Choroby lesnej zveri (vírusové choroby)

Prírodné vedy » Biológia

Autor: petka
Typ práce: Referát
Dátum: 10.10.2013
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 863 slov
Počet zobrazení: 5 881
Tlačení: 397
Uložení: 412
Choroby lesnej zveri (vírusové choroby)
 
1.Úvod
Túto tému som si vybral z dôvodu záujmu o biológiu a záujmu pokračovať v štúdiu biológie na vysokej škole. Verím že v projekte sa mi podarí priblížiť vám choroby lesnej zvery, pochopiteľnou  formou aj pre laika.

2. Metodika práce
Pri metodike práce bola dôležitá systematická postupnosť a dodržiavanie krokov počas vzniku práce. Samotnému písaniu mojej práce predchádzala dlhá príprava. Veľkú časť informácii som čerpal z internetových stránok, kde som mal na výber z mnohých serverov a získané poznatky som si spracoval. Pri písaní tejto práce som samozrejme využil aj odbornú literatúru pre univerzitu veterinárneho lekárstva, venujúcu sa chovu a chorobám zvery, ktorá mi sprostredkovala oveľa podrobnejšie a odbornejšie poznatky späté s osobnými názormi autorov. Na bližšie pochopenie chorôb zvierat   som využil odborné poradenstvo vo veterinárnej ambulancií. Týmto sa chcem poďakovať MVDr. Jánovi Ostroluckému za vypožičanie odbornej literatúry a odbornému poradenstvu.

3. Všeobecný prehľad vírusov
Dlho predtým ako mohla byť objavená existencia vírusov, už bolo známe, že okrem parazitov a baktérií musí existovať ďalší infekčný pôvodca nákazy. Bádatelia Loeffler a Frosch v roku 1897 zistili, že tento pôvodca nákazy musí byť menší než baktéria, pretože môže prejsť filtrom neprepúšťajúcim baktérie. Je ultrafiltračný. Pretože sa vírusy nedajú vidieť svetelným mikroskopom, sú ultravizibilné. Nakoniec sa nevydarilo žiadne z rozmnožovaní na živných pôdach, ktoré boli použité na kultiváciu baktérií. Preto sa ich kultivácia považovala za nemožnú. Táto klasická definícia však s narastajúcimi znalosťami o vírusoch vyžadovala zlepšenie, lebo kultivovať sa nedajú napríklad aj baktérie. Vírusy, toto slovo pochádza pravdepodobne zo Sanskritu (India) a pôvodne znamenalo jed, sú v hostiteľskej bunke uložené parazity. Ako dedičný materiál obsahujú buď deoxyribonukleovú kyselinu (DNA) alebo ribonukleovú kyselinu (RNA). Tieto nukleové kyseliny obsahujú stavebný plán pre vírusovú partikulu, ktorá sa označuje ako virión. Tieto nukleové kyseliny predstavujú vlastný „infekčný princíp“ vírusu. Na rozdiel od baktérií nemajú vírusy vlastnú látkovú výmenu. Sami nemôžu vyrábať bielkoviny. Chýbajú im obzvlášť dôležité enzýmy na získavanie energie, ktorými disponuje každá bunka. Ich vnútorná štruktúra sa teda preto značne odlišuje od vnútornej štruktúry bunky. Na vlastné rozmnožovanie potrebujú vírusy organely ich hostiteľskej bunky. Systém syntézy hostiteľskej bunky sa vírusom „preprogramuje“ na produkovanie zložiek vírusu. Zložky vírusu sa nakoniec spoja spolu so svojimi nukleovými kyselinami do kompletného vírusu a sú potom z bunky uvoľnené. Vírusy sa orientujú na špecifických hostiteľov. Možno rozlišovať animálne vírusy, teda vírusy infikujúce zvieratá, a dokonca vírusy infikujúce baktérie. Tieto sa nazývajú fágy.
 
