Pompiliova Madona (Ján Hrušovský)

Pompiliova Madona (Ján Hrušovský)
Hrušovský vo svojich novelách Pompiliova Madona zobrazuje súcit človeka voči spoločnosti, chce poukázať na ich dôstojnosť, že aj oni majú právo na šťastie. Sú obrazom lepšieho človeka, ktorý má iné hodnoty v živote. Človek, ktorý je zmierený so svojim úbohým životom. Nestráca úsmev na tvári, práve naopak rozdáva ho navôkol hoci ľudia o neho nestoja. Postavy sa modlia za zázrak, ktorý prichádza v podobe nadprirodzenej bytosti či javu, často však vystupujú ako vyslobodenie z ťažkého života, ktorý sa končí smrťou

Odlišoval sa tým, že dej sa odohrával v cudzom prostredí a bol nezaťažený dovtedy takmer povinnou národno-obrannou službou a folklorizmom, zdôrazňovaním ľudového svojrázu v štýle dialógov a v kresbe prostredia

DOLOROSA – mentalita mladej mníšky, mučenej rozporom medzi potlačovaným ženstvom a asketizmom, prekvapujúci záver, mníška v nábožensko-erotickom blúznení strhne na seba sochu Krista a hynie pod jej troskami – zložité duchovné stavy
 
DEJ: Pompílio bol starý lazar ktorý každý deň sedel a žobral pred chrámom Santa Maria Maggiore v Esquiline (Bazilika Panny Márie Väčšej - Vatikán). Sedával tam niekoľko desaťročí, ale nikdy sa mu nesplnilo jeho prianie, dostať sa dnu a pokloniť sa Madone pred oltárom. Keďže bol beznohý, sám sa do chrámu dostať nemohol a zvykol prosiť otca Bernarda o to, aby ho aspoň na chvíľu zaniesol dnu, ale ten mu túto službu vždy odmietol (zápach, odev, vozíček). Na Kvetnú nedeľu napadne Pompília, že ak sa v tento deň dostane k Madone a poprosí o pomoc, narastú mu nové nohy. Rozhodne sa preto obetovať celé štyri líry z denného zárobku aby ho otec Bernardo zaniesol do chrámu. V noci sa stal zázrak, Pompíliovi narástlo dvoje zdravých nôh a s Madonou odišiel na ďalekú púť. Ráno keď sa otec Bernardo vrátil do chrámu, našiel Pompília na dlážke mŕtveho.

Postavy:– netypické, výnimočné duševné znaky, citové vášne a rozpory al. výnimočnými a prekvapujúcimi situáciami

POMPÍLIO: Starý beznohý žobrák ktorý sedával pred chrámom považovaným za jeden z najkrajších starorímskych výtvorov; negramotný. Turisti v ňom videli typického lazaróna a radi si ho fotografoval. „Ráno ho priviezol naničhodník Antonio odkiaľsi spoza mestských múrov a vyložil do kútika medzi múr a korintský stĺp, aby ho večer znovu odviezol do tmavého brloha, v ktorom sídlila celá, skoro dva tucty členov čítajúca rodina. Beda Pompíliovi, ak nevysypal zo širáka peknú hromádku soldov – to sa mal napočúvať celý večer, akého nepotrebného darmožráča má rodina na krku“. Nevadilo mu v akých podmienkach žije a ako sa k nemu správa rodina, cítil, že má voči nej dlh, ktorý musí splácať ako vie.

Rodina sa na ňom snažila za každú cenu zarobiť čo najviac „Aby sa pri pohľade na ľudskú ruinu hnul v srdci nábožného Rimana ešte väčší súcit, rodina obnažila Pompíliove kýptiky, nakoľko sa len dalo. Pravda, Pompílio poriadne mrzol na chladnom kameni“.Pompílio sa k ľudom ktorý mali cestu do chrámu správal vždy úctivo, prihováral sa im a za každú almužnu sa poďakoval. Poznal ľudí ktorý mu dávali peniaze a každému ďakoval tak aby ho to potešilo.

