Starostlivosť o zver a choroby zveri

Starostlivosť o zver a choroby zveri

1. Kŕmne zariadenia a zásady prikrmovania raticovej zveri.
Za účelom prikrmovania raticovej zveri budujeme v poľovnom revíri kŕmidlá. Ich konštrukcia závisí od druhu krmiva, ktoré sa v nich zveri predkladá a od druhu zveri, ktorej majú slúžiť. Pre raticovú zver na predkladanie objemového krmiva budujeme jednoduché rebrinové kŕmidlá so zásobníkmi a posuvnou strechou vo vertikálnom smere. Kŕmidlá pre raticovú zver sa kombinujú s korýtkami, alebo zásobníkovými kŕmidlami na jadrové a granulované krmivo a soľníkmi na predkladanie soli, minerálnych a medicinálnych lizov. Korýtka na jadrové krmivo môžu byt aj so strieškou. Výhodné sú samospádové kŕmidlá na jadrové krmivo s odnímateľnou strechou. Pre zver diviačiu sa budujú veľké násypce, pod ktoré sa krmivo vysýpa priamo z traktorovej vlečky. Krmivo pod strechou násypca nezmokne a neznehodnotí sa. Diviačej zveri sypeme jadrové krmivo na zem. Zver sa pri zraní dlhšie zabaví. Z korýtkového kŕmidla by sa zver rýchle nažrala a rýchle by ho rozbila. Niekedy sa oddeľujú časti pre menšie druhy raticovej zveri a pre mláďatá ohrádkami. Zver prikrmujeme najmä v zimnom období. Kŕmne zariadenia staviame na miestach, ktoré sú prístupné aj počas zimy pri vyššej snehovej pokrývke. Staviame ich v tzv. kŕmnych linkách tak, aby sme pri jednej ceste mohli naplniť a kontrolovať viaceré kŕmidlá. Zároveň musíme dbať na to, aby kŕmidlá boli na miestach, ktoré sú pre zver bezpečné a ktoré zver prirodzene vyhľadáva. Kŕmne zariadenia musia byť rozptýlené v poľovnom revíri tak, aby sme počas prikrmovacieho obdobia zver nekoncentrovali na jednom mieste nad únosnú mieru.
V blízkosti kŕmidiel sa stavajú kazateľnicový posedy, z ktorých zver pozorujeme. Objem pripravených krmív sa vypočíta podľa skutočných stavov zveri v poľovnom revíri vynásobením kŕmnych dávok podľa jednotlivých druhov krmív a počtom kŕmnych dní. Obdobie prikrmovania sa hodí na spočítanie zveri v poľovnom revíri, na zistenie pomeru pohlavia, vekového rozvrstvenia populácie, zdravotného stavu populácie a podobne. Je vhodné na podávanie liečiv v kŕmnych zmesiach.

2. Klasický mor ošípaných u diviačej zveri a jeho tlmenie.
Mor ošípaných je vírusové ochorenie sviň domácich a diviakov. Diviaky sú proti moru ošípaných odolnejšie, ako sviňa domáca. Vírus sa prenáša močom, výtokom z očí, nosa a dýchacích ciest, krmivom, vývrhmi a podobne. Vírus často prenášajú ľudia pri nedostatočnej hygiene na rukách, na šatách na riadoch, vedrách a podobne. Pre mladé jedince choroba prebieha akútne, končí smrťou, často spolu uhynie viacero jedincov. Mor ošípaných sa prejavuje horúčkou, malátnosťou, nechuťou, zvracaním. Choré zviera má výtok z očí a nosa. Na koži sú krvné výrony. Krvné výrony sú aj na črevách a vnútorných orgánoch. inkubácia je od 4 do 21 dní. Pri chronickej forme hynú napadnuté zvieratá po 2-3 týždňoch.
Prevencia proti rozširovaniu moru ošípaných je vo voľných revíroch veľmi ťažká. Zistené choré a uhynuté zvieratá sa musia spaľovať. Jedno z preventívnych opatrení je zníženie popu­lačnej hladiny na takú mieru, aby nedochádzalo ku kontaktom medzi jednotlivými populáciami diviačej zveri. Pri premnožení diviakov sa choroba veľmi ľahko a rýchle rozširuje.

3. Typy soľníkov a zásady podávania soli a minerálnych zmiešanín zveri.
Soľníky patria medzi poľovnícke zariadenia určené na predkladanie soli a soľných zmiešanín, ako aj minerálnych a medicinálnych lizov zveri. Soľníky sa zriaďujú najčastejšie na prikrmovanie zveri raticovej, ale soľ možno predkladať aj iným druhom zveri (zajac). Soľníky sú najčastejšie debničkové, korýtkové, bývajú umiestnené samostatne, alebo bývajú kombinované s kŕmidlami na objemové krmivo. Soľníky bývajú so strieškou, alebo bez nej. Zhotovujú sa aj iné typy soľníkov, napr. guliačové, pňové, jasličkové, rázštepové, alebo stĺpikové (obr. 3).
Do soľníkov sa vkladá kusová soľ. Soľné zmiešaniny, minerálne a medicínske lizy, ktoré bývajú zlisované v obale z umelej hmoty tvaru korýtka možno predkladať zverí aj s obalom. Pri zhotovovaní soľníkov musíme dbať na to, aby zver, najmä zver parohatá v soľníku neuviazla. Soľ potrebuje zver po celý rok. Preto ju zveri podávame nielen v zime, ale aj počas vegetačného obdobia.

4. Trichinelóza diviačej zveri a zásady jej tlmenia.
Trichinelóza je ochorenie zveri prenosné aj na človeka. Je to helmintóza, ktorej pôvodcom je drobná hlísta - svalovec stočený (Trichinella spiralis). Svalovec parazituje v priečne pruhovanom svalstve najmä u diviačej zveri. Najhojnejšie sa vyskytuje v bránici, v medzirebrovom svalstve, v jazyku, ale aj v iných svaloch. Zver sa svalovcom nakazí tak, že zožerte svaly nakazeného zvieraťa. Preto svalovcom trpia aj šelmy. Svalovec hynie pri varení mäsa. Studené údenie mäsa a mäsových výrobkov svalovca nezabíja, človek sa môže nakaziť pri konzumácii diviny napadnutej svalovcom, ktorá nebola dostatočne tepelne upravená. Liečenie je pri tomto ochorení veľmi obtiažne, nákladné s neistým výsledkom. Preto je uzákonená povinná veterinárna prehliadka každého uloveného jedinca diviačej zveri, ktorá sa praktizuje mikroskopickým vyšetrením vzorky bránice uloveného jedinca. Larva svalovca sa po usadení v svale hostiteľa
opuzdrí. Larva môže žiť až 25 rokov. Pri veľkej invázii lariev svalovca môže nastať aj smrť.

5. Hlavné zásady prípravy kvalitného krmiva pre zver.
Suché objemové krmivo: je dôležité, aby sa porast kosil najneskôr na začiatku kvitnutia väčšiny tráv, resp. ďatelovín, aby seno zostalo jemné s vysokým obsahom bielkovín. Čím neskoršie sa porast kosí, tým je seno nekvalitnejšie. Zrno vrátane kukurice podávame celé, lebo zver ho dosť dobre nestrávi, ale ani v podobe šrotu. Celé zrno podávame pernatej zveri.

6. Zásady regulácie početnosti a selekcie jelenej zveri.
Jelenia zver sa chová ako hlavný druh zveri, alebo ako vedľajší druh zveri. Ako hlavný druh zveri sa chová v poľovných revíroch, ktoré sú súčasťou oblastí s chovom jelenej zveri {tzv. jelenie oblasti). Ako vedľajší druh zveri je jelenia zver v poľovných revíroch, ktoré sú súčasťou oblastí s chovom srnčej zveri (srnčie oblasti). Okrem týchto oblastí ešte poznáme oblasti s chovom malej zveri. O rozdelení Slovenska na jednotlivé oblasti pojednáva rajonizácia Slovenska pre chov jednotlivých druhov zveri, ktorá bola naposledy schválená MPVž SR v roku 1975.
V závislosti na tom, do ktorej oblasti je poľovný revír zaradený, ako aj na základe úživnosti poľovných pozemkov stanoví úrad štátnej správy poverený riadením poľovníctva normované kmeňové stavy pre každý poľovný revír a pre každý normovaný druh zveri. Okrem počtov stanoví aj štruktúru pre každý druh zveri, ktorá je pre užívateľa poľovného revíru záväzná. Užívateľ musí po celý čas obhospodarovania poľovného revíru dodržiavať normované kmeňové stavy jednot­livých druhov zveri v početnosti, ale aj vo vekovej a v sexuálnej štruktúre. Užívateľ poľovného revíru musí mať prehľad o počtoch zveri v jednotlivých ročných obdobiach, aby mohol objektívne posúdiť, koľko jedincov populácie obhospodaruje. Podľa skutočných stavov jelenej zveri sa plánuje lov zveri, teda reguluje sa početnosť. Pri premnožení zveri plánuje užívateľ poľovného revíru so zvýšením odlovu dospelej samičej zveri na úkor samčej zveri. V poľovnom revíri teda ponechá viac samcov ako samíc, čím dosiahne zníženie prírastku v budúcich rokoch. Pri nízkych stavoch zveri 2asa ponechá v populácii viac dospelých samíc na úkor samcov, aby sa zvýšil počet mláďat, teda prírastok. Pri dosiahnutí normovaných stavov jelenej zveri sa plánuje taký odlov, aby bol pomer pohlavia dospelej zveri 1:1.
Pri každom odstrele zveri nesmieme zabúdať na zásady selekcie, teda vyraďovacieho odstrelu. Vyraďovacím odstrelom preberáme na seba zodpovednosť za prirodzený výber, ktorý v minulosti robili predátori jelenej zveri.
Selektívny odstrel je dostatočne prepracovaný a zásady selektívneho odstrelu sa aplikujú pri love zveri. Vždy najskôr odstreľujeme jedince slabé, neduživé, choré, zle presrsťujúce, siroty, jedince poranené, jedince s abnormálnym správaním. Pri love mláďat a samíc najskôr odstreľu­jeme mláďa a až potom samicu. Odstrel nikdy nerobíme v blízkosti kŕmnych zariadení. Je to jeden zo zakázaných spôsobov lovu. U samčej zveri hodnotíme jedinca často iba podľa kvality trofeje. Treba však brať do úvahy aj iné znaky, ako je telesný rámec, zdravotný stav a podobne. Nikdy by sa nemala odstreľovať jelenica, ktorá vodí čriedu, pretože táto býva zárukou správania sa čriedy v sociálnom živote a je tmeliacim prvkom populácie. Podobne pri odstrele vodiacich jeleníc zostávajúce siroty zaostávajú vo vývoji.

