Patrí do 1.B skupiny a 4. periódy periodickej sústavy chemických prvkov. Svojím správaním sa podobá ušľachtilým prvkom. Rozpúšťa sa len v oxidujúcich kyselinách,napr. v kyseline dusičnej, za tepla v koncentrovanej kyseline sírovej a iných, za vzniku meďnatých solí.
Meď je kov červenej farby, a keď je vytepaná do fólii, tak prepúšťa zelené svetlo. Až
na sulfid (čierny) a oxid (červený) sú meďné zlúčeniny biele. Bezvodé soli Cu² sú biele poprípade hnedé až čierne ( Cu Br ), hydráty a
roztoky meďnatých solí majú modré až modrozelené sfarbenie. Meď kryštalizuje v štvorcovej sústave. Topí sa pri teplote 1083ºC, teplota
varu je 2310ºC. Meď je veľmi kujná a ťažná, vodí výborne elektrinu a teplo, dokonca je najlepším vodičom elektrického prúdu, ale z
finančného hľadiska je výhodnejšie ako vodiče používať iné kovy. Na vzduchu je meď dosť stála, pri zahrievaní na vyššiu teplotu sa
okysličuje na oxid meďný a meďnatý. Ľahko sa zlučuje s halogénmi, za vyššej teploty so sírou, selénom a fosforom. Reaguje so zriedenou
kyselinou dusičnou a koncentrovanou kyselinou sírovou.
Keď je meď veľa rokov vystavená účinkom vzduchu ( teda kyslíku, oxidu
uhličitého a vlhkosti), poťahuje sa vrstvou zeleného zásaditého uhličitanu meďnatého. Táto vrstva sa nazýva medenka a objavuje sa na
strechách budov krytých medeným plechom, napr. na kostolných vežiach.
Meď pozná ľudstvo už odpradávna. Človek poznal meď skôr ako železo. Medzi kamennou a železnou dobou bolo totiž dlhé obdobie bronzové. Meď poznali už staroveký Egypťania. Bronzové sochy odlievali už v 5. storočí pred naším letopočtom. Vek niektorých objavených výrobkov z medi a bronzu sa odhaduje až na 5500 až 6000 rokov ( Egypt, Babylónia ). Gréci mali medené náradie a od roku 1000 p.n.l. poznali tiež bronz. V staroveku bol hlavným zdrojom medi ostrov Cyprus ( latinsky Cyperium ) a meď sa nazývala cyperský kov (lat. aes cyprium). Z tohto pomenovania vznikol latinský názov medi cuprum.
Meď sa v prírode vyskytuje jednak na niektorých miestach rýdza, napr. v Taliansku (Monte Catini), v Rusku (Ural), v USA (Michigan- Lake Superior), guľôčky medi sa nachádzajú aj v popole ohnísk černochov v africkej Katange. Jednak je v zlúčeninách, najčastejšie ako sírne minerály, chalkozin (Cu S) a chalkopyrit (CuFeS ). Technicky dôležité sú ďalej kuprit (Cu O), tzv. červená ruda medená (CuCO Cu(OH) ), modrý azurit (2CuCO Cu(OH) ), atakamit (CuCl 3Cu(OH) ) a smaragdovo zelený malachit. Hromadí sa aj v jačmeni, fazuli,uhorkách,orechoch,mlieku a pod. Zo živočíchov najviac obsahujú meď ustrice a chobotnice v dýchacom pigmente- hemocyanine. V stopách je meď aj v iných živočíšnych organizmoch (krv). Meď je biogénny prvok, ktorý urýchľuje vnútrobunkové procesy.
Kov sa získava z medených rúd dvojakým spôsobom: jednak suchým pre sírne rudy s vysokým obsahom medi, jednak
mokrým (hydrometalurgickým) vhodným pre rudy s malým obsahom medi.
Meď sa vyrába redukciou oxidu medi uhlíkom, alebo sa zráža s
výluhom amoniakových vôd železom.
Meď sa používa takmer vo všetkých odvetviach priemyslu a techniky, takže k analýze prichádza najrôznejší materiál. Sú to rudy (sulfidické, karbonátové i oxidické- chalkopyrit,malachit,azurit,kuprit), hlavne však zliatiny s inými kovmi, ako je mosadz (zliatina so zinkom) a bronz (s cínom) na výrobu “medených” mincí, hliníková bronz (s hliníkom), Devardova zliatina (s hliníkom a zinkom), alpaka (s niklom,zinkom a striebrom), konstantan (s niklom), nikelin (s niklom a zinkom) a iné. Zliatiny s niklom sa používajú na výrobu “strieborných” mincí.
Z medi sa vyrábajú
panvice,varné kotly,chladiče a drobné mince. Pretože je meď jedovatá, nádoby z nej sa obyčajne ešte pocínujú. Ďalej prichádza meď vo
forme rôznych solí,meďných kúpeľov,prípravkov na zabíjanie rastlinných škodcov,na náradie,na plechy na krytie bokov lodí a
striech,taktiež v sklárstve a hutníctve železa. Najviac medi sa spotrebuje v elektrotechnike na elektrické drôty, antény, na vynutie cievok a
pri stavbe transformátorov. V polygrafickom priemysle sa medené platne používajú na umelecké medirytiny.
