Na západe nič nové – Erich Maria Remarque

(Im Westen nichts Neues)
Literárny druh: epika
Literárny útvar: román, vyznačuje sa reportážnym štýlom v duchu tzv. novej vecnosti
Téma: pocity a osudy stratenej generácie" na francúzsko - nemeckom fronte
Miesto a čas deja: francúzsko – nemecký front počas 1. svetovej vojny
Postavy: „Na čele ako vždy hladoši: malý Albert Kropp, ktorému to z nás najlepšie myslí a preto je iba slobodníkom; Müller, ktorý stále vláči so sebou učebnice a sníva o vojnovej maturite a v bubnovej paľbe sa bifľuje fyzikálne poučky; Leer, s dlhou bradou, čo stále sníva o dievčatách z dôstojníckych bordelov a dušuje sa, že podľa armádneho rozkazu musia povinne nosiť hodvábne košele a ak príde hosť od hajtmana vyššie, musia sa najprv vykúpať; a štvrtý ja, Paul Bäumer. Všetci štyria devätnásťroční, všetci štyria, čo z jednej triedy odišli do vojny.
Tesne za nami naši priatelia, Tjaden, chudý zámočník v našich rokoch, najväčší žráč v našej kompánii. K jedlu si sadá štíhly a vstáva tučný ako nacicaná ploštica; Haie Westhus, tiež devätnásťročný, kopáč rašeliny, ktorý môže pohodlne do ruky vziať komisár a spýtať: Uhádnite, čo držím v hrsti? Detering, sedliak, čo myslí iba na svoje hospodárstvo a ženu, a napokon Stanislaus Katczinsky, hlava našej skupiny, húževnatý, prefíkaný, ľstivý štyridsiatnik s nehybnou tvárou, modrooký, s ovisnutými plecami a úžasným nosom, čo vždy zaňuchá, keď sa má niečo zomlieť, kde možno prísť k jedlu, alebo kde sa dá poriadnu uliať.“
Himmelstoss, Kantorek
 
Motto: Táto kniha nechce byť ani obžalobou, ani vyznaním. Chce sa pokúsiť vydať svedectvo o generácii, ktorú zničila vojna – i keď unikla jej granátom.
 
Dej: Príbeh sa začína „in medias res“. Rozprávač, Paul Bäumer, opisuje ich posledný pobyt na fronte. Keďže utrpeli veľké straty až v posledný deň, v kuchyni je jedlo pre celú kompániu, a ich sa vrátila len polovica, a tak sa konečne môžu najesť. Vzápätí začne spomínať na ich pobyt v kasárňach pod velením desiatnika Himmelstossa, “postrach u Klosterbergu“, ale aj na svoje školské časy a premýšľa nad dôvodom, prečo sa vlastne dal na vojnu. Je zjavné, že hneď na začiatku stratil svoje ideály a nevie, za čo vlastne bojuje a autor na jeho postave zobrazuje utrpenie všetkých vojakov bojujúcich v tejto vojne.

Postupne opisuje mnoho udalostí, ktoré sa stali na fronte i mimo neho, ktoré ukazujú nezmyselnosť vojny a on sám zastáva názor, že vojna je zbytočná, a nepriniesla nič dobré okrem priateľstva. Hovorí o zranených aj mŕtvych, o bezcitnosti ale aj o statočnosti, o nepriateľoch ale aj o svojich spolubojovníkoch. Dôležitým okamihom je Paulov návrat domov počas dovolenky. Tu si uvedomuje, že vojna vplýva na ľudí i nepriamo, hmotný nedostatok doma a choroba matky ho ešte viac presviedčajú, že vojna nemá zmysel. Začne spomínať na školské časy, akoby to bolo nedávno ale uvedomuje si, že sa to už nikdy nevráti a zdá sa mu nepochopiteľné, ako žil dovtedy. Po dovolenke sa má hlásiť v kasárňach, tu je pre neho všetko neznáme. Za úlohu má strážiť ruských zajatcov.