7. Hlavné zásady asanácie a dezinfekcie kŕmnych a iných zariadení pre zver
Kŕmne zariadenia, pri ktorých dochádza ku koncentrácii zveri, musíme pravidelne dezinfik­ovať. Rozdielny prístup volíme vo voľných poľovných revíroch, vo zverniciach, v bažantniciach a v odchovných voliérach, čím je chov intenzívnejší, tým častejšie opakujeme dezinfekciu kŕmnych zariadení.
Vo voľných poľovných revíroch vykonáme dezinfekciu všetkých kŕmnych zariadení v jarnom období po ukončení zimného prikrmovania zveri.
Z okolia kŕmnych zariadení odstránime zvyšky trusu. Terén, na ktorom sa zver koncentrovala polejeme dezinfekčným prostriedkom, vápnom, chlórovým roztokom s formaldehydom, lúhom a podobne. Terén môžeme aj posypať chloramínom, nehaseným vápnom a prerýľujeme ho. Ak je to možné, kŕmne zariadenie premiestnime na iné miesto. Rovnakým spôsobom asanujeme aj poľovnícke políčka, na ktorých sme pestovali plodiny na prikrmovanie zveri. Rovnako dezinfiku­jeme aj násypce pre pernatú zver. Zostatky krmiva spod násypca vyhrabeme, spálime a zem posypanú chloramínom, alebo vápnom prerýľujeme.
V prípade, že sa v blízkosti kŕmnych zariadení našla uhynutá zver, alebo sa vyskytla nákazlivá
choroba, robí sa dezinfekcia dôkladnejšie a opakovane.

8. Ako možno získať pôdu na výsadbu remízky pre zver, aký je postup výsadby, aké druhy drevín použijeme, ako ju ošetrujeme.
Pôdu na výsadbu remízy môžeme získať kúpou od vlastníka. Ak chceme vysadiť remízu na pôde, ktorá nie je naším vlastníctvom, musíme získať súhlas vlastníka pozemku. K výsadbe remízy je potrebné zistiť, v akej kultúry je vybraný pozemok vedený. Ak sa jedná o poľnohospodársku pôdu, treba požiadať o vyňatie z poľnohospodárskeho pôdneho fondu o čom rozhodujú poľno­hospodárske referáty okresných úradov. Za vyňatie pôdy na iné účely sa zaplatia poplatky 10-20 miliónov Sk za 1ha). Potom necháme zhotoviť projekt výsadby remízy, ku ktorému sa vyjadrujú okrem vlastníka pozemku, obecného zastupiteľstva podľa príslušného katastra úrady životného prostredia a Slovenská agentúra životného prostredia. Po schválení projektu si môžeme objednať výsadbu remízy. Druhová skladba v remíze býva závislá na lokalite, v ktorej sa remíza buduje. V nížinách a na vlhkých stanovištiach prevládajú mäkké rýchlorastúce dreviny, vo vyšších polohách sa sadia dreviny odolnejšie. Zásadou je, aby sa výsadbou remízy v remíze vytvorili tri etáže porastu.
Najnižšia etáž je tvorená vhodným trávnym porastom. Strednú etáž zabezpečujú rôzne druhy krovina najvyššiu etáž tvoria stromy. Remíza musí vo vzťahu ku zveri spĺňať viacero funkcií. Musí zveri poskytovať potravu, možnosť na hniezdenie a kladenie mláďat, úkryt pred nepriaznivým počasím, predátormi a zásahmi človeka. V remízach sa vysádzajú, kry ako trnky, vtáčí zob, šípky, baza Čierna, drienky, hlohy, stromy, ako jarabiny, vŕby, topole, kleny, duby, bresty, čerešne vtáčie, pagaštany a podobne. Remízy ošetrujeme tak, Že odstraňujeme suché choré a odumreté časti drevín, odstraňujeme popadané konáre a náletové dreviny.

9. Nosohltanová strečkovitosť a jej tlmenie.
Nosohltanové strečky sú muchy, ktoré napádajú zver jeleniu, danieliu i srnčiu. Samička muchy je dlhá asi 13 mm. Lieta v letných mesiacoch. V okolí nozdier zveri nakladie vajíčka v úhrnnom počte až 500 kusov. Larvy do februára dosiahnu veľkosť asi 3 mm. Potom putujú hlbšie do nosových dutín. Do apríla narastú na 2 cm a opäť putujú smerom k nosovým otvorom. Keď ukončia vývoj zver ich fŕkaním vyfrkuje z nosa. Po dopadnutí na zem sa v zemi zakuklia a o 3-4 týždne sa z kukly vyliahne dospelá mucha. V jednom jedincovi raticovej zveri môže žiť až 30-40 lariev (obr. 5). Už výskyt 10 lariev znateľne ovplyvňuje fyziologické procesy zvieraťa.
Medzi preventívne opatrenia patrí odstrel napadnutých jedincov raticovej zveri, odstrel slabých a zoslabnutých jedincov a boj proti hmyzu. Nosohltanová strečkovitosť sa dá potláčať aj podávaním medikovaného krmiva.

10. Príprava, uskladnenie a podávanie siláže pre zver.
Senáž pre zver pripravujeme rovnakým spôsobom, ako senáž pre hovädzí dobytok. Príprava senáže je založená na princípe uskladnenia vysoko bielkovinového objemového krmiva bez prístupu vzduchu v čerstvom stave. Nakoľko pri takto pripravovanom krmive nedochádza k mliečnemu kvaseniu a konzervovaniu krmiva kyselinou mliečnou, je senáž náročná na tech­nológiu jej prípravy. Najvhodnejšie je pripraviť senáž v senážnych vežiach v poľnohospodárskom podniku. Senáž podávame zveri v jasličkových kŕmnych zariadeniach.
V kŕmnom zariadení nemôžeme robiť veľkú zásobu senáže, aby sa neznehodnotila preto
musíme takéto kŕmne zariadenie dopĺňať častejšie.
Senáž môžeme pripraviť aj priamo v poľovnom revíri. Dôležité je, aby sme mali senáž dôkladne zaizolovanú fóliami proti prístupu vzduchu a aby sa počas prípravy vzduch z nej dôkladne vytlačil.

11. Kŕmne zariadenia a zásady prikrmovania vodnej pernatej zveri.
Všetky druhy zveri, najmä druhy pôvodné sa dokážu pripraviť na zimu tak, aby zimné obdobie prežili bez ujmy na zdraví. V tomto čase sú samice raticovej zveri gravidné. V minulosti nebol dostatočne známy látkový metabolizmus a jeho kolísanie u zveri v priebehu roka. Zver, najmä zver, ktorá sa živí vegetáciou sa v jesennom období vykŕmi a organizmus sa zásobí dostatočným množstvom podkožného a vnútrotelového tuku. V zimnom období klesne denná kalorická spotreba až na polovicu kalorickej spotreby z vegetačného obdobia. Koncom jesene a začiatkom zimy slúži prikrmovanie na oboznámenie zveri s kŕmnymi zariadeniami. Prikrmovanie nemusí byť intenzívne, hoci niektoré druhy zveri, ako zver muflonia, ale aj jelenia, berie predkladané krmivo aj počas vegetácie. V jesennom období sa zveri predkladá viac objemového krmiva. Postupne, ako zver stráca počas zimy vlastné tukové zásoby prikrmuje sa kalorickejšími druhmi krmív, ktorými sú jadrové krmivá. Prikrmuje sa obilovinami, kukuricou, gaštanmi, žaluďmi a podobne. Zároveň sa zveri predkladá dostatok objemového krmiva. Vhodnejšie je lucerkové, alebo ďatelinové seno s vyšším obsahom bielkovín, ako seno lúčne. Tam, kde si poľovníci zabezpečili senáž, vhodné je aj prikrmovanie senážou, ktorá patrí medzi objemové krmivá s vyšším obsahom bielkovín.

12. Podkožná strečkovitosť zveri a jej tlmenie.
Podkožná strečkovitosť - hypodermóza - je vyvolaná larválnym štádiom strečkov (strečky patria med2i dvojkrídlovce spolu s muchami).
Strečok Hypoderma diana parazituje na jelenej a srnčej zveri, strečok Hypoderma arcteon iba na jelenej zveri. Dospelý hmyz lieta v máji a júni. Samička nakladie na kožu zverí vajíčka. Larvy sa po vyliahnutí pohybujú na koži zveri. Zver ich jazykom zotiera a prehĺta so slinami. Larvy sa zo zažívacieho aparátu prevŕtajú do podkožného väziva, najčastejšie na chrbte zveri. Tu si v koži vytvoria otvor na dýchanie. Vývoj lariev trvá asi 8 mesiacov. Po dozretí sa cez dýchací otvor dostanú von a vypadnú na zem, kde sa zakuklia. Z kukiel po 1-2 mesiacoch vývoja vyletí dospelý hmyz. Strečky spôsobujú znehodnotenie koží zveri, zoslabnutie zveri a pri silnej invázii aj smrť jedinca (obr. 6).
Tlmenie strečkovitosti je obtiažne. Obmedzovanie početnosti strečkov je možné iba s celkovým bojom proti hmyzu, ktorý so sebou prináša veľa negatívnych dopadov. Doporučuje sa lákanie samičiek k vykladeniu na surové kože srnčej a jelenej zveri umiestnené na výslnných miestach.

13. Príprava, uskladnenie a podávanie siláže pre zver.
Pod silážou rozumieme krmivo pripravené mliečnym kvasením bez prístupu vzduchu. Pripravuje sa z čerstvej zelenej hmoty. Pre zver sa silážujú také druhy rastlín, ktoré sú pre zver prirodzenou potravou, ako letorasty borievky, letorasty buka, brezy, hraba, jelše, duba, osiky, svíba, maliny, černice, javora, jarabiny, čučoriedky a podobne.
Vhodná kombinácia je napríklad 65 % letniny, 5 % letorastov ihličnanov, 5% kôry s lykom ihličnanov, 25 % jablčných výliskov.
Na prípravu siláže sa používajú aj plodiny používané pri kŕmení domácich hospodárskych zvierat, ako kukurica, slnečnica, topinambur, repa, zemiaky. Do siláže možno pridávať minerálno -vitamínové prípravky.
Na prípravu siláže je viacero receptúr.
Trávy, ďatelinotrávy, strukoviny senážujeme.
Siláž pripravujeme v silážnych žľaboch, alebo ju môžeme pripravovať priamo v poľovnom revíri pri dokonalej izolácii siláže fóliami. Po dozretí siláže počas prikrmovacieho obdobia takúto siláž otvoríme a nemusíme sa obávať jej znehodnotenia. Tam, kde je umiestnená na priechodoch zveri, zver ju každodenne navštevuje.
Ak siláž do revíru dovážame, podávame ju v jasličkovitých kŕmnych zariadeniach tak, aby zver po siláži nemohla chodiť.

14. Kŕmne zariadenia a zásady prikrmovania vodnej pernatej zveri.
Prikrmovanie vodnej pernatej zveri má žiaduci efekt iba pri kačici divej. Je najjednoduchšie vzhľadom na dostatok vhodných krmív, adaptabilitu kačice divej a koncentráciu na vhodných stanovištiach.
Žiaden iný druh vodnej pernatej zveri nedokážeme skoncentrovať prikrmovaním v takej miere, ako kačicu divú. Jedinou nevýhodou kačice divej je jej pud sťahovania a počas obdobia strádania prikrmujeme zver cudzieho pôvodu. Prikrmovanie je bežnou poľovníckou praxou zvyčajne len v polodivých chovoch kačice divej, a praktizuje sa v období odchovu mladých kačíc a v období poľovačiek s cieľom udržania žiaduceho stavu kačíc na vhodných lokalitách. Prikrmovanie sa však dá praktizovať všade, kde sa kačice divé vyskytujú, teda aj na tečúcich vodách a stojatých vodách, kde dochádza k zimnej koncentrácii kačice divej. Prikrmovanie sa robí v kŕmnych zariadeniach stolčekového typu, na plávajúcich plošinách (pltiach), alebo v jednostranných, či dvojstranných násypcoch. Kŕmne zariadenia bývajú umiestnené na suchom brehu, plávajúce na vode pri brehu, alebo ako ostrovčeky na vodnej hladine. Vhodné je umiest­nenie v blízkosti úkrytu, vŕbového náletu, tŕstia, pálky, aby mali kačice väčší pocit bezpečnosti. Kačice sa prispôsobia aj prikrmovaniu ďalej od vody a keď kŕmne zariadenie objavia, pravidelne ho navštevujú. Keďže prikrmovanie uskutočňujeme v jesennom a zimnom období, prikrmujeme najmä jadrovým krmivom. Kačica divá si na prikrmovanie rýchle navykne, pri krmeliskách sa koncentruje, nie )e odkázaná odlietať na iné lokality a ak sú kŕmne zariadenia na miestach, kde sa na kačicu divú nepoľuje, rýchle stráca plachosť.

15. Najčastejšie choroby bažantov v umelom a poloumelom chove.
Bažanty trpia vnútornými parazitmi, z ktorých možno spomenúť cicavice, hlísty, ktoré sa lokalizujú v črevách bažantov. Vyskytujú sa v každom ročnom období. Hlísta Syngamus trachea parazituje v priedušnici (syngamóza - zrastlica). Roztoče spôsobujú svrab -vápenku. Výtrusovce z rodu Coccidia spôsobujú kokcidiózu. Kokcidózou trpia najmä mladé bažanty. Ďalší výtrusovec Toxoplasma spôsobuje toxoplazmózu. Z infekčných chorôb je to salmonelóza spôsobená bak­tériou Salmonella. Pulorova nákaza, ktorú spôsobuje baktéria Salmonella pullorum.
Baktérie z rodu Mycobacterium spôsobujú tuberkulózu. Pasteurella mukocida spôsobuje u bažantov vtáčiu choleru. Z ďalších bakteriálnych ochorení je to mykoplazmóza, stafylokokóza a iné. Z vírusových ochorení sa u bažantov vyskytuje pseudomor vtákov - Newcastleská choroba, vtáčie kiahne, z plesňových ochorení aspergilóza a iné.

16. Regulácia početnosti a zásady selekcie danielej zveri.
Početnosť danielej zveri regulujeme podľa rovnakých zásad, ako početnosť iných druhov raticovej zveri. Danielia zver nie je bežným druhom raticovej zveri, vyskytuje sa iba v poľovných revíroch v nižších a stredných polohách, kde je normovaná ako vedľajší druh zveri. Početnosť danielej zveri upravujeme plánovaným regulovaním prírastku. Ak je prírastok vyšší ako odlov, skutočný stav zveri v poľovnom revíri stúpa. Ak je vyšší odlov, ako prírastok skutočný stav klesá. Prírastok populácie je závislý od počtu rodiacich samíc a od počtu mláďat, ktoré prechádzajú do kategórie dospelých. Z toho vyplýva, že zvýšeným odlovom samíc a zvýšeným odlovom mláďat znižujeme prírastok a tým aj početnosť danielej zveri v poľovnom revíri. Ak lovíme menej samíc ponecháme viac mláďat a lov prenesieme do kategórie samčej zveri, početnosť populácie sa zvyšuje, ale populácia sa zároveň zmladzuje. Selekciu robíme podľa rovnakých zásad, ako u ostatných druhov raticovej zveri. Najskôr z chovu vyraďujeme zver neduživú, chorú, slabú a u zveri samčej jedince s nízkou kvalitou trofeje. Pri regulácii stavov i pri selekcii musíme dbať na zásadu správneho pomeru mladej a dospelej zveri, správne vekové rozvrstvenie pri zveri dospelej, na dostatok dospelých vedúcich danielie a na správny pomer medzi samčou a samicou.

17. Botulizmus a jeho tlmenie.
Botulizmus je nebezpečné ochorenie zveri aj človeka. Botulizmus sa vyskytuje u mnohých druhov vtákov, najmä u vodných vtákoch, ako i u raticovej zveri. U nás je to vzácne sa vyskytujúce ochorenie. Ochorenie spôsobujú zárodky Clostridium botulinum. Vyskytuje sa v piatich formách. Rozmnožujú sa v horúcom lete v bahne bez prístupu kyslíka. Nakaziť sa možno iba infikovaným krmivom. Priebeh ochorenia po nakazení je akútny, vyznačuje sa slabosťou, hnačkou, dochádza k ochrnutiu končatín, k dýchacím a srdcovým poruchám.
Prevencia spočíva v odbahnení kanálov, v dezinfekcii a v odstraňovaní uhynutej zveri. Uhyň po nakazení je takmer 100 %. Zárodky produkujú v skazenom mase, alebo v krmive botulotoxín, ktorý odoláva aj varu.

