličky: párový orgán, kde dochádza k čisteniu (filtrácii) krvi, od zvyškov, ktoré v nej nechceme, zbieraním močových vôd prostredníctvom močovodu sa tieto zvyšky zhromažďujú v močovom mechúre, človek dokáže existovať s jednou obličkou, ale musí veľa piť a močiť.
•  močový mechúr: je to pružný orgán v objeme 350 ml – 700 ml, na jeho dne sa začína močová rúra, ktorá vyúsťuje na povrch tela. Nie je vhodné dlhodobé prepínanie stien, uvoľnenie močového mechúra by malo byť min. raz za 12 hod., kritických je 18 hod., ak nie je močový mechúr vyprázdnení je potrebné vyhľadať lekára, môže byť spôsobené napr. nedostatočný pitný režim, mechanická poruchy - pod vplyvom toxických látok sa spôsobuje degenerácia tkaniva.
Choroby vylučovacej sústavy: napr. močové kamene, zápaly močových ciest, zlyhanie obličiek
 
Kostrová sústava: je pevnou a zároveň pohyblivou oporou tela a chráni niektoré orgány. Tvoria ju kosti a ich spoje (kĺby, väzy, chrupky).
Podľa tvaru rozlišujeme kosti dlhé (napr. ramenná, stehenná), krátke (napr. články prstov), ploché (napr. lopatka) a nepravidelné (napr. sánka).
 
Kostra trupu:
•  chrbtica: os vzpriameného tela, je 2x kyfotická a 2x lordozická (dopredu) , chrbticou prechádza kanál (je v ňom uložená miecha), skladá sa z 32 -34 stavcov, kostrčná kosť môže byť tvorená z 3 alebo z 5 zrastených stavcov,
•  rebrá: pretiahnuté oblúkovité kosti, ktoré sa vzadu kĺbovito pripájajú k stavcom a vpredu chrupkou k hrudnej kosti.
•  hrudná kosť: plochá kosť
 
Kostra hlavy: skladá sa z tvárovej a mozgovej časti, lebka chráni mozog a zmyslové orgány
 
Kostra hornej končatiny: skladá sa  
•  lopatkový pletenec:  pripája hornú končatinu ku kostre trupu, z prednej časti pomocou kľúčnej kosti  a zo zadnej časti pomocou lopatky.
 
•  voľná končatina:  
- ramenná kosť: horný koniec tvorí hlavica zapadajúca do jamky na lopatke
- vretenná kosť: na palcovej strane ruky
- lakťová kosť: na malíčkovej strane ruky
- vlastná ruka, ktorá je tvorená 8 malými kostičkami zápästnými a 5 dlhými kostičkami, záprstné články prstov
 
Kostra dolnej končatiny:
•  panvový pletenec: pripája dolnú končatinu ku kostre trupu
-  panvová kosť: párová kosť, vzniká zrastom sedacej, lonovej a krížnej kosti, spolu tvoria celú panvu spojenú chrupavkou a vzadu je pevne pripojená na chrbticu, do 12 roka je to pružná kosť
•  voľná dolná kočatina:
-  stehenná kosť: dlhý koniec sa rozširuje na 2 kĺbové hrbole tvoriace hlavice kolenného kĺbu,
-  predkolenie: je tvorené píšťalou (na palcovej strane, dolný koniec tvorí vnútorný členok) a ihlice (na malíčkovej strane, dolný koniec tvorí vonkajší členok)
-  vlastná voľná noha: je tvorená 7 kostičkami priehlavkovými, 5 dlhými predpriehlavkovými článkami prstov, na poslednom článku je drsnatina, z ktorej vyrastá necht.
Choroby kostrovej sústavy: napr.
•  artróza kĺbov, artridíta, osteoporóza,
•  skolióza: vybočenie chrbtice (chybné držanie tela), môže byť pravé, ľavé

- nevyvinie sa nám svalstvo rovnomerne
•  zlomeniny: je potrebné vyhľadať lekára, môže dôjsť aj k zlomeniu pri hlavici kľúčnej kosti, častejšie tu dochádza k naštiepeniu, spozorovať sa dá tak, že žiak má spustené rameno, prekladá si ruku, alebo veľmi ťažko sa mu píše...
•  úrazy hlavy: pri akomkoľvek  úraze je potrebné ihneď vyhľadať lekára, v žiadnom prípade nenaprávať hlavu.
 
