Alchýmia
- je protovedecká a filozofická disciplína, ktorá kombinuje prvky chémie, metalurgie, fyziky, medicíny.astrológie,
simiotiky,mystiky a umenia. Alchýmiu praktizovali v starovekom Egypte, Indii, Číne, starovekom Grécku, Ríme, islamskej ríši a nakoniec v
Európe do konca 19. storočia v sieti škôla filozofických systémov starých aspoň 2500 rokov.
Vychádza z náuky o
pribuznosti, skúma prirodzenosť látok a zameriava sa na proces zdokonaľovania prírody, skúma prirodzenosť tiel a ich meniacu sa silu.
Snahy alchymistov sa označujú ako Veľké dielo. Predstava rastu poukazuje na fakt, že človek nemôže urobiť strom, ale môže sapodielať na
jeho pestovaní. Alchymisti nepouživali vedeckú metodu. Všetky ich „ poznatky“ neskôr materialistická veda označila za banále, obmedzené,
nesprávne alebo aspoň nezmyselné. Napriek tomu bola alchýmia jedna z hlavných predchodcov moderných vied a starým alchymistom vďačíme za
objavenie mnohých látok a procesov, ktoé sú dnes dôležité pre modernú chémiu a kovosracjúci priemysel. Dnes je alchýmia zaujimavá pre
historikov vedy a filozofie, pre svoj mystický, ezoterický a umelecký aspekt.
Alchymisti boli všeobecne znímaní ako
podvodníci, blázni a šarlatáni, ktorí sa snažili zmeniť olovo na zlato, že vesmír sa skladá zo štyroch základných prvkov- zeme, vetra,
ohňa a vody. Trávili väčšinu svojho času vytvarním zázračných liekjov, jedov a magických elixírov. Napriek tažkostiam a mnohým zlým
výkladom, alchymisti zaznamenali veľký pokrok v porozumeni prirodzeného sveta. Ďakujem im za objavenie dôležitých látok a chcemických
procesom, ktoré vydláždili cestu pre modernú chémiu a nesú stále hlavnú oporu pre dnešnú chémiu a telalurgické procesy.
Napriek tomu, nemožno zabudnúť na hlavný dôvod, prečo sa alchymisti stáročia tešili takej obľube a podpore. Nabol to mysticizmus a
filozofické premýšlanie, ale ich svetské príspevky pre dobový „chemický“ priemysel testovania a rafinácie rudy, spracovania kovov, tvorba
atramentu, farieb, kozmetiky, pokrok pri vyrobe keramiky a v sklenárstve, výťažkov z rastlín, nápojje a podobne. Na začiatku 18. storčia bola
alchýmia bola alchýmia považovaná za serioznu vedu. Issav Newton starávil podstatne väčšiu časť svoj života skúmaní a opisovaní
alchýmie než venovaní sa optike alebo fyzike. Iní vynikajúci alchymisti západneho sveta boli napríklad Roger Backon, Saint Thomas Aquins, Ticho
Brahe, Thomas Browne a Parmigianio. Rozpad alchýmie začal v19. stročí zrodom modernej chémie, ktorá poskytovala presnejšie a spoľahlivejšie
vysvetlenia pre zmeny látok.
V prvej polovici 19. storočia jeden uznávaný chcemik, baron carl Reichenbach skúmal nápady podobné
tým v starej alchýmii, napríklad Ódickú silu. Jeho výskum však nepodstúpil do hlavného prúdu vedeckej diskusie.
Alchýmiu obklopuje
niekoľko filozofických tradícíí, preklenutých niekoľko stovkami rokov a troma kontinentami. Tieto tradície majú záľubu v tajuplných
symboloch, ktoré robia jazyk alchymistov esšte viac zložitejší.
Alchýmia sa vyvíjala v najmenej v dvoch hlavných smeroch,
ktoré boli prevažne nezavislé, hlavne v ich začiatkoch:
· Čínska alchýmia- centralizovaná v Číne a v zóne jej kultúrneho
vplyvu
· Západna alchýmia. Ktorej centrom bol Egypt, Grécko, a Rím, islamské krajiny a nakoniec Europa.
Čínska alchýmia
bola úzko spojená s Taoizmom, zatial čo západná alchýmia sa rozvinula do vlastného filozofického systému s iba povrchnými spojeniami s
hlavnými západnymi náboženstvami. Je naďalej otvorenou otázkou , či tieto dva hlavné prúdy mali spoločný alebo odlišný pôvod alebo či
ovplyvnili jeden druhého.
