Druhová diverzita bezstavovcov

Druhová diverzita bezstavovcov
 
ÚVOD
Biológia ako predmet je pre väčšinu študentov strašiakom. Koho baví učiť sa toľko odborných pojmov všeobecnej biológie? Ani mne sa to často nepáči. Myslím si, že mnohí z nás by radšej počúvali o zaujímavostiach a jedinečnosti spôsobu života jednotlivých druhov organizmov. Preto by som chcel aspoň tých, ktorí budú túto prácu čítať, oboznámiť s vybranými druhmi živočíchov. 
Výber témy závisí od mojich aktivít v minulosti. Už od útleho detstva ma rodičia viedli k poznávaniu prírody. Hoci som vyrastal na sídlisku, v prírode som strávil oveľa viac času ako väčšina detí zo sídliska. Mojím šlabikárom boli rôzne atlasy a obrazové encyklopédie. Zaujímal som sa o rastliny, huby, ale najviac ma zaujali práve živočíchy. Svoj vzťah k nim som sa rozhodol využiť, keď som sa ako šiestak na ZŠ prihlásil na Biologickú olympiádu kat. E, odbornosť zoológia. Jednou z častí bola aj praktická časť, kde som musel zdokumentovať výskyt 10 druhov v okolí môjho bydliska. A tak som začal s pozorovaním a fotografovaním živočíchov. Dnes mám urobených vyše 1000 fotografií živočíchov z rôznych kútov Slovenska. Rád by som nadviazal na moju niekoľkoročnú predchádzajúcu prácu a tak vám priblížil niektoré druhy z tých, ktoré sa mi podarilo zachytiť. V tejto práci som sa zameral  na lokalitu Bariny pri sídlisku Západ vo Zvolene. Výber z mojich pozorovaní špeciálne dokumentuje výskyt bezstavovcov na danom území.
Práve na nich sa dá dobre poukázať na charakter biotopu, sú ľahšie pozorovateľné a mám ich kvalitnejšie odfotografované. Zároveň verím, že napriek svojej nenápadnosti vás zaujmú svojou krásou a farebnou rozmanitosťou.
 
1  CHARAKTERISTIKA LOKALITY BARINY
Lokalita Bariny leží na juhozápadnom okraji mesta Zvolen. Ide o územie kotliny, ktorá vznikla sopečnou činnosťou, po ktorej došlo k stupňovitým poklesom terénu. Na sopečných horninách vytvorili rieky Hron a Slatina terasy a štrkové lavice a vznikla poriečna niva, v ktorej rieky prirodzene meandrovali. Novodobými úpravami koryta Hrona došlo k zasypaniu opustených meandrov, no tie hydrogeologicky ovplyvňujú naďalej charakter terénu. Bariny majú tak z väčšej časti charakter biotopu vlhkej lúky, permanentne zásobovanej spodnými vodami. Len okrajové časti tejto lokality, ktoré priamo susedia s hlavnými cestnými komunikáciami sú vegetačne až príliš odkryté a územie tu nadobúda charakter suchej lúky so sporadickými krovinami. Tieto fakty podporujú veľkú diverzitu rastlinných aj živočíšnych druhov. Nachádzame tu druhy vlhkomilné, dokonca niektoré sú typické pre močiarne oblasti, na druhej strane sa na okrajoch lokality darí živočíchom suchých stepných presvetlených oblastí. Rozmanitosť vegetácie poskytuje široké možnosti hniezdenia a úkrytov, dostatok tieňa a široký repertoár hostiteľských rastlín pre bezstavovce. Rastú tu napr.: vŕba rakytová, vŕba košikárska, vŕba krehká, vŕba trojtyčinková, malé množstvo topoľov (biely, čierny a osikový), pajazmín vencový, žihľava dvojdomá, reznačka laločnatá, pakost smradľavý, kostihoj lekársky, skorocel veľký, štiav, mrkvovité a vikovité rastliny, trávy rodu Carex.
 
2  VŠEOBECNE O BEZSTAVOVCOCH
 
2.1  Stručná charakteristika bezstavovcov
Bezstavovce (Evertebrata, Invertebrata, Avertebrata) je súhrnné označenie pre všetky prvoky a živočíchy, ktoré nie sú stavovce, teda nemajú chrbticu. Zaviedol ho Jean Baptiste de Lamarck. Vyše 90 % živočíchov a všetky prvoky sú bezstavovce. V užšom zmysle patria medzi bezstavovce len mnohobunkové živočíchy (Polycytozoa), teda nie jednobunkové organizmy prvoky. V ešte užšom zmysle sa sem nezaraďujú ani živočíchy, ktoré už majú chordu, ale nemajú ešte vyvinutú chrbticu. V tom prípade sa hovorí o bezchordátoch. Patria sem rôzne veľké a rôzne zložito stavané organizmy - od mikroskopických, voľným okom nepozorovateľných živočíchov až po niekoľko desiatok metrov dlhé červy, od extrémne jednoduchých plakulovcov a hubiek až po vyspelé hlavonožce s dobre rozvinutými zmyslovými orgánmi a inteligenciou dokonca porovnateľnou s cicavcami. Spája ich len neprítomnosť vnútornej kostry (endoskeletu).
 