Svaly:
= hmotnosť svalov predstavuje približne 32 –36 % z celkovej hmotnosti
= človek má spolu okolo 640 svalov
•  najmenší sval: je v strmienku – v uchu
•  najdlhší sval: krajčírsky - 40 cm sval na nohe, vytvára ryhu
•  najväčší sval: čo do hmotnosti môže byť u pánov 4-hlavý stehenný sval, dámy  a večšina pánov veľký zadkový sval
•  kruhový sval: okolo očníc, ústny, zdvíhač konečníka. Všetky kruhové svaly majú dôležitú funkciu a sú nosičmi ďalších svalov, napr. tvár – sú  tu pripojené žuvacie a mimické svaly
•  najrýchlejšia kontrakcia: sval očného viečka, ak je porušený tak viečko sa chveje (trasie) alebo ho nevieme otvoriť.
 
Medzi kostrové svaly patria: svaly hlavy, svaly krku, svaly hrudníka, svaly brucha, svaly chrbta, svaly hornej končatiny, svaly dolnej končatiny, napr. na končatinách sú svaly: rotátory, ohýbače, vystierače.
 
Svalové tkanivo: umožňuje pohyb organizmov z miesta na miesto a tvorí steny niektorých vnútorných orgánov. Rozlišujeme:
•  hladké: je neovládateľné vôľou, tvorí tkanivo jednotlivých orgánov (napr. ciev, čreva, ...), dôležité je hladké svalstvo, ktoré sa podieľa na dýchaní. Všetky súčasti hrtana (obrúčky na sebe), v zadnej časti je hladké svalstvo, ktoré je veľmi pružné, dá sa sťahovať od 2 – 2,5 cm.
Hladké svalstvo ovplyvňuje kvalitu reči, 1. dýchacia jednotka v kľude predstavuje 40 % nádych a 60 % výdych, ak rozprávame, množstvo okysličeného vzduch sa zmení na 10 – 12% nádych, 80 – 90 % výdych, zvuk sa tvorí len pri výdychu. Môže sa stať, že v strese študent pri tabuli predlžuje dobu nádychu - máme pocit, že nesúvisle rozpráva. 
Všetky hladké svaly a ich funkcia je daná od narodenia a tým pádom sa dá ťažko ovplyvňovať.
Hladké svalstvo vyvoláva peristatický pohyb čriev – je priamo jeho funkciou (neovládame ho vôľou), ktoré funguje v našom tele a je závislé na inerváciách.
•  priečne pruhované: zabezpečujú pohyb a sú ovládateľné vôľou. Takmer celý trup je pokrytí týmito svalmi. Na chrbát a hrudi sa nachádzajú tieto svaly ako párové.
•  srdcový sval: je neovládateľný vôľou, jeho aktivita je stála a rytmická. Ide o tránčekový systém čo je kombinácia hladkého a priečne pruhovaného svalstva, sme schopný ovplyvniť činnosť tohto svalstva, môžeme ovplyvniť srdečnú frekvenciu.
Svalové aj nervové bunky majú adaptačnú schopnosť, táto adaptabilita vekom klesá.
 
Poruchy svalovej sústavy:
•  atrofia hladkého svalstva – závažný chorobný stav
•  atrofia kostrového svalstva: ochabnutie svalov, úbytok svalovej hmoty. Príčinou je ich nedostatočné zaťažovanie alebo dlhodobá nečinnosť, tiež  závažný chorobný stav - miopatia
•  obrna: poruchy hybnosti svalov (ich neovládateľnosť). Vzniká poškodením inervácie svalov.
 