Silou, ktorá držala Pompília pri živote napriek všetkým útrapám, ťažkému životu a sklamaniu bola jeho túžba dostať sa do chrámu a pokloniť sa Madone (hlboká, neoblomná túžba po niečom nádhernom, nevídanom). „Aká by to bola blaženosť pokloniť sa jej, pobozkať jej nohy a ponížene zaproskať o dobrotivú pomoc.“  Často sa snažil presvedčiť otca Bernarda aby ho do chrámu pustil, ale neúspešne. Na Kvetnú nedeľu sa táto jeho túžba ešte vystupňuje, Pompílio si myslí že ak sa v tento najšťastnejší deň v roku dostane k soche Bohorodičky, stane sa zázrak a Madona ho uzdraví. „A vtedy z čista jasna preniklo presvedčenie, že keby sa dnes, na Kvetnú nedeľu, dotkol ústami Madoniných nôh, z kýptikov by mu vypučali zdravé údy, a on by znovu mohol chodiť veselo po svete ako kedysi pred päťdesiatimi rokmi“. Preto sa v tento deň rozhodne opäť skúsiť šťastie u otca Bernarda. Zahrá na všetky jeho slabosti a nakoniec mu ponúkne dvojlírovník (najväčší peniaz aký kedy v živote videl), aby ho preniesol dnu. Otec Bernardo trvá na štyroch lírach, a Pompílio mu ich dá a dostane sa do chrámu.

V noci sa Pompíliovi prihovorí samotná Madona, čo v ňom vyvolá silné pocity „Tu Pompílio pocítil, že sa s ním deje akási zvláštna premena. Najprv, ako keby ho schvátila ťažká mdloba, ale potom sa cítil vždy ľahším a ľahším, že to bolo až na podiv...“ Stáva sa zázrak, Pompíliovi narastú nohy „ Áno, stal sa veľký zázrak! – usmiala sa priateľsky Madona, podávajúc mu ruku.... -Teraz poď- ...- Na púť, ktorá vedie ďalej ako do Albánskych hôr.“Starý lazar ktorému sa splnilo tajné želanie spokojný umiera „Pompílio bol mŕtvy. Ale pery mal založené do šťastného úsmevu. Vyliečila ho dobrotivá Madona“.
 
Otec Bernardo: Kňaz v chráme v Esquilíne. Potrpel si na lichôtky, keď sa mu Pompílio pochleboval, takmer sa nechal presvedčiť, aby ho pustil do chrámu. Bol predstaviteľom skazeného cirkevného pracovníka, bol falošne skromný. Nežil podľa cirkevných zásad. „Otec Bernardo je ináč dobrák, len trochu márnivý a lakotný. Nehnevá sa, keď niektorý cudzinec siahne hlbšie do vrecka. A jestvuje na via Gioberti začadená vinárnička s ohnivými kastelskými a frascatskými. A vo vinárničke obsluhuje smädných hostí švárna dcérka, červenolíca, tmavooká... ohnivejšia od kastelských vín. Pompílio pozná veľmi dobre súkromné slabinky otca Bernarda, ktorý naskrze nie je nepriateľom života“. Pre peniaze bol ochotný vzdať sa svojich zásad, robiť veci, ktoré by za iných okolností boli pod jeho úroveň. Od Pompília si vzal štyri líry, aj keď vedel, čo mu tým môže spôsobiť.
 
PROBLÉMY A KONFLIKTY:
1.) Poukazuje život vojnovej obete, žobráka Pompília, ktorý bol vykorisťovaný svojimi príbuznými. Nestarali sa oňho, ráno ho odviezli pred chrám, večer ho priviezli naspäť a žili z peňazí ktoré vyžobral. Napriek svojmu stavu bol Pompílio dobrosrdečný a milý po celý rok, prihováral sa okoloidúcim a až potom dostával peniaze, aj to nie vždy. Na rozdiel od neho ostatní obyvatelia Ríma, ktorý boli zdraví a nemali dôvod na mrzutosť, boli priateľskí akurát tak na Kvetnú nedeľu, keď boli spriaznení s dobrými duchmi.
 
2.) Skazenosť kňazov, ktorí sa zďaleka neriadia pravidlami, ktoré sami kážu, chodia do pohostinstiev, berú úplatky, biedni ľudia sú pre nich príťažou, niečím čo je pod ich úroveň.„Bolo mu ozaj nepríjemné vidieť špinavého starca s obnaženými kýptikmi. Že mu dovolili vyvaľovať sa tu práve na Kvetnú nedeľu!“
 
3.) Význam viery a určitého zmysluplného cieľa v živote (najmä biedneho) človeka. Jedinou vecou, ktorá držala Pompília na svete bola jeho neoblomná túžba dostať sa k Madone, jeho viera v zázrak. Keď sa mu na Kvetnú nedeľu jeho sen splnil, Pompíliov život bol naplnený a mohol šťastný zomrieť.