Imunitný systém

Prírodné vedy » Biológia

Autor: petka
Typ práce: Referát
Dátum: 17.03.2020
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 3 345 slov
Počet zobrazení: 4 972
Tlačení: 357
Uložení: 369

Imunitný systém

Úvod:

Všade počujeme, čítame a hovoríme o imunite a o problémoch s ňou súvisiacich. Ľudské telo je sústavne vystavované mnohým faktorom, ktoré spôsobujú ochorenia. Lekári definujú imunitu ako – súhrn obranných mechanizmov, ktorými sa organizmus bráni proti vonkajšími škodlivými činiteľom, látkam a organizmom vnikajúcim do tela. Podstata imunitných ochorení nie je celkom objasnená, ale predpokladá sa, že u väčšiny ľudí má IS vytvárať protilátky proti sebe samému.

Predpokladá sa, že vznik takýchto autoimunitných ľudských chorôb je výsledkom vzájomnej prepletenosti veľkého počtu zložitých faktorov IS, genetickej predispozície a faktorov život. prostredia. Základnou funkciou imunitného systému, je teda obrana proti infekciám. Jeho zlyhanie má pre človeka nenapraviteľné dôsledky. Považujem preto za potrebné, aby sa o možnostiach obranyschopnosti ľudského tela dozvedela nielen široká verejnosť, ale aj ľudia postihnutí vážnymi chorobami.

Dúfam, že vás moja práca zaujme a obohatí vaše znalosti o imunite o ďalšie dôležité poznatky.

1 Charakteristika imunitného systému

1.1 Imunológia

Imunológia ako samostatný biologický vedný odbor má neobyčajný význam pre samotnú biológiu, teoretickú medicínu a klinickú prax. Imunológiu podľa najnovších vedeckých poznatkov definujeme ako náuku, ktorá študuje skladbu a funkciu imunitného systému organizmov. Odborníci definujú imunitu ako odolnosť organizmu voči rôznym ochoreniam. Predmetom štúdia imunológie je imunitný systém, ktorý sa skladá z viacerých tkanív, buniek, molekulárnych a funkčných zložiek, ktoré vznikli vývojom na plnenie základných funkcií pre zachovanie indivíduí, druhov i rodov.

Základnou funkciou imunitného systému je rozpoznať, čo je danému jedincovi vlastné (,,self“) a čo cudzie (,,not-self“). Cudzorodé látky schopné navodiť v organizme imunitnú odpoveď nazývame antigény. Imunitný systém človeka zaisťuje obranu ľudského organizmu pred rôznymi parazitickými organizmami (baktériami, vírusmi, hubami, parazitickými červami, prvokmi).

1.2 Imunita a lymfatická sústava

Imunitný systém je komplex mechanizmov a reakcií vo vnútri organizmu, ktoré ho ochraňujú proti chorobám a zápalom, spôsobených baktériami, vírusmi, jednobunkovcami, hubami či tumorovými bunkami. Imunitný systém je založený na imunitae, čo je vlastnosť organizmu odolávať patogénom. Imunitný systém sa skladá z dvoch zložiek, ktoré môžu ale nemusia byť prítomné v jednom organizme (napr. Prokaryota alebo niektoré jednoduché organizmy z ríše Fungi či Animalia). Imunitný systém pozostáva z orgánov, ktoré zabezpečujú obranu organizmu pre poškodením cudzorodými látkami. Obranná reakcia sa nazýva imunitná odpoveď (reakcia). Lymfatický systém tvorí komplexná sieť lymfatických orgánov, vrátane kostnej drene, týmusu a sleziny. Cez lymfatický systém prúdi tekutina, ktorá sa nazýva lymfa - obsahuje živiny, odpadové látky a biele krvinky (lymfocyty).

1.3 Časti imunitného systému 

Imunitný systém je z morfologického hľadiska difúzny orgán vážiaci asi 1kg. Bunky imunitného systému cirkulujú v krvi a lymfe (miazge) alebo sa nachádzajú v organizovaných tkanivách a orgánoch.

Imunitný systém človeka tvoria:

-  miazgové (lymfatické) cievy,
-  miazgové (lymfatické) orgány – uzliny, týmus, slezina, mandle,
-  rozptýlené miazgové (lymfatické) tkanivo – v stene dýchacej, tráviacej alebo močovej sústavy

Lymfatické orgány obsahujú tkanivo, v ktorom sú hlavnou bunkovou populáciou lymfocyty. Lymfatické cievy zhromažďujú medzibunkový tkanivový mok a vracajú ho v podobe miazgy – lymfy do krvného obehu. Prechádzajú pritom cez početné lymfatické uzliny. Pri prechode cez lymfatické uzliny sa lymfa zbavuje baktérií a cudzorodých látok – antigénov. Antigény vyvolajú v uzlinách množenie B-lymfocytov a tým aj zväčšenie celej uzliny.
  Koža zabezpečuje prvú obrannú líniu – vytvára prirodzenú anatomickú bariéru. Nachádzajú sa tu lymfocyty a Langerhansove bunky (dendritové bunky, ktoré pohltia antigén a dopravia ho do najbližších lymfatických uzlín).
Sliznice oddeľujú vonkajšie prostredie od vnútorného. Sú hlavnou bránou vstupu cudzorodých častíc, pretože majú obrovskú plochu. Imunitný systém slizníc nie je závislý od systémového, preto sa označuje ako MALT – slizničný imunitný systém, skrátene mukózna membrána.

Lymfatické orgány delíme na:
· primárne lymfatické orgány – lymfocyty v nich vznikajú a dozrievajú (kostná dreň a týmus)
· sekundárne lymfatické orgány – bunky v nich prichádzajú do kontaktu s antigénmi (slezina, lymfatické uzliny, krčné a nosné mandle, Peyerove plaky v tenkom čreve, slepé črevo)

Primárne lymfatické orgány:

Kostná dreň (medulla ossium) je tkanivo, ktoré vypĺňa centrálnu dutinu a trámce kostí. Najdôležitejšia je červená kostná dreň predstavujúca krvotvorné tkanivo. Obsahuje krvotvorné a podporné bunky (tukové, endotelové bunky, fibroblasty, makrofágy). V dospelosti sa nachádza v plochých i krátkych kostiach a v epifýzach dlhých kostí. Vyvíjajú sa tu všetky krvné bunky a u človeka tu dozrievajú B-lymfocyty.
 
Týmus - detská žľaza (thymus) je dvojlaločný orgán uložený v medzipľúcii. Je centrálnym orgánom lymfatického systému, v ktorom pod vplyvom hormónov týmusu dozrievajú T-lymfocyty. Tie získavajú imunitnú toleranciu, čiže schopnosť rozoznávať vlastné antigény od cudzích. Pri poruche imunitnej tolerancie vznikajú závažné autoimunitné ochorenia, kedy vlastný imunitný systém ničí bunky tela. Týmus teda opúšťajú len imunokompetentné T-lymfocyty schopné rozpoznať vlastné a cudzie bunky. Detská žľaza je najlepšie vyvinutá v detstve – po narodení a u malých detí. V dospelosti sa lymfatické tkanivo zredukuje a nahradí ho tukové tkanivo tvorené tukovými bunkami.

Umiestnenie detskej žľazy - týmusu

Sekundárne lymfatické orgány:
Slezina (lien, splenis) je umiestnená v ľavej hornej časti brušnej dutiny. Je najväčším lymfatickým orgánom považovaným za imunologický filter krvi. Tvoria ju biele ostrovčeky lymfatického tkaniva, ktoré je popretkávané krvnými kapilárami. V slezine sa tvoria lymfocyty, zachytávajú a odstraňujú staré a poškodené červené krvinky – erytrocyty
 