Krv:
= je červená, nepriehľadná tekutina. V tele zabezpečuje transport dýchacích plynov, živín, iónov, vitamínov, hormónov a odpad metabolizmu. Podieľa sa na udržiavaní stálej teploty, pH, osmotického tlaku a na ochranu organizmu.
Skladá sa z:
•  plazmy (zhruba 55 %): tekutá zložka krvi, 90 % z plazmy je voda, 8 % bielkoviny, 2 % ďalších 30 zložiek,
•  tuhých častíc (45%):  tuhé častice sú:
v  erytrocyty – červené krvinky: bezjadrové, okrúhle bunky, ktoré sa tvoria v kostnej dreni, odbúravajú sa v pečeni, majú životnosť 120 dní.
v  leukocyty – biele krvinky: majú životnosť 7 dní – 1 mesiac a sú schopné fagocytovať cudzorodé častice.
v  trombocyty – krvné doštičky: vznikajú v kostnej dreni odlamovaním cytoplazmy veľkých buniek, majú životnosť 4 dni a uplatňujú sa pri poranení ciev.
Zdravé zloženie krvi v mm3:
•  červené krvinky:  4 mil. – 4,5 mil.
•  biele  krvinky: 6 – 8 – 10 tis., hladina nad 10 tis. avizuje zápalový proces,

napr. 12 000 – pokazenú zub, zápal spojiviek, herpex, pokiaľ je hladina zvýšená dlhodobo - krvné riečiste zaťažuje slezinu - celý organizmus, dochádza k narušeniu imunity celého organizmu. V organizme môže zvýšená hladina pretrvávať 2 – 3 týždne, 18 000 – 22 000 zápal apendixu,
•  krvné doštičky: 150 000 – 300 000, menia sa v priebehu biorytmov, výkonu, ....
Zdravý človek má asi 4,5 – 6 litrov krvi, čo predstavuje približne 8 – 9 % hmotnosti tela, šok z nedostatku môže nastať ak sa stratí 1/3 krvi. Najväčšia strata krvi je pri poranení krčnej tepny a oblasť triesla,  s šokovej situácii je potrebné zabezpečiť teplo, ticho, tekutiny, transport (počkať na odborníkov).
Krvný obeh: predstavuje sústavy ciev zabezpečujúcu cirkuláciu krvi. Môže byť:
•  veľký krvný obeh: rozvádza okysličenú krv do celého tela a späť do srdca privádza odkysličenú krv z tela.
•  malý krvný obeh: odvádza odkysličenú krv do pľúc, kde sa okysličuje.  

Miazga (lymfa): miazgový (lymfatický) obeh
= lymfa je žltkastá tekutina podobného zloženia ako krvná plazma, ale obsahuje oveľa menej bielkovín, viac tukov a sú v nej prítomné lymfocyty. Prúdi v lymfatických cievach, ktoré ústia do krvného riečiska.
Lymfatický obeh tvorí samostatnú zatvorenú sústavu ciev. Zbiera lymfu, ktorá sa tvorí v tkanivách, a odvádza ju do žíl.
Pracuje na základe masáže, ktorá sa vykonáva pohybom kostrového svalstva, jediné čím sa zabezpečuje aby miazga neklesala, má vybudovaný aj záklopný systém. Čistenie prebieha cez slezinu.
Lymfo masáže: 60 % sú absolventi rýchlo kurzov, ak nie je istota, že masáž ovláda radšej neísť na masáž. Povrch tela by sa mal energeticky dostať na úroveň určitého tepla – nahriatie organizmu trvá 20 – 25 min, lymfatický masáž by nemala trvať kratšie ako 1 hod. Poklepom dostávame miazgu kam chceme, správnou masážou sa vyčistí celý organizmus od miazgy, čo má vplyv na psychiku. Pri prirodzenom stekaní lymfy si neublížime, môžeme pomôcť masážou nôh, nohy by mali byť zdvihnuté dohora.
Intoxikácia organizmu má zmysel ak je pravidelná a dostatočne rýchla, mala by sa realizovať pred obdobím s veľkou námahou napr. na jar.
 
