Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch - Palárik

Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch - Ján Palárik
Literárny žáner: veselohra
Téma: Život na zámku slobodomyseľnej grófky Elízy Hrabovskej. Spolunažívanie Slovákov s Maďarmi.
Idea: Vzájomná úcta a porozumenie medzi slovenským a maďarským národom, medzi obyčajným ľudom a šľachtou. Touto hrou chce autor poukázať na reálnu možnosť spolunažívania národov v Uhorsku vo vzájomnej úcte a porozumení.

Osoby:
Grófka - Eržika Hrabovská
Orieška -školský učiteľ
Miluša - jeho dcéra, grófkina spoločnica
Barón Kostrovický - grófkin poručník
Ľudovít - jeho syn
Rohon - zememerač
Capkova - grófkina komorná
Suchay - grófkin úradník
Pišta - husár baróna Kostrovického
Tomáš, Jano - dedinskí mládenci
Dorka, Katka - dedinské dievky
Prvý sluha, druhý sluha - v grófkinom kaštieli
Ženci a Žnice
Dej: v kaštieli Hrabovská

Charakteristika hlavných postáv:
Elíza Hrabovská - krásna mladá grófka, predstavujúca liberálnu vrstvu uhorskej spoločnosti. Je sirota, preto sa už v mladosti dostáva do rúk svojho tútora, starého pána Kostrovického.
Miluša Oriešková - predstavuje ideálnu slovenskú devu. Je dcérou národne uvedomelého učiteľa, dostatočne vzdelaná o rozhľadená. Ako spoločnica má silný vplyv na grófku – práve ona v nej prebudila národné cítenie. Medzi nimi je silný kamarátsky vzťah.
Ľudovít Kostrovický - mladý barón, ktorý predstavuje ľahkomyseľnú konzervatívnu šľachtu. Keďže žije v Pešti a silne naňho vplýva maďarizácia, stáva sa z neho skutočný Maďar, hovorí tak, núti všetkých okolo seba , aby tak rozprávali... „Nečakane“ sa zamiluje do mladej grófky, ktorá má byť jeho ženou už od detstva. Je priateľský a dáva prednosť láske pred bohatstvom.
Rohon - zememeračský inžinier, starý priateľ mladého baróna. Síce pôsobí v Maďarsku, zostáva stále Slovákom, čo neskôr prezentuje i pred Miluškou, do ktorej sa vrúcne zamiluje.

Rozbor:
Dielo bolo napísané v prechode medzi romantizmom a realizmom.
Znaky romantizmu: šťastný koniec - zmierenie šľachty a obyčajným ľudom.
Znaky realizmu: Ukázanie skutočnej situácie medzi šľachtou a poddanými, hovorové prvky (skomoleniny z nemčiny, maďarčiny, aj slovenčiny).
Kompozícia:
1. expozícia - na zámok prichádza správa o barónovej návšteve, oba páry sa dohodnú na výmene
2. kolízia - Miluša s Rohonom odhalia inkognito
3. kríza - Ľudovít je prichytený v záhrade
4. peripetia - Ľudovít vyhlasuje, že je ochotný si zobrať „Milušu”
5. katastrofa - všetky skutočnosti sú uvedené na pravú mieru nastáva zmierenie

