Štvrtok, 30. októbra 2014, meninyŠimon, Simona, zajtra Aurélia
Dnes prezretých 15824 študentských prácOnline: 1403 mladých ľudí

:: Prihlásenie

:: Odporúčame

:: Slovenský jazyk » Čitateľský denník

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

Smrť Jánošíkova - Ján Botto

Autor: Dievča anika (19)
Hodnotenie: 3.3
Dátum: 02.06.2011
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 2385 slov
Počet zobrazení: 3534
Tlačení: 246
Uložení: 238
Ján Botto:Smrť Jánošíkova
Bol to vizuálny a alegorický typ básnika. Zo štúrovcov bol najviac farebný, využíval prechod od svetla ku tme. Smrť Jánošíkova je alegóriou na ťaživú situáciu v 50. rokoch. Šlo vlastne o umieranie predrevolučných a revolučných snov, v r. 1856 zomiera Ľ. Štúr, objavila sa teda aj myšlienka, že dielo je alegóriu na jeho smrť. Je tu bezpodmienečne kladné mravné hodnotenie Jánošíkovej postavy a jeho skutkov. Vo vstupných spevoch je Jánošík ľudový, taký, akého si ho ľud vybájil. Mocný a neohrozený, impozantný ideál zástancu ubiedených. Zbojnícka vatra na Kráľovej holi i na Hronskom pohorí, to je svetlo života a slobody. Všetky básnické prostriedky akoby si Botto vzal priamo z úst ľudu. Je to krásna sýta ozvena ľudovej piesne, jej metafory a alegórie. Botto končí Smrť Jánošíkovu svojsky „Zjavením“. Prenáša Jánošíka do neskutočného sveta víl, spája ho na večnosť s ich kráľovnou Kráľkou. Robí ho nesmrteľným v bájnej ríši rozprávok, s ktorou ho konečne spájala nejedným prvkom i ľudová tradícia.
 
Úvod
Ako možno povedať, čo je v ľudskom srdci? Do akého šatu odieť slová?
  „Netráp sa, mati, o naše šaty,
    len košieľky nám daj biele;
  však dobrí ľudia budú nás znati
  po hviezdach zlatých na čele. rozprávkový motív
 
  Hej, a vieme my jeden kraj kdesi,
  kde nás iste prijmú radi:
  pôjdeme, mamko, v slovenské lesy, lokalizácia budúcich udalostí
    v ten svet pekný bujnej mladi!
Už tu navodzuje autor základnú tému celej básne – zbojníci, lebo v slovenských horách nie sú len včely a jelene, ale aj zbojníci, ktorými je priam nadšený (zároveň spomína zakliate lesy a ľudí – rozprávkový motív)
…zhodili biedy jarmo prekliate, zbojníci:
  poddanstva striasli okovy!
…dobrí to ľudia  …voľné deti prírody  Hrdí… veselí… smelí…
Ale je tu naznačená i určitá tragika v ich živote:
  Oj, vetor, víchor širokej vôle
v prsiach mladistvých zrodený! - -
  On s sebou nesie deti sokolie,
nesie, nesie – ku šibeni!
Ale aj nádej:  „Ej, počkajže len, keď noc stoveká,
noc poroby raz sa stratí –
keď v svetle pozná človek človeka,
ľudia prerečú odkľatí;

oni, sokoli, svetu ukiažu,
cestu ku slnku slobody!
 
I  (združený rým, 12-slabičný verš)
Horí ohník, horí, na Kráľovej holi.
Ktože ho nakládol dvanásti sokoli. = zbojníci (romantická predstava), lokalizácia do slovenského prostredia
… …sokolovia Tatier
akoby ich bola mala jedna mater; i v Mor ho!, ale Botto ide ďalej
jedna mater mala v mlieku kúpavala,
zlatým povojníčkom bola povíjala. kolektívnosť
To sa, chlapci, to sa, jak oltárne sviece,
keď idú po háji, celý sa trbliece.  sú výnimoční

Keď vatru rozložia na hronskom pohorí: nádej – vatra je symbolom slobody a života
v dvanástich stoliciach biely deň zazorí.

