Strieborný prach - Ivan Horvát

Ivan Horváth: Strieborný prach
 
Motto: From too much love of living,
From hope and fear set free,
We thank, with brief thanksgiving,
Whatever Gods may be,
That no life lives for ever,
That dead men rise up never,
That even the weariest rives
Winds somewhere safe to sea.
(Swinburne)
 
Poviedka je rozdelená do 8 častí, sú očíslované.
1.  Ján Martinák vyšiel tackajúc sa z krčmy. V ruke mal sekeru. Bola zima, pred Vianocami. Bol v krčme, kde sa mu všetci smiali, lebo sa zaľúbil do svojej sestry Márie (majú jedného otca, nevedel).
2.  Pri návrate domov matka škrabala zemiaky. Vysvetlila mu, že o tom nevie, lebo nechcela, aby vedel. Musel si na nátlak rodičov vziať bohatšiu. Preto odišiel do Ameriky. Ján povedal, že sa mu za ňu, matku, odplatí. Matka mu povedal, že nesmie.
3.  Dni plynuli, Jano pracoval. Mária bola vždy mestsky oblečená, aj jej matka.
4.  Raz do dediny prišiel nový notár. Každý deň zavítal k Želipským. Začali stavať nový dom, panský. Stará Želipská bola trikrát v banke.
5.  Prišiel júl, žatva. Pri mlátení nemyslel Jano na nič, ale daždivé obdobie prišlo skoro a opäť myslel s nenávisťou na otca. Potom vyšlo slnko a v panskom dome sa muselo čosi stať, Mária chodila smutná. Raz dvaja „četníci“ hľadali notára, nebolo ho. Utiekol. Notár nechodil za Máriou, ale za starou Želipskou, ku ktorej začala chodiť i stará Horňáková. A stará Želipská potom bola chorá. Žandári ju odviedli.
6.  Začalo snežiť. Jana zavolali chlapi do krčmy, uvedomil si, že sa musí rozprávať s Máriou. To nie je možné, odišla už pred týždňom. Stará podpísala zmenku notárovi a pozajtra budú predávať dom na licitácii. Martinák vstal a vyšiel do fujavice. 24.12. sa dozvedel, že Želipský sa vrátil z Ameriky.
7.  Z domu vyšla matka a poslala ho pre stromček. Zašiel do krčmy, ľudia rozprávali, že celý Želipského majetok premárnili ženy. Sadol si otcovi za chrbát, ale v hlave mu vírili všelijaké myšlienky. Lež videl zrobeného človeka s hlbokými vráskami. Napokon sa otec – cudzinec pohol. Žiadal, aby ho niekto odviedol na stanicu. A Ján si vtedy uvedomil, že ten človek je slepý. Vtedy Ján vstal a povedal, kto je a že ho odvedie k nim, matka sa bude tešiť.
8.  Ján Martinák prešiel námestím. Mal sekeru v ruke, išiel vyťať stromček…
Niečo zvláštneho, príjemného sa rozložilo v jeho duši… jeho hlava bola prázdna ako tie biele polia a bol šťastný. Sneh v podobe strieborného prachu naplnil priestor mäkkým závojom… Strieborný prach vyrovnával jarky, priepasti, celú zem v biely, prikrytý stôl.  Tichosť ho stmelila v tvrdú masu, len zvony a Jánove kroky zneli nad ňou.