Lokalizácia sleziny 

Lymfatické uzliny (nodi lymphatici) sú malé zhluky lymfoidného tkaniva umiestnené pozdĺž lymfatických ciev v celom organizme. Väčšina orgánov má lymfatickú drenáž. V uzlinách sa kontroluje lymfa, či sa v nej nenachádza antigén. Ak sa v uzline objaví antigén, bunky naň začnú reagovať a uzlina sa zdurí.  Mandle (tonsilae) tvorí nahromadenie lymfatického tkaniva v sliznici hltana. Sú to podnebné mandle, nosová a jazyková mandľa. Mandle predstavujú imunitnú ochranu proti prenikaniu infekcie cez nos a ústa. Sú prvou bariérou ľudského tela, ktorá nás chráni pred prenikaním baktérií.

1.4 Imunitné reakcie

Obrana organizmu proti infekcii sa uskutočňuje prostredníctvom dvoch typov imunitných reakcií. Mechanizmy oboch skupín spolupôsobia, čo zabezpečuje vysokú obrannú účinnosť. Zabezpečovanie imunitných reakcií v organizme je hlavnou úlohou bielych krviniek.
- bunková (celulárna) imunitná reakcia – imunita sprostredkovaná bunkami je charakteristická aktivitou buniek, ktoré zneškodnia cudzie antigény. Zabezpečujú ju imunokompetentné T-lymfocyty a makrofágy. T-lymfocyty vedia rozpoznať antigén, na podnet ktorého vznikli a po styku s ním reagujú typickými prejavmi. Tento typ imunitnej reakcie je dôležitý v boji organizmu proti mikróbom, ktoré parazitujú vnútri buniek (pôvodca tuberkolózy, herpesu, zápalu príušníc a pod.). Významnú úlohu však ,,hrá“ aj pri protinádorovej imunite a odvrhovaní transplantátov. Biele krvinky majú totiž tiež antigénne vlastnosti. Najdôležitejším leukocytovým systémom je HLA (Human Leucocytes Antigenes). Nazýva sa hlavný transplantačný systém, pretože od podobnosti HLA darcu a príjemcu orgánu závisí, či bude transplantát prijatý alebo odvrhnutý.
- protilátková imunitná reakcia – imunita sprostredkovaná protilátkami je charakteristická produkciou protilátok (bielkovín - imunoglobulínov) proti cudziemu antigénu. Zabezpečujú ju B-lymfocyty. Imunoglobulíny reagujú špecificky s antigénmi, na podnet ktorých vznikli. Nachádzajú sa najmä v telesných tekutinách – v krvi a miazge.

Ďalšie rozdelenie imunitných reakcií prebiehajúcich v organizme je delenie na vývojovo staršie – nešpecifické, ktoré sú namierené proti cudzorodým látkam vo všeobecnosti a na vývojovo mladšie – špecifické imunitné reakcie namierené iba proti tým látkam, na podnet ktorých vznikli.

- vrodené (nešpecifické) sú zabezpečované:
-  fagocytózou – pohlcovaním cudzorodého materiálu,
-  usmrcovaním buniek poškodených alebo napadnutých vírusmi,
-  činnosťou komplementového systému tvoreného špecifickými bielkovinami krvnej plazmy,
- získané (špecifické) sú založené na schopnosti organizmu rozpoznať vlastný a cudzorodý antigénny materiál (mikroorganizmy). Táto schopnosť je daná tvorbou špecifických protilátok (imunoglobulínov) proti antigénom a vytvorením pamäťových buniek, ktoré sú schopné po opakovanom styku s antigénom vyvolať rýchlu a cielenú obranu organizmu

1.5 Imunitná odpoveď

Imunitná odpoveď sa začína, keď cudzorodú látku rozpoznajú antigén-prezentujúce bunky a odovzdajú informáciu lymfocytom. Tie sa aktivizujú, množia a podľa typu (T alebo B) sprostredkúvajú bunkovú alebo protilátkovú imunitu. Imunitná odpoveď po prvom kontakte s antigénom sa nazýva primárnou. Na rozdiel od nej po opakovanom stretnutí sa organizmu s tým istým antigénom (mikróbom, toxínom a pod.) sa zjaví sekundárna imunitná odpoveď. Tá v porovnaní s primárnou odpoveďou nastupuje rýchlejšie, je intenzívnejšia a pretrváva dlhšie. Je dôsledkom imunologickej pamäti, ktorá sa vyvíja v niektorých špecializovaných bunkách organizmu po predchádzajúcom kontakte s príslušným antigénom.

