Sto rokov samoty - Gabriel Márquez

Gabriel García MÁRQUEZ: Sto rokov samoty
Bratislava: Ikar, 1999, ISBN 80-7118-429-2, 312 s.
 
O veľa rokov neskôr, zoči-voči popravnej čate, plukovník Aureliano Buendía si spomenul na to dávne popoludnie, keď ho otec vzal so sebou a on prvý raz videl ľad. Macondo bolo vtedy malou osadou, asi dvadsať chatrčí z hliny a tŕstia, postavených na brehu rieky, ktorej priezračné vody sa valili v koryte plnom vyhladených kameňov, veľkých a bielych ako predhistorické vajcia. Ľudia nepoznali veľa vecí, každoročne sem prichádzali Cigáni, ktorých viedol Melquíades. Prinášal zaujímavé veci, ktoré José Arcadio Buendía kupoval (magnet, lupa...). Úrsula Iguaránová sa ho pokúšala odhovoriť, ale nedal sa. Dal Cigánom všetko, čo mali. A bolo mu to na nič, magnetom chcel hľadať zlato, lupu chcel využiť na vojenské účely. Bol to zvláštny človek. Plný akéhosi rojčenia, ale vážila si ho celá dedina. On bol ten, kto dal impulz, aby sa vysťahovali z pôvodných sídel.

Mal dvoch synov: José Arcaadia a Aureliana, u ktorého sa od detstva prejavovalo poznanie budúcnosti, ktoré využil v čase svojej vojnovej slávy. José Arcadio bol zas samopašník, po návrate do Maconda si vzal za manželku svoju adoptívnu sestru. Román rozpráva osudy rodiny počas približne sto rokov. Macondo sa rozrastalo, rozrastala sa i rodina Buendíovcov. Starý José Arcadio sa zbláznil a držali ho priviazaného vonku pri strome. Úrsula sa starala, aby bolo v dome dosť peňazí, ona stála za blahobytom v dome. Začala podnikať, piekla koláčiky. Plukovník Aureliano začal občiansku vojnu s vládou. Počas nej sa mu narodilo 17 synov, ktorých však kňaz pomazal popolcom a kríže na ich čelách sa viac nedali zmyť, napokon každý dostal do toho kríža guľku.

Mesto zažilo i veľký rozkvet. V jeho blízkosti boli otvorené citrusovníkové polia, kde pracovali robotníci. Ale netrvalo to dlho, napokon z Maconda zostalo len pôvodných pár chatrčí a z veľkej rodiny Buendíovcov traja členovia: Aureliano, Amaranta Úrsula a José Arcadio. José zomrel ako prvý, mal rád mladých chlapcov a oni ho raz pri kúpaní utopili. Amaranta a Arcadio sa stali milencami. Narodilo sa im dieťa, pred ktorým Úrsula vždy varovala rodinu. Dieťa s prasačím chvostíkom, dôkaz blízkej príbuznosti rodičov. Amaranta však po pôrode zomrela a o dieťa sa Aureliano začal zaujímať až o tri dni. Našiel jeho nafúknutú kožu, ktorú ťahali mravce.

Všetko bolo spustnuté, vrátil sa teda do Melquíadesovej izby (žil tu do svojej smrti) a konečne mu začali dávať zmysel spisy napísané samotným Melquíadesom …pochopil Melquíadesove posledné šifry a zazrel motto pergamenov, vsadené do ľudského času a sveta: Toho prvého priviazala k stromu a toho posledného žerú mravce.

