Dotyky – Miroslav Válek
Dotyky – Miroslav Válek
Básnická zbierka Dotyky je najčastejšie vydávanou zbierkou a oslovuje najmä mladých ľudí. Debut z roku 1959. Básnik debutuje až po období, ktoré sa klania kultu osobnosti a schematizmu. Táto knižka, spolu aj s Rúfusovou Až dozrieme, vyvoláva živé ohlasy a širokú polemiku celej verejnosti. Autor sa sústreďuje na niečo nové, odlišné. Prináša človeka v celej jeho podstate, človeka, ktorý má krásny vnútorný svet, v ktorom sa odohrávajú obrovské citové drámy a veľký nepokoj. Človeka, ktorý prežíva radosť a lásku, ktorá mnohokrát prináša aj bolesť a žiaľ.
O poslaní, ktoré má poézia
píše v básniach: Ohýbači železa, Nepochopiteľné veci a Estetika.
O 2. sv. vojne rozpráva báseň
Osudy.
Mnohé básne sú veľmi eufonické a mnohé boli aj zhudobnené : Jesenná láska, Smutná ranná
električka, Jablko.
Jablko
Jablko zo skrine sa skotúľalo na zem.
Tak si zbaľ svoje veci a môžeš
ísť.
Oprela sa chrbtom o dvere
a vykríkla očami:
Preboha ťa prosím, nie!
ale ja som raz vedel, že mám toho dosť;
vstal
som,
zdvihol som jablko,
zaprášené a ešte zelené,
a položil som ho na stôl.
Neprestávala prosiť, prišla ku
stolu,
plakala.
Pozerala na mňa, utierala jablko,
plakala.
Až som jej povedal: Polož to jablko a choď !
Udalosti sa zbehli, ako
som predpokladal.
Čo na tom záleží, že v inom poradí!
Otvorila dvere,
zbledol som a povedal som: Zostaň!
ale ona si zbalila
svoje veci a odišla.
Jablko zo skrine sa skotúľalo na zem.
Autor prirovnáva jablko ku vzťahu medzi mužom a ženou. Muž posiela ženu
preč, aj keď to tak vo vnútri necíti. Básnik využíva jablko ako symbol hriechu, lásky, jablko sváru. V básni sa dozvedáme, že možno
práve pre nejaký svár, ale hlavne preto, že vzťah bol ešte „zaprášený a zelený“ = nezrelý, sa vzťah rozpadá. Žena sa snaží ešte
vzťah zachrániť, utiera jablko a plače, no už je neskoro. „Jablko zo skrine sa skotúľalo na zem.“ Muž a žena sa definitívne
rozchádzajú.
Citliví
Zrkadlo aby bolo za chrbtom,
ruka v rukavici,
noha pod stolom.
Nedívajte sa.
To sú
hrbatí,
s kratšou nohou,
s rukou, čo sa končí v zápästí.
Sedia, počúvajú.
Z rozhovoru, ktorý sa ich netýka,
zo
slov, čo im nenáležia,
si každý vyberie to svoje,
napríklad:
...človek aby mal oči vzadu...
...žije na vysokej nohe...
...spočítaj si to na prstoch...
Ach, prečo sa celý svet dotýka toho, čo nás
trápi?
Prečo musíme všade nosiť svoje
viditeľné
znanenia,
ale rovnaké
a ešte horšie znetvorenie ducha
je skryté pred každým?
Po smrti budete mať všetci
krásny hrb.
Téma básne je načrtnutá už v názve. Citliví – ľudia, ktorí, sú obdarovaní svojou odlišnosťou. Ľudia, od ktorých sa
očakáva, že budú svoje nedostatky skrývať pred svetom a dokonalou spoločnosťou. Válek tieto nedostatky a zastieranie skutočnosti
symbolisticky opísal frázami: „Zrkadlo aby bolo za chrbtom, ruka v rukavici, noha pod stolom.“
V nasledujúcej strofe básnik priamo oslovuje čitateľa: „Nedívajte sa.“ Spoločnosť, neustále predkladajúca svoj obraz „normálneho jedinca“, neznesie pohľad na niečo iné, nepodarené, dokonca jej pohľad hraničí s odporom. Nedokonalosť je vylúčená, snažíme sa nepripúšťať si ju tým, že pred ňou zatvárame oči, poprípade na ňu pošepky ukazujeme prstom: „To sú hrbatí, s kratšou nohou“. Miroslav Válek nepovažoval za potrebné báseň zbytočne vyšperkovať honosnými epitetami, či záplavou poetizmov. Využíva veľmi jednoduchý jazyk, vyberá jemné slová, mrzákov nazýva „hrbatými“, ich handicap „viditeľnými znameniami“.