3.1.Stavba vírusov
V jadre vírusu sa nachádza dedičná informácia. Táto je kódovaná jedno- alebo dvojpovrazcovitou kyselinou deoxyribonukleovou (DNA) alebo jedno- alebo dvojpovrazcovitou kyselinou ribonukleovou (RNA). Kyselina nukleová je vo forme vlákna, zriedkavo kruhu alebo v prípade RNA -vírusov v jednotlivých partikulách RNA. Tieto nukleové kyseliny sú obklopené proteínovým obalom. Tento sa nazýva kapsid. Kapsid pozostáva z mnohých rovnakých častí, kapsomér. Kapsoméry pozostávajú z ďalších proteínových častí. Kapsid obsahujúci kyselinu nukleovú sa označuje ako nukleokapsid. Osobitné usporiadanie kapsomér vedie k typickej vonkajšej forme daného vírusu. Môže byť kockovitá (kubická), pozostávať z trojuholníkovitých plôch (ikozaedrická), špirálovitá (helikálna) alebo vláknitá (filamentárna). Pri bakteriofágoch existujú okrem toho komplexné štruktúry s funkčnými časticami. U niektorých vírusov je nukleokapsid v ďalšom obale, v púzdre. Stena púzdra má výbežky z glykoproteínov, ktoré sa nazývajú spiky alebo peploméry. Sú spoluzodpovedné napr. za prichytenie sa na povrchu hostiteľa, a tým za špecifickosť hostiteľa vírusu. Pre rozmnožovanie vírusu v hostiteľskej bunke majú okrem toho význam isté štrukturálne proteíny. Tieto môžu vyvíjať enzymatickú aktivitu. K týmto enzýmom patria o.i. neuraminidáza, reverzná transkriptáza a DNA-polymeráza.
 
3.2.Čeľade vírusov
Podobne ako pri svete rastlín a živočíchov sa ľudia pokúsili klasifikovať vírusy. Primerane technickému vývoju boli pritom použité najrozličnejšie znaky. Dnes zohrávajú úlohu už len fyzikálno-chemické hľadiská. Objavenie vonkajšieho tvaru vírusu röntgenovou štrukturálnou analýzou a dešifrovanie genetického kódu vírusu boli medzníkom vo vývoji. Zhruba možno vírusy rozdeliť na také, u ktorých je nositeľom dedičnej informácie kyselina deoxyribonukleová (DNA) alebo kyselina ribonukleová (RNA).
 
4.Vírusové choroby
4.1. Besnota ( lyssa, rabies )
Besnota je akútne vírusové ochorenie zvierat prenosné aj na človeka. V súčasnosti s výnimkou Austrálie, Antarktídy a niektorých európskych severských štátoch a Veľkej Británie sa vyskytuje na celom svete. (obr. 1)

Pôvodom ochorenia je neurotropný lyssavírus, choroboplodný pre všetky teplokrvné živočíchy, nachádzajúci sa v mozgu , mieche a v slinných žľazách a slinách chorých zvierat. Hlavným rozširovateľom a rezervoárom je líška a ostatné voľne žijúce mäsožravce a netopiere, z domácich zvierat sú to mačky a psy. Podiel líšky na rozšírený tejto nebezpečnej nákazy je dominantný, tvorí až 90 % zo všetkých pozitívnych nálezov u nás.

Z hľadiska chorôb zveri je dôležitejšia podľa epizootologického hľadiska lesná (silvatická) forma ako sídlisková (urbárna) forma. Nákaza sa zväčša prenáša pohryzením (obr. 2), alebo potriesnením odierok slinami chorých zvierat. Vylučovanie vírusu slinami začína skôr, ako sa objavia prvé klinické príznaky ochorenia. Hmyz a kliešte nákazu neprenášajú, pretože rozmnožovanie vírusu je viazané na tkanivo teplokrvných zvierat.

Inkubačná doba je rôzne dlhá, kolíše od 2 do 8 týždňov až 15 mesiacov. Čím je miesto vstupu infekcie bližšie k CNS, tým je inkubačná doba kratšia. Vlastný priebeh ochorenia je krátky 1 – 7 dní, konči letálne. Ochorenie prebieha v 3 štádiách:

1. Prodromálne (melancholické):
trvá 1-2 dni je charakteristické stratou plachosti, nepokojom, poruchami hltania, a silným slinením. Zver sa túla akoby bez cieľa, neuteká pred prirodzenými nepriateľmi. Často prichádza až do blízkosti ľudských príbytkov.

2.Excitačné (zúrivé):
štádium trvá 2-3 dni, vyznačuje sa veľkým nepokojom a záchvatmi
zúrivosti, útočnosťou. Zvieratá často požierajú neprirodzenú potravu (hlina, kamene, výkaly), hryzú do všetkého (aj do vlastného tela), z pysku im vytekajú sliny.

3. Paralytické (konečné):
štádium sa prejavuje celkovými alebo lokálnymi kŕčkami svalov, ktoré postupne prechádza do ochrnutia. Zviera hynie za príznakov udusenia následkom postihnutia dýchacieho centra.
  Choroba môže prebiehať v rabiátnej forme, ktorá je pre túto chorobu typická a vyznačuje sa všetkými 3 štádiami, alebo v tichej forme , pri ktorej 2. excitačné chýba, prípadne je málo výrazné. Tichá forma je zvlášť nebezpečná u zvierat, u ktorých besnota nie je častá  (napr.: raticová zver).

