Kým kohút nezaspieva – Bukovčan

Slovenský jazyk » Čitateľský denník

Autor: maturanti
Typ práce: Referát
Dátum: 26.03.2020
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 827 slov
Počet zobrazení: 37 705
Tlačení: 1 169
Uložení: 1 407

Kým kohút nezaspieva – Bukovčan

Ivan Bukovčan (1921 – 1975) bol výraznou osobnosťou slovenskej dramatickej tvorby a hraného filmu po roku 1945. Vo svojich divadelných hrách smelo poukazoval na nezmyselnosť obdobia kultu osobnosti.

V triptychu Pštrosí večierok (Maturanti sa stretávajú po 25 rokoch. Porovnávajú svoj život pred 25 rokmi, ale zároveň analyzujú svoj vzťah ku pánovi profesorovi, ktorý bol nespravodlivo obvinený v 50. rokoch. Maturanti si vyčítajú, že zo strachu, z obavy o vlastné postavenie mu nedokázali pomôcť a nakoniec ho zapreli.

Správali sa podľa hesla: „Čo ťa nepáli, nehas“. Správali sa ako pštrosy, ktoré vopchali hlavy do piesku, nechcú nič vidieť ani počuť), Kým kohút nezaspieva, Zažeň vlka sa zameriava na vzťah jednotlivca a spoločnosti, morálnej zodpovednosti či viny za porušenie zásad humanity. Ústrednou témou hier je problematika stroskotania ideálov. 

Kým kohút nezaspieva

Kým kohút nezaspieva (1969) je hra v dvoch dejstvách, ktorá sa odohráva v malom meste okupovanom cudzím vojskom v novembri 1944, hneď po potlačení Povstania. Názov hry je podľa časti evanjelia, kde sa hovorí, ako Peter – skôr než zaspieva ráno kohút – tri razy zaprel Krista. Celá hra je podobenstvom o ľudskej veľkosti a o zrade. V pivnici deportovanej židovskej rodiny sa večer postupne zíde desať ľudí. Spočiatku si myslia, že sú tam náhodou a až po chvíli, keď sa dozvedia, že zomrel nemecký vojak, pochopia, že sú uväznení ako rukojemníci. Prostredníka medzi zaistenými a veliteľom mesta majorom von Lucasom robí obchodník s drevom Fischl.

A pretože má dobré vzťahy s majorom, ale najmä preto, že nemecký vojak bol pred tragickou smrťou opitý, zmenil major svoje rozhodnutie. V prípade, že sa nenájde vinník, nepríde o život všetkých desať rukojemníkov, ale iba jeden. Kto to bude, to dal von Lucas na rozhodnutie tým desiatim v pivnici. Ale možnosť záchrany deviatich životov znamenala v skutočnosti strašnú dilemu. A bola to aj možnosť urobiť z ľudí zbabelcov, prašivcov a udavačov. Dočasní obyvatelia pivnice teda musia ukázať svoj charakter.

Niektorí si zachovajú svoju ľudskú dôstojnosť, ďalší zaprú v sebe a v tých okolo seba človeka a jeden – holič Uhrík – sa ukáže ako Judáš. (Zabije mladého muža, čo utiekol z transportu do koncentračného tábora.) neunesie však ťarchu viny, neznesie pocit, že vlastne zabil v sebe svoju ľudskosť, a preto vyjde z pivnice a vonku ho zastrelia akoby pri pokuse o útek. (V skutočnosti to bola samovražda, podobná tej, čo spáchal Judáš po svojej zrade v Jeruzaleme.)

Dráma Kým kohút nezaspieva sa skladá z dvoch dejstiev. Jej dej sa odohráva istej noci roku 1944 po potlačení Povstania v malom meste okupovanom cudzím vojskom. Účinkujúcimi hry sú rukojemníci, ktorých Nemci zadržia na odplatu za zabitie nemeckého vojaka a zatvoria ich do pivnice domu, ktorého majitelia boli deportovaní – príkaz na zaistenie desiatich obyvateľov mesta porušiacich zákaz vychádzania po devätnástej hodine vydal mesta, major von Lucas.