1.6 Očkovanie

To, že druhotná imunitná odpoveď je oveľa rýchlejšia a silnejšia ako prvotná, sa využíva pri očkovaní. Je založené na dejoch protilátkovej imunity. Do organizmu sa podajú zneškodnené, oslabené baktérie alebo vírusy a imunitný systém zareaguje tvorbou protilátok. Pri opakovanom stretnutí so skutočnou infekciou je v tele zabezpečená obrana už pripravenými protilátkami.
Choroboplodné zárodky vpravené do tela vyvolávajú imunitné reakcie, ktoré organizmus po určitú dobu, niekedy veľmi dlho, chránia. To je aktívna imunizácia, ktorá tiež vzniká, keď jedinec danú infekčnú chorobu prekoná. Táto imunita je založená na existencii tzv. pamäťových buniek, čo sú B-lymfocyty, ktoré zostali na aktivovanej úrovni.

2 Poruchy imunitného systému

Lymfatický systém zabezpečujú v organizme filtráciu krvi a má účasť pri zneškodnení infekcie. V prípade poruchy lymfatického systému, najčastejšie blokádou normálnej drenáže lymfy vzniká opuch – lymfedém. Rozdeľuje sa na primárny a sekundárny.
·  primárny lymfedém je spôsobený zmenami v samotnom lymfatickom systéme, pričom je to ochorenie dedičné
·  sekundárny lymfedém je podmienený procesmi mimo lymfatického systému, ktoré vedú k blokáde lymfatického riečiska , napr. úrazy, nádory, zápaly, následok chirurgického výkonu, postihujú väčšinou len jednu končatinu, pri dlhotrvajúcom priebehu vzniknutý opuch môže vážne ohroziť postihnutú končatinu a poškodiť jednotlivé tkanivá následkom útlaku spôsobeným týmto opuchom 

2.1 Faktory ovplyvňujúce imunitný systém

Mechanizmy odolnosti organizmu nepôsobia úplne samostatne, ale kladne alebo záporne ich ovplyvňujú rozličné faktory vonkajšieho prostredia.
Takým faktorom je napr. fyzický vek. Je známe, že napr. osýpky, čierny kašeľ a iné ochorenia prebiehajú najťažšie u najmenších detí, škvrnivka zase u starších osôb. Dávno sa myslelo i na dedičnosť. Ako príklad sa uvádza vnímavosť príslušníkov niektorých rodín na tuberkulózu, aj keď v týchto prípadoch asi spolupôsobí celá škála iných faktorov. Do istej miery je preskúmaný vplyv výživy. Z pokusov sa vie, že zvieratá vystavené akútnemu hladu strácajú rezistenciu na infekciu, čo sa však neprejaví pri dlhotrvajúcej podvýžive.

Najviac boli preskúmané následky nedostatku niektorých vitamínov (A, B, C) v strave. Obrannú schopnosť znižuje aj telesná námaha, niektoré ochorenia (ľudia trpiaci na cukrovku ťažšie zvládnu niektoré infekcie), tiež väčšie poranenia, röntgenové žiarenie (liečebne ožarovaní ľudia častejšie trpia na stafylokokové alebo iné infekcie). Zmienku si zaslúžia aj tzv. latentné infekcie, ktoré dlhý čas môžu ,,driemať“ v organizme bez toho, aby vyvolali ochorenie. Za určitých podmienok sa však aktivujú. Napríklad pri horúčkových stavoch sa aktivuje jednoduchý opar, počas tehotenstva toxoplazmóza atď. Pri infekčných, zápalových, nádorových a iných ochoreniach sa stupňuje tvorba leukocytov – bielych krviniek a zvyšuje sa ich počet. Všetky vplyvy, ktoré poškodzujú kostnú dreň, odkiaľ pochádzajú kmeňové bunky pre všetky krvinky a kde sa krvinky vytvárajú, znižujú obranyschopnosť organizmu. Takto pôsobí ionizujúce žiarenie, rozličné priemyslové jedy a niektoré lieky podávané dlhý čas alebo vo veľkých dávkach.

