Jeden deň Ivana Denisoviča – Alexander Solženicyn

Jeden deň Ivana Denisoviča – Alexander Solženicyn

Autor o novele uvažoval už v rokoch 1950- 1951, počas nútených prác v Osobitnom tábore. Jej pôvodný názov znel šč- 854 (Jeden deň jedného mukla) a bola politicky ostrejšia. Vyšla v roku 1961, avšak v upravenej podobe v časopise Novyj mir (Nový svet). Publikovaná podoba novely bola v rokoch 1971- 1972 vyradená z verejných knižníc na základe tajných inštrukcií. Prvá presná autorská verzia bola vydaná až v roku 1973. Novela je šokujúcim svedectvom o stalinských gulagoch, vďaka ktorej sa autor stal zo dňa na deň najznámejším a zároveň najprenasledovanejším sovietskym spisovateľom. Novela ma autobiografický charakter, je ovplyvnená osobnými skúsenosťami autora, a tým nesie v sebe jednotu zažitého a napísaného.

Liter. útvar: psychol. novela

Téma: pravda o hrôzach a nezmyselnosti sovietskych táborov, šokujúce svedectvo o gulagoch

Čas a miesto deja: Osobitný tábor v ZSSR, zima okolo roku 1951

Idea: Aj napriek trápeniam, nespravodlivosti systému, zlobe...by mal človek vedieť vyťažiť z čo i len jednej, nepatrnej chvíle šťastia. Naozaj šťastným je človek len vtedy, keď dokáže v nešťastí vidieť aj kúsok šťastia a vtedy keď vie mať radosť z dobrých vecí, ktoré sa ukrývajú pod rúškom zla, nespravodlivosti a skazenosti...

Postavy: Ivan Denisovič (Šuchov), velitelia, trestanci-Cézar(hlavný brigadír, Kildigs, Aľoška (baptista), Pavlo a ď.

Hlavnou postavou je väzeň č.854, vojak Šuchov, bývalý roľník Ivan Denisovič. Hlavná postava je vytvorená podľa vojaka Šuchova, ktorý s autorom bojoval v 2. svetovej vojne, a podľa vlastných skúseností z Osobitného tábora, kde pracoval ako murár. Šuchov, predtým než bol odsúdený, bojoval v 2.s.v., na severozápadnom fronte, kde ho zajali Nemci. Zo zajatia však Šuchov ušiel a dostal sa k svojim, ale keďže sa priznal, že ušiel z nemeckého zajatia, obvinili ho, že je fašistický agent a zavreli do trestaneckého tábora na sedem rokov.

“Podľa spisového materiálu Šuchova posadili za vlastizradu. Vo výpovedi sám uviedol, že áno, je to tak, dal sa zajať s úmyslom zradiť vlasť a vrátil sa zo zajatia preto, aby plnil úlohu, ktorou ho poverila nemecká výzvedná služba. Aká to bola úloha, to nevedel vymyslieť ani Šuchov, ani jeho vyšetrovateľ. Nakoniec to nechali tak, jednoducho, plnil úlohu.“  

Niektorých ľudí do táborov vlastne zatvárali len tak, pre nič- za nič. Teraz je Šuchov už 8. rok v Osobitnom tábore a ešte si ma odsedieť, alebo skôr odpracovať 2 roky. Trest sa mu síce čochvíľa končí, ale on tomu veľmi neverí, pretože vie, že tí hore môžu všetko prekrútiť, posadiť ho ešte na ďalších par rokov alebo poslať do vyhnanstva.

Šuchov má 40 rokov, je veľmi poctivý, pracovitý, praktický. Autor ho vykresľuje ako obyčajného človeka, ako jedného z tých, ktorí zakúsili trápenie a nespravodlivosť, ale zachovali si dôstojnosť a ľudskosť. Každý deň v tábore bojuje o prežitie, tak ako ostatní väzni, pretože tu človek prežije, len vďaka svojej „prešibanosti“, bojovnosti a práci. Z mnohých sa v táboroch stávajú „zvieratá“, urobia všetko pre to, aby prežili.

Šuchov je veľmi dobrý človek, ešte aj teraz keď je vo väzení, ďaleko od rodiny, mysli na jej dobro. Najskôr mu žena posielala balíky, ale on jej napísal, aby neposielala  a radšej nechala deťom. Ale tak trochu ho bolelo, keď on nedostane žiaden balík, síce vie, že žiaden nepríde, a tým že prestali chodiť balíky, tým prestali chodiť aj správy od rodiny...a tak bolo, okrem času, čoraz menej dôvodov na spomienky.

Šuchov bol tiež veľmi šikovný a praktický, vedel vyrábať dôležité veci pre seba aj pre ostatných trestancov, a tým si privyrobiť. Prídel chleba si napr. skrýval do matraca, a potom ho zašil, aby mu ho nenašli...alebo: raz našiel kúsok pílky, ktorý prepašoval do baraka a neskôr si plánoval z neho spraviť malý obuvnícky nožík, ktorým by si tiež ľahko privyrobil..

Jeden deň Ivana Denisoviča – Dej:

v diele je vykreslený jeden deň v tábore, tak ako je v názve novely- Jeden deň Ivana Denisoviča. Autor tu približuje celý deň od rána, až po večierku. Trestanci vstávajú ráno o piatej, idú na raňajky, ktoré tak ako všetka strava sú veľmi biedne.

Po raňajkách majú nástup a kontrolnú prehliadku, takýchto prehliadok a nástupov je cez deň nespočetne veľakrát, často takých, ktoré by ani nemuseli byť. Chystajú sa na presun a veliteľ stráže prednáša každodennú krkom lezúcu väzenskú „modlitbu“(príkazy,zákazy...) Brigáda Ivana Denisoviča ide robiť k teplárni, dnes budú murovať...vonku je veľká zima ,mráz, ale pracuje sa aj keď je takéto zlé počasie...deň ako každý iný v tábore....večer majú zase rovnakú polievku ako ráno a ukladajú sa na spánok, ktorý je prerušená ešte dvomi- tromi nástupmi.

Šuchov sa ešte rozpráva s Aľoškom o Bohu a modlitbe.Hovorí, že aj keby prosil Boha, aby ho dostal z táabora,Boh ho nevypočuje a on, tak ako každý trestanec si bude musieť odsedieť svoj trest „od zvonenia do zvonenia“. Jediné o čo by prosil Boha je , aby sa mohol vrátiť domov, ale domov ho nepustia...a on to vie...napriek takýmto deštruktívnym okolnostiam však Šuchov nestráca radosť z mnohých maličkostí, ktoré sa mu v ten deň podarili...autor takto hodnotí Denisovičov deň: „Šuchov zaspával veľmi spokojný.

Čo všetko sa mu v ten pošťastilo! Do basy ho nezavreli, brigádu nevyhnali do socmestečka, pri obede potiahol kašu, brigadír odovzdal dobrý výkaz, murovanie mu šlo ako po masle, pri prehliadke mu pílku nenašli, večer si privyrobil u Cézara, aj tabak si kúpil. A nepodľahol chorobe, prekonal ju. Prešiel takmer šťastný, ničím neskazený deň.“