Hoj, a keď nad hlavou palošík sa blysne:
to až hen v Budíne srdce pánom stisne!
Ich kapitán je tiež výnimočný človek. Zbojníci predstavujú slobodu,
  Od Tatier k Dunaju, ľudia si šepkajú:
  Ber, pane, tie dane, však príde rátanie.
Ľudia im želajú:  Od Tatier k Dunaju siroty spievajú:
Dajže, bože, šťastia hôrnemu šuhaju!
Oni sa narodili tu, sú synmi tejto zeme. „My sme u nás doma – my sme tuná páni!
Ale v tejto prvej časti začína aj to smutné:
  Horí ohník, horí – nie jak voľakedy –
  a okolo ohňa desať chlapcov sedí.
  …
  Janíčko, Janíčko, ty naše slniečko!
  Čakáme na teba sťa na ten deň z neba.
Namiesto neho však počujú: A kdesi čo zvolá ako nadzemská moc:
„Jánošík lapený! – Šuhajci, dobrú noc!“
Zahučali hory, zahučali doly – oni sú nositeľmi idey slobody, voľnosti
zanôtili chlapci: „Boli časy, boli!
Boli časy, boli, ale sa minuli! –  štúrovci
po maličkej chvíli minieme sa i my!
Keď sa my minieme, minie sa krajina,
akoby odlomil vŕštek z rozmarína;
keď sa my minieme, minie sa celý svet,
akoby odpadol z červenej ruže kvet.“
 
Motívy z legiend a rozprávok v I: …dukáty z klobúka, červenú angliu od buka do buka; …a komu odpíše lístoček trirohý
 
II  (prebraté z ľudového rozprávania, epika, sú tu azda všetky motívy, viažúce sa na jeho zlapanie. Rámcované akoby ľudovou piesňou: Dolu, ovce, dolu…)
Padá rosa, padá, za bieleho rána,
plačúci paholček ovečky zaháňa:
Dolu, ovce, dolu, dolu dolinami,
veď už viac Jánošík nepôjde za vami!
Dolu, kozy, dolu, z tej vysokej skaly,
veď nám už tí páni Janíčka zlapali!  zlapali Jánošíka, ľudové motívy:

Jánošík za stolom vínečko popíja –  popíja za stolom víno
a pohon zo štyroch strán biely dom dobýja.

A čo by ste z neba ako dážď padali,
to ste Janíčkovi len pod palček malý!

Čo ťať doň budete ako v hore do pňä,
košelečka jeho krvou nezamokne.  zázračná košeľa

Jánošík si ešte popíja pomaly –
a pohon sa naňho dvermi dnuka valí

„Chyťte do!“ – Ktože to? ty, Gajdošík zradný?! zradil ho Gajdošík
Ty zradca? – teda ty samý prvý padni!
A tu jedným chmatom oddrapí roh stola:
zafundží – a zradný Gajdošík mŕtvola.

I bol by už Janík na slobode býval,
keby sa na neho zlý duch nebol díval.
No, baba, babečka zavreští z prípecka:  baba radí hrach a rúbať do pása
„Podsypte mu hrachu, budete bez strachu!“

Darmo doň rúbali, darmo doň strieľali,
darmo predarmíčko jak do žuloskaly.
A bol by už Janík na slobode býval,
keby sa na neho zlý duch nebol díval.
No, baba, babečka zavreští z prípecka:
„Rúbte mu do pása, tam je jeho spása!“

„Hej, ta ste mi dali, čo ste mi dať mali!“
Už junák Jánošík jak ten chlapček malý,
už mu rúčky, nôžky v putá okovali.
Bodaj teba, baba, čerti boli vzali! –

Janíček, zbojníček, samopašné dieťa! tu jediný náznak kritického hodnotenia
Kebys´ bol nezbíjal, nemučili by ťa.  zdrobneniny
„Zbíjal som ja, zbíjal, boj za pravdu bíjal,  bojovník za pravdu, možno až ideu slobody národa
čiernu krv tyranov trávniček popíjal

Jánošík, junošík, máš ty zlata mnoho, ani v takejto chvíli nezradí
povedz nám, kde ho máš? Čo koho do toho?