2.2  Zaradenie bezstavovcov do taxonomického systému
V súčasnej systematickej zoológii sa táto skupina nepovažuje za plnohodnotný taxón, keďže je to parafyletický (neprirodzený) taxón, ktorý navyše vznikol len na akomsi zostatkovom princípe - patria sem všetky druhy živočíchov, ktoré nemajú chrbticu. Bezstavovce sú veľmi rôznorodou skupinou zahŕňajúcou množstvo živočíšnych kmeňov (pre porovnanie všetky stavovce patria do jediného kmeňa). Tvoria ich tieto najznámejšie suchozemské kmene: mäkkýše, obrúčkavce, článkonožce.

3  Rad: SLIMÁKY (Stylommatophora)
Nazývajú sa takisto aj stopkatooké. Sú to suchozemské slimáky, ktoré majú oči na konci druhého páru tykadiel a väčšina druhov ich môže vtiahnuť. Základným rozdielom čeľadí v tomto rade je prítomnosť alebo chýbanie ulity. Na jej stavbu je nevyhnutný výskyt vápnika v životnom prostredí slimáka. Uskladňujú ho v tráviacej žľaze, prenášajú do plášťa, kde sa pôsobením enzýmu mení na uhličitan vápenatý, ktorý kryštalizuje do pravidelne usporiadaných závitov. Takto rastie špirálovitá ulita podľa princípu, ktorý sa uplatňuje v stavbe všetkých neživých častí živočíchov (od schránok dierkavcov až po rohy kopytníkov). Ide o tzv. logaritmickú špirálu, kde sa dodržuje zásada, že uhol jej zakrivenia je v ktoromkoľvek bode rovnaký. Drvivá väčšina ulít je pravotočivých, len minimálne množstvo je ľavotočivých. Tvar ulity, prítomnosť uzatvárateľného viečka a preferovanie určitého druhu biotopu delí slimáky na jednotlivé čeľade. Na skúmanom území som zaznamenal reprezentantov nasledujúcich čeľadí:
 
3.1 Jantárovkovité – Succineidae
Žijú v blízkosti vody, čiže pre moju prácu sú priamym dôkazom podmáčanej, vlhkej formy trávnatého a krovinatého biotopu. Meno dostali podľa priehľadnej ulity jantárovej farby. Sú to jediné Stylommatophora, ktorým nevadí ani priamy pobyt vo vode. Ich ulita je veľmi tenká a má mimoriadne široké ústie, preto jantárovkám hrozí rýchle vyschnutie. Vlhkosť prostredia je preto pre ne životne dôležitá.

3.1.1   Jantárovka veľká – Succinea putris
Na Barinách sa nachádza ešte pomerne hojne v hustých zárastoch v priehlbinách po bývalých meandroch a jazierkach. Má 15-20 mm vysokú predĺženú špicatú ulitu.
 
3.2 Slimákovité – Helicidae
Pôvodné európske územie porastené lesom bolo hojne obývané lesnými druhmi ulitníkov. Činnosťou človeka sa však toto územie väčšinou mení a vzniká odlesnené územie, tzv. kultúrna step. Preto sem preniklo a udomácnilo sa aj niekoľko stepných druhov ulitníkov. Nájdeme ich na suchších lúkach, popri okrajoch ciest, na medziach a okrajoch polí. Sucho, počas ktorého ani ony nedokážu aktívne žiť, prečkajú napríklad na stonke rastliny alebo na konáriku kríka. Ulitu si predtým uzatvoria dienkou (epifragmou): Po vtiahnutí sa do ulity slimák vylúči slizovitú hmotu, z ktorej po vyparení vody vznikne priehľadná blanka.
Spomedzi týchto druhov som na sledovanej lokalite našiel:

3.2.1  Slimák pásikavý – Cepaea vindobonensis
Bežný druh na suchších miestach, dorastá do 23 mm. Od pásikavej formy C. hortensis sa líši hnedasto zafarbeným ústím.
 
