Jedlé a jedovaté huby

Jedlé a jedovaté huby
 
Úvod
Blíži sa leto a iste každý z vás zájde počas neho aspoň na chvíľku do prírody. V nej však číha veľa krásnych vecí, avšak aj veľa nebezpečných vecí. Jednou z takých vecí, ktoré sú síce na prvý pohľad krásne, ale pri neopatrnosti, alebo pri nevedomosti môžu byť nebezpečné, sú huby. Každý človek, ktorý aspoň raz za čas zájde do prírody by mal mať aspoň všeobecný prehľad o týchto rastlinách, aby sa mu nestali osudnými. Preto sa budeme v tomto projekte snažiť priblížiť Vám viacero druhov jedlých a jedovatých húb, ako aj ich porovnanie, možné zámeny a iné zaujímavosti.  

Tiež sa pokúsime v našom projekte viac priblížiť zloženie niektorých známych jedlých a jedovatých húb, konkrétne ich výživné a jedovaté látky. Samozrejme nezabudneme na prevenciu pred otravou a aj na samotnú liečbu otravy. Tento projekt sa budeme snažiť spestriť viacerými peknými fotkami a obrázkami, z ktorých je nie málo vlastnej tvorby.

Všeobecná charakteristika
Huby (Fungi) sú prastaré heterotrofné organizmy. V minulosti sa huby považovali za nezelenú vetvu rastlín, pri porovnávaní viacerých kritérií sa napokon zaradilo do samostatnej ríše Huby (Fungi). Veda o hubách sa nazýva mykológia, veda o vplyve húb na rozvoj kultúry národa sa nazýva etnomykológia. Vedci dosiaľ rozlíšili a opísali viac než 100 000 druhov húb. Ríša húb je však oveľa bohatšia. Predpokladá sa, že zahrňuje približne 250 000 druhov. Veľkú väčšinu z nich tvoria tzv. nižšie huby, ktoré možno pozorovať len pod mikroskopom. Tzv. vyšších húb s mäsitejšími plodnicami, ktoré môžu zaujímať aj praktických hubárov, je na svete okolo 20 000 druhov. Bunka húb sa od rastlinnej však odlišuje iba jedným znakom: bunka huby nikdy neobsahuje plastidy, vyživuje sa teda výlučne ako saprofyt alebo parazit. Zásobnou látkou húb nikdy nie je škrob, ako je to u rastlín, ale glykogén, ktorý je zásobnou látkou živočíšnej bunky. Huby sa rozmnožujú pohlavne, ale častejšie nepohlavne produkciou množstva spór (hlavne plesne). Výtrusy sa vytvárajú priamo na povrchu hubových vláken alebo vo výtrusniciach. Okrem tvorby spór poznáme u kvasiniek aj pučanie, pri ktorom môže z jednej bunky vzniknúť viacnásobným oddeľovaním dcérskych buniek nepravé pseudomycélium. Okrem toho sa huby rozmnožujú často aj vegetatívne, a to útržkami mycélia alebo hýfami, ktoré majú podobnú funkciu, ako napr. plazivé stonky jahody. Huby sa vyživujú heterotrofne, a to buď saprofyticky, paraziticky alebo symbioticky. Saprofytné huby rozkladajú odumreté telá rastlín a živočíchov. Parazitické huby čerpajú organické látky priamo zo živých organizmov. Mnohé huby môžu žiť v symbióze. Môže sa pritom jednať o ektosymbiózu (len na povrchu), alebo endosymbiózu (do buniek symbionta). Príkladom ektosymbiózy je mykoríza. Takto sa vyživuje hlavne veľa vyšších húb. Špeciálnym typom symbiózy je lichenizmus, pri ktorom vzniká nový organizmus - lišajník. Lichenizmus je pritom taká úzko špecializovaná forma symbiózy, že druhy, ktoré sa jej zúčastňujú, by už nevedeli prežiť samostatne. Hubárstvo je najrozšírenejšou záľubou dospelých. Na Slovensku sa mu sústavnejšie alebo aspoň príležitostne venuje približne každý desiaty človek.

Hríb dubový (Boletus reticulatus) tiež ľudovo dubák je najznámejšia jedlá huba Slovenska. Má bledohnedý zamatový mäsitý klobúk s priemerom až 18 cm. Póry má biele, neskôr žltozelenkavé. Vyskytuje sa od mája do novembra, najmä v dubových lesoch. Dubák je výborná jedlá huba, vhodná nielen na sušenie, ale aj na rozličnú kuchynskú úpravu.
 
Synonymá
-  Boletus aestivalis (Paul.) Fr. 1838;
-  Boletus reticulatus (Boud.);
-  Boletus edulis subsp. reticulatus (Boud.) Konrad & Maubl. 1926;
-  Boletus edulis var. reticulatus (Schaeff.) Bat.;
-  Boletus quercicola (Vassilkov) Singer 1978;
-  Boletus edulis f. reticulatus (Boud.) Vassilkov 1966;
-  Tubiporus aestivalis (Paulet) 1793
 
Vzhľad
KLOBÚK/PLODNICA:
Klobúk má 60-300 mm v priemere, najprv je polguľovitý, potom polguľovite klenutý, v dospelosti plocho rozprestretý, farby bledo špinavohnedej, sivoplavej až kožovohnedej, matný, jemne zamatový až plstnatý, a to pomerne dosť trvalo. Na rozdiel od hríba smrekového býva zvyčajne bledšie sfarbený, v starobe za suchého počasia je často políčkovite rozpukaný.

LUPENE/RÚRKY/GLÉBA:
Rúrky sú 10-35 mm dlhé, pri hlúbiku vykrojené, v mladosti biele, čoskoro však žltozelené. Póry sú drobné, okrúhle, rovnako sfarbené ako rúrky; otlačením nemenia farbu.

HLÚBIK:
Hlúbik je 100-250 mm dlhý a 20-70 mm hrubý, najprv bruchatý až súdkovitý, v dospelosti valcovitý, celý alebo minimálne do polovice ozdobený výraznou sieťkou, ktorá býva najprv krémová a postupom času hnedne. Táto sieťka nie je nikdy tmavšia ako základná farba hlúbika, ktorý je už v mladosti hnedastý, potom škoricovohnedý alebo kožovohnedý, raz v bledšom, inokedy v tmavšom odtieni, ale vždy tmavší ako hlúbik hríba smrekového alebo brezového. Na báze býva belavý.

DUŽINA:
Dužina je v celej plodnici biela, v starobe belavá, nad rúrkami niekedy žltkastá, pod pokožkou klobúka bledohnedá. Je mäkšia ako dužina hríba smrekového a často ju napadajú larvy hmyzu. Má lahodnú chuť a veľmi príjemnú hubovú vôňu. Hríb dubový vonia intenzívnejšie ako Hríb smrekový.
VÝTRUSNÝ PRACH:
Výtrusný prach je olivovohnedý alebo olivový.
 
Výskyt
Hríb dubový rastie dosť hojne v dubovo-hrabových hájoch, kyslých dúbravách, listnatých lesoch, hájoch na rybničných hrádzach, najmä pod dubmi, bukmi a lipami. Menej pod ihličnatými stromami. Uprednostňuje južnejšie svahy v dubových lesoch s karbonizovanou pôdou. Plodnice sa objavujú od mája do júna a potom od konca augusta do októbra. Najčastejšie tvorí mykorízu s dubom a bukom. Je rozšírený v Európe, v severnej Afrike a v Severnej Amerike. U nás je v teplých oblastiach všade dosť hojný.
Význam
Je to jeden z najchutnejších druhov hríbovitých húb. Možno ho upotrebiť rovnako ako hríb smrekový. Je veľmi chutný, všestranne použiteľný v kuchyni. Najlepšie je použiteľný na vyprážanie a sušenie. Nevýhodou je jeho značné červivenie.

ĽUDOVÉ NÁZVY:
dubák

POZNÁMKA:
Je blízky príbuzný s inými druhmi hríbov, ktoré majú bielu dužinu nemeniacu po rozkrojení farbu. Od hríba smrekového sa líši za vlhka menej slizkým povrchom klobúka a bielou sieťkou v hornej časti hlúbika. Hríb sosonový má zasa tmavší, hrboľatý klobúk a hrubú hnedú sieťku, ktorá siaha až dolu. Pozor na zámenu s nejedlým a horkým podhríbom žlčovým, ktorý sa hríbu dubovému niekedy na nerozoznanie podobá. Jedna jediná plodnica dokáže znehodnotiť celý hubový pokrm.
 
Niektorí mykológovia považujú Hríb dubový za variantu Hríbu smrekového, ale v súčasnosti sa na neho pozeráme ako na samostatný druh, aj keď je mu blízko príbuzný. Takzvané 'biele hríby' sú najvhodnejšie na sušenie, pretože až vtedy získajú tú pravú a nenahraditeľnú hubovú vôňu. Napriek tomu že je to jedlá huba, tak obsahuje v malom množstve jed, ktorý ale nieje nebezpečný pre človeka. Je to jed α-amanitín
+- 90% voda
draslík, fosfor, síru
vitamíny: B1, B2, B6, steroly (vit. Skup. D)
v plodniciach je polysacharid – glykogén a nie je tam rastlinný škrob
mnohé obsahujú cukry (kozák brezový, dubák) – nazýva sa hubový cukor
tuky – rôzny obsah – od 1 do 6%, obsah tuku sa zvyšuje s vekom huby
org. kyseliny: mravčia, palmitová a iné
vysoký obsah bielkovín a vysoká energetická hodnota

Pridám ešte jednu pranostiku: „Ak sú v máji hríby červivé, bude suché leto.“

Výborná jedlá huba
V. - XI.
 