2.2 Alergická reakcia

Imunitný systém stále kontroluje, čo sa v tele odohráva a snaží sa dosiahnuť stav, aby človek bol čo najviac v poriadku. Ak nás napadne vírus nádchy, alebo nejaké baktérie, imunitný systém spustí boj proti tomuto nepriateľovi. Pomocou nástrojov, ako horúčka, či zvýšená tvorba sekrétov (nádcha) a ich vylučovania (kýchanie) sa snaží z tela vypudiť tieto škodlivé organizmy. Keď sa to imunitnému systému podarí, zapamätá si, ako „vyzeral“ nepriateľ, a „čo proti nemu pomohlo“. Nabudúce už rovnakého „nepriateľa“ rozpozná rýchlejšie a podarí sa mu účinnejšie ho potlačiť. Iným príkladom práce imunitného systému môže byť narušenie organizmu – napríklad zadriete si do prsta triesku. Imunitný systém sa postará, aby sa trieska podľa možnosti nestala zdrojom vážnej infekcie.

Moderná doba však prináša mnoho zmien. Človek už nežije v prírode, ale v panelákoch. Namiesto čerstvej zeleniny jedávame hamburgery. Vzduch je „obohatený“ výfukovými plynmi. Tieto umelé a telu neprirodzené látky zhoršujú naše zdravie. Čoraz lepšie podmienky na dodržiavanie hygieny zas znižujú počet infekčných ochorení. No nie je isté, či to je celkom dobre. Imunitný systém – hlavne mestských ľudí – sa nestretáva s prirodzenými podnetmi, s banálnymi infekciami. Nemá sa na čom učiť. Mestské dieťa je často vychovávané „v sterilite už od perinky“. Imunitný systém na tieto podnety môže neskôr zareagovať chybne – prehnanou reakciou.

A niekde tu začína príbeh alergie. Alergia sa prejavuje tak, že nejaká látka na konkrétneho človeka zapôsobí inak, ako je bežné. Napríklad peľ kvetiny, prach, parfém v šampóne. Väčšina ľudí s takou látkou nemá žiadne ťažkosti. No človek, ktorý má k alergii predpoklady, môže byť na ňu citlivý. Jeho imunitný systém takúto látku mylne považuje za „nepriateľa“ a zareaguje. Reakcie sú potom to, čo vidíme, ako prejavy alergie. Môže ísť o kýchanie, kašľanie, svrbenie kože, rôzne vyrážky.
Mrzuté je to, že ak imunitný systém začne byť neprirodzene citlivý na látku, ktorá nás v skutočnosti neohrozuje, reaguje zbytočne – zbytočne vyvolá ťažkosti, či poškodenie. Čo je horšie, neprestane s tým. Imunitný systém si pamätá všetko, s čím sa stretol. V budúcnosti, keď sa stretnete s rovnakou látkou, zareagujete oveľa prudšou reakciou. Alergický človek ak vyjde na lúku, na ktorej je peľ rastliny na ktorú je alergický, už v priebehu niekoľkých sekúnd začne kýchať, mať nádchu, môže sa mu zhoršiť dýchanie (teda astma). Začnú ho svrbieť predlaktia a predkolenia. Alergia neustúpi, kým neodstránite príčinu – alergén – v tomto prípade napríklad peľ.