Nebolo to moje, nebude to vaše –
len toho, čo šabľu za pravdu opáše!“– nádej v nástupcu
Jánošík, junošík, máš veľké poklady:
vymeňže si, vymeň ten svoj život mladý!
„Vymeniť? – a načo? Vy psohlavci vzteklí!
Nie! – teraz ma zjedzte, keď ste ma upiekli!“
 
Dolu ovce, dolu, dolu dolinami,
veď už viac Jánošík nepôjde za vami;
dolu kozy, dolu, z tej vysokej skaly,
veď vám už pre Janka stužku usúkali.
 
III (paralely sa dajú nájsť v Chalupkovom Likavskom väzňovi a Máchovom Máji (Vilém))
Noc je…
I to celô okolie v smrtnom spánku leží;
len jedna duša bdeje kdesi v čiernej veži.  Likavský väzeň, Máj
„Zbohom!“ – A deva „Zbohom!“ vzdychne jak ozvena
a ako kvet podťatý padá na kolená. Lúči sa s milou.

Letí, letí, ulieta sťa dáka bohyňa
a za ňou sa ozýva pieseň labutina:
  Dunaju, Dunaju, milý moj šuhaju,
  počkaj len máličko, veď za mnou volajú.
  …
  Moja mať, moja mať! čože máš slzy liať:

Ty si ma chovala bielemu sokolu,
a on ma zanechal na širokom poľu;
na širokom poľu vybral si ženičku,
vybral si on inú – čiernu šibeničku.

veď zato nezvädne venček môj zelený.  milá sa utopí v Dunaji
Nezvädne, nezvädne, ani neopadne:   paralela s Jarmilou (Máj)
zasadím si ho ja v tom Dunaji na dne.
 
IV (sen vo väzení, svitanie)
Kam to ten mesiac hlädí, že je taký bledý?
Oj, hlboko, hlboko, kde Jánošík sedí!
…  jeho sen je však voľný
On spí – mladý syn Tatier, zbičovaný zlostne;
tu skovaný v okovoch, ale voľný vo sne.

Tieň kríža mu na prsiach, na čele blesk žiari, mesiac cez mreže, svit mesiaca
rúčky, nôžky krvavé – a úsmev na tvári.
Bo svetlom tým, čo zhora okienkom dnu vpadá,
s sebou, s bohom zmierená duša jeho mladá –
sťa rebríkom Jakuba v iný svet vyšla si  biblický motív (Starý Zákon)
hľadať pravú otčinu prasvetla i krásy.

Tma dvíha sa odboku… svitá

ústa zo sna šepocú: Ach, milá, premilá?  zo sna myslí na milú
kam odchodíš? Beda mne! kam si sa stratila?!
A putá sa ohlása. Vzlietnu mihalnice prebudí sa

Duša kdes´ medzi nebom a peklom zostala.
Jak laň, čo ju hadiska moc zraku skovala.

vtom dvere zarachotia sťa hrom v tichej noci,
a duša tým zronená zaplače – na zemi.

„Zhotuj dušu k odchodu! Bije tvá hodina.“
 
VZhotuj dušu k odchodu! – kto mi to povedá?“
  Chce ruku hor´ zodvihnúť, ale sa mu nedá.
  …
  Zvonia na deň – mne na noc. Oj, srdce, nežiali: paralela so štúrovcami
  my skoro spať musíme, bo sme skoro vstali!
  …
  Ľudia – hej! ľuďmi radi menujú sa oni,  paralela so štúrovcami
tí, čo ľudské i božské šliapajú zákony.
  Zákon je len jeden u nich, jeden zákon vlčí;
  právo v putách – a pravda na hraniciach blčí.
  No príde i prísť musí ten bohatier boží,
  čo zákon pošliapaný na oltár vyloží;
  no príde i prísť musí ten veľký deň súdu – paralela s biblickým posledným súdom
  a za stôl si zasadne pravda môjho ľudu! –
  …
  Sloboda, sloboda, slobodienka moja, pre SLOBODU čaká Jánošíka šibenica
  pre teba mne páni šibenice stroja!
  …
  Ha! svitá – koniec! – mrkne – počiatok – kde? aký?
  Oj, zbohom, ty svet márny – moj svet nad oblaky! –
 
VI (vidí oblaky, aj v Máji je tento motív)
Vejú vetry, vetriská od západnej strany,
kam tie mraky tak letia jak hladní havrani?
Snáď na chraňbu slniečku? Čo vy chmáry chcete
slniečko pochovávať? a ono pri svete!

