Scifi predstavy o klonovaní

Scifi predstavy o klonovaní
 
8.1 SCIFI
Klonovanie bolo ešte pred pár rokmi záhadou ľudstva a tak sa našli rôzni autori, ktorí nám aspoň skreslene opísali svoju predstavu budúcnosti vedy a techniky. Svoje diela písali literárnym druhom science fiction (scifi). Najväčší rozkvet vedecko-fantastickej literatúry nastal hlavne v 20. storočí súbežne s prudkou modernizáciou a vylepšovaním vedy. Jedným z najúspešnejších spisovateľov, ktorý sa zaslúžili o rozvoj scifi, je aj Jules Verne s románmi ako napríklad Dvadsaťtisíc míľ pod morom, Vynález skazy, Oceľové mesto alebo Cesta na Mesiac.

Vo vedecko-fantastickej literatúre existujé aj isté rozdiely. A to je:
- Vedecká fantastika - Neobsahuje žiadne konkrétne poznatky vedy a informácie, ktoré by mohli byť čitateľovi na úžitok. - Science fiction - Autor sa inšpiruje od vedeckých poznatkov a snaží sa čitateľovi opísať konkrétnu predstavu budúcnosti. Autor sa opiera hlavne o predpoklady do budúcnosti a fantáziu. Opisuje nové vymoženosti, stroje, antigravitáciu, neviditeľnosť, robotov, či mimozemšťanov. Snaží sa odpovedať na otázky ľudí aspoň fikciou. Science-fiction vždy obsahuje nejaké tajomstvo, čím človeka zaujme, a takéto záhady sa väčšinou vyriešia až na konci knihy.
 
8.2  Aldous Huxley- Brave new world (Prekrásný nový svet )
Jedným z autorov, ktorý sa snažil opísať budúcnosť je aj Aldous Huxley. Dej jeho fantázie sa odohráva v Londýne v budove s nápisom  „Ústredná londýnska liaheň a stredisko pre predestináciu“. Čitateľom opisuje túto spoločnosť ako laboratórium, ktoré klonuje ľudí. Hlavnými postavami sú riaditeľ, ktorý sprevádza nových študentov po laboratóriach a hrdo ich zasypáva informáciami o všetkých poznatkoch a vynálezoch ich spoločnosti. K tomu mu napomáha nadšený a o všetkom informovaný doktor Foster. Spoločne im opisujú cestu vývoja embryí od oplodňovacej sáli, inkubátora či liahne až po výchovné zariadenia. Vysvetľujú všetky potenciálne problémy pri vývine a aj ich riešenia pre 100% zdravie embryí. Už pred narodením určujú novým zárodkom charakter, veci ktoré by ich mali lákať a ktorým by sa mali vyvarovať.

Napríklad, prispôsobenie na teplo. Skupinu embryí prenášajú z teplého tunela do chladného. V chladnom prostredí na ne pôsobia X-lúče, ktoré sú pre nich agresívne. Preto je pre nich teplo najvhodnejšie prostredie pre život, čo znamená, že sú predurčení k žitiu v trópoch, či v horúcom prostredí takže sa v budúcnosti môžu stať napr. robotníkmi v oceliarniach. Vedci sa snažia už za vývoja embryí, aby naklonované bytosti milovali svoju prácu vďaka predurčeným inštinktom. Vychovávajú len niekoľko mesačné deti, aby nenávideli botaniku, či knihy. A prečo? Na túto otázku sa pýtal jeden zo študentov. Autor myslel aj na to, že čitateľ bude chcieť vedieť niektoré odpovede, ktoré na prvý pohľad nie sú jasné. A ako riaditeľ na tieto otázky aj odpovedal.

Klony ľudí boli sociálne nižšie vrstvy spoločnosti. A vedci ich klonovali tak, aby spĺňali isté požiadavky. Sú predurčení k práci, nie k láske k prírode alebo k opačnému pohlaviu. Preto ich učili k nenávisti k botanike. Samozrejme nie v zmysle, aby ju ničili, ale aby ich nezaujímala. Neskôr ich hypnopédiou (učenie v spánku) učili rozdeľovať ich sociálne vrstvy. Ich sociálne vrstvy boli rozdelené podľa gréckej abecedy na alfu, betu, gamu atď. Jedna vrstva bola inteligentná, druhá hlúpa, iná veľmi pracovitá. Táto výučba bola určená k tomu aby s ostatnými vrstvami nekomunikovali. Všetci ľudia boli vytvorení z týchto tovární. A tí, ktorí boli z vrstvy alfa (čo znamenalo, že sú významnejší ako ostatní), tí ktorí pracovali v týchto továrňach mohli komunikovať aj z nižšími vrstvami a uvažovať aj o partnerstve.