Diagnóza sa stanovuje na základe komplexného vyšetrenia, pričom rozhodujúce je vyšetrenie mozgu. Patologický nález pri pitve (pri podozrení na besnotu sa nevykonáva) je nevýrazný, podozrenie vzbudzuje abnormálny obsah žalúdka. Pri vyšetrení mozgu má diagnostický význam dôkaz Babes – Negriho teliesok, čo sú pre besnotu špecifické cytoplazmatické inklúzie, ale ich neprítomnosť ochorenie nevylučuje. Rozhodujúce pre stanovenie diagnózy je priamy imunofluorescenčný test. V prípade jeho negatívneho výsledku ak došlo k pohryzeniu človeka alebo zvieraťa sa robí aj biologický pokus.
Diagnosticky sa musí vylúčiť encefalitída, psinka a iné choroby kde následkom nadmernej bolesti dochádza k stavom zúrivosti.
Veterinárno – hygienické opatrenia: Hlavný dôraz sa kladie na vakcináciu domácich mäsožravcov, v exponovaných oblastiach aj domácich zvierat na pastve. U divožijúcich mäsožravcov sa overuje plošná perorálna vakcinácia. Zver podozrivú z choroby je nutné neodkladne odstreliť a nechať vyšetriť. Na laboratórne vyšetrenie zasielame u malých zvierat celé kadávery, u veľkých hlavu s prvými dvoma stavcami. Divina je nepožívateľná. Z preventívnych opatrení je mimoriadne dôležité zamerať sa na zníženie populácie líšok, snažiť sa dosiahnuť optimálnu hustotu 1 ks/ 500 ha. Liečenie sa neprevádza.

4.2. Myxomatóza (Myxomatosis cuniculorum)
Myxomatóza je infekčné, zvyčajne akútne prebiehajúce ochorenie divých a domácich králikov. Choroba pochádza z Južnej Ameriky. Umelo bola rozšírená do Austrálie, za účelom radikálneho zníženia  králičej populácie. V Európe do roku 1952 bola neznáma, pokiaľ neboli pri Paríži vypustené umelo infikované domáce králiky. Odkiaľ sa nezadržateľne šírila, na území Slovenska boli zaznamenané prvé prípady v r. 1954. V súčasnosti má sezónny ohniskový výskyt.

Pôvodcom je leporipoxvírus zo skupiny poxvírusov, značne odolný voči vplyvom vonkajšieho prostredia. Nákaza sa prenáša prostredníctvom bodavého hmyzu (muchy, komáre, kliešte, blchy), kontaminovaným krmivom, prenášače môžu byť aj voľne žijúce vtáky, cicavce a aj človek. Auto prechádzajúce zamoreným terénom môže nákazu taktiež rozšíriť. Na priebeh nákazy má vplyv počasie, v tzv. komárich rokov sledujeme znační nárast ochorenia.

Inkubačná doba trvá približne 4-10 dní, kedy sa najskôr objavuje u králikov zápal spojiviek, s hlienovitým výtokom postupne sa meniacim na hnisavý. Na hlave nachádzame lokálne alebo difúzne opuchliny, podobne na chrbte, ušniciach a končatinách. Ku koncu ochorenia sa vytvárajú myxsómy – uzlíky rôznej veľkosti, hlavne na hlave a distálnych častiach končatín. Rozšírenie zmien na hlave spôsobí, že králik hynie za príznakov dusenia a tónických kŕčov. Diagnosticky do úvahy pripadá tularémia, fibromatóza, spirochetóza.

V sporných prípadoch na vyšetrenie zasielame celé kadávery. Choré a z nákazy podozrivé králiky musia byť odstrelené, likvidované spálením, zakopaním s chlórovým vápnom alebo odvezené do kafilérie. Do zamorených revírov sa po dobu 3 rokov nesmú králiky vypúšťať. Liečenie sa neprevádza, domáce  králiky je možné vakcinovať. Mäso z chorých zvierat je nepoživateľné.
 