Niektoré pôvodné druhy, ktoré nemali také prísne požiadavky na les, sa prispôsobili kultúrnej stepi. Boli to druhy, ktoré predtým žili v svetlých lesoch, hájoch a kriačinách teplých pahorkatín. Sem patria:

3.2.2  Slimák záhradný – Helix pomatia
Jeho názov je trochu zavádzajúci, pretože žil oveľa skôr ako v ľudskej kultúre vznikli záhrady. Na Barinách je najhojneším a najväčším (40-50 mm) zástupcom slimákov. V tomto prirodzenom prostredí nedochádza k jeho premnoženiu ako v záhradách, pretože je tu dôležitou súčasťou trofického reťazca. Lovia ho hlavne tu prítomné spevavce, vrany a škorce.

3.2.3  Slimák meňavý – Cepaea hortensis
Veľkosť 19-21 mm. Na rozdiel od C. vindobonensis žije na vlhkejších miestach a má belavé ústie. Je známy medzi slimákmi farebnou variabilnosťou ulity: jednofarebné formy môžu byť krémové, citrónovožlté, slamovožlté, ružové i bledohnedé, pásikavé formy môžu mať 2-5 pásikov na závitoch. Slimák meňavý je tiež dôkazom vlhkosti prostredia, obľubuje aj lužné lesy a v časoch záplav vylieza po vegetácii až do výšky niekoľko metrov. Zistil sa zaujímavý fakt, že najživotaschopnejšie sú žlté formy tohto druhu. Pravdepodobne tu ide aj o genetickú dominanciu, nakoľko pri krížení s pásikavými formami vznikajú jednofarebné žlté generácie.
 
Mnohým Stylommatophora sa zredukovala ulita. Pod plášťom nájdeme len jej zvyšky či náznaky, ktoré už nie sú ani špirálovito stočené. Pred suchom sa chránia ukrývaním v škárach a puklinách alebo sa zahrabú do zeme. Na Slovensku sú známe len dve čeľade, ktoré sa na prvý pohľad odlišujú polohou dýchacieho otvoru. Niektoré z druhov týchto čeľadí patria medzi synantropné.
 
3.3  Slizniakovité – Limacidae
Dýchací otvor majú v pravej zadnej časti štítu a koniec tela je zahrotený.
Ich zvyšková vápencová doštička má 0,5-1,5 cm.
3.3.1  Slizniak žltý – Malacolimax tenellus
Ťažko identifikovateľný druh hlavne v juvenilnom štádiu, zameniteľný najmä so slizniakom poľným, od ktorého sa odlišuje žltkastým slizom (slizniak poľný má mliečnobiely sliz).
 
3.4 Slizovcovité – Arionidae
Dýchací otvor majú v pravej prednej časti štítu a koniec tela je okrúhly.
Nemajú už ani vápencovú doštičku, len zopár vápencových zrniečok.
3.4.1  Slizovec hrdzavý – Arion rufus
Je to najdlhší slizovec, dorastá až do dĺžky 15 cm. Je farebne variabilný – hrdzavý, hnedý až temer čierny. Žije najmä vo vlhkom oceánskom podnebí západnej Európy. Pred II. svetovou vojnou bol jeho výskyt na Slovensku ojedinelý až veľmi vzácny. Až v 70. rokoch bol hromadne nájdený v Štiavnických vrchoch, odkiaľ sa rapídne šíril na celé Slovensko. V súčasnosti sa z neho stáva synantropný druh, ktorý stále preferuje dobre zavlažované záhrady, vlhké lúky a okraje vodných tokov. Živí sa tlejúcimi rastlinami, hubami, zdochlinami.
 
3.4.2  Slizovec pásikavý – Arion subfuscus
Tento pôvodne a predovšetkým lesný druh som našiel na Barinách hlavne v okolí hustých zárastov v blízkosti stromov. Tu na vlhkých miestach sa živí hubami a hnijúcimi látkami. Spod kôry alebo opadaného lístia vylieza v noci, inak len za daždivého počasia. Pri podráždení vypustí hustý oranžový sliz.
 