Nervová sústava
 
= umožňuje riadenie a koordináciu funkcií organizmu a jeho kontakt s vonkajším prostredím. Je usporiadaná stupňovito a jej jednotlivé časti sú prepojené, aby mohli plynulo zabezpečovať prijímanie, prenos a spracovanie signálov.
Na tvorbe reči sa podieľajú
•  centrálna nervová sústavy (CNS): mozog, miecha
•  periférna nervová sústava (PNS): mozgové, miechové a autonémne nervy
 
Reč je nástrojom medziľudskej komunikácie pod pojmom jazyk ako systém dorozumievacích znakov registrujeme:
•  zvukovú
•  významovú
Reč je sled zložitých dejov, kde sú potrebné tieto bezchybné funkcie:
a)  neporušené zmyslové vnímanie
b)  neporušená činnosť vyšších nervových centier
c)  ak je rečovo hovorené slovo – nepomiešaná aktivizácia motorických centier, ktoré ovládajú činnosť svalov – hltana, mimických svalov a  jazyka.

Centrálna nervová sústava
=  je zložená zo sivej a bielej hmoty. Sivú hmotu tvoria telá a dendrity neurónov, bielu hmotu axóny (dlhé výbežky)
= je tvorená 3 základnými typmi neurónov:
•  projekčné neuróny: príjmajú informácie a vzruchy, tak z vnútorného aj vonkajšieho prostredia
•  výkonové neuróny: ktoré dávajú pokyn ako sa má vykonať reakcia na informácie
•  asociačné neuróny: podieľajú sa na spracovaní informácií súvisiacich s pamäťou, učením, emóciami a rečou.
Neuróny: hlavné nervové bunky, zložené z tela neurónu, jedného dlhého výbežku neuritu (axónu), ktorý vedie podráždenie z bunky, a viacerých kratších výbežkov dendritov vedúcich podráždenie do bunky. Na konci axómu môže byť vetvenie, ktoré zabezpečuje prepojenie na iné neurónové bunky alebo pohybové bunky. Neurón sám o sebe nič nezmôže.
napr. medzi pravou a ľavou hemisférou je 200 mil. nervových vlákien.
Nahromadením neurónov vznikajú nervové centrá, napr. mozog, miecha, ....
 
Poruchy nervovej sústavy:
afázie: sú to také poruchy reči, ktoré sú spôsobené poruchou kľúčových, kôrových, rečových oblastí mozgu. Je ich niekoľko druhov, v špeciálnom vzdelávaní najčastejšie pracujeme s : alexia: neschopnosť porozumieť písanej reči
agrafia: neschopnosť písomného prejavu, a ich kombinácie

dislexia: vizuálna slepota, číta relatívne pomaly, nerozumie tomu čo číta, treba vysvetľovať, názorne ukazovať.
disgrafia: škaredé písmo, dajú sa eliminovať nácvikom, druh ochorenia, ktoré trvá do staroby. Takýto žiak by nemal písať diktáty, % výskytu začína rásť - začalo sa o tejto chorobe hovoriť až teraz.
diskalkúlia: problém so sčítavaním, odpočítavaním - mali by sme im povoliť používať kalkulačky, vyžadujú individuálny prístup.
 
sú známe od roku 1985, ide o vizuálne slovnú poruchu, je to zdravý jedinec, ale je to porucha, ktorá vznikla v prenatálnom vývoji na 6. chromozóme (familiárna dispozícia). Tieto deti mávajú vyšší intelekt, ich IQ môže byť vyššie ako u ostatných detí.