KLOBÚK/PLODNICA:
Klobúk má 10-70 mm v priemere, za mladi je mierne klenutý, potom plochý a napokon lievikovite prehĺbený s laločnato zvlneným okrajom. Najprv býva žĺtkovožltý, neskôr blednúci, holý, matný.
 
LUPENE/RÚRKY/GLÉBA:
Lupene sú v podobe hrubých, vidlicovite rozdelených, až 3 mm vysokých žiliek, ktoré sú pospájané priečnymi žilkami (anastomózami). Žilky sú žĺtkovožlté a zbiehajú hlboko na hlúbik.
 
HLÚBIK:
Hlúbik je 30-60 mm vysoký a 8-25 mm hrubý, rovnako sfarbený ako žilky pod klobúkom (žltý), valcovitý, smerom k báze sa zužuje a smerom ku klobúku sa rozširuje tak, že prechádza pomaly do klobúka.
 
DUŽINA:
Dužina je bledožltá, pevne mäsitá, vôňu a chuť má príjemne korenistú.
 
 
VÝTRUSNÝ PRACH:
Výtrusný prach je bledo okrovožltý.
 
VÝSKYT A ROZŠÍRENIE:
Kuriatko jedlé rastie od mája do novembra v ihličnatých aj v listnatých lesoch v machu alebo medzi lístím, zvyčajne vo veľkých húfoch. Vyskytuje sa v celom miernom pásme severnej pologule, v severnej Afrike a v Austrálii.
 
PRAKTICKÝ VÝZNAM:
Je to veľmi chutná huba a na celom svete si ju veľmi cenia. V západnej Európe ju viac vyhľadávajú ako napr. hríb smrekový. Má príjemnú korenistú chuť a dajú sa z nej pripravovať jedlá na rôzne spôsoby. Celkom mladé plodnice v sladkokyslom alebo octovom náleve sú výbornou lahôdkou ako šalát. Dužina kuriatka jedlého má veľmi tuhú konzistenciu, a preto je jednou z najťažšie stráviteľných húb. Jednako však je to veľmi významná huba, lebo rastie vo veľkých množstvách a hmyz ju takmer vôbec neznehodnocuje.
 
POZNÁMKA:
Kuriatku jedlému sa veľmi podobá kuriatko bledé - Cantharellus pallens Pilát. Od predošlého sa líši mäsitejšími plodnicami a bledým, takmer bielym klobúkom. Inak žilky pod klobúkom sú rovnako žĺtkovožlté ako na kuriatku jedlom. Kuriatko bledé rastie najčastejšie v listnatých lesoch.
 
ĽUDOVÉ NÁZVY:
kuriatka, kurence, kurčatka, kuriačky, kuríčky, kuročky, kurky, kuriaše, kuriače, kohútky, lišky, lišočky, lišovky, kozačky, herhubky, hrajhubky, hajdahubky, hubky, červené hubky, tanečnice
 
Muchotrávka zelená
Muchotrávka zelená (Amanita phalloides) sa považuje za najjedovatejšiu a najnebezpečnejšiu hubu Európy a Severnej Ameriky. Nielenže je prudko jedovatá, ale naviac sa prvé príznaky otravy objavujú až v okamihu, keď je jed vstrebaný v organizme a sú už ťažko zasiahnuté dôležité orgány (najmä pečeň). Amatérski hubári si ju často pletú so šampiňónmi a inými druhmi jedlých húb.
Synonymá

- Agaricus phalloides Vaillant ex Fries 1821
- Amanita viridis Persoon, 1797 – muchotrávka zelená
- Amanitina phalloides (Vaillant ex Fries, 1821) E.-J. Gilbert, 1941
- Fungus phalloides Vaillant

Poddruhy

- Amanita phalloides var. alba (Vittadini) E.-J. Gilbert
- Amanita phalloides var. umbrina (Ferry) Maire

Vzhľad
KLOBÚK/PLODNICA:
Plodnica je v začiatočnom vývinovom štádiu celá obalená v bielej plachtičke, ktorá sa rastom roztrháva a zostáva ako biela voľná pošva na báze hlúbika. Klobúk má 60-150 mm v priemere. Najprv je takmer zvoncovite klenutý, potom plocho klenutý a často aj celkom plochý. Býva zelenožltý, olivovo sivozelený, olivovozelený, sivobelavý, v strede tmavší, pri okraji bledší, hodvábne lesklý, za vlhkého počasia lepkavý, za sucha lesklý, hladký, holý, bez bradaviek a zriedkavo s útržkovitým zvyškom plachtičky.