4  Rad: PAVÚKY (Araneae)
Od iných pavúkovcov sa odlišujú tým, že majú hlavu a hruď spojenú do jednej časti – hlavohrude. Majú 6 párov končatín a väčšinou 8 očí. Prvý pár končatín sú klepietka (chelicery), ktoré sú duté a ústia do nich jedové žľazy. Jed tunajších pavúkov nie je pre človeka nebezpečný a slúži len na omráčenie koristi. Druhý pár končatín sú hmatadlá (pedipalpy), ktoré slúžia aj ako kopulačný orgán. Zvyšné štyri páry sú pravé nohy. Pavúky majú na konci tela tri páry snovacích bradaviek, pomocou ktorých tvoria pavučinové vlákno. Z tohto vlákna tvoria siete, obaly na vajíčka (kokóny), šplhajú po ňom alebo sa premiestňujú vzduchom – tzv. „babie leto“. Ak je pavúk v sieti v nebezpečenstve, priloží nohy k telu a hneď padá k zemi, pričom si tvorí pavučinové vlákno. Po čase sa opäť vyšplhá do siete. U pavúkov je výrazný pohlavný dimorfizmus, samička je väčšia ako samček. Často samička po kopulácii zožerie samčeka. Počas života sa zvliekajú, pričom im dorastajú odtrhnuté časti tela. Sú to mäsožravce, ktoré sú dôležité pri udržaní biologickej rovnováhy, hlavne pri premnožení škodcov. Ulovenú potravu najskôr omráčia jedom, potom vstreknú tráviace enzýmy, ktoré potravu rozložia na kašovitú hmotu a následne ju vysajú. Takýto spôsob trávenia sa nazýva mimotelové trávenie.
 
4.1  Križiakovité – Araneidae
4.1.1  Križiak obyčajný – Araneus diadematus
Náš najznámejší a jeden z najbežnejších pavúkov. Žije v krovinách, parkoch, okrajoch lesov, záhradách i pri ľudských obydliach v celej Európe a na Sibíri. Typický je svojimi sieťami, ktoré môžu mať priemer vyše 30 cm. Za normálnych okolností samička pradie novú sieť každý deň. Ak trvá nepriaznivé daždivé počasie, nepradie nič. Starú sieť zbalí do klbka, ktoré rozpustí a skonzumuje. Ponecháva aspoň pôvodný rám a prvé tri lúče tvaru Y, na ktoré upevní chytaciu špirálu. Na ňu lepí kvapôčky lepu. Stred siete, odkiaľ križiak číha na korisť, je nelepkavý. Ak je pavúk nasýtený, odkladá si opradenú korisť na daždivé dni. Pri párení sa samček opatrne približuje k samičke. Rytmickým poťahovaním siete jej dáva najavo, že nie je korisť. Akákoľvek zmena rytmu by ho stála život. Samička opradie vajíčka žltým kokónom, z ktorého sa vyliahnu nymfy. Tie sú až do prvého zvliekania pri matke. Pavučinové vlákna križiakov sa dodnes používajú pre ich jemnosť (priemer 0,007-0,008 mm) a zároveň pevnosť v optike.
 
4.2  Lovčíkovité – Pisauridae
4.2.1  Lovčík hôrny – Pisaura mirabilis
Samice nosia kokón s mláďatami v chelicerách. Keď sa vyliahnu, stráži ich v hniezde zlepenom z niekoľkých listov. Aby sa samček pri párení nestal obeťou,  uloví predtým muchu, zabalí ju do pavučiny a odovzdá samičke. Kým sa samička zaoberá „svadobným darom“, samček ju oplodní. Optimálnym biotopom pre neho sú porasty žihľavy. Netvorí siete, na lov využíva nohy.
 
4.3  Pradiarkovité – Miturgidae
4.3.1 Pradiarka – Cheiracanthium erraticum
Slovenský preklad tohto druhu sa mi nepodarilo zistiť. V češtine sa nazýva „zápředník mokřadní“, pretože žije na bujnej vegetácii v blízkosti vôd a na vlhkých neobhospodarovaných lúkach. Je to nočný lovec. Korisť nechytá do sietí, ale pomocou dlhého prvého páru nôh. Deň trávi vo svojom špecifickom úkryte – vo vnútri zahnutého alebo stočeného listu v lúčnom poraste
 
5 Trieda: HMYZ (Insecta)
Vzhľadom na to, že ide o druhovo najpočetnejšiu triedu živočíšnej ríše s veľkou morfologickou a etologickou rozmanitosťou, mením v rámci tejto práce členenie kapitoly hmyz na jednotlivé podkapitoly rodov a druhov. Vynechávam teda charakteristiku čeľadí.
 
5.1  Rad: Rovnokrídlovce – Orthoptera
Patria sem kobylky, svrčky, koníky a krtonôžka. Zadné nohy sú silné, skákavé. Na hlave majú silné hryzavé ústne ústroje a dlhé tykadlá. Predný pár krídel je kožovitý, pod ním sa nachádza blanitý zadný pár krídel určený na lietanie. Samice majú kladielko, nápadné hlavne u kobyliek. Samce majú stridulačný aparát a tympanálny (sluchový)  orgán. Pri úteku často strácajú končatiny a tykadlá, ktoré im okrem skákavých nôh dorastú.