V Aurelianovom živote nebolo jasnozrivejšej chvíle ako vtedy, keď zabudol na svojich mŕtvych, na svoje žiale a zatĺkol okná a dvere Ferdinandovými drevenými krížmi, aby ho nerušilo nijaké svetské pokušenie, lebo pochopil, že v Melquíadesových pergamenoch je vpísaný jeho osud. Našiel ich nedotknuté medzi pravekými rastlinami, vyparujúcimi sa kalužami a svetielkujúcimi muškami, ktoré v izbe zahladili každú stopu ľudského putovania po tejto zemi; bol taký netrpezlivý, že si ich nedoniesol na denné svetlo, ale tam, postojačky, ich začal lúštiť, nahlas a bez najmenších ťažkostí, akoby boli písané po španielsky a okolo vládol oslňujúci poludňajší jas. Bol to príbeh ich rodiny, sto rokov predtým spísaný Melquíadesom až do najvšednejších podrobností. Napísal ho v sanskrite, vo svojej materčine, párne verše zašifroval súkromnou šifrou cisára Augusta a nepárne lakedaimonskými vojenskými šiframi.

Posledná porážka, ktorú Aureliano začal tušiť v čase, keď sa dal zmiasť láskou k Amarante Úrsule, bola v tom, že Melquíades neusporiadal udalosti podľa zvyčajného ľudského času, ale zhustil celé storočia všedných udalostí, takže všetky prebiehali súbežne a v jednom okamihu. Aureliano, unesený týmto objavom, čítal nahlas a bez vynechávania spevné encykliky, ktoré sám Melquíades kedysi predčitoval Arcadiovi a ktoré v skutočnosti predvídali jeho popravu, a našiel tam správu o narodení najkrajšej ženy na svete, ktorá mala za živa vystúpiť na nebesia, a spoznal pôvod dvojčiat pohrobkov, ktoré sa vzdali lúštenia pergamenov nielen pre svoju neschopnosť a nestálosť, ale aj preto, lebo ich úsilie bolo predčasné. Na tomto mieste preskočil niekoľko stránok, aby sa čo najskôr dozvedel o vlastnom pôvode. V tej chvíli sa začal pomaly dvíhať vlažný vietor, plný hlasov z minulosti, šepotu starých begónií a sklamaných vzdychov, ktoré sa nedali porovnať ani s najvytrvalejšími túžbami… práve objavoval prvé stopy svojho života v zmyselnom dedovi, ktorý sa dal viesť svojou  ľahkomyseľnosťou cez zákernú pustatinu, hľadajúc krásnu ženu, ktorú potom neurobil šťastnou. Aureliano ho poznal a sledoval skryté cesty jeho potomkov, až prišiel k svojmu vlastnému počatiu uprostred škorpiónov a žltých motýľov podvečer v kúpeľni, kde sa nádenník divo miloval so ženou, ktorá sa mu oddala zo vzdoru. Natoľko ho to zaujalo, že nepocítil ani ďalší poryv vetra, ktorého ničivá sila vytrhla z pántov okná i dvere, z východného krídla domu strhla strechu a otriasla domom do základov. Len teraz sa presvedčil, že Amaranta Úrsula nebola jeho sestrou, ale tetou, a že Francis Drake kedysi prepadol Riohachu len preto, aby sa oni dvaja mohli stretnúť v najkrivolakejších bludiskách krvi a spoločne priviesť na svet bájneho tvora, ktorým mal ich rod vymrieť. Macondo sa už premenilo na vír prachu a zrúcanín, zmietaným hnevom biblického uragánu, ked Aureliano preskocil jeden’asť stránok, aby nemaril cas udalosťami, ktoré už pridobre poznal, a zacal lúštiť okamih, ktorý práve prežíval, lúštil ho a súcasne ho prežíval, lúštil poslednú stránku pergamenu a veštil sám sebe, akoby v zrkadle slov videl seba. Preskočil ešte raz, aby predpovede predbehol a zistil deň a okolnosti svojej smrti. Prv ako prišiel k poslednej strofe, stihol si uvedomiť, že z tejto miestnosti už nikdy nevyjde, lebo je súdené, že to mesto zrkadiel (alebo zrkadlenia) zmetie vietor a bude vytreté z ľudskej pamäti v okamihu, keď Aureliano Buendía rozlúšti posledný pergamen, a všetko, čo sa v nich napísalo, že je neopakovateľné odvždy a navždy, lebo rodom, odsúdeným na sto rokov samoty, sa už nikdy na tejto zemi nijaká nová príležitosť nenaskytne.