Ako prvého zatknú bývalého horára Terezčáka, potom mladých zaľúbencov gymnazistku Fanku a študenta Ondreja a postupne ďalších: babicu Babjakovú, zverolekára dr. Šusteka, neznámeho cudzinca (v hre vystupuje ako Tulák), holiča Uhríka, pani lekárnikovú, učiteľa Tomku a napokon prostitútku Mariku Mondokovú. Rukojemníci spočiatku nepoznajú príčinu svojho zaistenia, považujú to za omyl, za nedorozumenie, sú znepokojení, ale i rozhorčení, snažia sa vzájomne si vysvetliť, prečo sa zdržiavali vonku po devätnástej hodine. Veria, že dostanú iba pokutu a potom ich pustia domov.

Keď sa od Mariky Mondokovej, ktorú zadržali ako poslednú, dozvedia o zabití nemeckého vojaka, nazdávajú sa, že Nemci ich chcú len vypočuť. Ich nádeje schladí Tulák, podľa ktorého iste nie je náhodu, že sú pravé desiati: je to známy „zvyk“ okupantov – smrť jedného zo svojich pomstiť zabitím desiatich civilistov. Vtedy vchádza do pivnice pán Fischl, obchodník s drevom (je pôvodom Nemec a sympatizuje s okupantmi) – prichádza z poverenia nemeckého veliteľa, majora von Lucasa, aby im oznámil, že sú rukojemníkmi zadržanými na odvetu za zabitie nemeckého vojaka, ktorý strážil veliteľov dom (vlastne dom pána Fischla, u ktorého veliteľ býval), a že ak sa vinník do východu Slnka nenájde, budú všetci desiati popravení.

Pán Fischl sľubuje rukojemníkom , že sa im vynasnaží pomôcť (a to i napriek tomu, že obyvatelia mesta ho v prvých dňoch Povstania spolu s ďalšími miestnymi Nemcami zatvorili na tri dni práve do tejto pivnice, vyplienili mu pílu a sklad, potom sa musel skrývať v chlieve a pomohol mu iba syn pána Terezčáka, ktorý bol známy svojimi sympatiami k Nemcom a ktorého neskôr zastrelili partizáni), veď „toto mesto je i jeho mestom, táto krajina je i jeho vlasťou a on chce po vojne  aj naďalej žiť medzi nimi v pokoji, bez výčitiek a nenávisti“.

Zverolekár žiada Fischla, aby vysvetlil majorovi, že on je potrebný vo svojom obvode, kde hrozí epidémia slintavky, holič dúfa, že  mu prepustenie vybaví pán, ktorého  zvykol holiť, učiteľ sa zase prihovára za Starca a za babicu – mali by ich prepustiť, lebo bývalého horára zaistili ešte pred siedmou, čiže neporušil  zákaz vychádzania, a babica si konala iba svoju povinnosť, bola u rodičky. Fischl si všetko zapíše, sľúbi, že sa u majora za nich prihovorí – najmä za pána Terezčáka, ktorého syn mu voľakedy pomohol – vráti sa , len čo bude môcť.

Po jeho odchode sa ešte viac vystupňuje napätie a nervozita medzi zadržanými. Všetci  majú strach, sú zúfali ešte stále však dúfajú, že im Fischl pomôže. Jedine Tulák tomu neverí, jeho názory na okupantov a ich prisluhovačov sú nekompromisné, nemá žiadne ilúzie a nazdáva sa, že bude lepšie, ak sa namiesto falošnej nádeje pripravia na smrť.

PANI: Pán Fischl je slušný človek!
TULÁK: Je to Nemec.
BABICA: Ale náš!
STAREC: Nikdy sa nestaral do politiky. Vždy len drevo...
TULÁK: Aj šibenice sú z dreva. Aj baraky v lágroch...!
TOMKO: Ste zaujatý. Nemám rád fanatikov!
TULÁL: A ja zas votrelcov...! Nemám rád, keď mi cudzie čižmy chodia po dome! (Na Uhríka, Šušteka). 

A ani takých nemám rád, čo by tú čižmu najradšej vlastnou slinou vyblýskali...!