5.1.1 Kobylka zelená – Tettigonia viridissima
Večer samčeky unikajú pred rosou na kry a stromy, kde celé hodiny cvrlikajú. Je to závislé od teploty, za chladného počasia sa sotva ozvú. Trením krídel lákajú samičku, ktorá má tympanálny orgán na holenia predného páru nôh. Vydávajú zvuk v ultrazvukovej oblasti (5000-100000 Hz). Kobylka zelená je známa najrýchlejším dorozumievaním v celej živočíšnej ríši. Toto dorozumievanie formou ultrazvuku prebieha medzi samičkou a samčekom a trvá iba 1/13 sekundy. Samička kladie kladielkom do pôdy asi 100 vajíčok, ktoré prezimujú a na jar sa vyliahnu nymfy. Nymfy sa živia voškami, imága lovia väčšiu korisť, napr. muchy, húsenice, motýle. Let kobylky pripomína vrtuľník.

5.1.2 Svrček poľný – Gryllus campestris
Svrček poľný si vyhrabáva chodby v suchých slnečných svahoch alebo medziach. Je aktívny prevažne v noci. Živí sa rastlinami. Je veľmi citlivý na otrasy pôdy. Keď sa niekto priblíži, zalezie do diery a zmĺkne. Počas teplých dní samce sedia pred svojimi dierami a cvrlikajú pomocou krídel – snažia sa prilákať samičky. Sluchové orgány majú umiestnené na predných holeniach. Obe pohlavia žijú samostatne, majú vlastné chodby. Samice v nich kladú vajíčka jednotlivo pomocou kladielka. Nymfy po vyliahnutí zostávajú istý čas spolu, na zimu sa však rozchádzajú a vyhrabú si vlastné nory.
 
5.2  Rad: Bzdochy – Heteroptera
Telo bzdôch je spravidla ploché, na prvý pohľad si ich mýlime s chrobákmi. Ústne orgány sú bodavo-cicavé. Svojim bodcom (rostrom) dokážu nepríjemne uštipnúť aj človeka. Nohy sú behavé, skákavé, plávacie alebo chytacie. Bzdochy majú veľmi typické krídla (Heteroptera znamená vlastne „rôznokrídlovce“). Predné krídla sú tzv. polokrovky, ktoré majú zhrubnutú, kožovitú bazálnu časť, koncová časť je blanitá. Kryjú zadné blanité krídla. Mnohé bzdochy majú pachové žľazy. Sú suchozemské, ale žijú aj vo vode alebo sú parazitické.

5.2.1 Bzdocha pásavá – Graphosoma lineatum
Jedna z našich najkrajších bzdôch. Je jedovatá. Vyskytuje sa na teplých stanovištiach. S obľubou vyhľadáva mrkvovité rastliny, napr. krkošku. Živí sa rastlinnými šťavami, príležitostne aj mŕtvym hmyzom.

5.2.2 Obrúbnica šťavelová – Coreus marginatus
Žije na okrajoch lesov a vlhkých lúk. Zdržujú sa prednostne na štiave, divých ružiach a vratiči. Živia sa len rastlinnými šťavami. Spočiatku cicajú na listoch, neskôr vysávajú semená.
 
5.3  Rad: Cikády – Auchenorrhyncha
Je to hmyz žijúci na vegetácii všetkého druhu. Rozšírené sú predovšetkým v slnečných subtropických až tropických krajinách, druhy žijúce u nás tiež vyhľadávajú slnečné, suché stanovištia. Nohy sú skákavé, dlhé krídla si cikády v pokoji skladajú strechovito na telo. Medzi biologické zvláštnosti niektorých cikád patrí výroba peny a vosku.

5.3.1 Peniarka nížinná – Cercopis sanguinolenta
Je 8-10 mm veľký hmyz podobný chrobákom s červenočiernym výstražným sfarbením predných krídel. Uniká dlhými skokmi. Živí sa rastlinnými šťavami, ktoré vyciciava silným cuciakom. Nymfy sa liahnu z vajíčok v kôre a sťahujú sa pod zem, kde žijú na koreňoch, obklopené penovým hniezdom. Ide o sekrét, ktorý vylúčia z análneho otvoru a z brušného kanálika doň vyfukujú bublinky. V sekréte prítomná vosková látka spôsobí jeho penivosť. Pena chráni nymfy pred vysychaním a nepriateľmi. Peniarka je veľmi hojná, ale jej výskyt je viazaný len na stanovištia s obsahom vápnika. Teda je logické, že pri jej rozšírení na Barinách, tu nájdeme aj bohaté zastúpenie slimákov.
 
5.4  Rad: Chrobáky – Coleoptera
Ide o najbohatší rad hmyzu s dokonalou premenou. Majú hryzavé ústne ústroje. Na prvý pohľad sa chrobáky rozlišujú podľa tvarovej a farebnej variability tykadiel, štítu a kroviek (premenený prvý pár krídel).

