Žarty a rozmary - Zechenter – Laskomerský

Gustáv Kazimír Zechenter – Laskomerský: Žarty a rozmary
Úsmevy nad životom. Bratislava: Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1958.

Poľovačka na medveďov
27.10.1860. Spolu s Jožkom sa vydali na medveďov, ich myseľ sa upínala iba na nich. Krása prírody bola pre nich včas ráno nezaujímavá. Tri hodiny sa niesli na koňoch. Asi 500 chlapov sa v dlhom páse roztiahlo. Oblečení boli v čierno-bielom a valašku v pästi. Všetko samá číra pôvodnosť, silná, nepokalená príroda. Divné city pohrávali sa so srdcom slovenským, keď na toto človek hľadel!…

Každý si nabil svoju pušku, čo najviac ako sa len dá, a potom si zajedli, pripili. Vydali sa hľadať medveďa, porozdeľovali sa a nakoniec, keď našli stopu boli 10. Jeho (tu je osoba – rpzprávač akoby totožná s autorom) stanovisko bolo pod vysokým javorom. Sadol si, nahrabal si suchého lístia a chystal sa stráviť tam dlhší čas. Zadriemal, ale prebrala ho smreková šiška, ktorá mu padla na hlavu, vidí nad sebou vevericu, asi tá mu ju pustila. Preletel okolo neho i divý holub, prebehol jeleň, líška. Potom počuje výstrel kdesi na hornom konci streleckej čiary. Zvláštny to bol, viac piskotu ako hrmotu podobný zvuk. Všetci napäto čačkali, ale nič sa nedialo. Potom počuli ešte jeden výstrel, Udrelo to do živého, do masa! Cez čučoriedky prišiel na miesto, kde stál Jožko so strelcami a honcami a s bruchatým vlčiskom. Zobrali ho a šli dolu na určenú poľanu, kde ich čakali šuhaji s potravou. Rozhodli sa vyjsť ešte raz smerom nadol. Moje stanovisko bolo na čistine. Čakali, čakali, keď tu zrazu počuli trúbky, hlasy, klepanie obuchmi, ale medzi strelcami ani šuchot. Zrazu Počujem lístie šuchotať, ráždinu a sucháre pukať – a tak sa mi zdalo, akoby sa dačo čierne bolo tým jazykom oproti mne prevalilo… Zastrelili ho, ale muselo padnúť 5 výstrelov. Vzali vlka, medveďa a šli dole. V Pálenečnom posadali na kone. Ale jeho kôň stúpil na osy, tie ho uštipli, zhodil jazdca a psy napadli aj jeho a zaplietli sa mu do dlhej brady. Taký skúsený poľovník a strelec ako bol Jozef Markus, nebol roky pred ním ani po ňom nebude.

Radvanský jarmok
8.9. je v Radvani jarmok, i náš chlapec sa ho zúčastnil. Zarobil si pár mincí ako miništrant. Trikrát prešiel celý jarmok, všímal si ľudí, ich odev, konanie, opisuje jednotlivé „stánky“ a predavačov i tovar, čo predávajú. Výrazný posun k realizmu – opisy, rozprávanie z bežného života s humorným až satirickým nádychom.

Študentský majáles
Spomienky z mladosti? Tri týždne dopredu dali študentom vedieť, že sa bude konať. Ostrili si valašku, chystali veci, ešte v noci vstal, zobudil domácich a utekal na miesto stretnutia, keď prišli na miesto, čakali ich tam dvaja lesníci, ktorí mali dávať pozor, aby neškodili stromom, opili ich a bolo. Jedli guláš a halušky. Profesori – pečienku, štrúdle... Keďže žien tam veľa nebolo, tancovali jeden s druhým, večer sa unavení vracali rovnou cestou domov. Použité tu sú motívy zo sveta: Achilles, Dávid tancoval pred archou, kameň v Mekke, Aja Sofia v Carihrade, ópium Číňanov. A ako v každej poviedke z mladosti aj táto obsahuje latinské slová, citáty a poučky.

Prvý tanec
Tu skĺbil zážitky z gymnázia, kde pán profesor spájal slovíčko „ty“ so „somár“ (= študent) a zážitkom z prvého bálu na fašiangoch. Vybral si radšej takú, ktorá sedí, lebo tá zrejme nevie dobre  tancovať. Dcérka bola chudá ako rebro, vysoká sťa žŕdka… Na hlave rozprestieral sa celá záhradka. Neviem, či som dobre videl, bol to šalát a bobkový list. Obe tieto zeleniny ozdobúvajú, ako mi pamätné, i varenú teľaciu hlavu… A ja v zúfalstve už potom pochytím môjho dlhonohého pavúka a či pavúčicu… – letíme okolo. Ani nevedel, čo hrajú, ale tancoval polku, visela mu však z vrecka ocieľka s kresadlom, a tým trieskam po hlavách utekajúcich tanečníkov. Dal ich teda „maminke“ a celý večer sa zabával s „útlou Euláliou“.

Cestovanie na vakácie
  Pre žiaka, ktorý bol 10 mesiacov mimo, je slovo prázdniny čarovné a krásne. Opíšem vám teda našu cestu z Pešti na Slovensko, do toho Tótországu. 4 dni šli na vozoch.

Upečený kocúr
Postava: dr. Terpentín – lekár, starý mládenec, mal 2 slúžky Boru a Doru. Tamtá s jedným okom, táto s jednou nohou. Mal rád svojho kocúra Mura a pečené čvíkoty (vták väčší ako drozd, menší ako holub, prilieta v neskorú jeseň zo severu). Jeseň r. 1872 bola však neobyčajne teplá, a tak čvíkoty ešte neprileteli. Napokon však predsa Bora zbadala 2 a priniesla ich. Doktor nadšený príde, sadne si k jedlu, ale pred ním na mise leží akási opacha. Bora vidí chvost z mačky, doktor obojček z Mura. S ťažkým srdcom vykonal pitvu. Bora vložila ošklbané, slaninkou obložené čvíkoty do rúry i podpálila do sporáka. Muro… nezbadaný vtiahol sa do rúry a dal sa do chrúmania pečienky. Bora zatvorila dvierka a odišla.

Doktorovi prestalo chutiť, kŕče mu lomcovali srdcom. Navštívil som ho v kríži. A on mi povolil hrozitánskú históriu pustiť do verejnosti.