18. Lúčky a pasienky pre zver, ich ošetrovanie, meliorovanie a využívanie. Uveďte vhodné ďatelinotrávne miešanky.
Obhospodarovanie lúčok, pasienkov a meliorovanie patria k metódam zlepšovania životného prostredia zveri. Lúčky a pasienky zvykneme obhospodarovať najmä v lesných poľovných revíroch, kde poskytujú raticovej zveri vhodnú potravnú základňu počas vegetačného obdobia. V minulosti dochádzalo bez odborného posúdenia k prihnojovaniu lúk a pasienkov s mimoriadne nepriaznivým dopadom na lúčne spoločenstvá, ktorý spočíva v tom, že prihnojovaním, najmä prísunom nadmerného množstva dusíkatých hnojív dochádza k silnej erózii druhovej skladby. Z druhového spektra porastu vymizne mnoho dôležitých bylinných druhov, tieto sú nahradené nekvalitnými ruderálnymi druhmi, ktoré dobre znášajú prihnojovanie. V súčasnej dobe kladieme hlavný dôraz na pravidelné čistenie lúčok a pasienkov, vyhrabávanie, kosenie, odstraňovanie náletu, mechanické odstraňovanie ruderálnych druhov a zabezpečenie čo najpestrejšieho spek­tra bylín. Zver si na takto udržiavaných lúčkach a pasienkoch vyberie tie druhy, ktoré jej najviac chutia a ktoré potrebuje. Vzťahuje sa to na všetky druhy raticovej zveri, no najmä na zver srnčiu.
V poľovnom revíri zvyčajne vyčleníme lúky a pasienky, ktoré obhospodarujeme s cieľom prípravy sena na zimné obdobie a tie, ktoré ponechávame na spásanie zveri.
Meliorovanie lúk a pasienkov bolo v období 60-tych až 80-tych rokov módnou technológiou pretvárania krajiny. Podstata spočíva v odvodnení územia drenážnymi kanálmi a drenážnymi potrubiami umiestnenými v zemi s cieľom čo najrýchlejšie a najkratším smerom odviesť vodu z územia do najbližšieho recipienta (potoka). Melioráciami sa docielilo narušenie vodného režimu na veľkých plochách a narobili sa veľké ekologické škody.
Zlikvidovali sa mnohé vresoviská, slatiniská, spoločenstvá vlhkých lúk, rašeliniská s celým rastlinným a živočíšnym spoločenstvom a ochudobnila sa biologická diverzita krajiny. Cieľ -zúrodnenie celého Slovenska vrátane extrémnych stanovíšť sa nikdy nesplnil.
Dnes sa s melioráciami neráta, ale práve opačne Slovensko pociťuje dlhodobý vlahový deficit, vysychajú mnohé horské potoky, zhoršuje sa vodná bilancia na lesnej pôde a začínajú sa pripravovať projekty, ako krajine vodu vrátiť. Na stanovištiach, ktoré vytvárajú vhodné podmienky pre prítomnosť niektorých druhov mäkkýšov, ako medzi hostiteľov niektorých parazitárnych ochorení sa aplikujú prostriedky na obmedzenie početnosti týchto živočíchov. Políčka pre zver osievame ďatelinotrávnymi miešankami podľa mnohých receptúr. Známa je Landsberská miešanka: vika s trávou a ďatelinou, prípadne iné miešanky, v ktorých sa seje ovos, ďatelina, pohánka, hrach, slnečnica, mätonoh, lucerka, kŕmny kel, akela (druh repky ozimnej), perko a pod.

19. Uskladnenie a podávanie plodov lesných drevín a letniny pre zver.
Žalude a gaštany sú veľmi obľúbeným a prirodzeným jadrovým krmivom pre raticovú zver. K tejto skupine by sa dali ešte priradiť plody pagaštanu konského. Získanie žaluďov, gaštanov a pagaštanov je pomerne náročné na ručnú prácu a zber nikdy nie je tak efektívny, ako zber poľnohospodárskych jadrovín (kukurica, pšenica). Gaštany a pagaštany rodia pravidelne každý rok, preto zber možno organizovať každoročne na miestach, kde sa vyskytujú tieto druhy drevín vo väčšom počte (gaštanice, parky). Duby naproti tomu nezarodia každý rok rovnakou intenzitou, preto zber žaluďov organizujeme v porastoch, ktoré najlepšie zarodia. Tieto druhy jadrového krmiva vo vhodných priestoroch vysušíme a suché uskladňujeme voľne sypané, alebo vo vreciach. Gaštany a pagaštany predkladáme zveri pravidelne počas prikrmovacieho obdobia v kŕmnych zariadeniach na jadrové krmivo.
V rokoch nadmernej úrody žaluďov, zvlášť počas zím bez snehovej prikrývky zver nachádza dostatok žaluďov pod dubmi až do jarných mesiacov a intenzívne prikrmovanie žaluďmi by bolo plytvaním týmto krmivom. Keď sa nevyskytne potreba intenzívneho prikrmovania pri napadnutí hrubšej vrstvy snehu, možno žalude uskladniť k budúcemu roku.
Žaludy, gaštany i pagaštany predkladáme raticovej zverí podľa zásad prikrmovania raticovej zveri jadrovým krmivom, teda v rovnomerne rozmiestnených kŕmnych zariadeniach zoradených do kŕmnych liniek.
Seno pre zver pripravujeme rovnakou technológiou, ako seno pre domáce hospodárske zvieratá. Seno pripravujeme za vhodného počasia. Zásadne dbáme, aby nám viackrát nezmoklo. Skosené trávne porasty zberáme po uschnutí a hneď uskladňujeme v senníkoch, šopách, v zásobníkoch pre objemové krmivo umiestnených priamo v poľovnom revíri, alebo v zásobní­kových kŕmnych zariadeniach s posuvnou strechou. Seno môžeme pri uskladňovaní mierne posoliť. Pokosenú ďatelinu a najmä lucerku pri dosiahnutí žiaduceho stupňa usušenia nezberáme za slnečnej páľavy, ale za vlhkého počasia, prípadne za rannej a večernej rosy, aby sa zo sena nedrolili lístočky. Ďatelinové a lucerkové seno uskladňujeme rovnako, ako seno lúčne. Pri nedostatku zásobníkov na objemové krmivo môžeme seno uskladni! do stohu priamo na mieste, kde ho budeme predkladal zveri. Vždy sa však časť sena znehodnotí zamoknutím. Zveri by sme zásadne nemali predkladať seno namoknuté, zatuchnuté a plesnivé. Zver zvykne byť pri kon­zumácii objemového krmiva preberačná. V čase núdze však skonzumuje aj menej hodnotné krmivo a môže si tým spôsobiť zažívacie poruchy, ktoré oslabia organizmus zveri až tak, že môžu viesť až k úhynu zveri. Seno nikdy nepredkladáme zveri tak, aby zver mohla po sene chodiť, alebo aby mohla na seno vyskočiť.

20. Salmonelóza a jej tlmenie.
Salmonelóza je infekčné ochorenie vyvolané baktériami, ktoré sa vyskytuje pri všetkých druhoch vtákov a cicavcov. Napáda rovnako domáce zvieratá i voľne žijúcu zver. Salmonelóza sa Často vyskytuje aj ako druhotné ochorenie po oslabení organizmu pri iných chorobách.
Zver sa infikuje perorálne (ústami), nakazeným krmivom, alebo vodou. Najčastejší výskyt salmonelózy je u jarabíc, bažantov, zajacov, králikov a u šeliem. Salmonelózou sa nakazí aj človek.
Inkubačný čas je od 12 hodín po niekoľko dní. Príznakmi sú hnačky, triaška, nechutenstvo, slabosť, opuchy. Mladé zvieratá po 1-2 dňoch hynú.
Priebeh choroby si možno pomýliť pri mladých bažantoch s pulórovou nákazou. Medzi preventívne opatrenia, ktoré sa dajú robiť vo farmových chovoch patrí dezinfekcia násadových vajec, dezinfekcia výbehov, znáškových priestorov, napájačiek, priebežným zisťovaním zdravot­ného stavu zveri a vyšetrovaním podozrivých jedincov. Pri nákaze sa táto tlmí chloramfenikolom a širokospektrálnymi antibiotikami.

21. Políčka pre zver, ich zakladanie, ošetrovanie a využívanie. Uveďte vhodné druhy plodín a ich zmesí na políčka.
Polička pre zver zakladáme s cieľom zvyšovania úživnosti poľovného revíru v krajine poznačenej intenzívnou poľnohospodárskou a lesnou výrobou.
Pri zakladaní políčok pre zver musíme mat na pamäti, že políčka pre zver zakladáme nie z dôvodu zberu úrody, ale z dôvodu, aby zver našla počas vegetačného obdobia vhodnú krmovinovú základňu v rozsahu svojho akčného rádia. Ak políčka pre zver nie sú rovnomerne rozmiest­nené v poľovnom revíri, dochádza ku koncentrácii zveri v blízkosti políčok, čo však má za následok, že iné časti poľovného revíru, kde zver nenachádza zdroje potravy zostanú bez zveri, alebo len s nízkou hladinou populácie (napríklad pri zajačej zveri). Z uvedeného dôvodu nezáleží na veľkosti políčka pre zver, ale na jeho umiestnení v poľovnom revíri. Políčka pre zver by preto nemali byť každoročne na tom istom mieste, ale by sa mali budovať podľa potreby tam, kde nie je vhodné zloženie poľných kultúr na ornej pôde, ktoré by zabezpečili vhodné potrebné spektrum pre zver.
Na lesnej pôde obyčajne nemôžeme umiestnenie políčka pre zver meniť. Tieto políčka majú najmä úlohu odpútať pozornosť zveri od poľných kultúr (kukurica, obiloviny) a predísť škodám na poľných kultúrach. Políčka pre zver osievame kultúrnymi plodinami, obilovinami, krmovinami a okopaninami, podľa toho, ktorý druh potravy chceme zveri ponúknuť.
V poľných podmienkach pre zver zajačiu obyčajne vysievame lucerku, ďatelinotrávy, alebo kŕmne okopaniny. Ich umiestnenie volíme medzi lánmi monokultúr obilovín, tabaku, kukurice, alebo slnečnice, ktoré sú pre zajačiu zver mimoriadne neúživné. Postačuje, keď je políčko pre zver iba niekoľko metrov široké, ale pritom dostatočne dlhé (nevyužité medze, brehy kanálov, okraje vetrolamov a podobne. V lesných podmienkach sa osvedčilo vysádzanie topinamburu, ktorý však musíme v počiatočnom štádiu chrániť, najmä pred diviačou zverou, vhodným druhom repky olejnatej, kukurice, ovsa, ďatelinotrávnymi miešankami. Vysievame aj hrach, viku, kŕmnu kapustu, perko, kŕmny kel, pohánku a iné.

22. Ochrana zveri pri agrotechnických a agrochemických prácach.
Ochrana zveri pri agrotechnických a agrochemických operáciách v modernom poľno­hospodárstve je veľmi problematická a málo účinná. Dôvodom sú moderné metódy pri agrotech­nických zásahoch s technikou, ktorá má veľkoplošný záber a vysokú pohybovú rýchlosť a na druhej strane skutočnosť, že zver sa motorových mechanizmov nebojí, neuteká pred nimi, ale sa snaží utajiť na mieste.
Ochrana zveri pred agrotechnickými a agrochemickými zásahmi sa dá robiť iba na poľno­hospodárskom fonde. Zajačia zver trpí najmä likvidáciou mláďat pri smykovaní, kosbe krmovín a úhynom jedincov pri ošetrovaní kultúr chemickými prostriedkami. Pri smykovaní je možné mladé zajace uchrániť iba ich zberom bezprostredne pred smykmi a ich položenie na miesto po posmykovaní.
Pri kosbách luceriek, ďatelovín a krmovín je možné rovnako iba vyzbieranie mláďat z porastu pred kosbou. Mladý zajac pred mechanizmom nebeží, ale sa pritisne k zemi. Obtiažne je aj vyhľadávanie mladých zajacov pomocou psov, pretože vo vysokých porastoch krmovín pes tieto _, mláďatá nezavetrí. Pri bažantej a jarabičej zverí je známe, že si v krmovinách s obľubou zakladá hniezda a to v okrajových častiach, do 50 metrov od okraja porastu. Tu je možné mechanické vyhľadanie hniezd, vyzbieranie vajec a umelé doliahnutie. Dajú sa robiť aj opatrenia na odplašenie jarabíc a bažantov z týchto porastov trvalé umiestnenými plašičmi. Jednorazové vyháňanie zveri z ohrozených kultúr nemá žiadny účinok.
Pri zveri srnčej je rovnako potrebné umiestniť v porastoch, ktoré majú byt kosené v čase výchovy mláďat plašiče, ktoré odradia srny od kladenia mláďat do týchto kultúr. Aj v prípade srnčiat je vyhľadávanie srnčiat pred kosbou málo účinné. Vodiči zberových mechanizmov nie sú schopní postrehnúť srnča v poraste počas práce.
Plašenie dospelej zveri sa robí plašičmi umiestnenými na streche mechanizmu. Používajú sa akustické a vizuálne plašiče. Plašiace retiazky a podobné mechanické plašiče sa neosvedčili a dnes sa nepoužívajú.
Najúčinnejšími opatreniami sú opatrenia, ktoré zabránia, aby sa zver v poraste určenom na zber vyskytovala. Pri zanedbaní ochrany pred agrotechnickými opatreniami prichádza užívateľ poľovného revíru o nezanedbateľnú časť prírastku zveri.
Ochrana pred agrochemickými opatreniami nie je užívateľmi poľovného revíru ovplyvniteľná, pretože je podmienená metódou aplikácie chemickej látky. Pri veľkoplošnej aplikácií, najmä leteckej nie je možná žiadna ochrana zveri. Zver je postriekaná chemickou látkou spolu s porastom. Aj pri aplikácii pozemnými mechanizmami sa zver do postriekaného porastu vracia, látka sa dostáva do dutiny ústnej na sliznice očí a do zažívacieho traktu. Zver požiera ošetrené rastliny.
Pri aplikácii umelých hnojív poľnohospodárske mechanizmy zanechávajú na poli kôpky hnojiva, ktoré sú slanej chuti, zver ich líže a následne trpí otravami. Jedinou prijateľnou tech­nológiou ochrany rastlín a aplikácie chemických látok v poľnohospodárstve z hľadiska potrieb zveri je aplikácia chemických látok v tekutom stave priamo do pôdy ku koreňom rastlín.

23. Kokcidióza - ako ju možno tlmiť.
Kokcidióza je parazitárne ochorenie voľne žijúcich stavovcov a domácich zvierat. Kokcidiózu spôsobujú rôzne druhy výtrusovcov z rodu Coccidia. Parazitujú vo vnútri črevných buniek, v pečeni a v obličkách. Pri jednotlivých druhoch zveri sa vyskytujú špecifické druhy kokcídií.
Kokcidózou trpia najviac mladé zvieratá. Zo zveri najmä zver pernatá, zajace a králiky. Choroba má rýchly priebeh. Zver chudne, slabne a hynie. Dospelá zver, ktorá kokcidiózu prekoná sa stáva kokcidionosičom.
Zviera sa nakazí infikovanou potravou. V prírode sa profilakcia prakticky nedá uskutočňovať. Dospelú zver možno liečiť iba prikrmovaním medikovanými krmivami sufonamidmi. Vo farmových chovoch sa udržiava hygiena chovov a zveri sa preventívne podávajú liečivá, pretože ochorenie má v intenzívnych chovoch uzatvorený cyklus - keď sa infikovaný trus roznáša nohami zveri a zanáša do krmiva.

24. Ako treba upraviť vetrolam, aby bol zároveň aj funkčnou plochou pre poľovníctvo.
Vetrolamy v poľných agrocenózach majú veľký význam ako plochy s relatívne vysokou biodiverzitou v krajine premenenej na výrobný prostriedok s cieľom pestovania monokultúr a tým potlačenia všetkých rastlinných a živočíšnych druhov, ktoré v krajine pôvodne rástli a žili.
Vetrolamy sa v krajine budujú s cieľom ochrany ornej pôdy pred veternou eróziou. Pre poľnohospodárov sú nevítaným prvkom v krajine, pretože znižujú výmeru ornej pôdy a v blízkosti vetrolamu dochádza k poklesu výnosov plodín, Za určitých predpokladov možno vetrolamy považovať za jeden z faktorov prostredia, ktorý zvyšuje úživnosť poľovného revíru a zlepšuje životné prostredie zveri. Podmienkou je, aby bol vetrolam riadne udržiavaný, stromy, ktoré odumrú, aby boli dosádzané, aby sa zabezpečovala rekonštrukcia poškodených a prestarnutých častí vetrolamov. Okrem toho vetrolamy nesmú lemovať cesty s intenzívnou premávkou, vetro­lamy nesmú byt súčasne spojnicami obcí, poľnohospodárskych fariem a podobne, cez ktoré chodia ľudia pešo. Musia poskytovať zveri dostatok kľudu tak, aby zver nebola vyrušovaná a stresovaná. Vetrolam musí mať vyplnené všetky poschodia drevinami. Okrajové časti vetrolamu sú vysadené rôznymi druhmi kríkov a polokrov. Stred vetrolamu je vysadený dvomi, štyrmi, alebo viacerými radmi vysoko kmenných drevín. Takto upravený vetrolam zabezpečuje dostatok úkrytu pre zver, dostatok možností pre hniezdenie pernatej zveri i pre kladenie mláďat zajačej a srnčej zveri. Zároveň poskytuje pri vhodnej druhovej skladbe pestrú paletu potravy počas vegetácie i mimo nej. Je jedným z faktorov, ktoré znižujú fyziologické hladovanie zveri a okrem zveri úžitkovej majú veľký význam aj pre zver dravú.