5.4.1 Fuzáč – Agapanthia villosoviridescens
Vyberám ho ako najčastejšie sa vyskytujúceho predstaviteľa esteticky veľmi nápadnej čeľade fuzáčov na Barinách. Meria 1-2,3 cm. Jeho žlto-tmavé sfarbenie pôsobí vďaka chĺpkom ako lesklo melírované. Pre fuzáča typicky dlhé tykadlá sú čierno-biele. Je to hojný druh, viazaný výlučne na nedrevnaté byliny. Preto v hustých zárastoch vidíme dospelce lietať od mája do septembra. Kuklí sa v pôde.

5.4.2 Dlhánik štíhly – Lixus paraplecticus
Je to 12-15 mm dlhý hnedastý chrobák. Krovky sú na konci špicaté a navzájom vidlicovito oddelené. Sú pokryté žltozeleným výlučkom, ktorý sa ľahko zotrie. K svojmu životu potrebuje bohaté zárasty mrkvovitých rastlín vlhkých až vodných stanovíšť. Na týchto rastlinách nájdeme imága a vo vnútri ich dutých bylí sa vyvíjajú vajíčka.
 
Vzhľadom na rozsah práce uvádzam ilustračne len tieto dva druhy. Zdokumentoval som samozrejme aj výskyt ďalších druhov chrobákov v danej lokalite, napr: snehuľčík obyčajný (Cantharis rustica), červenáčik (Pyrochroa serraticornis), zlatoň obyčajný (Cetonia aurata), svižník poľný (Cicindela campestris), šupináčik zlatozelený (Phyllobius argentatus), kováčik čierny (Athous niger) a mnohé ďalšie.  
 
5.5  Rad: Srpice – Mecoptera
Je to rad s veľmi malým počtom druhov, ktoré sú zvyškami vyhynutých foriem hmyzu. U nás žije jeden druh.

5.5.1 Srpica obyčajná – Panorpa communis
Približne 2 cm dlhé telo nesie hlavu rypákovito pretiahnutú nadol. Na jeho konci majú samičky rovné zašpicatené kladielko a samce kllieštikovité gonopódium (kopulačný orgán), ktoré je zahnuté dohora ako u škorpiónov. Priesvitné krídla sú veľké ako telo a ozdobené tmavými škvrnami. Srpice sa živia sladkými rastlinnými šťavami, výkalmi vošiek a odumretými telami rastlín a živočíchov. Kuklia sa v zemi, dospelce sú bohato zastúpené  v hustej vegetácii a kríkoch predovšetkým vlhkých stanovíšť.
 
5.6  Rad: Dvojkrídlovce – Diptera
Tento rad označuje skupinu komárov a múch. Ich druhy, s výnimkou niektorých bezkrídlych, majú len jeden pár krídel. Na mieste druhého páru sú tzv. kyvadielka (haltery) – podlhovasté duté útvary. Usmerňujú činnosť lietacích svalov. Premena je dokonalá.

5.6.1 Tipuľa kapustová – Tipula oleracea
Čeľaď Tipulidae predstavuje naoko nebezpečný, v skutočnosti neškodný hmyz. Tenké telo s blanitými krídlami a veľmi dlhými nohami totiž pripomína komáre. Veľkosť tohto druhu je 15-26 mm. Imága sa vyskytujú na vegetácii vlhkých lúk, larvy žijú v pôde a živia sa korienkami rastlín. Škodlivé sú, podobne ako iné druhy, len v záhradách. 

5.6.2 Chlpačka veľká – Bombylius major
Hmyz čeľade Bombyliidae je husto ochlpený a má dlhý, tenký cuciak, cez ktorý sa živí nektárom kvetov. Larvy sú parazitmi lariev rôznych druhov včiel. Samičky tohto druhu kladú vajíčka najčastejšie do kvetov hluchavkovitých rastlín, ktoré vyhľadávajú včely z rodu Andrena, alebo ich kladú priamo pri vchodoch do včelích hniezd. Charakteristický pre všetky chlpačky je kolibríkovitý spôsob letu.