4.3. SLAK , slintačka a krívačka (Aphthae epizooticae)
SLAK je vysoko infekčné ochorenie vyskytujúce sa prevažne u párnokopytníkov. Patrí medzi veľmi nebezpečné nákazy.
  Pôvodcom je aftavírus ktorý má niekoľko typov. SLAK je rozšírená po celom svete. Okrem domácich prežúvavcov je často nakazená aj srnčia, diviačia, jelenia, danielia a kamzičia zver. K infekcií dochádza alimentárnou cestou, vírus SLAK patrí k najinfekčnejším zo všetkých nákaz. Preto prenášači (hlavne človek) majú pri šírení nákazy väčší význam ako priamy kontakt. Hlavným zdrojom vírusu sú sliny vylučované chorými zvieratami.

Vírus sa lokalizuje na slizniciach a neosrstenej koži. Po inkubačnej dobe 2-7 dní sa v ústnej dutine sa tvoria tzv. primárne afty. Za ďalšie 1-2 dni sekundárne afty na bachorových pilieroch., vemene, korunke, afty v ústnej dutine spôsobujú slinotok, zvieratá prestávajú žrať. Afty na končatinách praskajú, zväčša sa infikujú sekundárnou mikroflórou  a vznikajú vredy. Chôdza zvierat je bolestivá. Po 3 – 4 týždňoch choroba odoznie. Pri zhubnej forme býva postihnutý srdcový sval, končí úhynom. Laboratórne vyšetrenia chorých alebo uhynutých zvierat je bezpodmienečne nutné. Ochrana pred rozšírením SLAK spočíva hlavne v plošnom očkovaní domácich zvierat (Hovädzí dobytok, ovce, ošípané). Nepoživateľné je celé mäso zvieraťa.

4.4. Mor prasiat (Pestis suum)
Mor prasiat patrí medzi veľmi nebezpečné nákazy a môže veľmi citeľne zredukovať stavy diviačej zveri. Voči nákaze sú vnímane domáce ošípané a európska sviňa divá. Ostatné druhy zvierat nie sú vnímané. Choroba je zvlášť nebezpečná pre intenzívne zvernicové chovy s vysokými koncentráciami kde môže zapríčiniť úhyn až  90 % stavu. Pôvodcom ochorenia je pestivírus z čeľade Togaviridae (RNA) voči vonkajším vplyvom dosť odolný. K šírenie nákazy dochádza priamym stykom medzi zverou, alebo nepriamo infikovaným krmivom a vodou.

Inkubačná doba kolíše v závislosti od množstva, vírusu a odolnosti organizmu od 4 – 6 dní výnimočne až 20 dní. Typický priebeh moru je akútny , menej často subakútny alebo chronický. Pri akútnom ochorení, ktoré trvá 1 - 8 dní , telesná teplota sa prudko zvyšuje, zver je malátna, stráca plachosť, je nápadne smädná. Choré kusy nájdeme v blízkosti vodných zdrojov, s príznakmi hnačky.  Pri chronickom priebehu (15 - 25 dní) sú príznaky menej zreteľné, objavujú sa dýchacie ťažkosti, trus obsahuje vlákna fibrínu a vločky krvi. Mor prasiat býva komplikovaný sekundárnymi infekciami.

Patologicko – anatomické zmeny závisia od priebehu ochorenia. Pri akútnom priebehu sú nápadné petechialne krvácaniny na anemických obličkách. Krvácaniny nachádzame aj na močovom mechúry, sliznici žalúdka. Miazgové uzliny sú v okrajových častiach presiaknuté krvou. Pri chronickom priebehu na sliznici hrubého čreva nachádzame butóny, môžu sa vyskytnúť nekrózy na ušiach a na konci chvosta.

Tlmenie moru prasiat u diviačej zveri si vyžaduje úzku spoluprácu poľovníkov a veterinárnej služby. Pri vzniku nákazy je nutné zvýšiť odstrel zveri, najmä podozrivej z nákazy, pričom poľovať hlavne individuálnymi spôsobmi lovu, nakoľko pri hromadných poľovačkách ako je nadhánka, dochádza k rozplašeniu zveri do väčších oblastí. Pravidelne je nutné odstraňovať uhynuté kusy buď hlbokým zakopaním alebo spálením. Liečba sa neprevádza, divina je nepoužiteľná a mäso páchne po moči.
 
6. Záver
V prezentácii som sa vám snažil priblížiť vírusové ochorenia lesnej zveri. Tieto choroby nenapádajú len voľne žijúce živočíchy, ale tiež  živočíchy žijúce v našich blízkostiach, preto treba byť vždy opatrný, nemali by sme pred týmito chorobami zatvárať oči. Ak tak urobíme, nezmiznú, iba sa budú ďalej šíriť. Musíme dbať na prevenciu, to je najúčinnejší spôsob boja proti týmto chorobám.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Prírodné vedy » Biológia

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.019 s.
Zavrieť reklamu