Dunajské hroby - Ladislav Ťažký

Ladislav Ťažký:
Ako vojak sa zúčastnil ťaženia do Sovietskeho zväzu. Tragickú udalosť, akou je vojna, podáva ako vnútorný, subjektívny zážitok mladíka – hrdinu, za ktorým sa skrýva sám autor. V jeho dielach sa prelína svet spoločenský a svet prírodný. Jeho diela sú ovplyvnené autorovou účasťou na fronte 2. sv. v. Tento zážitok prežíva v Dunajských hroboch i v ďalších dielach – Kŕdeľ divých Adamov, Amenmário, Evanjelium čatára Matúša.

Ťažký sa narodil v Čiernom Balogu 19.9.1924. Pracoval ako lesný robotník, kým nenarukoval na východný front. Potom absolvoval VŠ politických a hospodárskych vied v Prahe. Pôsobil ako redaktor v Smene. V r. 1990 – 93 bol predsedom Spolku slovenských spisovateľov a členom Matice slovenskej.  V próze nezobrazuje vojnu len naturalisticky, neodsudzuje ju v mene ľudskosti. V r. 1968 ho vylúčili z komunistickej strany i zo spisovateľskej organizácie. Bol bez práce, nemohol publikovať, pretože odmietol okupáciu. Jeho hrdinovia prežívajú lásku medzi výbuchmi, no nakoniec vždy víťazí smrť.
 
Dunajské hroby
 
Dej:
Novela je rozdelená na tri časti a každá udalosť má vlastný nadpis.
 
- VOJAKOV SEN
Hl. hrdinovi sa zdá, že zomiera. Niekto mu opľul tvár. Prosí Maďara, aby napľul Pľuvákovi do tváre, zobúdza sa však a je na súde. Je tam veľa ľudí bez tváre, musia byť bez tváre, lebo pri čestnom súde ľudí bez tváre niet. No odtiaľto všetci ušli, boja sa o česť a tvár. Na stene visia dva obrazy, otec vlasti. Volajú ho, aby sa podpísal. Jedna je v červenom a druhá v čiernom. Otec na stene, nie je to jeho otec, ale vojak v tom nevidí rozdiel, mu hovorí, že nepatrí  medzi nich, ale do očistca. Vojak je myš a vodca had, v očiach má hákové kríže a vojak nemôže ujsť. V okne sa zjaví chlap Robota, vojak uteká do očistca, no nemôže sa zobudiť. Je na súde. Niekto vykríkol a on si uvedomil, že to len on sám vykríkol zo sna, čo sa mu stáva odvtedy, čo sa vrátil z vojny. A uteká z očistca na most, kde bol zavraždený presvedčiť sa, že život je iná logika ako tá, ktorú prednáša. Pýta sa Dunaja, prečo uteká, keď je nevinný. Veď on len obete zožral, pochoval. Dunaj mu hovorí, že zradil kamarátov. Dunaj dostal všetkých, okrem neho. Gadáň strážiaci Dunaj sa Zvadovi vysmieva. Vysmieva sa životu a ľutuje, že neskočil aj on v Dunaji. Mal by tvár a nemusel by utekať z očistca a vykrikovať zo sna. Z mosta sa vracia na pravý breh Dunaja. A keď bude počuť: Mŕtvola pláva v Dunaji, nik sa nemusí báť. To len on, šialenec, kričí.

- DUNAJSKÉ HROBY
Zval, slovenský vojak, nummer 715 zajatec – utečenec sa ukrýva pri bratislavskom moste na pravom brehu a chce sa dostať do Bratislavy. Stretne ďalších 3 Slovákov. ktorí sa ta chcú dostať tiež. Sú to slobodník Šurkava, desiatnik Mičinec a Gadáň. Večer prejdú zamrznutý Dunaj. Tí traja idú do hospody, majú na sebe nemecké plášte. Tu sa zoznámia s Gizou a Mičinec s ňou odchádza k nej domov. Ostatní idú cez Dunaj. Ale Šurkava so Zvalom ostávajú pozadu. Mičinec zatiaľ leží v posteli s Gizou, ale esesák začuje slovenčinu. Gadáň začne preskakovať kryhy Dunaja, ľad sa prelomí a on je pod hladinou. Volá o pomoc, ale počuť len guľomety. Ostatní utekajú pred psami. Prichádzajú na smetisko.