5.7  Rad: Motýle – Lepidoptera
Sú určite najkrajším radom hmyzu. Dva páry krídel sú pokryté šupinkami rozličného tvaru a štruktúry. Variabilita štruktúry rôznym spôsobom láme dopadajúce svetlo, čo spolu s rozličným zložením pigmentu alebo chemických farbív spôsobuje sfarbenie typické pre jednotlivé druhy motýľov. Môže ísť o ochranné sfarbenie, kedy motýľ svojou pestrosťou pripomína pestrosť kvetov alebo, naopak, tvarom a žilnatinou napodobňuje list rastliny – tzv. mimetizmus (mimikry). U iných druhov ide o nápadné odstrašujúce sfarbenie, napr. vretienky, tropické druhy alebo podobníky. Morfologicky sa motýle líšia hlavne stavbou ústneho ústroja: Je ním špirálovito stočený cuciak, ktorý sa pri cicaní nektáru z kvetov narovnáva. Len primitívne druhy (mole) a vývinové štádium húsenice si zachovali hryzavé ústne ústroje. Výskyt motýľov je viazaný na výskyt hostiteľských rastlín ich húseníc. Vývojová premena hmyzu je dokonalá. V zásade rozdeľujeme rad motýľov podľa typu spojenia predných a zadných krídel na dva podrady: jarmokrídle (Jugata) alebo uzdokrídle (Frenata).

5.7.1 Vreckovec lúčny – Psyche viciella
Čeľaď vreckovcovitých Psychidae je pozoruhodná vakovitými skrýšami húseníc. Je tu výrazný pohlavný dimorfizmus: okrídlené samce voľne lietajú, samičky majú redukované alebo žiadne krídla a svoju schránku neopúšťajú. Tvar a materiál vaku je typický  pre jednotlivé druhy. U P. viciella je vak z krátkych, naprieč poukladaných stoniek rastlín, pripevnený na steblo trávy alebo konárik kríka. Samčeky sú chĺpkaté, hnedosivé, samičky oranžovožlté.

5.7.2 Vretienka obyčajná – Zygaena filipendula
- vretienkovité - Zygaenidae
Obýva chudobné lúky, úhory, okraje lesov.
Hostiteľské rastliny (HR): ľadenec rožkatý, vičenec, ranostaj
Je to denný motýľ, ktorý po vyrušení padá na zem a predstiera, že je mŕtvy.
 
 
5.7.3 Piadivka vresová – Ematurga atomaria
- piadivkovité - Geometridae
Obýva otvorené slnečné priestory – stepi, lúky.
HR: nízke byliny: palina, štiav, ihlica

5.7.4 Piadivka smútočná – Epirrhoe tristata
  - piadivkovité - Geometridae
Obýva nivy a vlhké čistinky.
HR: listy lipkavcov

5.7.5 Ďatelinovka hnedá – Ectypa glyphica
  - morovité - Noctuidae
Obýva suché stepné lúky.
HR: ďatelina, lucerna

5.7.6 Spriadač medvedí – Arctia caja
  - spriadačovité - Arctiidae
Obýva široké pásma stepí a lesostepí.
Húsenice sú typicky polyfágne – HR: žihľava, ďatelina, vŕby a pod.

5.7.7 Očkáň pýrový – Pararge aegeria
   - očkáňovité - Satyridae
Je to pôvodne lesný druh vyžadujúci primerané vlhko a dostatok slnečného svetla.
HR: pýr a lipnicovité trávy

5.7.8 Očkáň prstovkový – Erebia medusa
- očkáňovité - Satyridae
Obýva vlhké nehnojené až močaristé lúky, okraje lesov a krovín.
HR: rôzne trávy

5.7.9 Súmračník metlicový – Adopaea sylvestris
- súmračníkovité - Hesperidae
Žije na trávnatých, bohato zakvitnutých, presvetlených plochách.
HR: rôzne trávy

5.7.10  Modráčik – Eumedonia eumedon
 - ohniváčikovité - Lycaenidae
Vyžaduje vlhké biotopy lúk, okrajov lesov a potokov.
HR: pakostovité

5.7.11  Ohniváčik – Lycaena tityrus
- ohniváčikovité - Lycaenidae
Na rozdiel od predchádzajúceho druhu je to motýľ stepnej krajiny, suchých lúk.
HR: štiav

5.7.12  Babôčka pávooká – Inachis io
  - babôčkovité - Nymphalidae
Vyskytuje sa na suchých a teplých stanovištiach. Je to jeden z prvých motýľov, ktoré môžeme pozorovať ako prezimujúcu generáciu už v marci. Do roka má dve generácie.
HR: žihľava a chmeľ

5.7.13  Babôčka zubatokrídla – Polygonia c-album
- babôčkovité - Nymphalidae
Vyžaduje presvetlené okrajové biotopy.
HR: vŕba rakyta, žihľava, brest, ovocné kry

5.7.14  Babôčka osiková – Nymphalis antiopa
- babôčkovité - Nymphalidae
Pôvodne lesný druh, najčastejšie ho nájdeme na chodníkoch v teréne.
HR: vŕby a brezy

5.7.15  Hnedáčik skorocelový – Mellicta athalia
    - babôčkovité - Nymphalidae
Je to náš najhojnejší hnedáčik suchých i vlhkých biotopov.
Polyfágne húsenice bylín.