Látkové riadenie činnosti organizmu
Látkové riadenie činnosti organizmu je fylogeneticky staršie ako nervové riadenie. Uskutočňuje sa prostredníctvom hormónov, ktoré sú nositeľmi chemickej informácie. Majú len riadiace účinky, nie sú teda ani zdrojom energie, ani stavebnou súčasťou živej hmoty. Tvoria sa v špeciálnych tkanivách, odtiaľ ich rozváža krv. Pôsobia len na bunky svojich cieľových tkanív a orgánov. Tieto bunky majú špecifické molekulové štruktúry - receptory, ktoré viažu len určitý im zodpovedajúci hormón.
Hormóny delíme na:

- žľazové hormóny - produkujú sa v špeciálnych orgánoch - žľazách s vnútornou sekréciou - endokrinných žľazách
- tkanivové hormóny - produkujú ich bunky alebo skupiny buniek v orgánoch, ktoré majú inú ako vnútorne sekretorickú funkciu (hormóny sliznice žalúdka alebo tenkého čreva ovplyvňujúce časť tráviacej sústavy, hormóny na nervových zakončeniach, mnoho peptidov tvorených v mozgu atď.)

Zmyslové orgány človeka
Informácie o zmenách prostredia sa zachytávajú receptormi so špeciálnymi bunkami s veľkou dráždivosťou. Receptory sú citlivé najmä na podnety, ktoré označujeme ako adekvátne podnety, t.j. pre receptor primerané.
Ku každému receptoru patrí aj dostredivá nervová dráha, po ktorej sú vedené informácie do ústredia v centrálnej nervovej sústave, kde sa robí ich rozbor. Na tomto rozbore sa podieľajú rôzne časti centrálnej nervovej sústavy.
Podľa pôvodu podnetov rozlišujeme:

- exteroreceptory - prijímajú podnety z vonkajšieho prostredia
- interoreceptory - sú citlivé na zmeny vnútorného prostredia

Osobitným druhom interoreceptorov sú svalové a šľachové proprioreceptory.
Niektoré receptory reagujú po celý čas pôsobenia podnetu, u iných v priebehu jeho pôsobenia sa dráždivosť znižuje. Tento jav sa nazýva adaptácia a je typický napr. pre čuch alebo pre dotykové a tlakové receptory v koži (po určitom čase prestávame vnímať vôňu alebo zápach v miestnosti, nepociťujeme na koži odev, obuv a pod.). Iné receptory, najmä pre bolesť, a takmer všetky interoreceptory sa vôbec neadaptujú alebo len veľmi pomaly. To je dôležité z hľadiska udržania stálosti vnútorného prostredia.

Čuch
Adekvátnym podnetom pre čuch sú prchavé látky vo vdychovanom vzduchu. Človek dokáže rozlíšiť niekoľko tisíc čuchových kvalít, ale vône a zápachy ako podnety sa presne klasifikovať nedajú. Len asi 50 látok dáva tzv. čisté čuchové pocity. Rozdeľujú sa na vône (pachy) koreninové, rastlinné, ovocné, živicové, hnilobné a spáleninové. Väčšina látok, ktoré voňajú alebo zapáchajú, vyvoláva zmiešané pocity, často kombinované s dráždením ďalších receptorov, najmä chuťových. Čuchové bunky sú v sliznici hornej časti nosovej dutiny a ich vlákna vedú do čuchového ústredia mozgu na spodnej ploche čelových lalokov. Človek má v porovnaní s mnohými zvieraťami čuch pomerne málo vyvinutý, no napriek tomu je jeho citlivosť dosť veľká. Význam čuchu pre človeka je pri vytváraní podmienene reflexného vylučovania tráviacich štiav a v obranných reakciách organizmu na dráždivé a škodlivé látky v ovzduší.
 

Chuť
Chuť je zvyčajne spojená s činnosťou čuchových receptorov a s dráždením dotykových a tepelných receptorov v ústach. Vlastný chuťový receptor tvoria chuťové poháriky, v ktorých sú chuťové bunky. Podnetom pre ne sú chemické látky rozpustené vo vode a slinách. Najviac chuťových pohárikov je v sliznici jazyka. Chuťové vnemy vznikajú v kôre temenných lalokov.
Rozoznávame štyri základné chuťové vnemy - sladko, horko, kyslo a slano. Ostatné chuťové vnemy sú zmiešané a možno ich z týchto odvodiť. Chuť má menšiu citlivosť ako čuch.
Chuť má význam pri reflexnom vylučovaní tráviacich štiav, najmä slín a žalúdkovej a pankreatickej šťavy.
 