25. Ohryzové plôšky a plodonosné dreviny pre zver.
Každý, kto obhospodaruje lesné pozemky, je povinný zriaďovať ohryzové plochy pre zver. Ohryzové plochy sa umiestňujú na miestach migrácie a koncentrácie zveri ako malé plochy ohryzových porastov. Ohryzové porasty je vhodná vysádzať na nevyužitých plochách okolo potokov, okrajoch lúk, pasienkov, rovnomerne po celom poľovnom revíri, aby nespôsobovali koncentráciu zveri. Vysádzanie ohryzových porastov je súčasťou lesných hospodárskych plánov. Ako ohryzové dreviny sa vysádzajú mäkké dreviny, ako rakyta, vŕba, osika, topoľ, jarabina a podobne. Ohryzové porasty sa musia zmladzovať a nesmú sa ponechať prestarnúť a vyrásť do výšky, v ktorej zver nedočiahne na letorasty. Ohryzové porasty slúžia na odpútanie zveri od produkčných porastov a zamedzenie spôsobovaniu škôd ohryzom.
Plodonosnými drevinami sú dreviny, ktoré poskytujú zveri potravu plodmi, ktoré po dozretí padajú na zem. Najdôležitejšími plodonosnými drevinami sú všetky druhy dubov, buk lesný a celý rad ďalších druhov, ako agát biely, gaštan jedlý, pagaštan konský, čerešňa vtáčia, hruška obyčajná, jabloň planá, jarabina vtáčia, lieska obyčajná, trnka obyčajná, baza čierna, drieň obyčajný a iné.

26. Regulácia početnosti a zásady selekcie diviačej zveri.
Početné stavy diviačej zveri regulujeme výškou odlovu. Hospodár, ktorý dobre pozná skutočné stavy diviačej zverí vo svojom poľovnom revíri a vekové rozvrstvenie populácie dokáže správne odhadnúť skutočný ročný prírastok a na základe neho prostredníctvom plánovaného odlovu správne regulovať početné stavy diviakov, v poľovnom revíri.
Nesmie sa zabúdať, že diviačia zver dospieva už v 6 mesiacoch života a mláďatá sa rodia už lanštiačkam, ba niekedy ešte skôr než diviačka prejde do kategórie lanštiačky. Odlov sa musí zamerať predovšetkým na kategóriu diviačat. V populácii so správnou Štruktúrou musí predsta­vovať odlov diviačat 70-80 % odlovu. Takto vysoký odlov diviačat zabezpečí, že sa diviačia zver nepremnoží, že sa nezmladí populácia v populácii dožije trofejovú zver žiaduceho produkčného veku. Ak sa stavy diviacej zveri z nejakého dôvodu znížili, obmedzí sa odlov diviačie a lanštiakov, z ktorých každá lanštiačka sa podieľa na prírastku početnosti populácie. Selekciu robíme tak, že odstreľujeme jedince, ktoré javia známky choroby, poranenia, diviačatá, ktoré stratili matku, diviačatá neduživé, slabé, pričom vždy máme na zreteli zásadu, že z čriedy vystreľujeme najmenší kus. Nikdy sa nemá odstreliť vodiaca a vedúca diviačica. Diviačia zver má zvlášť vyvinutý inštinkt pre rodinný čriedový život. Vedúca diviačica je zárukou správneho hierarchického usporiadania čriedy a pravidelných návykov, ktorými sa pri obhospodarovaní tejto zverí riadime.
Pri love diviakov sa musí poľovník vedieť zorientovať a vedieť presne posúdiť vek diviaka a vhodnosť na odstrel. Najväčšie škody sa páchajú odstrelom mladých diviakov vo veku 3 až 5 rokov, kedy diviaky, ktoré prešli sitom výberkového odstrelu v kategórii diviaca a lanštiak by sa mali ponechať žiť do veku najmenej 9-10 rokov, aby boli producentmi kvalitných trofejí. Dospelé diviaky by sa mali vystreľovať z populácia iba v prípadoch choroby, alebo poranenia. Na ich odstrel lovného - trofejového diviaka musí mať lovec zvlášť vystavenú povolenku na lov.

27. Pľúcna červivosť (pľúcna strongylóza) prežúvavej zveri a jej tlmenie.
V pľúcach raticovej zveri možno nájsť nitkovité cudzopasníky machovce (Strongylata). Choroby nimi vyvolávané sa nesprávne označujú ako strongylóza pľúc. Tento názov nevystihuje skutočnosť, pretože ochorenie môže vyvolať veľa pôvodcov, ktoré všetky patria do skupiny parazitických nematódov do podradu machovcov. Sú to nitkovité červy dlhé aj niekoľko cm. Bývajú dlhšie, ako jedince parazitujúce v tráviacom ústrojenstve. Delia sa na dve skupiny a to s priamym vývojom a s nepriamym vývojom cez medzihostiteľa. Pľúcna červivosť spôsobuje verminóznu bronchitídu a bronchopneumóniu 5 vysokým úhynom zveri.
Profilakcia sa dá uskutočňovať preliečovaním zveri dehelmintikami, ktoré sa pridávajú do kŕmnych zmesí a dôslednou asanáciou a dezinfekciou krmovísk.

28. Aké sú ochranné opatrenia proti škodám spôsobeným zverou v poľnohospodárstve.
V poľnohospodárstve zver spôsobuje škody na poľnohospodárskych kultúrach ako kukurici,
obilninách, lucerke, repke ozimnej.
Škody na poľnohospodárskych kultúrach spôsobuje najmä zver raticová, z nej zver jelenia a diviačia. V praxi sa nestretávame s vyčísľovaním škôd spôsobených zverou zajačou, bažanťou, alebo srnčou. Lány kukurice predstavujú pre jeleniu a diviačiu zver nielen vhodnú ponuku potravy, ale po niekoľko mesiacov aj vhodný úkryt, kde má zver absolútny kľud. Obiloviny zver spása najmä v mliečnej zrelosti, porasty pritom dováľa. Najmä zver diviačia spôsobuje v porastoch kukurice škody aj pováľaním porastu. V jesennom období spôsobuje jelenia zver škody na porastoch repky ozimnej spásaním porastu, čo sa však na výške produkcie porastov prejavuje iba v minimálnom rozsahu. Ochrana proti spôsobovaniu škôd je v súčasnosti dostatočne prepra­covaná, je však náročná na ľudskú prácu. Ochrana sa robí rôznymi plašiacimi zariadeniami a to akustickými, vizuálnymi a elektrickými. Podmienkou je, aby okraj porastu bol dostatočne vyčis­tený, spriehľadnený. Tu sa umiestňujú plašiace zariadenia, ktoré zver od porastu odpudzujú. Elektrické oplôtky, bežne používané v zootechnickej praxi je potrebné ráno aj večer kontrolovať, udržiavať a ochraňovať. Mávajú vysokú účinnosť. Okrem týchto metód možno aplikovať aj staršie metódy ochrany a to plašenie zveri priamou prítomnosťou človeka, streľbou do vzduchu, čo je však v praxi málo účinná a problematická ochrana. Tak ako pri všetkých preventívnych opa­treniach, aj pri predchádzaní škodám zverou na poľnohospodárskych kultúrach zver odpútavame od kritických porastov odpútavacim prikrmovaním, ktoré je pri zveri diviačej, ale aj jelenej veľmi účinné.

29. Myxomatóza a tzv. mor králičí (RVHD) a ich tlmenie.
Myxomatóza i králičí mor je vírusové ochorenie králikov, ktoré nie je prenosné na iné druhy zveri, ani na človeka. Myxomatóza má svoj pôvod v Južnej Amerike, kde na tamojších populáciách králikov prebieha v ľahkej forme, ktorá nespôsobuje na králikoch citeľné straty.
Vírus myxomatózy je značne odolný a do Európy bol zavlečený v minulom storočí do Francúzska, odkiaľ sa rozšíril do celej Európy. Pre väčšinu králikov je to smrteľné ochorenie. Prejavuje sa opuchmi a ranami na koži, ktoré sa vyskytujú po celom tele, najviac na hlave, okolo očí a na končatinách. V niektorých lokalitách sa vyselektovali kmene králikov, ktoré myxomatózu prežijú. Na Slovensku sa po prvý raz vyskytla v r.1954 a pre králiky znamenala pohromu. Vírus sa prenáša kontamináciou zvierat navzájom, potravou a cicajúcim hmyzom.
Inkubačný čas je od 14 dní po 6 týždňov. Imunita sa dá získať očkovaním králikov. Vo voľnej prírode sa liečenie nedá aplikovať.

30. Aké sú ochranné opatrenia proti škodám spôsobených zverou v lesnom hospodárstve.
V lesnom hospodárstve spôsobuje zver škody zhryzom, ohryzom obhrýzam, lúpaním a
vyrývaním.
Proti škodám na kultúrach bojujeme mnohými spôsobmi:
Oplôtky staviame tam, kde do lesného prostredia vnášame nový prvok vo forme výsadby, ktorá je pre zver mimoriadne príťažlivá. Oplôtky zabránia tomu, aby sa zver dostala do mladého porastu a poškodila sadenice zhryzom (odhryznutie rastového - terminálneho - vrchola dreviny), Čo drevinu zastaví v raste a spôsobí jej deformáciu. Oplôtky sa ponechajú do doby, kým porast nedosiahne výšku, pri ktorej sa pominie nebezpečenstvo zhryzávania.
Sadenice sa ochraňujú aj inými metódami a to tak, že sa obalia fóliou z tenkého kovu, umelou hmotou, alebo sa natierajú odpudzujúcim repelentom.
Ohryzom spôsobuje zver škody na mladých porastoch, ale aj na porastoch starších, ak dosiahne po letorasty. Drevine zver škodí tým, že znižuje asimilačnú plochu dreviny a spomaľuje jej rast. časté a z hľadiska poškodenia porastov významné škody sú Škody spôsobené lúpaním. Zver zubami odhryzne kôru z kmeňa a túto olupuje aj do niekoľko metrovej výšky. Tým spôsobí odumretie dreviny. Proti škodám olupovaním, ohryzom a obhryzom sa dá brániť natieraním drevín odpudzujúcimi látkami.
Všetkým spomenutým škodám predchádzame tým, že dodržiavame normované stavy zveri a nedovolíme, aby sa premnožila. Zriaďujeme políčka pre zver a ohryzové porasty, aby sme zver v poľovnom revíri rozptýlili a aby sa Škody nekoncentrovali v jednom poraste. Kŕmne zariadenia robíme tak, aby sme zver odpútali od porastov, v ktorých by mohla urobiť škody.
Škody vyrývaním robí najmä zver diviačia hľadaním pôdnych bezstavovcov a myší. Aj pri diviačej zveri môžeme odpútavacim prikrmovaním dosiahnuť zmiernenie Škôd. Potravu podávame najmä pri zveri diviačej spôsobmi, aby sa nemohla rýchle nažrať, ale aby sa pri krmeliskách zdržala čo najdlhšie a tým zmenšíme časový priestor na spôsobovanie škôd.

31. Aké spôsoby spočítavania raticovej zveri poznáte.
V minulosti sa doporučovali ako spôsoby spočítavania zveri jedno, alebo dvojdňové pochôdzky poľovným revírom v skupinách poľovníkov, alebo rojniciach s rozdelením poľovného
revíru na geometrické tvary, v ktorých sa zver spočítala. Takéto spočítanie nikdy nepredstavovalo
skutočnosť, aká v poľovnom revíri bola. Spočítavanie zveri je dlhodobý proces, ktorý musí vyústiť
do presnej znalostí o stavoch zveri v poľovnom revíri.
Nie je pritom podstatné, že stavy zveri sa, vykazujú k 31.marcu každého roka.
Zver sa spočítava z dôvodu poznania početnosti zveri, pomeru pohlavia a zastúpenia vekových skupín v populácii. Pritom sa musí zohľadňovať, že zver v priebehu roka migruje, na iných stanovištiach je počas párenia, na iných stanovištiach je počas zimy, počas vegetačného obdobia. Stanovištia sú iné v Čase odstrelu a iné v čase oficiálneho jarného sčítavania.
Spočítavanie je vhodné robiť z vysokých kazateľnicových posedov umiestnených na priecho­doch zveri, v blízkosti kŕmnych zariadení a to veľkoplošné v celom poľovnom revíri v jeden deň. Na miestach koncentrácie zveri počas zimy je potrebné konzultovať spočítanie aj s užívateľmi susedných revírov, aby nedošlo k duplicitnému nahláseniu stavov zveri. Najľahšie sa dá spočítanie uskutočniť v predjarí, keď zver minula zásoby tuku v organizme a v najväčšej miere navštevuje kŕmne zariadenia. V tom čase chodí ku kŕmnym zariadeniam takmer všetka zver. Doporučuje sa vykonávať spočítanie zveri aj v letnom období, teda v období pred lovom, aby sme sa presvedčili, či stavy zveri, z ktorých sme vychádzali pri plánovaní lovu zveri skutočne v poľovnom revíri máme, či sa naplnil plánovaný prírastok, aby sme odlovom nezasiahli do kmeňových stavov, alebo naopak, aby sme nízkym odstrelom nespôsobili premnoženie zveri.

32. Tularémia a jej tlmenie.
Tularémia je bakteriálne ochorenie hlodavcov. Zo zveri je toto ochorenie nebezpečné pre zajačiu zver. Toto bakteriálne ochorenie je typickou ohniskovou nákazou. Baktéria je veľmi odolná a vydrží aj v mŕtvom zvierati. Teplota nad 60 ° C ju ničí. Nákaza je prenosná na domáce zvieratá, ale aj na človeka. Človek sa môže nakaziť pri neopatrnom zaobchádzaní a manipulácii s chorým zvieraťom, alebo zverou. Tularémiu prenášajú aj ektoparazity. Choroba sa na zveri prejavuje najmä tým, že zver stráca plachosť, potáca sa, ľahko ju možno chytiť. Výskyt sa musí hlásiť veterinárnej službe, ktorá vydá rozhodnutie o opatreniach na likvidáciu ohniska. Profilakcia sa robí dezinfekciou vodných zdrojov, odstraňovaním uhynutých a podozrivých jedincov zveri.

33. Aké sú ochranné opatrenia proti škodám spôsobených veľkými šelmami na hospodárskych zvieratách a včelstvách.
Na hospodárskych zvieratách spôsobuje škody medveď, vlk a rys, na včelstvách medveď. Bez ohľadu na skutočnosť, či štát uhrádza spôsobenú škodu, alebo nie, možno robiť opatrenia, aby sme takejto škode predišli.
Pri škode na hospodárskych zvieratách je potrebné, aby sme dravú zver nenavykali na konzumáciu domácich zvierat. Nie je vhodné ponechať stratené jedince voľne v poľovnom revíri, podobne aj uhynuté domáce zvieratá treba z poľovného revíru odstrániť.
Pri košarovaní je potrebné zabezpečiť ostrahu zvierat psami a personálom. Včelstva musia byť umiestnené v ohradených priestoroch. Kvalita oplotenia musí byt kontrolovaná, pretože najmä medveď často poškodí oplotenie pri snahe dostať sa k potrave.
Košarovanie oviec a hovädzieho dobytka je vhodné robiť pod vybudovanými riadne ohradenými prístreškami, nie pod holým nebom.

34. Technológia umelého odchovu a vypúšťania bažantích kurčiat do prírody.
Umelý odchov bažantov robíme v bažantích farmách. Bažanty kmeňového kŕdľa držíme v znáškových voliérach. Bažanty sú držané v širokom pomere pohlavia až 1:12. Kŕmené sú kŕmnymi zmesami pre nosnice. Technológia odchovu sa riadi zootechnickými zásadami, ako pri odchove kurčiat. Vajcia sú po začiatku znášky zberané dvakrát denne. V stanovených intervaloch (obyčajne 1 týždňových) sú nasádzané do automatických liahní. Vyliahnuté kurčatá sú po vyliahnutí a osušení vyselektované podľa zdravotného stavu a vývoja (nedoliahnuté. zmrzačené, slabé sú vyradené) a umiestnene sú v odchovni pre jednodňové bažantíčatá. Kŕmené sú zmeskami pre jednodňové bažantíčatá BŽ 1. Postupne sú premiestňované do odchovni s väčšou plochou, kŕmené sú zmeskami pre staršie bažantíčatá BŽ 2, BŽ 3. Od veku 6 týždňov sú premiestňované do odchovne s výbehmi. V tomto veku sa operujú trvalým kontúrovým šatom. Vo veku 10-12 týždňov sa bažanty premiestňujú do adaptačných voliér.
Technológia produkcie vajec, odchovu bažantíčat až po vek kedy je možné bažanty adap­tovať do voľnej prírody je prepracovaná a v týchto štádiách sa dosahujú vysoké produkčné parametre.
Najväčším problémom je vlastná adaptácia bažantov do prírody. Bažanty v tomto veku vo voľnej prírode už hradujú a sami bez vodiacej bažantice si vedia zaobstarať potravu. Tomuto sa bažanty z umelého chovu musia ešte len učiť. Okrem toho bažanty z umelého chovu na rozdiel od bažantov z prírody nerozoznávajú škodlivú zver a nevedia sa pred ňou ochrániť.
Bažanty sa umiestňujú do adaptačných voliér priamo v poľovnom revíri, kde sa bude zazverovať. Vo vnútri voliér sú vybudované násypce a napájačky. Rovnaké násypce a napájačky sú vybudované aj v blízkosti adaptačných voliér. Vo voliérach sú umiestnené hrubé konáre, na ktorých sa bažanty učia hradovať. Spodná časť pletiva voliér je zapustená do zeme a potiahnutá je fóliou, aby sa do voliér nepodhrabali psy, líšky, alebo aby sa do voliér nedostala kuna, alebo mačka. Vrchná strana je z pletiva. Po niekoľkých dňoch adaptácie sa Časť vrchného pletiva odstráni. Bažanty sa postupne naučia z adaptačnej voliéry vyletovať, pričom sa do nej stále vracajú. Po niekoľkých týždňoch sa bažanty postupne adaptujú do voľného poľovného revíru a miesto adaptačnej voliéry opúšťajú. Stále sú viazané na intenzívne prikrmovanie v násypcoch. Vypúšťanie 12 týždňových bažantov z umelého chovu priamo do voľných poľovných revírov bez adaptácie v adaptačných voliérach konči úplným neúspechom. Vypustená zver uhynie hladom alebo sa veľmi rýchle stáva korisťou dravej zvere.

35. Technológia umelého odchovu a vypúšťania káčat kačice divej do prírody.
Kačice divé odchovávame podobne, ako zver bažantiu. Kmeňový kŕdeľ divých kačíc sa drží v znáškových voliérach. Znesené vajcia sa zberajú a umiestňujú sa v umelých liahňach. Káčatá sa po vyliahnutí umiestňujú do odchovní. Prikrmované sú vysokobielkovinnými zmeskami. Vývoj káčat prebieha veľmi rýchle a nie sú tak chúlostivé na teplotu prostredia a na vlhkosť ako bažantíčatá.
Vývoj káčat nie je podmienený výbehom s vodnou hladinou. Káčatá vo veku 6-8 týždňov umiestňujeme vo voliérach s prístupom k vode. Káčatá prikrmujeme kŕmnymi zmesami v závislosti od veku káčat v kŕmnych zariadeniach automatickými kŕmidlami a kŕmením pod násypcami. Výhodou je, ak máme na lokalite kde káčatá adaptujeme vhodnú vodnú plochu. Káčatá sú mimoriadne zhánčivé a reflexívne si získavajú potravu aj z vodného prostredia. Nie sú vy­hľadávané predátormi v takej miere, ako bažanty. Ich adaptácia do voľného poľovného revíru je úspešnejšia. Vo veku troch mesiacov sa káčatá samovoľne oboznamujú s okolitým prostredím, preto je dôležité intenzívne prikrmovanie, aby sme ich udržali na lokalite, na ktorej sme ich vypustili. V opačnom prípade sa presťahujú s divými populáciami na nové stanovištia. Pri intenzívnom prikrmovaní sa aj divé populácie zastavia na lokalitách kde sme zazverovali kačicou divou. S cieľom odbúrať u kačíc pud sťahovania sa produkovali krížence s druhmi, ktoré tento pud nemajú. Problematika kríženia nie je ešte právne doriešená.
Zazverovanie kačicou divou vzhľadom na vyššiu adaptabilitu káčat, menšie nároky na prostredie a nižšie náklady na odchov je v poľovných revíroch s vhodnými podmienkami veľmi výhodné.

36. Aké spôsoby spočítania malej zveri (najmä zajacov) poznáte.
Pri spočítavaní malej 2veri sa aplikovala metóda spočítavania všetkej malej zveri na vy­braných vzorkových plochách poľovného revíru. Praktizovalo sa tak, že sa v poľovnom revíri vytipovali typické plochy a tie sa v rojnici prešli s úmyslom vyhnať z nich všetku zver. Zver sa zrátala a výsledok sa prepočítal na plochu celého poľovného revíru. Takáto metóda spočítavania malej najmä zajačej zveri je pomerne presná, ak do úvahy berieme miestnu migráciu zveri, miestnu koncentráciu a určitú mieru nepresnosti. Dá sa praktizovať najmä v období vegetačného kľudu, koncom zimy, najlepšie na snehu.
Vzhľadom na veľké rozdiely v prírastku zveri najmä zajačej, ktorý závisí od mnohých okolností a nestotožňuje sa s metodikou výpočtu prírastku stanovenou orgánom štátnej správy je potrebné robiť spočítanie aj pred odlovom, aby sme určili skutočnú výšku prírastku a nezasiahli odstrelom do normovaných stavov zveri. Toto spočítavame sa robí koncom vegetačného obdobia pred poľovačkami (začiatkom jesene). Osvedčili sa iné metódy, ako pri jarnom spočítavaní. V období po zbere úrody si zajačia zver musí nájsť v poľných agrocenózach plochy, ktoré jej zabezpečujú dostatok potravy, pretože v tomto období si organizmus zajacov robí zimné zásoby tuku. Preto sa celá zajačia populácia v určitej Časti poľovného revíru (napr. z podmietnutého poľa po obilovinách) sťahuje k večeru ku zdroju potravy (napr. do porastu lucerky). Tu môžeme ľahko v podvečer, alebo ráno na svitaní spočítať všetky zajace bez toho, aby sme ich naháňali a plašili. Takto zistené výsledky rozrátame na celý poľovný revír a dostaneme pomerne presný obraz o stave zajačej zveri v poľovnom revíri. Niekde sa na spočítavame zveri používa aj metóda nočného spočítavania pomocou umelých svetelných zdrojov.
Vhodné je, aby sme sa neopierali o sčítanie v jednom dni, ale aby sme spočítanie opakovali.

37. Čo je to parochniar a aké sú príčiny vzniku tejto anomálie.
Parochniar je anomália vo vývoji parohov. Vývoj parohov prebieha na základe hormonálnych zmien podmienených vonkajšími vplyvmi prostredia, najmä intenzitou slnečného žiarenia. Ako sekundárny pohlavný znak úzko súvisí s pohlavnou aktivitou zveri. Pri hormonálnych poruchách jedinca, ktoré sú podmienené rôznymi príčinami (napr. poranením semenníkov) dochádza k poruche v tvorbe parohov. Parohy rastú, koža na parohoch bujnie, kostné tkanivo nedostatočne osifikuje, parohy sa nevytĺkajú, ani nezhadzujú. V takom prípade hovoríme o parochni, o zveri, ktorá ju nosí hovoríme, že sa jedná o parochniara.

38. Prašivina zveri (svrab) a jej tlmenie.
Prašivina, čiže svrab vyvolávajú svrabovce (zákožky svrabové). Sú to roztoče z čeľade zákožkovitých. Svrab - prašivina sa vyskytuje pri všetkých druhoch zveri. Je prenosná aj na človeka. Pri zveri pernatej vyvoláva tzv. vápenku behákov. Prašivky navrtávajú v koži zveri chodbičky a živia sa miazgou a tkanivovým mokom buniek. Dorastajú až do dĺžky 0,8 mm. Prašivina sa prenáša kontamináciou zveri. Pri silnej invázii sa z kože uvoľňuje srsť a koža ostáva lysá. Zver sa otiera o rôzne predmety, koža ju svrbí. Vo voľnej prírode sa svrabu veľmi ťažko predchádza. Prenášačom svrabu je často dravá zver. Potrebná je dezinfekcia miest, kde sa zver koncentruje. U zveri chovanej v zajatí je liečenie veľmi jednoduché. Napadnuté miesto sa umyje dezinfekčným prostriedkom, ktorý zákožky usmrtí. Sekundárne sa koža na napadnutom mieste zahojí a osrstí.

39. Čo si všímame pri ošetrovaní úlovku z hľadiska zverozdravotného a hygieny potravín.
Väčšinu odchýlok na zdravotnom stave zveri dokáže postrehnúť každý poľovník aj bez hlbších zooveterinárnych znalostí. Všímame si zver nielen po usmrtení, ale aj pred výstrelom. Ak sme na zveri postrehli zmeny v správaní, po ulovení ju pozornejšie prezrieme. Všímame si kondíciu zveri. Vychudnutie zveri vždy signalizuje zdravotné problémy zveri. Zver, 'na ktorej postrehneme zmeny zdravotného stavu vždy necháme prehliadnuť veterinárnemu lekárovi. Pri výskyte ohnísk (mor ošípaných, besnota, tularémia a pod.) sa v rozhodnutí okresného veter­inárneho lekára vymedzujú podmienky nakladania s ulovenou zverou. Obyčajne každý ulovený kus musí byť prehliadnutý veterinárnym lekárom. V situácii, keď predpokladáme, že zver je zdravá všímame si oči, miazgové uzliny, Čistotu zažívadiel {nesmú byť výrony krvi v brušnej dutine) a pod. Už pred vyvrhnutím zveri posúdime v akej kondícii zver je, v akom stave je koža, ako je zver presrstená, či zver netrpela hnačkou a podobne. Zver podozrivú z infekčnej nákazy sami nevyvrhujeme, ale konáme podľa pokynov veterinára.
Ak zistíme zvýšenie zamorenia uloveného jedinca ektoparazitmi (kliešte, blchy, vši, roztoče) môžeme zver dezinfikovať insekticídnym prípravkom (biolit) a až
Zones.sk – Zóny pre každého študenta
https://www.zones.sk/studentske-prace/biologia/5736-starostlivost-o-zver-a-choroby-zveri/