Nepríjemné je, že na vyvolanie alergickej reakcie stačí aj celkom minimálne množstvo alergénu. Niekoľko peľových zrniek, nepatrné množstvo jedla s alergénom, len niekoľko sekundové umytie vlasov aj silne zriedeným šampónom. Imunitný systém je nastavený tak, že ak sa stretne aj s minimálnym množstvom alergénu, spustí obrannú reakciu v celom tele. Obranná, alergická reakcia prebieha spravidla vo forme zápalu. Prejavmi zápalu sú opuch, tvorba hlienov, začervenanie a stiahnutie hladkých svalov. Tieto reakcie spôsobujú zápalové bunky (hlavne biele krvinky). Tie vylučujú látky, ktoré poškodzujú povrch slizníc. Alergia sa nesmie podceňovať, pretože alergická reakcia poškodzuje náš organizmus. Nejde „len“ o kýchanie, či „len“ o svrbenie kože. Alergický človek má skoro stále veľmi mierny zápal. Nemusí o tom ani vedieť, ale jeho organizmus je stále pripravený reagovať zhoršením zápalu, je zaťažovaný a poškodzovaný dôsledkami. Preto je potrebné alergiu liečiť stále, aj v čase, keď alergik nemá žiadne príznaky. Bez liečby alergik môže reagovať častými zápalmi – alergickými i nealergickými. Neliečený alergik teda môže byť často chorý a nevie sa presne prečo. Príčinou môže byť práve nerozpoznaná alergia. Alergia sa môže prejavovať nielen vo forme miernych reakcií, ako nádcha, či svrbenie. Alergická reakcia môže byť aj veľmi vážna, život ohrozujúca. Pri nešťastnej konfigurácii okolností môže alergická reakcia prerásť až do šokového stavu, kedy zlyháva krvný obeh a dýchanie. Preto nie je dobré odkladať liečbu alergie. Možno sa vám zdá, že vaše príznaky sa „dajú vydržať“. Že síce „trocha kýchate“ a časom to vždy prejde samo od seba. No alergia sa môže časom zhoršovať a môže začať prerastať až do trvalej koprivky, či astmy. Nikdy vopred neviete, či alergia priamo neohrozí váš život prudkou reakciou. Ale aj neliečená alergia „len s miernymi príznakmi“ poškodzuje zdravie. Preto je dobré o alergii aspoň vedieť. Ak ju dokážete včas rozpoznať, môžete navštíviť lekára a ten ju dokáže držať pod kontrolou. Na to však je potrebná aj vaša aktívna spoluúčasť. Ak viete, kedy a kde sú alergény, ktoré vám škodia, môžete sa im vyhnúť.

3 Chorá imunita

Ľudské telo sa neustále chráni pred vplyvmi z vonkajšieho prostredia. Do ochrany sa zapájajú jednotlivé orgány, tkanivá, bunky a zložité biochemické procesy. Komplex interakcií jednotlivých systémov vytvára imunitu.
Jednou z výnimočných vlastností imunitného systému je schopnosť prispôsobiť reakciu vplyvu prostredia. Ak je zaznamenaná potenciálna hrozba vonkajšieho vplyvu imunitný systém vytvára reakciu s cieľom neutralizovať škodlivý vplyv. Schopnosť eliminácie vonkajších vplyvov sa typicky prejavuje interakciou antigénu a protilátky. Antigény sú látky identifikované imunitným systémom schopné vytvárať imunitnú odpoveď. Funkčný imunitný systém zabezpečuje správne rozlíšenie telu vlastných látok a cudzích, škodlivých antigénov, ktoré vytvára predpoklad pre elimináciu cudzorodých organizmov.
Porucha akejkoľvek súčasti imunitného systému oslabuje schopnosť rozpoznať a neutralizovať cudzí organizmus a zvyšuje náchylnosť na vznik ochorenia.