Kožné receptory
V koži a slizniciach telových otvorov sú receptory na vnímanie dotyku, tlaku, chladu, tepla a bolesti. Dráždením týchto receptorov vznikajú aj kombinované pocity, ako je vnímanie hladkosti alebo drsnosti ohmatávaného povrchu, vlhkosť, suchosť, tvrdosť, chvenie a svrbenie. V citlivosti, a teda v hustote uloženia receptorov, sú na rôznych miestach povrchu tela značné rozdiely. Najcitlivejšia na dotyk a tlak je špička jazyka a končeky prstov na dlaňovej strane, na teplo je najcitlivejšie čelo, na bolesť očná rohovka.
Dotykové a tlakové receptory - Meissnerove telieska - sú pomerne jednoduché telieska, ktoré sa dráždia deformáciou kože v mieste, kde sú uložené. Dotykové pocity nelokalizujeme do kože, ale na predmet, ktorého sa dotýkame.
Pre tepelné pocity máme receptory na vnímanie chladu - Krausove telieska - uložené blízko k povrchu a na vnímanie tepla - Ruffiniho telieska - v hlbokých vrstvách kože. Receptorov na vnímanie chladu je asi 3x viac. Na receptory pôsobia aj podnety z vnútra tela, preto máme napr. pri horúčke pocit tepla až horúčavy.
Veľký biologický význam pri ochrane organizmu a pri signalizácii poškodzujúcich vplyvov má pociťovanie bolesti. Voľné nervové zakončenia, ktoré toto pociťovanie sprostredkúvajú, sú okrem kože a sliznice takmer vo všetkých tkanivách a orgánoch tela. Preto hovoríme o bolesti povrchovej (koža), hlbokej (svaly, šľachy) a vnútornostnej (vnútorné orgány). V koži je asi 50-100 bolestivých bodov na 1 cm2. Podnety vyvolávajúce bolesť sú rôzne - mechanické, chemické, tepelné, elektrické. Pocity bolesti sú vždy nepríjemné a najmä silná bolesť je sprevádzaná rôznymi prejavmi, ako je potenie, zblednutie a pod. Vyvolávajú reakcie v zmysle úniku alebo odtiahnutia ohrozenej časti tela od škodlivého podnetu.
Informácie z kožných receptorov, termoreceptorov a z receptorov na vnímanie bolesti sú vedené do miechy a postupne sa dostávajú nervovými dráhami až do kôry temenného laloka, kde si pocity uvedomujeme.
 
Receptory pohybových orgánov
Proprioreceptory v svaloch - svalové vretienka - a v šľachách - šľachové telieska - ustavične vysielajú do CNS informácie o aktuálnom stave každého svalu. Tým sú všetky naše pohyby presne usmernené čo do sily aj rozsahu, pretože ustavičné dostredivé vzruchy z týchto receptorov umožňujú prostredníctvom CNS stálu kontrolu a úpravu ďalšej činnosti svalov podľa okamžitej situácie. Umožňujú nám aj vedomé vnímanie pohybov a polohy tela aj jeho jednotlivých častí. Informácie zo svalových a šľachových receptorov sa spracúvajú na rozličných úrovniach CNS až po temenný a čelový lalok mozgovej kôry.
 
 

Statokinetický receptor
Kinetické a statické orgány sú uložené spolu so sluchovým orgánom v labyrinte skalnej kosti (časť spánkovej kosti) lebky. Zmyslové bunky, ktorých vlásky vyčnievajú do polkruhových kanálikov kinetického receptora, sú dráždené prúdením endolymfy pri rotačných pohyboch hlavy, teda pri zmenách uhlového zrýchlenia. Ich dráždenie umožňuje informáciu o polohe osi rotácie a o uhlovom zrýchlení.
Statický receptor je vo vajcovitom a guľovitom vačku a tvoria ho nahromadené zmyslové bunky, ktorých vlásky sú čiastočne ponorené do rôsolovitej hmoty obsahujúcej drobné kryštáliky minerálnych solí. Pri zmenách polohy hlavy a pri lineárnych zrýchleniach (pád, stúpanie) vznikajú zmeny tlaku a ťahu kryštálikov na vlásky, a tak sa zmyslové bunky dráždia.
Kinetický a statický receptor pracujú ako funkčný celok. Ich činnosť je dôležitá pre udržanie vzpriameného postoja a telesnej rovnováhy, a to ako v pokoji, tak aj pri rôznych pohyboch tela. Subjektívne vnímanie polohy hlavy a ich zmien sa uskutočňuje v spánkovom laloku mozgovej kôry.
 

Sluch
Pre človeka má sluch veľmi veľký význam nielen na vnímanie zvukov a priestorovú orientáciu, ale najmä umožňuje dorozumievanie, styk s ostatnými ľuďmi. Rozvíja myšlienkový a citový život, poskytuje nám estetické zážitky (napr. počúvanie hudby, recitácie, divadelné hry a pod.).
Orgánom sluchu je ucho. Jeho základnými časťami sú:

- vonkajšie ucho - ušnica, vonkajší zvukovod, bubienok

Ušnica je tvorená chrupavkou (iba lalôčik ušnice nemá chrupkovitú kostru) a smeruje akustické vlny do zvukovodu. Veľkosť a tvar ušnice ale nemá vplyv na sluch. Vonkajší zvukovod je trubica dĺžky 3 cm, na konci ktorej sa nachádza bubienok. Výstelka zvukovodu obsahuje mazové žľazy, ktoré produkujú ušný maz. Zvukovod má samočistiacu schopnosť - nečistoty sa z neho vypudzujú smerom von. Bubienok je väzivová blanka tvoriaca hranicu medzi vonkajším a stredným uchom. Zvuková vlna ho rozochveje, bubienok ju zosilní a odovzdá do stredného ucha.

- stredné ucho - bubienková dutina, Eustachova trubica, sluchové kostičky

Súčasťou stredného ucha je Eustachova trubica, ktorá spája bubienkovú dutinu vyplnenú vzduchom s nosohltanom. Vyrovnáva tlak v strednom uchu s tlakom v okolitom prostredí. Pomáha aj čistiť stredoušnú dutinu.
Zvuk sa v strednom uchu interpretuje ako chvenie bubienka, ktoré ďalej postupuje prostredníctvom troch sluchových kostičiek: kladivko, nákovka, strmienok
Reťaz týchto kostičiek prenáša zvuk od bubienka do vnútorného ucha - platnička strmienka sa dotýka oválneho okienka vo vnútornom uchu. V strednom uchu sa nachádzajú malé svaly napínajúce bubienok a upevňujúce sluchové kostičky.

- vnútorné ucho - slimák, labyrint

Slimák je skrútená trubička naplnená tekutinou. Vibrácie zo slimáka cestujú po membráne. Tieto vibrácie objavujú vláskové bunky (receptory sluchu), ktoré sú súčasťou Cortiho orgánu. Každá bunka vysiela signály do mozgu po sluchovom nerve. Sluchové pocity a vnemy vznikajú v spánkovom laloku mozgovej kôry.
Podnetom pre sluch sú zvukové vlny, t.j. pozdĺžne kmitanie molekúl vzduchu. Sluchom sme schopní rozoznať zvuky a tóny, ich intenzitu, výšku, zafarbenie, smer odkiaľ prichádzajú. Človek počuje a rozlišuje pri strednej hlasitosti tóny od frekvencie 16 Hz asi do 20 000 Hz. Maximálna citlivosť sluchu je pre tóny 1000-3000 Hz.