„Rozkaz urobil z týchto tichých postáv našich nepriateľov. Rozkaz by ich mohol zmeniť na našich priateľov. Na voľajakom stole podpíšu dajakí neznámi ľudia listinu a na dlhé roky sa stane našim najvyšším cieľom to, čím inač opovrhuje celý svet a čo sa tresce najvyšším trestom...Každý desiatnik je nováčikovi, každý stredoškolský profesor žiakovi väčším nepriateľom než oni nám. A predsa by sme opäť strieľali do nich a oni do nás, keby boli slobodní.“

Po návrate na front sa dozvedá, že ich kompánia mala veľké straty a obáva sa o svojich priateľov, tu sa ukazuje silné puto, ktoré medzi sebou vojaci majú. Znova sa s nimi stretáva, ale cíti sa nesvoj a má pocit viny, pretože bol preč. Aj preto sa dobrovoľne prihlási na prieskum na nepriateľskej strane frontu. Tu sa ku nemo do terénnej vyhĺbeniny dostane francúzsky vojak, ktorého v prvotnom návale strachu dobodá dýkou, ale neskôr si uvedomí, že to bola hlúposť a tento vojak si to nezaslúžil. Snaží sa mu pomôcť, ale je to márne a Paula zaplavuje pocit zúfalstva, sľubuje, že bude jeho žene anonymne posielať peniaze, ale sám vie, že to nikdy nespraví. Keď sa konečne  dostane späť, kamaráti ho presviedčajú, že nemohol konať inak a on si to sám uvedomuje. Pri jednom bombardovaní sú Paul aj jeho kamarát Albert ranení a spolu sa dostávajú do lazaretu a napokon aj do nemocnice. Albertovi musia amputovať nohu zatiaľ čo Paul sa rýchlo zotavuje a vracia sa na front. Väčšina jeho kamarátov je mŕtva a v náručí mu zomiera i najlepší priateľ, Katczinsky. Paul sa z toho nedokáže spamätať a v závere diela zomiera i on.

„Padol v októbri 1918, jedného dňa, čo bol na celom fronte taký pokojný a tichý, že sa správa z bojiska obmedzila iba na vetu : Na západe nič nové...
Padol dolu tvárou, ležal na zemi, akoby spal. Keď ho obrátili, videli, že sa asi dlho netrápil. V tvári mal taký pokojný výraz, akoby bol takmer spokojný s tým, že sa to takto skončilo.“
 
Idea: vojna je nezmyselné zabíjanie nie našich nepriateľov, ale predovšetkým ľudských bytostí a nikomu nepriniesla a nikdy ani neprinesie nič dobré
 
Pekné citáty: Znova sa objaví Tjaden. Ešte stále je vzrušený, okamžite zasiahne do rozhovoru, ani čo by vyzvedal, ako vlastne taká vojna vznikne.
„Poväčšine tak, že niektorá krajina veľmi urazí druhú krajinu,“ odpovie Albert mentorsky.
Tjaden sa schválne tvári nechápavo. „Nejaká krajina? Tomu nerozumiem. Nejaký kopec v Nemecku nemôže predsa uraziť iný kopec vo Francúzsku. Alebo nejaká rieka či les alebo pšeničné pole.“
„Si taký blbý, alebo sa iba robíš?“ zavrčí Kropp. „Tak som to predsa nemyslel. Národ urazí iný...“
„Tak tu nemám čo hľadať,“ odpovedá Tjaden, „ja sa necítim urazený.“
„Tebe tak niečo vysvetľovať,“ povie Albert nazlostený, „o takého dedinského čerta, ako si ty predsa nejde.“
„Potom teda môžem ísť tým dupľom rovno domov,“ trvá na svojom Tjaden a všetci sa smejú.
„Ach, človeče, ide predsa o národ ako celok, teda o štát!“ kričí Müller.
„Štát, štát,“ Tjaden chytrácky lúska prstami -  „poľní žandári, polícia, dane, to je štát. Ak mieniš toto, ďakujem pekne.“
„To súhlasí,“ hovorí Kat, „teraz si prvý raz povedal niečo rozumné, Tjaden, štát a vlasť, to je naozaj rozdiel.“