3.1 Nebezpečné dvojice – imunokomplexy 

Antigén sa naviaže na protilátku – ale čo sa s nimi robí ďalej ? Kým sa takáto dvojica rozloží alebo pohltí fagocytom a strávi, existuje nejaký čas v organizme, utvára s ďalšími podobnými dvojicami menšie či väčšie zhluky, ktoré sa nazývajú imunokomplexy. V tejto podobe môže opäť citeľne zasiahnuť aj do imunitných procesov a iných životných dejov.

Imunitný systém nikdy nezaľáha – neustále v ňom prebiehajú „podprahové“ reakcie. Preto vznikajú imunitné dvojice – antigén – protilátka – v tele ustavične; citlivými metódami možno ich malé množstvo dokázať aj v sérach celkom zdravých ľudí. Predpokladá sa, že tieto imunitné dvojice a ich malé zhluky majú v imunitných procesoch dôležité regulačné úlohy: dovtedy slabú imunitu zosilňujú, zatiaľ čo po dosiahnutí jej plného rozvoja pôsobia skôr tlmivo. Za týchto okolností sa imunitné dvojice správajú ako „dobré deti“ – takmer o nich nevieme. Niekedy sa však prejavia asociálne klony – utvoria veľké zhluky, v ktorých sa ukážu ich zlé vlastnosti. Porušujú celkový poriadok v organizme – zapchávajú krvné cievy, ničia odpadové a čistiace stanice v obličkách a nezriedka vyvolávajú aj celkové ťažké ochorenie. Imunitné dvojice – imunokomplexy – vznikajú pri normálnych aj chorobných (alergických) imunitných reakciách. Spočiatku sa zmnožujú; len čo sa vyviaže všetok voľný antigén, zastavuje sa aj tvorba nových protilátok a ďalšie páry nevznikajú.

Najväčšie zhluky vznikajú vtedy, keď je v tele nadbytok protilátok.
Ak nemajú zhluky imunitných dvojíc spôsobiť trvalé škody, musia sa z dopravných tepien, orgánov, tkanív i lymfatického systému rýchlo odstrániť. Túto prácu účinne vykonávajú jednak niektoré osobitné látky, ktoré ich „rozlučujú“, napr. niektoré zložky komplementu, a jednak skupiny veľkých i malých pohlcovačov. Preto za normálnych okolností anafylaktický šok, senná nádcha či záchvat prieduškového záduchu čoskoro pominú. Niektorí z nás však majú životnú smolu. Majú v podstate „chorú imunitu“, ktorá je zaťažená na výrobu účinných protilátok a nadbytku imunitných dvojíc.

Vznikanie imunitných zhlukov v telách takýchto ľudí prekročí každú rozumnú hranicu a navyše trvá bez prerušenia – nadobúda zdĺhavý chronický charakter. V tele sa tvorí toľko imunokomplexov, že pohlcovače ich nestačia vychytať a zlikvidovať. Nežiaduce vlastnosti majú najmä stredne veľké zhluky, pretože pri výstupe z krvi uviaznu vnútri cievnych stien a tam sa ešte ďalej obaľujú. Ďalšie sa usadia a hromadia sa priamo v tkanivách. Veľmi obľúbeným miestom takéhoto hromadenia imunokomplexov je hranica medzi organizmom a vonkajším prostredím – klbká obličkových kapilár, kde sa tvorí primitívny moč. Moderné štúdie potvrdili, že chorôb z imunokomplexov vyvolaných nadmerným vznikom imunitných dvojíc a ich ukladaním na rozličných miestach tela, je veľký počet. Je to väčšina chronických zápalov obličiek, niektoré cievne choroby, choroby kĺbov, čriev, kože, pečene, srdca, mozgu a nervstva.