LUPENE/RÚRKY/GLÉBA:
Lupene sú 8-12 mm široké, husté, pri hlúbiku zaoblené, biele.

HLÚBIK:
Hlúbik je 50-150 mm dlhý a 10-20 mm hrubý, takmer valcovitý, hore trochu stenčený, na báze zhrubnutý v podobe guľovitej mäkkej hľuzy, ktorá je obalená v bielej polovoľnej pošve (niekedy nazývanej aj kalich smrti). Je zvyčajne biely, žltozelenkavý alebo sivastý. Za suchého počasia sa často rozpukáva tenká povrchová vrstva na šupinky, cez ktoré presvitá biela dužina. Najprv je plný, potom vatovite vypchatý a napokon rúrkovite dutý. V hornej tretine má tenký ovisnutý biely prsteň.
 
Rez vajíčkom muchotrávky zelenej a muchotrávky cisárskej.

DUŽINA:
Dužina je biela, pod pokožkou klobúka slabo žltohnedastá. Za mladi býva takmer bez vône, v dospelosti páchne ako surové staré zemiaky.
VÝTRUSNÝ PRACH:
Výtrusný prach je biely. Výtrusy sú mierne elipsovité s rozmermi 8–10×7–8 μm.
Výskyt
Muchotrávka zelená preferuje najmä teplejšie oblasti mierneho pásma. Na severnej pologuli rastie predovšetkým v listnatých lesoch od júla do jesene. Doprevádza predovšetkým duby, ale taktiež hraby a buky. Vzácnejšie sa dá nájsť aj v borovicových lesoch. V najsevernejších oblastiach Slovenska sa nevyskytuje.
 
Varovanie pred muchotrávkou zelenou pri hlavnom meste Austrálie, Canberre.
 
Rozšírenie
Oblasť prirodzeného výskytu zahŕňa celý mierny pás Európy a Ázie. Dovlečená však bola (so sadenicami stromčekov) aj do Severnej Ameriky a Austrálie. V Severnej Amerike bola zistený výskyt v oblasti San Francisca na západnom pobreží Spojených štátov amerických a na východnom pobreží v okolí New Yorku a Newarku. Podobne bol nahlásený aj výskyt v Austrálii v okolí Canberry a Melbourne.
 
Praktický význam
V miernom pásme severnej pologule je to najjedovatejšia huba, ktorá spôsobuje smrteľné otravy. U nás si každý rok vyžiada zbytočne niekoľko ľudských životov. Často sa môže priplichtiť do košíka ako očakávaná pečiarka, plávka (či dokonca bedľa). Na to, aby uskutočnila svoje smrtiace dielo, jej skutočne netreba veľa. Stačí jeden klobúk medzi množstvom iných druhov v košíku. Takéto náhodné typy otráv sa nevyhýbajú, žiaľ, ani deťom, naopak, rodičia či starí rodičia sa často vzdajú svojich porcií v prospech svojich ratolestí. Hoci je muchotrávka zelená čo do sfarbenia klobúka veľmi variabilná, pri troche pozornosti možno sa ju naučiť dokonale poznať. Má svoje vonkajšie znaky, podľa ktorých ju možno celkom bezpečne identifikovať: farba klobúka je zelená (ale môže byť aj hnedastá až čisto biela), má vždy biele lupene, na hlúbiku má prsteň, ktorý však niekedy môže byť odpadnutý a na báze hlúbika je veľká a výrazná pošva nazývaná aj 'čaša smrti' (pozor, môže byť ukrytá v tráve).  Bez dokonalej znalosti tejto huby by sa nemali hubári ani vydávať do lesa. Už deti v škole by sa ju mali naučiť poznávať a rozlišovať od iných podobných húb, s ktorými si ju neskúsení návštevníci lesa zvyčajne mýlia.
Preto pozor! Huby ktoré celkom bezpečne nepoznáme, nezbierajme na jedenie!

Jedovatosť a otravy
Celá plodnica obsahuje zmes peptidických jedov, ktoré sa delia na dve hlavné skupiny :
- falotoxíny
- amatoxíny

Falotoxíny
- faloidín (phalloidin)
- faloín (phalloin)
- falicidín (phallicidin)
- falisín (phallisin)

Amatoxíny
- α-amanitín
- amanín
- β-amanitín
- amanullín
- γ-amanitín

Sto gramov surovej muchotrávky zelenej obsahuje priemerne 10 mg faloidínu, 8 mg α-amanitínu a 5 mg β-amanitínu. Ukazuje sa, že z hľadiska toxikologického sú významnejšie amatoxíny, vzhľadom k tomu, že falotoxíny sa buď odbúrajú v tráviacom trakte pôsobením žalúdočnej kyseliny alebo sa vôbec nevstrebú do krvi. K smrteľnej otrave zdravého dospelého človeka s hmotnosťou okolo 60 kg stačí zhruba 1/2 mg amanitínu, pričom jedna plodnica obsahuje v priemere 3 až 4 miligramy (niektorá literatúra uvádza aj podstatne nižšie dávky). Otrava je smrteľná v 50 % prípadoch. Najnebezpečnejší toxín je amanitín, ktorý zabraňuje syntéze bielkovín a vedie k deštrukcii pečeňových buniek. Smrť nastáva v dôsledku „otravy mozgu“ vlastnými splodinami metabolizmu následkom prudkého zlyhania pečene.
Toxíny muchotrávky zelenej môžu dokonca poškodiť aj plod tehotnej ženy. Vylučujú sa do materského mlieka, prestupujú placentárnou bariérou, takže môžu usmrtiť plod.

Pri otravách hubami sú najväčšmi ohrozené deti. Ak dieťa zje rovnakú dávku húb ako dospelý človek s dvojnásobnou hmotnosťou, znamená to preň dvakrát vyššiu záťaž toxínmi. Jedlá z húb by sa zásadne nemali podávať deťom vo veku do 10 rokov. Okrem muchotrávky zelenej rovnakým mechanizmom prebiehajú otravy aj po požití muchotrávky bielej, muchotrávky končistej, niektorých druhov kapucňoviek a bedličky jedovatej.
Otrava prebieha v štyroch štádiách:

1.  štádium - do šiestich až osemnástich hodín od požitia húb nie sú prítomné žiadne príznaky.
2.  štádium - po uplynutí bezpríznakového štádia postihnutý začne mať ťažkosti vyplývajúce z poškodenia sliznice tráviaceho traktu. Prítomné bývajú kŕčovité bolesti brucha, únava, nauzea (pocit na vracanie), vracanie, závraty, bolesti hlavy, prudké hnačky a pocit chladu až mrazenia. Výsledkom môže byť dehydratácia (najmä u detí), porucha vnútorného prostredia a šok. Toto býva najmä u detí bezprostrednou príčinou smrti.
3.  štádium - štádium klinického zlepšenia je prítomný po ústupe prejavov postihnutia tráviacej sústavy. Býva to zväčša tretí deň po požití húb. Aj keď postihnutá osoba sa cíti lepšie, v skutočnosti dochádza ku postupnému poškodeniu pečene a obličiek.
4.  štádium - v dôsledku poškodenia pečene a obličiek nastáva rapídne zhoršenie stavu. Prítomné sú bolesti pod pravým rebrovým oblúkom, krvácanie, žltačka, zlyhávanie pečene, prípadne obličiek, poruchy vedomia, zlyhávanie dýchacieho a srdcovo-cievneho systému. Taktiež nastáva pokles tlaku, rozšírenie očných zreníc. Smrť nastáva v takýchto prípadoch obvykle na 4. až 12. deň otravy.

Liečba
Úspešnosť liečby a šance postihnutého na prežitie je závislá od množstva požitej muchotrávky a včasnosti lekárskeho zásahu. Vyvrátenie žalúdočného obsahu môže niekedy viesť k záchrane života, ak sa omyl odhalí včas. Nutný je okamžitý prevoz do nemocnice a opakovaný výplach tráviacej trubice, aby sa maximalizovalo obmedzenie vstrebania toxínov, podáva sa aktívne uhlie a obrovské dávky penicilínu G (cca milión jednotiek na kg telesnej hmotnosti), ktorý vytláča amanitín z väzby na sérový albumín a lieky chrániace pečeň (obvykle sylamarín v dávke 20 g na kg telesnej hmotnosti na deň, spravidla v 4 samostatných infúziách). Pri skorom zachytení otravy je možné odstrániť toxíny z krvi a existuje šanca na plné vyliečenie. Pokiaľ však dôjde k plnému rozvinutiu ťažkej otravy, končí pacient vo väčšine prípadov minimálne s ťažkými doživotnými následkami, ako je trvalé poškodenie pečene alebo obličiek. Liečba otravy muchotrávkou zelenou je veľmi nákladná, vyjde aj na 250-tisíc korún.