Na rozdiel od striebra a zlata vystupuje meď vo svojich zlúčeninách prevažne ako dvojmocný prvok. Zlúčeniny Cu sú pomerne málo stale a ľahko sa oxidujú na Cu . Sú zpravidla málo rozpustné, a keď sa vo vode rozpúšťajú, tak ľahko podliehajú disproporcionácii. Je to súčasný prechod oxidačného stupňa v nižší a vyšší oxidačný stupeň ako bol pôvodný. 2Cu → Cu +Cu
Zlúčeniny medi sú odvodené jednak od medi jednomocnej, jednak od dvojmocnej. Z mála
zlúčenín trojmocnej medi je známi napr. oxid meditý Cu O ,červený, od ktorého sa odvodzuje nestály ión meditanový, presnejšie ión
tetrahydroxomeditanový [Cu(OH) ].
Oxid meďný Cu O je podľa veľkosti svojich častíc buď žltý alebo červený,
získa sa najlepšie redukciou niektorých komplexných solí meďnatých. Vo vode je nerozpustný. Používa sa na výrobu skla a farbív. Hydroxid
meďný nie je stály, ihneď sa rozpadá na oxid meďný a vodu.
Chlorid meďný CuCl vzniká redukciou chloridu
meďnatého (v koncentrovanej kyseline chlorovodíkovej) napr. oxidom siričitým. Po zriedení vodou sa z roztoku vylúči v podobe bielej zrazeniny,
ktorá na vlhkom vzduchu rýchlo zelená oxidáciou na CuCl . Má významné použitie v priemysle ako katalyzátor a na zachycovanie oxidu
uhoľnatého.
Sulfid meďný Cu S je čiernošedý prášok, ktorý sa pripraví žíhaním sulfidu meďnatého v
prúde vodíka.
Kyanid meďný CuCN je biely prášok, vo vode nerozpustný, ale ľahko rozpustný v roztokoch
alkalických kyanidov, za tvorby komplexných iónov, napr. [Cu(CN) ] .
Oxid meďnatý CuO vzniká pri zahrievaní medi
na vzduchu. Tento prášok má hnedočiernu farbu a pripraví sa žíhaním hydroxidu, zásaditého uhličitanu alebo dusičnanu meďnatého. Pri
silnom žíhaní odštepuje kyslík a mení sa na oxid meďný. Ľahko sa redukuje (napr. vodíkom už pri teplote pod 250ºC) a ako oxidačný
prostriedok sa používa v organickej elementárnej analýze. Vo vode je nerozpustný, so zriedenými kyselinami reaguje za vzniku meďnatej soli. V
sklárskom priemysle sa ním farbí namodro a nazeleno, v prítomnosti vhodného redukčného činidla i načerveno.
Hydroxid
meďnatý Cu(OH) sa pripraví ako svetlomodrá zrazenina reakciou meďnatej soli s alkalickým hydroxidom. Varom s vodou sa rozkladá až na
hydratovaný oxid meďnatý. Používa sa ako Schweizerovo činidlo, ktoré je dôležitým rozpúšťadlom celulózy (výroba umelého hodvábu).
Chlorid meďnatý CuCl je tmavohnedý, získava sa spálením medi v prúde chlóru alebo zahrievaním dihydrátu v prúde chlorovodíka. Má
použitie pri syntézach v organickej chémii, na odstránenie síry z ropy a v pyrotechnike (tekuté meďnaté zlúčeniny farbia plameň nazeleno).
Sulfid meďnatý CuS sa získa zahrievaním medi s nadbytkom síry ako čierna látka; mokrou cestou vzniká zrážaním
kyslých roztokov meďnatých solí sírovodíkom. Keď je ponechaný vlhký na vzduchu, rýchlo sa oxiduje na síran.
Síran meďnatý CuSO je
v bezvodnom stave biely, kryštalizovaný s 5 molekulami vody modrý (modrá skalica). Je dobre rozpustný vo vode, nerozpustný v alkohole, no jeho
pridaním sa môže vo vodnom roztoku vyzrážať v drobných kryštálikoch.
Vo vodnom roztoku je hydrolyzovaný a jeho roztoky reagujú
preto kyslo. Je to najdôležitejšia meďnatá soľ. Vyrába sa vo veľkých množstvách rozpúšťaním medi v teplej zriedenej kyseline sírovej
za vháňania vzduchu alebo prídavku kyseliny dusičnej:
Cu+H SO → CuO+H O+SO
CuO+H
SO →CuSO +H O
Používa sa k odvodňovaniu niektorých organických rozpúšťadiel. Má rozsiahle použitie jednak ako východná
látka, jednak ako súčasť postrekov vo vinárstve a ovocinárstve, na morenie osiva, v galvanotechnike a iné.
Dusičnan meďnatý Cu(NO ) sa získava reakciou medi alebo jej vhodnej zlúčeniny so zriedenou kyselinou dusičnou. Tvorí modré, veľmi hydroskopické rozplývavé kryštáliky Cu(NO ) 6H O, pričom bezvodý je bezfarebný. Má uplatnenie pri povrchových úpravách železa (brunírovaní).