3.2 Autoimunita – imunopatia

V organizme každého jedinca existujú mechanizmy, ktoré zabraňujú imunitnému systému rozpoznávať štruktúry vlastné telu (self) ako cudzie (not self). Pri všetkých „bezpečnostných opatreniach“ však vždy existuje možnosť, že tieto mechanizmy zlyhajú. Čím je jedinec starší, tým väčšia je možnosť, že imunitný systém indivídua bude reagovať proti vlastným antigénom. V takomto prípade vznikajú autoprotilátky, tj. protilátky, ktoré majú schopnosť reagovať s vlastnými zložkami. Správne by bolo nazývať autoimúnnymi len tie ochorenia, pri ktorých je autoimunitný proces skutočne patogenetickým činiteľom vzniku choroby, a nie ochorenie, pri ktorých autoprotilátky zostávajú v organizme po predchádzajúcom chorobnom procese a na patogenéze sa nezúčastňujú.

Autoimúnne choroby môžu utvárať celé spektrum rozličných klinických obrazov. Na jednom konci spektra sú orgánovošpecifické choroby a orgánovošpecifikými protilátkami (Hashimotova choroba štítnej žľazy).  V strede spektra sú ochorenia, pri ktorých lézie majú tendenciu lokalizovať sa v niektorom orgáne, ale protilátky nie sú orgánošpecifické (primárna biliárna cirhóza) Na druhom konci spektra sú orgánovo nešpecifické choroby, pri ktorých sa ani lézie, ani protilátky neobmedzujú iba na jediný orgán (systémový lupus erythematosus – SLE).  Pre autoimúnne choroby je charakteristické, že u toho istého jedinca spravidla vzniká nie jedna, ale viac chorôb súčasne, pričom tieto autoimúnne choroby zvyčajne patria do istého spektra.

4 Posilnenie imunitného systému

Ako má teda účinný tréningový program imunitného systému vyzerať? Všetko závisí od spôsobu nášho života, ktorý má prispieť k tomu, aby náš imunitný systém v každej situácii fungoval správne a spoľahlivo.

- imunitný systém ovplyvňujeme už od nášho detstva – materské mlieko je najprirodzenejšou a najlepšou výživou. Obsahuje mnohé obranné bunky a protilátky. Veľmi dôležité je aj to, aby dieťa prekonalo aspoň niektoré menej nebezpečné detské choroby. Lekári by im nemali predpisovať veľmi silné lieky (to však neplatí v prípade veľmi ťažkých ochorení).,
- fajčenie – predstavuje veľmi veľké riziko pre náš imunitný systém – dýchacie cesty človeka sa totiž vyznačujú dokonalým systémom obrany,
- rýchle stravovanie sa – škodí imunite – ,,fastfoodové“ jedlo obsahuje nedostatok vitamínov, mali by sme jesť v pokoji a bez zbytočného ponáhľania sa,
- zdravý spánok – liečebná fáza života – denne by sme mali spať asi 8 hodín,
- šport – vedie k posilneniu imunitného systému – netreba však svoje telo nadmerne preťažovať,
- výživa – dostatok ovocia, zeleniny a plnohodnotnej stravy,
- dospelosť – o tretinu kalórií menej – organizmus nepotrebuje totiž toľko potravy. Rast je ukončený.

Záver:

Ľudské telo sa neustále chráni pred vplyvmi z vonkajšieho prostredia. Do ochrany sa zapájajú jednotlivé orgány, tkanivá, bunky a zložité biochemické procesy. Komplex interakcií jednotlivých systémov vytvára imunitu. Jednou z výnimočných vlastností imunitného systému je schopnosť prispôsobiť reakciu vplyvu prostredia. Imunitný systém je pre nás veľmi dôležitý. V našom tele zabezpečuje skutočne dôležitý systém.

Ochraňuje nás pred vírusmi a baktériami, ktoré sú hlavnou príčinou vážnych chorôb.  Mali by sme si vážiť všetko, čo máme a starať sa o to kým sa dá. Prispejme k tomu aj správnym životným štýlom a imunitným tréningom. Dúfam, že po prečítaní mojej práce, ste si uvedomili dôležitosť a potrebnosť imunitného systému v našom živote. Nepodceňujme ho.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Prírodné vedy » Biológia

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.023 s.
Zavrieť reklamu