Najčastejšie zámeny
Mladá a stará plodnica muchotrávky zelenej. Od číroviek a plávok sa odlišuje tým, že majú prsteň a pošvu. Od pečiarok ich rozoznáme vďaka bielym lupeňom. Najčastejšie sú teda zámeny s týmito hubami:
- dospelé huby: pečiarka, plávka, bedľa, čírovka
- mladé plodnice: prášnica, fúkavec

Prisťahovalci či návštevníci z Ázie si môžu spliesť muchotrávku zelenú s ázijským druhom Volvariella volvacea, ktorý sa jej veľmi podobá (v raných štádiách sa môžu dopustiť zámeny aj skúsení odborníci). Tieto zámeny sú údajne najčastejšou príčinou smrteľných otráv hubami v Spojených štátoch amerických. Je ale potrebné poznamenať, že Volvariella volvacea v Európe ani Severnej Amerike voľne nerastie.

V juhoeurópskych krajinách môže dôjsť k zámene vajíčok muchotrávky zelenej s vajíčkami vysoko cenenej muchotrávky cisárskej, (Amanita caesarea). Tá sa veľmi vzácne vyskytuje aj na Slovensku v teplých oblastiach Južného Slovenska a Košickej kotline, je však prísne chránená. Pokuta za jedinú plodnicu sa pohybuje okolo 1 500 Sk.

Otravy slávnych
- jedlom pravdepodobne pripraveným z muchotrávky zelenej mohol byť zámerne otrávený rímsky cisár Claudius
- na následky otravy muchotrávkou zelenou zomrel pápež Klement VII.
- otrava muchotrávkou zelenou postihla celú rodinu väzneného Jana Zahradníčka, dve jeho dcéry na ňu zomreli
 
MUCHOTRÁVKA ČERVENÁ

KLOBÚK/PLODNICA:
Klobúk má 100-200 mm v priemere, najprv je takmer guľovitý, potom klenuto polguľovitý a napokon plocho rozprestretý až celkom plochý. V dospelosti býva na okraji ryhovaný, s pokožkou šarlátovočervenou alebo červenopomarančovou, zriedkavo aj pomarančovožltou, pokrytou belavými alebo žltkastými bradavkami. Bradavky po daždi miznú a potom býva klobúk hladký, za vlhkého počasia slizký, za sucha lesklý.
 
LUPENE/RÚRKY/GLÉBA:
Lupene sú 6-12 mm široké, bruchaté, husté, biele, krémové alebo krémovožltkasté, pri hlúbiku takmer voľné.
 
HLÚBIK:
Hlúbik je 80-220 mm dlhý a 10-35 mm hrubý, valcovitý, hore užší, dolu širší, zakončený zdurenou guľovitou alebo mierne zahrotenou hľuzou, ozdobenou niekoľkými sústrednými pásmi bradaviek, ktoré sú zvyškom plachtičky. Je biely, zriedkavo slabo žltkastý, jemne vločkatý alebo od rozpukanej pokožky hlúbika silne šupinatý. Najprv býva plný, neskôr rúrkovite dutý. V hornej tretine má veľký mohutný biely alebo žltkastý prsteň.
DUŽINA:
Dužina je celá biela, iba pod pokožkou klobúka je asi v hrúbke 1 mm zlatožltá. Vôňu má nevýraznú, chuť sladkastú.
 
VÝTRUSNÝ PRACH:
Výtrusný prach je biely.
 
VÝSKYT A ROZŠÍRENIE:
Výskyt a rozšírenie. Muchotrávka červená rastie od augusta do novembra v ihličnatých aj v listnatých lesoch, a to dosť hojne. Muchotrávka červená rastie v symbióze s niektorými stromami -brezou, borovicou, smrekom a dubom. Je rozšírená v celom miernom pásme severnej pologule, ale i v severnej Afrike a v Austrálii. Je to najkrajšia huba našich lesov a pozná ju takmer každé dieťa, keďže sa často objavuje aj v rozprávkových knižkách ako dekoratívny prvok v ilustráciách lesných zátiší. Škoda len, že smrteľne jedovatá muchotrávka zelená - Amanita phalloides nemá takú širokú popularitu. To, že je muchotrávka červená jedovatá, vie každý hubár. Jej jedovatosť sa často aj preceňuje, čo však nie je na škodu. V skutočnosti je však oveľa menej nebezpečná, ako niektoré iné jedovaté muchotrávky alebo iné jedovaté lupeňovité huby.