Čo tie vrany tak liecu, kráču dookola?
To sprievod čierny, dlhý z mesta sa pohýna,
vyprevádza zo sveta nezdarného syna.

Páč! na čiernom vozíku, v hlbokom dumaní,
to tam junák Jánošík, šuhaj maľovaný.
On v prostriedku sťa víťaz, kolo tváre bledie:

„Modlime sa!“ kňaz vraví. Za koho? „Za teba!“ Kňaz sa chce modliť zaňho,
Nie, otče…  ale Jánošík aj v tejto chvíli myslí skor na ľud,
no modlime sa radšej za tých biednych ľudí,  „národ“, nie na seba.
za ľud, za ľud nešťastný, za to chorô dieťa,
žeby abo ožilo, abo šlo zo sveta!

Ja idem už, ale Ty, všemohúci Pane,
zostaneš s ním, Ty zbav ho! – vzdychajúci volá.
A ľud nemý jak tôňa vlečie sa dookola.
A ľud slepý – nevidí za bieleho rána:
zabíja otca svojho, čo ho zo sna zháňa!

A on ide k šibenici pri srdca tichosti,
bo mu duša hovorí: to oltár voľnosti.
 
VII
Slnce v zlatej kolíske nad horou umiera,    Príroda je zjednotená s hrdinom
hlucho, temno na vzchode, jak uprostred cmitera.
Obloha v ťažkom smútku až k zemi sa shýna
sťa mať biedna nad rakvou jediného  syna.

Vprostred kola je hoľa a na holi skalka –
tam si spieva samotná bielych panien kráľka volá Jánošíka k sebe

Jej spev je v 8-slabičných veršoch a s rýmom abab (striedavý), jej pieseň je usporiadaná do 6 štvorverší (~ ľudová pieseň). Volá Jánošíka k sebe:
Oj, poď len, poď sokol zlatý,
poď do môjho do náručia:
budeme sa milovati
tu, kde nás viac nerozlúčia!
 
Tak spieva. Spevy hrajú ponad oblakmi –
a on vstred černovojska pod šibenicami

Bo účty jeho s týmto svetom uzavreté,
čuvstvo drieme a myseľ kdesi v druhom svete.

Už je hore. – Ešte raz zrak na hory hodí –
hej, na hory, na hory, na ten svet slobody.

Hory, tie čierne hory, ťažko zastenali,
on ticho hľadí na ne, nesmúti, nežiali

Z vojny ide syn ľudu po víťaznom boji
a tu ešte boj jeden v duši jeho stojí.
Dole – sedliačik orie, na nevlastnom poli,
a hore – ohník horí na Kráľovej holi.

No nehľadí on dlho po nevoľnom poli:
ta letí orol mladý medzi tie sokoly!
Pri vatre gajdy hučia, v skoku sú chlapiská,
v ruke pohár a v druhej valaška sa blýska

A s tou švárnou družinou chodí on po horách
pri slnci a mesiaci, pri hviezdach i zorách

To na Holi boj bije, samučičký samý …
To na Kriváni stojí, dušu v túžbach kojí …
To dumku šuhaj dumá v Prosiečnej doline,
dumá, či to zakliaťa predsa raz pominie.
A všetky tie obrazy taks´ milo naň smejú,
že znovu v ňom vzbudili usnutú nádeju.

a v tom kňaz povie: „Amen!“ – Jaj, bože, nad  nami! –
Hmla zašla – Jánošík víta sa s vílami.
Tri ráz od hôr zablysne, tri zhučia výstrely:
oj, časy naše, časy, kam ste sa podeli?!

„Stojte! tu list s pečaťou od Jeho Jasnosti!“
Pozde, pozde, už sa on nevráti z večnosti.

Ľud okolo šibene – sťa mŕtva skalina –  Ľud je mĺkvy,
nevzdychne, nezaplače, pästí nezatína.
Ide domov – pomaly – ale dák z nechuti,
čo krok zrobí, to stane, to hlavou pokrúti; nič neurobil, len sa pozeral.
čím ďalej ide, tým viac mu čosi srdce zviera,
dač sa v duši ozýva: Jánošík zomiera!
A to srdca zvieranie viacej neprestane
bude volať do všech strán: Janíčko! kdeže si?!
 