I napriek až zarážajúcej jednoduchosti a ľahkosti vyjadrovania dokázal Válek do básne Citliví zakomponovať hlbokú a vznešenú myšlienku a vytvoril tak nadčasový výkričník pre vždy a všade prítomnú nezmyselnú normu dokonalosti.
Estetika
1.
Podivní vojaci
v krčme na spadnutie
prevraciame
nočnú oblohu
jak veľký čierny džbán.
Popíjame unavené dažde jesene.
A tak pozde
a tak márne
atak slnka začne
sa.
Kohúty už odtrúbili dávno svitanie.
Na nás si ľahla noc.
Útočí na nás bubnová paľba melanchólie,
tlačí nás k zemi
slzotvorný spleen.
A oddávna pletie sa nám v pomätenej mysli
smutná, malá násobilka odvahy:
Píšeme
zotierame,
zotierame,
zotierame,
2.
A potom ráno:
Akýsi priateľ,
dobrý známy,
akási kdesi videná už tvár
pozerá na mňa oknom kaviarne.
Vstane, kývne prstom, zahrozí,
povetrie je plné ekrazitu
a nad nami detonujú oblaky.
-
Básnik, uteč, básnik, mlč!
Premieľaj si na obdratom mlynku
perly sĺz,
krúpy hviezdičiek,
neskonalej lásky
sladký
perníček.
Básnik, mlč!
3.
To som ja,
zafúľaný večný učeň múz.
Zavesil som sa na krk životu,
napil som sa jeho horkej krvi.
A teraz vystupujem zo seba
jak rieka z brehov
a nesiem slovo ešte žeravé,
slovo ešte
nenarodené a slepé,
spravím vám z neho krásnu sponu do vlasov,
ostrý nôž a pluh
a všetko, čo sa vám len zachce,
každý
predmet nevyhnutný pre šťastie.
Rozkážte, a budú kvitnúť stromy.
Povedzte, a bude zvoniť štrk.
Usínať budete s mojím slovom v
srdci
a zobúdzať vás bude k životu.
Ale keď raz
v studenom a hustom daždi
pocestujeme spolu do práce
a ukradomky dotýkať
sa budem
vašich vlhkých plášťov,
usmejte sa na mňa
aspoň očami.
V tejto básni približuje autor svoj program. Nemyslí len na seba, ale aj na iných mladých umelcoch, ktorí majú byť ticho, mlčať a utiecť. No Válek chce byť ten, ktorý bude písať o všetkom. Bude písať o živote, pretože ho pozná a pozná aj horkosť života. Chce prinášať svojím slovom = poéziou, radosť do života, napriek tomu, že on sám je smutný.
Neskôr dopĺňa zbierku o cyklus Zápalky. Nachádzame tu juvenílie, teda básnikove prvotiny, rané básne. Básne majú ľúbostnú tematiku – láska spojená s bolesťou a utrpením - malé spovede človeka. Napr. List pre princeznú, Sklamanie, Možno, Jesenná láska.
Jesenná láska
Láska je strašne bohatá, láska, tá
všetko sľúbi,
no ten čo ľúbil, sklamal sa a ten, čo sklamal, ľúbi.
Prach dlhých smutných letných dní na staré lístie
padá,
poznala príliš neskoro ako ho mala rada.
Tak každoročne v jeseni svetlá sa tratia z duše
a človek, koník túlavý od srdca
k srdcu kluše.
Pre každé chce zomierať, žiť nechce pre nijaké
chcel by mať jedno pre seba, je mu jedno aké.
Možno, že iba
obrázok, možno tôňu iba.
No pred cieľom sa zastaví. Komu zas srdce chýba?
Zo všetkých mojich obrázkov mámivý ošiaľ
stúpa.
Bola to láska? Sklamanie? Aj láska bola hlúpa,
že chcela všetko naraz mať a všetko naraz stráca.
Koľko ráz v noci
májovej hľadeli do mesiaca.
No máj im málo šťastia dal a krátke bolo leto,
len jeseň, tá vie o všetkom a jeseň nepovie to.
Šla
zima dolu údolím a niesla odkaz máju.
Túžieval, čakal, dočkal sa. Odišla. Nepozná ju.
Láska je strašne bohatá, láska, tá
všetko sľúbi,
no ten čo ľúbil, sklamal sa a ten, čo sklamal, ľúbi.
Prach dlhých smutných letných dní na staré lístie
padá,
poznala príliš neskoro ako ho mala rada.