Ľudia  sa množili na objednávku. Neskôr autor neopisuje len svet tejto spoločnosti, ale celý svet ako taký. A nenachádza veľké rozdiely. V tej dobe si ľudia nevedia predstaviť rodinný život. Intimita už pre nich nie je tak súkromná ako kedysi a žiť s niekým štyri mesiace je už hanbou. Náboženstvo neexistuje, len istí inšpektori, ktorí celý svet riadia a kontrolujú. Neexistujú ani štáty,  ale jeden ,,Svetový štát“. Dovolenka pre nich neznamená ísť do nejakej exotickej krajiny, ale dať si legálnu drogu nazývanú „soma“. Užívajú ju všetci a často. Robí ich šťastnými a oddýchnutými. Keď človek zostarne, dostane sa do nemocnice pre umierajúcich. Väčšinou týchto ľudí nikto nepríde navštíviť a nepripadá im to nezvyklé. V tejto dobe ľudia nemajú k sebe veľký cit a rodičovstvo tu neexistuje. Väčšinou týchto ľudí prichádzajú pozorovať niekoľko mesačné deti. Tiež to patrí do rozvrhu ich výchovy. Učia sa nebáť sa smrti. Nevidia dôvod báť sa koncu života, pretože táto etapa života prebehne veľmi rýchlo. Do tohto ústavu sa dostanú ľudia, ktorí sú na pokraji smrti. Nutne potrebujú somu, ktorá im berie roky života. Síce ich napĺňa šťastím, no istým spôsobom z nich „vysáva“ energiu. Smrť prebieha tak rýchlo, že telo na to z vonkajška nestíha reagovať. Mozog, srdce a orgány zlyhávajú, ale vonkajšok nie. A takto tieto deti vidia len, ako sú starí ľudia šťastní a stále krásni. Nevidia dôvod, prečo by sa smrti mali báť.
 
Takto prebieha kolobeh života. Ľudia sa rodia z hadičiek, ktoré im nikdy nenahradia matku, či otca. Nikdy nespoznajú pravú lásku a nezažijú ten pocit aké je to mať vlastné dieťa a starať sa o neho. Sú naprogramovaní ako roboti. Majú naprogramované inštinkty, charakter, gény a sú porozdeľovaní do vrstiev inteligencie už pred narodením. Náplňou ich života je len práca. Potom zostarnú a zomrú. A tento kolobeh sa stále opakuje.

Aldous Huxley chcel poukázať na fakt, že civilizácia sa pohybuje zlým smerom. Stále modernizácie, vylepšovanie, ktoré v budúcnosti nemusia vždy prospieť, ale aj uškodiť. Asi nikomu by sa nepáčil svet, aký opísal Aldous. Možno chcel,  aby sme sa zamysleli nad vecami, ktoré robíme, lebo aj maličkosť môže zmeniť budúcnosť. Možno tými malými detailami v živote sme ovplyvňovali psychiku iných a postupne sa zmenili na bezcitných ľudí, ktorí žijú bez plnohodnotného zmyslu života. Aldous Huxley nehovorí len o klonovaní, ktoré je z etického hľadiska stále vylúčené, keď si predstavíme, že autor túto knihu napísal v roku 1931, ale hovorí aj o sociálnych vrstvách. Aj v jeho dobe, dokonca aj v prítomnosti človek odsúdi bezdomovca, či iného v sociálne nižšej spoločnosti.

A v jeho predstave o budúcnosti sa táto sociálna otázka veľmi nelíši. Stále sú medzi ľuďmi isté vrstvy, ktoré sú prekážkou spoločného žitia. Aj v tom zlom, bezcitnom svete budúcnosti nám autor predstavil nádej. Zobrazil ju ako istého ,,divocha“, ktorý bojoval proti tejto spoločnosti. Bránil sa ich bezcitnosti a snažil sa zmeniť svet k lepšiemu. Práve divoch je našou otázkou, či chceme takýto svet. Každý ho môže ovplyvniť svojimi činmi. Aldous si uvedomuje, že stále sa bude svet modernizovať a stále budú existovať konflikty medzi ľuďmi.  Ale poukázal na to, že sa nemusí uberať pravé tým zlým smerom, ale modernizáciou techniky a ľudstva aby sme si mohli navzájom pomôcť. Peniaze sú dôležité a bez nich človek nemá šancu prežiť, ale láska k rodine a ostatným je dôležitejšia. A tá v jeho zobrazení budúcnosti chýbala. Preto dúfajme, že sa raz z ľudí nestane to, čo v knihe od Aldousa Huxleyho - Koniec civilizácie aneb překrásny nový svět.