Poznámka. Okrem muchotrávky červenej rastie u nás zriedkavo aj jej príbuzná muchotrávka kráľovská Amanita regalis. Všetky vonkajšie znaky má rovnaké ako muchotrávka červená, líši sa od nej iba tmavohnedou farbou klobúka a okrovožltkastými bradavkami na klobúku. Rastie v smrekových lesoch, najčastejšie vo vyšších polohách. Má podobné jedovaté účinky ako muchotrávka červená. Hlavnou jedovatou látkou je tzv. mykoatropín obsah muskarínu  je pomerne malý. Mykoatropínová otrava sa prejaví do dvoch hodín a spôsobuje poruchy vedomia, vplýva na centrálny nervový systém a vyvoláva halucinácie. Otrava často prebieha ako opojenie alkoholom, ale pretože táto muchotrávka obsahuje ďalšie, doteraz neznáme látky, narušujúce zdravie a vo vzácnych prípadoch vedúce až k smrteľnej otrave, je nutné pred požívaním a ochutnávaním varovať. V minulosti vraj severoamerickí indiáni používali odvar z muchotrávky červenej ako látku zvyšujúcu agresivitu pred bojom.

hlavná jedovatá látka: mykoatropín
ďalšie látky: muskarín, amanitín, butofenín, kyselina iboténová, muscimol
príznaky otravy: zvýšené slinenie a slzenie, nepokoj, halucinácie, poruchy koordinácie pohybov, svalové kŕče, nevoľnosť, zvracanie
prvé príznaky sa objavia do 30 minút, niekedy aj skôr
postihuje pečeň a obličky
liečba: výplach žalúdka, penicilín, atropín, živočíšne uhlie

Možnosť zámeny je celkom vylúčená, pretože ide o hubu všeobecne známu. Muchotrávka získala meno preto, že sa v minulosti na niektorých miestach používala na hubenie múch. Odrezaný klobúk sa položil na tanier a na červeno sfarbenú stranu sa posypal cukrom. Muchy olizovali sladkú šťavu a uhynuli. Pre človeka je síce jedovatá, ale iba zriedka dochádza k ťažším otravám.

Účinky tejto huby sú predovšetkým halucinogénne. Samozrejme, množstvo musí byť primerané. Ak sa jej užije málo, tak sa nič nemusí stať, ale ak veľa, tak nastáva otrava s následkom poškodenia životne dôležitých orgánov (pečene) s následkom smrti. Muchotrávka obsahuje viacero látok: amanitín, muskarín, butofenín. Psychoaktívne účinky sa pripisujú kyseline iboténovej a muscimolu. Účinok nastáva po 15 až 20 minútach a trvá hodiny. Začína sa spánkom. Človek zaspí asi na 2 hodiny, ale jeho spánok bude zvláštny. Nedá sa z neho prebudiť, hoci je možné vnímať okolité zvuky. Objavujú sa farebné bezobsažné sny a vidiny. U niekoho sa účinok prejaví pocitom povznesenia trvajúcim 3 až 4 hodiny po precitnutí zo spánku. Počas tejto fázy má človek pocit výnimočných fyzických schopností a výkonov so snahou ich aj predvádzať. Muskarín spôsobuje kŕče a potenie, pričom kŕče bývajú často príčinou smrti.

Much. červená vyvolá 30 minút po požití zvýšené slzenie a slinenie, pocit tepla, opitosti, búchanie srdca, nepokoj, poruchy koordinácie pohybov, dezorientáciu, halucinácie, prudké zmeny nálady, svalové zášklby, kŕče s pozvoľným prechodom do kómy. Liečba je založená na výplachu žalúdka a podávaní aktívneho uhlia. Väčšinou sa stav upraví bez následkov.
Muchotrávka červená (Amanita muscaria) síce nie je smrteľne jedovatá, ale je prudko jedovatá a jej konzumácia spôsobuje zvracanie, nevoľnosť a hnačky, u citlivejších a slabších ľudí môžu byť problémy aj vážnejšie. Dlhodobejšia konzumácia môže vážne porušiť pečeň a obličky. Nevoľnosť, zvracanie hnačky, studený pot triaška a v niektorých prípadoch aj halucinácie, alebo stavy agresie podobné ako po požití alkoholu.
 
KOZÁK BREZOVÝ
KLOBÚK/PLODNICA:
Klobúk má 50-150 mm v priemere, najprv je polguľovitý, neskôr zvoncovitý a napokon vankúšovitý. Farby je sivohnedej až čiernohnedej, hladký alebo niekedy aj trochu vráskavý, s tupým okrajom. Pokožka je trochu plstnatá (pod lupou), v dospelosti za vlhkého počasia býva slizká; za mladi sa nedá zlúpať, v dospelosti iba v útržkoch.
 