Zvalovi sa sníva o Mičincovi a Gadáňovi. Zobudí sa a zbadajú ako žandári vlečú Mičinca s Gizou k Dunaju, zastrelili ich tam. Dunajské vlny tak dostali aj Mičinca. Šurkava a Zval sú ukrytí v kroví, prichádzajú vojaci kopať guľometové jamy. K nim príde jeden Slovák a dá im chlieb, odíde však hneď pracovať, aby ho nezbadal veliteľ. Na ďalší deň k nim Čaptavý príde opäť, spýtajú sa ho, či ich na moste počítajú. Keď sa dozvedia, že niekedy nie, Šurkava sa pridá ku kopáčom. Keď večer odchádzajú, zaradí sa za nich i Zval. Prichádzajú na most a začínajú ich rátať. Zval si uvedomuje situáciu a čaká, čo urobí Šurkava. Ten sa rozbehne, je skoro na Slovensku, ale zaznejú samopaly a padá mŕtvy. Zval sa skryje pod železá mostu, ale opúšťajú ho sily a nakoniec padá do Dunaja. Vracia sa na smetisko. Ráno ide po ceste, stretne pána Svitka, ale skryje sa. Začnú hučať sirény, všetci sa ukryjú do zákopu, on rýchlo beží k mostu. A už je v Bratislave. Ukrýva sa v univerzite. Tam sa zbavil nemeckého plášťa. Upadá do bezvedomia, a keď sa preberie je v hlavnom veliteľstve POHG.
 
- POSLEDNÝ SÚD
Ocitá sa v sále, chýbajú tam len tie obrazy. Na tom mieste už bol, v sne. Zvalu čaká politický proces, lebo štát považoval vojnových zajatcov za potencionálnych špiónov nepriateľských mocností – procesy, vypočúvanie. Jeho, J. Zvalu, budú vždy brať ako špióna, pretože bol zajatec, aj keď utiekol. Zvala videl svojich priateľov umierať a on tomu nemohol zabrániť. Je obžalovaný z toho, že je esesák - podľa nemeckého plášťa, ktorý zahodil. No prísediaci mu dávajú možnosť sa obhájiť. Všetko im rozpovedal. Čaká na rozsudok. Súdia ho poslednýkrát. Po súde pôjde poslednýkrát na most.
 
Hlavné postavy
Zval – je to vojak, ktorý prežil svojich troch kamarátov. Dostane sa do Bratislavy, je obvinený z toho, že je esesák. Je nevinný, ale vie, že je vinný, lebo žije. Každú noc sa mu sníva o očistci, vojne, Hitlerovi. Chodí na most a pozerá do Dunaja, ktorý pochoval jeho kamarátov.
Mičinec, Gadáň, Šurkava – Sloáci, ktorí sa chceli dostať do Bratislavy, skončili v Dunaji.
 
Charakteristika diela
Autor tragickú udalosť akou je vojna, podáva ako vnútorný, subjektívny zážitok mladého hrdinu, za ktorým sa skrýva sám. Určuje tu otázku viny a neviny. Exponuje morálny problém, ktorý sužuje vojaka. Mičinec prežíva uprostred výbuchov lásku ako silné citové vzrušenie. Filozofiou lásky chce premáhať smrť. Láska má silu kriesiť, vyvolávať mŕtvych k novému životu. Vo vojne má však smrť prevahu nad láskou. Ťažký, píšuc o láske, myslí vždy na smrť. Novela Dunajské hroby je názorom o vine živých za skrvavené dejiny vojny i mieru. Láska je obranou proti smrti, mostom medzi ľuďmi. V jeho novelách majú slovo spravodliví mŕtvi a v každej ich živí znovu pochovávajú. Som vinný, žijem. V obrazoch autor znázorňuje vojnu. Červená ceruzka predstavuje prímerie v Postupime a čierna Nemecko. Z obrazu sa mu prihovára otec – Hitler, ktorého prirovnáva k hadovi, ktorý má v očiach hákové kríže – prelína sa tu skutočnosť a fantázia.

Dielo je napísané svojským originálnym náučným štýlom. Autor využíva vnútorný monológ (hl. hrdina sa rozpráva sám so sebou). Jeho myšlienky akoby bojovali medzi sebou – myšlienky šialenca. Je to zmýšľanie človeka v krajnej, hraničnej situácii, kedy hl. rolu v myslení zohráva strach zo smrti, ktorá môže prísť každú sekundu. Dej je pochmúrny, autor opisuje noc. Všetko sa skutočne odohráva počas zimnej noci.