5.7.16  Priadkovec obrúčkavý – Malacosoma neustria
- priadkovcovité - Lasiocampidae
Hnedastý motýľ pôvodne listnatých lesov, ktorý v súčasnosti prechádza do záhrad a stepných, krovinatých biotopov.
HR: duby, divé ružovité rastliny, ovocné stromy
 
DISKUSIA
Lokalita Barín bezprostredne susedí s chráneným územím Lanice, ktoré kedysi tvorili severnú hranicu lužného lesa na Slovensku. Navyše tieto územia kopírujú bývalé koryto rieky Hron a jeho meandre. Priesaky spodných vôd vytvárajú na pomerne malom území rozmanitosť biotopov. Preto sú tieto územia obývané mimoriadnym množstvom živočíšnych druhov. Cenené sú napríklad aj ornitológmi, ktorí tu napočítali vyše 90 druhov vtákov, vrátane vzácnych hniezdičov. I niektoré bezstavovce, ktoré som pozoroval a zaznamenal, nepatria medzi bežne rozšírené druhy a ich výskyt tak podporuje význam tejto lokality v regióne  stredného Slovenska.
Obidve územia, Lanice i Bariny sa krajinne navzájom podporujú. Žiaľ, každý ekologicky zmýšľajúci človek musí veľmi negatívne vnímať fakt, že práve Bariny padnú v priebehu najbližších rokov za obeť stavebnému rozširovaniu mesta Zvolen. Som presvedčený, že bytová výstavba a občianska vybavenosť v takom rozsahu, ako je plánovaná, nenávratne naruší už teraz krehkú ekologickú rovnováhu a niektoré biotopy úplne zaniknú. Nebezpečenstvo hrozí najmä porastom vyžadujúcim dostatok vlahy a tieňa, ktoré poskytujú priestor pre bohato zastúpené mäkkýše. Predpokladaný výrub stromov určite zredukuje populácie vtákov. Je to otázka nevedomosti, nezáujmu, zle nastavených občianskych priorít? Ekologické hnutia sa pomaly stávajú módnou záležitosťou, ale ako vidíme, na úrovni našich miest a obcí sú megalomanské projekty výstavby ešte stále neotrasiteľné.
Zmeniť tento stav vecí je zrejme vážnou úlohou mojej generácie.

ZÁVER
Cieľom tejto práce je hlavne ukázať študentom, že biológia nie je až taká odstrašujúca veda, ako sa na prvý pohľad zdá. Každý si pod ňou predstaví množstvo odborných a latinských názvov, či hodiny učenia o stavbe a funkciách orgánov. Osobne si myslím, že obsahom, aký má táto práca, by sa skvalitnila a spestrila výučba daného predmetu. Na jednej strane by bol predmet pútavejší, na strane druhej by žiaci a študenti získali aspoň základný prehľad o živote v bezprostrednom okolí. Veď študenti a dospelí často nevedia rozpoznať ani najbežnejšie rastliny a živočíchy, čo by taktiež malo patriť k všeobecnému vzdelaniu a rozhľadu. Takáto forma výučby by sa však mala praktizovať hlavne na základných školách, kde však vyučujúci venujú tejto oblasti málo pozornosti, pretože ich značne obmedzujú učebné osnovy. Úplne chýbajú hodiny pobytu a praktického pozorovania v teréne, ktoré jednorazové exkurzie nenahradia. Tým však nechcem úplne degradovať súčasnú výučbu. Aby sme mohli poznávať prírodu v praxi, je dôležité vedieť aj kus teórie. Verím však v zlepšenie situácie v školstve, pretože práve cez poznanie spôsobu života jednotlivých organizmov sa buduje environmentálne cítenie a vzťah k životnému prostrediu, ktorý je hlavne v tejto dobe plnej ekologických katastrof a masívneho vymierania živočíšnych druhov veľmi dôležitý.

Ďalej chcem poukázať na to, že netreba chodiť ďaleko do prírody, aby sme zbadali množstvo zaujímavých živočíchov. Keď si ich prezeráme v atlasoch, často ani netušíme, v akej tesnej blízkosti pri nás žijú. Podobná lokalita ako Bariny sa takisto môže nachádzať pri ktorýchkoľvek iných sídliskách a obytných štvrtiach. A ak predsa len nájdete „druhé Bariny“, budete odmenení prekvapením o pestrosti života na relatívne malej ploche.
Na záver si dovoľme jednoduchú úvahu: Čo ľudské oko nevidelo, človek nemôže poznať. A čo človek nepozná, nemôže ani chrániť.