LUPENE/RÚRKY/GLÉBA:
Rúrky sú 10-25 mm dlhé, pri hlúbiku hlboko vykrojené. Najprv sú belavé, potom špinavokrémové až bledosivé; na reze nemenia farbu. Póry sú drobné, okrúhle, rovnako sfarbené ako rúrky, najprv belavé, potom sivasté; otlačením nemenia farbu.
 
HLÚBIK:
Hlúbik je 80-170 mm dlhý a 10-35 mm hrubý, valcovitý, hore stenčený, dolu hrubší. Je belavo sivastý, pokrytý odstávajúcimi vláknitými šupinkami, ktoré sú sivé alebo sivočernasté; hore býva často pozdĺžne pásikavý.
 
DUŽINA:
Dužina je biela, potom belavosivá, na reze dakedy veľmi zriedkavo ružovie (vo vrchole hlúbika); na vzduchu nemení farbu. Konzistencia je najprv dosť pevná, neskôr v klobúku mäkko špongiovitá, v hlúbiku vláknitá a v báze až drevnatá. Chuť má príjemnú, vonia slabo hubovo.
 
VÝTRUSNÝ PRACH:
Výtrusný prach je hnedý.
 
VÝSKYT A ROZŠÍRENIE:
Kozák brezový rastie od júla do konca novembra najčastejšie pod brezou bielou a plstnatou. Je to u nás jeden z najrozšírenejších kozákov. Vyskytuje sa v celom miernom pásme severnej pologule.
 
PRAKTICKÝ VÝZNAM:
Je to výborná jedlá huba, najmä kým sú plodnice ešte mladé. Dá sa pripravovať na rozličné spôsoby a je veľmi dobrá ako príloha k rôznym mäsám.
 
RÝDZIK PRAVÝ
 
KLOBÚK/PLODNICA:
Klobúk má 50-150 mm v priemere, najprv je klenutý s podvinutým okrajom, neskôr plochý, v strede vtlačený až lievikovitý, s okrajom ostrým a poprehýbaným. Býva hladký, za mladi jemne plstnatý, v dospelosti holý, tehlovooranžový, so zelenkastým odtieňom a s tmavšími sústrednými kruhmi; často je medenkovozeleno škvrnitý alebo celý sivozelenkastý.
 
LUPENE/RÚRKY/GLÉBA:
Lupene sú červenooranžové, otlačením zelenejúce, dosť husté a široké, krehké, lámavé, zbiehajúce na hlúbik.
 
HLÚBIK:
Hlúbik je 30-70 mm dlhý a 10-25 mm hrubý, valcovitý, za mladi vnútri pórovitý, neskôr dutý, krehký, červenooranžový, zelenkasto škvrnitý.
 
DUŽINA:
Dužina je belavá, na vzduchu sa sfarbuje od mlieka, ktoré vylučuje, najprv na oranžovo a neskôr dostáva zelenkastý odtieň. Vôňu má veľmi príjemnú a chuť ostro korenistú, pikantnú.
VÝTRUSNÝ PRACH:
Výtrusný prach je smotanovokrémový s ružovkastým odtieňom.
 
VÝSKYT A ROZŠÍRENIE:
Rýdzik pravý rastie od augusta do novembra v ihličnatých lesoch, najmä pod mladými smrekmi. Je rozšírený v celom miernom pásme severnej pologule.
 
PRAKTICKÝ VÝZNAM:
Je to výborná jedlá huba, vhodná najmä na nakladanie do octu, lebo má jemne korenistú chuť a je chrumkavá. Aj jedlá pripravené z čerstvých plodníc sú chutné. Na sušenie nie je vhodná, keďže sušením stráca svoju cennú chuť a vôňu.

Záver
Na záver len niekoľko rád. Pokiaľ si nieste istý vašimi vedomosťami o hubách a schopnosťou ich rozoznávať, noste radšej do lesa zo sebou atlas húb. Môže vám to v niektorých prípadoch aj zachrániť život. Netrhajte a neničte zbytočne žiadne huby, či už jedlé, alebo jedovaté. Majú svoje miesto v lese, takže pokiaľ si ich nechcete zobrať, nechajte ich rásť ďalej. Ďalej sa odporúča nedotýkať sa húb, ktoré nepoznáte, pretože môžu byť jedovaté a po kontakte s pokožkou, očami, alebo podobne môžu spôsobiť nemalé problémy. Zvyšok sme myslím dostatočne zhrnuli v projekte.