O jednej v noci prinesú rukojemníkom vojenský chlieb a vedro vody. Uhrík zbadá, že Tulák si krája chlieb loveckým nožom – takým istým, akým bol zabitý nemecký vojak. Obviní Tuláka, že to on zabil vojaka, vyzýva ho, aby povedal kto vlastne je a čo robí v meste, veď nikto ho tu nepozná.

Vtom opäť vchádza do pivnice Fischl, ktorý im prináša nové správy od veliteľa. Major rozhodol, že babicu prepustia, ale iba vtedy, ak povie meno a adresu rodičky, aby si mohli overiť pravdivosť jej slov. Babjaková v pomykove prezradí, že ona vlastne nebola u rodičky, ale práve naopak, pomohla istej žene, aby nemala dieťa. Ani Starca neprepustia, lebo o jeho synovi sa zistilo, že v skutočnosti nedržal s Nemcami, naopak, vyzvedal pre partizánov. Starca táto správa veľmi poteší, je šťastný, že jeho syn nebol zradcom a že môže byť naňho právom hrdý. Ani holič Uhrík a zverolekár Šustek nepochodili so svojím pokusom zachrániť sa.

Ako poslednú si pán Fischl ponechal neho „dobrú“ správu: major po polnoci zmenil svoje rozhodnutie. Keďže vysvitlo, že zabitý vojak bol opitý, čo je neodpustiteľná nedisciplinovanosť, veliteľ už netrval na potrestaní všetkých desiatich rukojemníkov, ale iba na potrestaní jedného z nich. O tom, kto to bude, sa však musia rozhodnúť oni sami.

Holič Uhrík oznámi Fischlovi, že to už nebude potrebné, pretože vrah je medzi nimi: je to Tulák, ktorý má taký istý lovecký nôž. Na jeho veľké sklamanie mu však Fischl vysvetlí, že nôž je síce taký istý, ale nemôže to byť vražedný nástroj, pretože ten zostal v tele nemeckého vojaka.

Učiteľ  Tomko vyčíta Fischlovi, že to, čo robí major a v čom mu on pomáha, je maximálna krutosť, neľudskosť, a nie veľkodušnosť. Žiada Fischla, aby im dal hodinu na rozmyslenie, či ten návrh prijímajú.

Po Fischlovom odchode sa situácia ešte viac zdramatizuje a vyhrotí, napätie medzi nimi postavami sa blíži k vrcholu. Uhrík a Šustek navrhujú, aby obeť vybrali podľa veku (naznačujú, že Starec už žil dosť a mohol by sa za nich obetovať) alebo podľa spoločenského postavenia (veď život prostitútky má určite menšiu hodnotu ako ich životy). Učiteľ zhrozene sleduje, ako mení ľudí strach o vlastný život, ako ich pripravuje o ľudskosť:

ONDREJ (skočí medzi nich): Robte niečo, pán učiteľ! Už je štvrť na tri.
TOMKO: Tušil som to...Každý bude nepriateľom každého...všetci budú proti všetkým...(Unaveno). Čo
  môžem urobiť synu...?
STAREC (vynorí sa z úzadia): Ráno sa blíži, už je neďaleko...V evanjeliu je napísané: Prvej než kohút
  zaspieva, tri razy ma zaprieš..
TOMKO: Áno, bude to tak. Už je to tak---Zrádzame jeden druhého. Sami seba...človečenskú podobu...

Ondrej, znechutený ich počínaním, sa chce obetovať a dobrovoľne sa prihlásiť, najmä aby ochránil Fanku. Je sklamaný ľuďmi, „chce byť človekom, nie handrou“. Tulák mu v tom zabráni a navrhuje, aby veliteľov návrh odmietli, veď človek má iba jednu šancu proti násiliu – zachovať si dôstojnosť a svoju ľudskú tvár. Uhrík a Šustek nechápu, že ak sami vyberú jedného zo svojich radov, všetci deviati sa stanú jeho vrahmi.