VIII  Ťaživá atmosféra Bachovho absolutizmu.
Hmlisté, pošmúrne nebo nad Tatrou, Dunajom.
Tak je dáko otupno tým slovenským krajom, Je hmlisté, pochmúrne, daždivé počasie.
jak zakliatou krajinou. Zem jak by dusená,
sťa žena pri porode; len stená a stená
a plod vydať nemôže. Už vŕšky skopneli,
utopili Morenu o Smrtnej nedeli

…Prešlo i Vzkriesenie …
a ľudia von oblokom na tie holé zeme
zrakmi beznádejnými nemo pozerajú –

Staré baby pri peci trímu tajné rady,
spomnú Janka i jeho zakliate poklady.

Všetko to s ním zaniklo, i tá jeho milá,
i tá švárna družina, čo si s ním chodila

a tu sa jedna stará baba kdes´ kúta ohlási –
to sa krížom všetkými svätými zaklína:  Stará baba hovorí:
že týmto pľuštiam, lejám, len on, vraj, príčina;
bo že on ver´ neumrel, že ho rodné víly
čarodejníckym prútom k životu vrátili

Šuhaji zas nespustia oka z tamtej strany,
kde zašiel dobrý junák, Janík maľovaný.
Pozerajú túžobne, čo sa to tam deje,
ale tam nič nevídať, len leje a leje.
Len ten, kto sa v to vezme, kto bližšie pristúpi,
ten vidí bielych panien veliké zástupy;
ten vidí, o čom ani nesnívajú ľudie:
ten vidí svojím okom, čo len ešte bude.
 
IX (Zjavenie.) jediný má osobitná názov.
Rusalky:  Kukala kukučka z zeleného bučka,
sedem ráz skukala – sedem rôčkov dala.
Janíčko, Janko náš, biele už líčko máš,
jasné už očká máš, zlaté už vlásky máš;
sedem rôčkov míňa: pôjdeme na sobáš.
 
Víly: Bude svadba, bude, pamätajte, ľudia,
akej viac nebude, kým svet svetom bude!
 
Po tomto úvode, ktorý je v 12-slabičnných veršoch, je, až do konca spevov, použitý 8-slabičnný verš so združeným rýmom, vystupujú tu Rusalky, víly, chór, kráľka, družice, tanečnice, svadobníci, domeníci, svat a družba.
 

Družice  Pôjdeme my na ten sobáš
v žiare slnka, v hromov hluku,
ponad svetom, Janík, podáš
bielej kráľke pravú ruku.
Zaznie pieseň oslávenia,
rozlejú sa zemou zore;
svet zlý padne na kolená –
a národ náš vstane hore!
 
Zo záveru znie nádej. Vilém zomiera definitívne. Jánošík sa stal nesmrteľným – v povedomí ľudu, vo svete legiend a rozprávok.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie)

O autorovi: Ján Botto

Ján Botto

Ján Botto, pseudonym Janko Maginhradský bol slovenský romantický básnik, autor balád a povestí inšpirovaných ľudovou poéziou.

  Podobné práce Typ práce Rozsah Hodnotenie
Slovenčina Smrť Jánošíkova Referát 363 slov 0
Slovenčina Smrť Jánošíkova - Ján Botto Referát 325 slov 5.8
Slovenčina Smrť Jánošíkova - Ján Botto Referát 507 slov 4.6
Slovenčina Smrť Jánošíkova - Ján Botto Referát 404 slov 4.8
Slovenčina Smrť Jánošíkova - Ján Botto Referát 310 slov 4.9
Slovenčina Smrť Jánošíkova - Ján Botto Referát 351 slov 5.6
Slovenčina Smrť Jánošíkova - Ján Botto Maturita 516 slov 7.4
Slovenčina Smrť Jánošikova (Ján Botto) Maturita 541 slov 5.5
Slovenčina Smrť Jánošíkova - Ján Botto Referát 390 slov 4

Komentáre

TIP: Zaregistruj sa a vystupuj pod vlastným Zones ID.
Meno:
Príspevok:
Ochrana proti SPAMu. Koľko je 2+2?

K dispozícii nie sú žiadne komentáre.
0.044