Obsah:
Príbeh sa odohráva v troch hlavných dejstvách.
Dejstvo I. - Začína sa Milušiným oznámením svojmu otcovi, učiteľovi Orieškovi, že grófka súhlasila s opravou dedinskej školy. Orieška je nadšený, z celého srdca vrúcne ďakuje svojej dcére, ktorá dokázala vo svojej panej vyvolať národne uvedomenie: „Ach, dievka moja! Veď keby viac bolo takých dcér na Slovensku, ako si ty, azda by naša vyššia šľachta neprijímala k svojím deťom guvernantky, spoločnice až hen kdesi z Hamburgu a z Londýna, ktoré potom našu domorodú šľachtu tak hrozne národu odsudzujú.“ Grófka sa dozvedá, že čoskoro k nej príde jej snúbenec Ľudovít, ktorého vlastne ani nepozná, ale od detstva mu je sľúbená. Pri vymýšľaní spôsobu, ako privítať vzácneho hosťa, o ktorom je známe, že je maďarón, prichádza na panstvo obyčajný ľud – žnice a ženci, ktorí prosia o dovolenie zorganizovať veľkú obžinkovú slávnosť. Keďže má Elíza k slovenskému ľudu vypestovaný dobrý vzťah, dovolí im slávnosť a sama zvolí za hlavnú pannu svoju spoločnicu Milušu.
Dejstvo II. - Grófka s hlavným podnetom od slobodomyseľnej Miluši sa rozhodne, že si s kamarátkou vymení úlohu, čiže Miluša bude grófkou a grófka Milušou. Výmena je naplánovaná i na slávnosť obžinkov. Ľudovít Kostrovický prichádza nečakane rýchlo na panský dvor aj so školským priateľom Rohonom, inžinierom. Tí sa však tiež dohodnú, že si úlohy vymenia. A tak Rohon vystupuje ako mladý barón. Prijíma ich oboch Miluša už ako Elíza. Muži situáciu dobre zvládajú a slečna s nimi drží krok. Vyprovokuje medzi nimi silnú debatu a hovorí: „ Ó, mne sa veru také vlastenectvo hnusí, ktoré má v škaredom odrodilstva hriechu svoj koreň; Kto nie priateľ ľudu, ten nie je vlastenec, lež márny šarlatán alebo streštenec, ktorý len nesvornosť rozsieva v krajine!“ Ľudovít zrazu uvidí v miestnosti obraz na ktorom je namaľovaná ako žnička mladá Elíza a hneď sa do nej zaľúbi. Rohon je zase zahľadený iba do Miluše. Na scéne sa objaví i grófka, ktorá však hrá nevzdelanú dedinskú dievčinu. Aj tak však silne zapôsobí na baróna. K Rohonovi, k myslenému budúcemu manželovi, krásavica nezahorí láskou, takou ako by pôvodne mala, jedine výčitky mu predostiera: „Bo muž, ktorý svojho života zásady sťa oblek premieňa, ako vietor duje časných výhod, ktorý pre hmotné ohľady vyšším záujmom ducha sa spreneveruje... taký v mojich očiach žiadnej ceny nemá.“
Dejstvo III. - Do Milušinho srdiečka sa dostáva Rohon, ktorému už nedokáže zatajovať, kto vlastne je a prezradí sa. Jeho to náramne poteší, pretože sa nemusí obávať a vyznať sa i on, okrem iného i zo svojej lásky k nej: „ Osvietená grófka! Už ďalej nemôžem odolať návalom trápnych srdca bojov.“ Neskôr sa to dozvedá i samotná grófka. Ľudovít zmorený láskou k pravdivej grófke sa túla všade po dedine, ale nájsť ju nemôže. „Ach, darmo chodím po záhrade a po dedine, darmo hľadám a vypytujem sa ľudí ..“ Stretáva ju na oslave. Postupom času sa aj z neho stáva pravý Slovák. Stretáva Oriešku, ktorý bohužiaľ o zámenách nemá poňatia a tak opisuje pred mládencom, ktorý si jeho dcéru vziať za manželku v najlepšom svetle. „Ó, ja som jej predovšetkým lásku k národu svojmu slovenskému do srdca vštepoval; veď láska k národu je predmet pravého vlastenectva, osvietený pane!“ Zatiaľ, čo hra medzi mladými pokračuje, Capková, stará komorná, stihne všetko, že jeho syn chce za manželku iba slúžku Milušu, vyžalovať barónovi Kostrovickému. „Ľúto mi je – ale nezaslúži pardon tá nevďačná dievka – musím ju oddialiť stadiaľto...“ Starý pán sa nechá ovplyvniť a okamžite si zavolá svojho syna, ten rýchlo argumentuje : „Ach, apko, či sme my azda dáki iní tvorovia na zemi nežli ten dobrý ľud? Či ho večne máme len zberbou prezývať a v nemúdrej pýche nad ním sa nadchýnať, pretože nám prajný viac nadelil osud? Či nie je on náš ľud pracovitý , tichý?“ Práve tu možno postrehnúť zmenu v Ľudovítovi, ktorý je odhodlaný vziať si rozkošne krásnu dedinskú dievku, pannu z obžinkových slávností. Úlohy sa vracajú nakoniec do pôvodného stavu, po dôkladnom učiteľovom vysvetlení. Rohon s Milušou a Ľudovít s Elízou tak môžu vystrojiť dvojitú svadbu.

„Slováci nech žijú! To nech nám bude dňom zmierenia sviatočným!“

Umelecké prostriedky:
epitetá - chybu velikú, krásnu dcéru, osvietená grófka, civilizované panstvo
metafora - hrať sa s láskou
prirovnanie - škaredou pýchou nafúkaný horenos, ako toť ich milosť moja komorná
Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch: Ako titul hry napovedá, nakoniec dôjde k zmiereniu. A tých sa v Dobrodružstve pri obžinkoch nachádza niekoľko. V dejovej línií je to zmierenie Ľudovíta Kostrovického s otcom, s ktorým sa rozkmotrili potom ako Ľudovít vyhlásil, že si zoberie obyčajnú sedliacku dievku. Zároveň jeho zmierenie s Rohonom, ktorý si ho pohneval, keď žiadal o ruku tú istú ženu ako on. Aspoň to si vtedy Ľudovít myslel. Pomeria sa aj grófka s Milušou, u ktorých sú dôvody podobné. Zdrojom týchto konfliktov je dvojitá výmena. V ideovej rovine je to Ľudovítove zmierenie sa so svojim pôvodom a samotným ľudom, teda zmierenie šľachty s obyčajným ľudom. Veď je to práve on kto v treťom dejstve, potom ako sa dozvedá, že Miluša je vzdelanou dcérou rechtora Oriešku kričí „Zmierenie, zmierenie“. Od tejto chvíle si je ochotný zobrať si aj neurodzené slovenské dievča, z veľkého maďaróna, akým bol na začiatku, sa stáva národovec. Túto premenu si možno vysvetliť mnohými spôsobmi. U Ľudovíta zvíťazil cit lásky, ale v tom aby sa mu mohol naplno oddať mu bránia konvencie a predsudky spoločenskej vrstvy, z ktorej pochádza a tak mu nezostáva nič iné ako ich porušiť čo ho v konečnom dôsledku prinúti začať si viac všímať ľud a jeho zvyky. Alebo naňho zapôsobili Milušine výčitky, síce adresované Rohonovi, ale trafená hus predsa len zagága.