Uhrík znovu ukáže svoju bezcharakternosť: navrhne, aby sa dohodli na mene niektorého zo známych miestnych „buričov“ proti Nemcom a aby tvrdili, že atentát spáchal on. Tulák zhnusene usúdil, že práve toto chce každé násilie, zlomiť človeka, aby sa plazil, aby sa stal zradcom, udavačom, červom – ako Uhrík. Uhrík, vyprovokovaný ostrými slovami Tuláka, v náhlom afekte vytiahne britvu a zabije ho. Všetci sú zhrození vraždou. Podľa Starca sa naplnili slová evanjelia – skôr než kohút zakikiríkal. Uhrík zaprel v sebe človeka.

Opäť prichádza Fischl, pretože vypršala lehota, ktorú rukojemníci dostali na rozmyslenie. Učiteľ Tomko mu oznamuje, že majorov návrh odmietajú. Fischl ich žiadam aby si to ešte rozmysleli, veď odmietnutie návrhu môže major pokladať za urážku a môže zmeniť svoje „veľkodušné“ rozhodnutie. Kladie na stôl kľúč od pivnice, vysvetľuje, že všetko je dohodnuté, nebude žiadne vypočúvanie, žiadna verejná správa, stačí ak jeden z nich si otvorí dvere týmto kľúčom, vyjde von a začne bežať...(nedopovie, ale každému je jasné, že dotyčného zastrelia „na úteku“) a ostatní deviati budú slobodní.

Vtedy sa Fischl od Uhríka dozvedá, že už sú iba deviati – holič tvrdí, že nezámy muž sa sám zabil (Tulák už predtým prezradil o sebe, že utiekol z transportu do koncentračného tábora). Podľa Fischla to menilo celú situáciu, veď majorova podmienka sa vlastne splnila a ons a určite nebude vyzvedať, ako ten človek zomrel. Napokon Marika Mondková nevydrží a vykričí pravdu – Tulák nespáchal samovraždu, zabil ho holič Uhrík. Fischl ju však nechce vypočuť, nechce o ničom vedieť, presviedča ich, že všetko je v poriadku, podmienka je splnená, všetci deviati sú zachránení. Tí, ktorí si zachovali ľudskú tvár (Tomko, Starec, Ondrej, Fanka, Mondoková) sa nechcú stať spolupáchateľmi Uhríka, nechcú si za takúto cenu zachrániť život. Odmietajú toto riešenie a znovu opakujú Fischlovi, aby povedal majorovi, že jeho návrh neprijímajú.

Uhrík sa po Fischlovom odchode snaží sám seba presvedčiť, že zabitý bol určite židom, lebo takto sa mu zdá vlastná vina menšia – veď za žida nie je taká škoda ako za „našinca“. Keď chce prezrieť mŕtvolu, aby našiel nejaký dôkaz o svojej teórii, učiteľ Tomko sa nezdrží a udrie ho po tvári (ako sa sám vyjadrí, prvýkrát v živote udrel dospelého).

Starec pripomenie Uhríkovi, že aj Judáš spáchal po svojej zrade v Jeruzaleme samovraždu. Vzýva Uhríka, aby aspoň raz v živote bol chlapom a vzal si kľúč. Uhrík neunesie ťarchu viny a prijíma starcov návrh – žiada však, aby mu jeden z prítomných kľúč vlastnoručne podal. Nikto mu ho nepodá, učiteľ sa ho snaží dokonca zadržať, ale Uhrík si napokon sám vezme kľúč, vybehne hore schodmi a otvorí dvere. Ľudia v pivnici začujú krátku dávku samopalu.
 
Hra sa končí slovami tých, ktorá predstavujú v hre ľudskosť a vyššie morálne princípy:
STAREC (do ticha, tvrdo): Nie...jeho nie(Na nehybné telo Tuláka). Iba tohto človeka mi je ľúto...
ONDREJ: Ani nevieme, kto to bol...
TOMKO (ticho): Bol to pútnik na ceste. ..(Zahľadí sa hore do tmy schodov – na poslednú cestu Uhríka.) Boli to naši...bratia...naši nešťastní ľudskí bratia.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1

Video: Kým kohút nezaspieva – Bukovčan



Odporúčame

Slovenský jazyk » Čitateľský denník

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.018 s.
Zavrieť reklamu