Zrak
Zrak je u človeka jedným z najdôležitejších receptorov. Zrakom vnímame svetlo, jeho intenzitu a farbu. Svetlo vychádza zo zdroja, alebo sa odráža od predmetov (sekundárne zdroje), takže môžeme rozoznávať tvar, veľkosť, farbu, priestorové usporiadanie, vzdialenosť a pohyb týchto zdrojov. Zrak nám umožňuje bohatý myšlienkový rozvoj, vzdelávanie, pozorovanie krásnych vecí, je nepostrádateľný pre väčšinu ľudských činností.
Podnetom pre zrakový receptor je svetelné (elektromagnetické) vlnenie v rozsahu vlnových dĺžok 400-700 nm. Svetelné lúče prechádzajú najprv zložitou optickou sústavou zrakového orgánu - oka:

- rohovkou (cornea), zvlažovanou vrstvou sĺz
- šošovkou (lens), ktorá je obklopená komorovou vodou
- sklovcom (corpus vitreum)

Na rozhraní týchto svetlolomných prostredí sa svetelný lúč láme, takže na sietnici sa premieta ostrý, zmenšený a prevrátený obraz pozorovaného predmetu. Oko sa prispôsobuje videniu na rôznu vzdialenosť. Pri pohľade do blízka (bližšie ako 5 cm) sa šošovka pružne vyklenie (stiahnutím svalu vráskovcového telesa sa uvoľní jej závesný aparát), a tým sa zvýši jej lomivosť. To sa nazýva akomodácia šošovky. V starobe pružnosť šošovky klesá, čím sa schopnosť akomodácie nablízko zmenšuje.
Množstvo svetla vstupujúceho do oka kontroluje pigmentovaná dúhovka  zväčšením alebo zmenšením otvoru v jej strede - zrenica, pôsobí tak ako clona. Na svetle sa zužuje a v šere sa rozširuje. Všetky tieto deje prebiehajú reflexne.

Vlastné svetlocitlivé bunky tyčinky a čapíky sa nachádzajú na zadnej ploche očnej gule v sietnici. Tyčinky, ktoré sú citlivejšie na svetlo, sú nepostrádateľné pri videní za šera, čapíky sú nevyhnutné pre farebné videnie. Miestom najostrejšieho videnia je ústredná jamka sietnice - žltá škvrna, v ktorej sú husto nahromadené len čapíky. Mediálne od nej je tzv. slepá škvrna, čo je miesto, kde vstupuje do oka zrakový nerv (a s ním cievy) a kde nie sú žiadne svetlocitlivé bunky. Zrakové informácie vedú zrakové nervy do záhlavového laloka mozgovej kôry.
Oko môže mať poruchy optického aparátu, tzv. refrakčné chyby. Pri predĺžení predozadnej osi oka vzniká obraz pred sietnicou a obraz na sietnici je neostrý. Je to krátkozrakosť a koriguje sa šošovkami rozptylkami. Pri ďalekozrakosti sa predmety zobrazujú za sietnicou. Očná os je v tomto prípade skrátená. Chyba sa koriguje spojnými šošovkami. Astigmatizmus sa prejavuje nejasným videním a spôsobuje ho nerovnomerné zakrivenie rohovky.
 
Vnútorné receptory
Vo vnútorných orgánoch je mnoho receptorov citlivých na rôzne zmeny vnútorného prostredia. Pôsobia na iné tlakové, ťahové, tepelné, chemické podnety. Všetky tieto receptory sú dôležité na udržanie stálosti vnútorného prostredia. Nepostrádateľné sú pri reflexnom riadení činnosti srdca a ciev, pri hospodárení s vodou a soľami, pri udržiavaní teploty tela a pod. Pre riadenie týchto funkcií sú samozrejme dôležité aj informácie z vonkajšieho prostredia
Zones.sk – Zóny pre každého študenta
https://www.zones.sk/studentske-prace/biologia/5298-biologia-skolskeho-dorastu/