Zatial čo zapadna alchýmia sa koncentrovala na premenu základnych kovov na zlato alebo striebro, činska
alchýmia mala iný cieľ, medicínu. Kameň mudrcov europskych alchymistov možno prirovnať k Veľkému elixiru nesmrtelnosťi čínskuch
alchimukov.
Čierny prach bol dôležitý alchymistov. Bol opisovaný v 9. storočí a použitý v ohňostrojoch v 10. storočí. V
delách sa začal používať okolo roku 1290. Použitie prachu sa z Číny rozšúrilo do Japonska, Mongolska, arabského sveta a nakoniec do
európy. Čierny prach bol najpravdepodobnejšie vynájdený na strednom východe Číny. Liadok (dusičnan draselný), kritická oxidačná zložka
sa ťažila v Indii a pozdľž obchodných ciest na Strednom východe. Čínska alchýmia bola úzko prepojená s taoistickou formou medicíny,
akupunktúrou a niektorými bojovými umeniami. Kvôli silnému spojenie s Greckou a Rímskou kultúrou, alchýmia začala byť ľahšie akceptovaná
v kresťanskej filozofiia stredoveký európsky alchymisti značne prijali islamské vedomosti.
Gerbert a Aurillacu, bol
medzi prvými, ktorý priniesli islamskú vedu do Európy zo Španielska. Ne skôr, muži ako Adelard z Bataku priniesli dalšie učenie.
Alchýmia ostala nažive vďaka mužom ako bol Nikolas Flamel, ktorý bol pozoruhodný hlavne preto, že ako jeden z mála alchymistov písali z
týchto nepokojných časoch. Flamel žil v rokoch 1330 až 1417 a nekôr žil ako vzor pre nasledujúce generácie alcjymikov a fázy alchýmie.
Nebol náboýensky odbornik ako mnoho jeho predchodcov jeho celý záuje v tomto predmete sa krútili okolo snahy vynájť kameň mudrcov, ktorý ho
preslávil, pretože sa predpokladá, že ho aj vytvoril. Jeho práca opisuje ohromný čas stravený nad experimentami a reakciami, ale nikdy v
skutočnosti nedal vzorec pre vytvorenie kamena. Väčšina z jeho práce smerovala ku zhromažďovaniu alchymistických vedomosí, ktoré boli
zistené v minulosti, hlavne tie, ktorésa týkali kameňa mudrcov.
Počas stredoveku sa alchymisti ako Flamel koncentrovali na hladanie
kameňa mudrcov a elixíru mladosti, vo viere, že su to dve odlišné veci. Európska alchýmia pokračovala v tejto ceste aj počas renesancie. Éra
taktiež ukázala kvitnúci nárast podvodníkov , ktorý používali chemické triky a šikovnosť ruky na demonštrovanie premeny obyčajného kovu
na zlato, alebo tvrdili, že vlastnia nejaké vedomosti, ktoré ich za malú počiatočnú investíciu nasmerujú na spravny cieľ zmeny kovu na
zlato.
Zánik západnej alchýmie bol spôsobený vzostupom vedy a dôrazom na prísne kvantitatívne experimenty a ich „stredovekým
učením“. I keď zárodok sa objavil už v 17. stročí, alchýmia stále prosperovala ešte niekolko sto rokov a za jej vyvrcholenie možno
považovať 18. storočie.
MODERNÁ „ALCHÝMIA“
V modernej dobe, bol
učinený pokrok k dosiahnutiu cieľov, ktoré by alchýmia nazvala skôr vedecké ako alchymistické. Tieto vývojové trendy možu byť pomenované
ako „alchýmia“ pre niekoško dôvodov. V roku 1919 Ernest Rutherford použil reakciu umelého rozbitia látky na premenu dusíka a kyslíka.
Tenyo proces bombardovania atómov jadier s vysoko esbergetickými časticami bola metóda, ktorá bola vpred pred kalsickými časticovými
akcelerátormi, kde základy premeny boli všeobecné. V roku 1980 Glenn Seaborg tranzmutoval olovo na zlato, aj keď za použitia obrovského
množstva energie.
V roku 1964, George Oksana a Michoi Kushi, založenej na základochLoisa kervarna, prezentovali úspešnú premenu
sodíka a kyslíka na železo. V roku 1994, Sundaresan a Bockris oznámili, že pozorovali syntézu jadier v elektrický nabitých bateriach medzi
uhlikovými tyčami ponorenými vo vode. Aj keď žiaden s týchto pokusov nemohol byť opakovný inými vedcami a nápad je dnes spochybnený.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta