Na ceste k vojne

Vznik vojensko – politických blokov
Výsledky Berlínskeho kongresu v roku 1878 zhoršili nemecko – ruské vzťahy, čo viedlo Bismarcka k užšej spolupráci s Rakúsko – Uhorskom. 7. októbra 1879 bola vo Viedni podpísaná tajná dohoda medzi Nemeckom a Rakúsko – Uhorskom, obsahujúca vzájomné záruky pre prípad vojny s Ruskom. Podpisom tejto dohody vznikol Dvojspolok ako základ budúceho Trojspolku. Po tom, ako Francúzi obsadili Talianmi ovládané Tunisko, rozhodli sa rozhorčení Taliani vstúpiť do Dvojspolku, od ktorého očakávali pomoc v prípadnom boji s Francúzskom. Dňa 31. mája 1882 podpisom zmluvy vo Viedni vznikol blok tzv. ústredných mocností (názov „ústredné“ dostali podľa svojej geografickej ústrednej polohy v Európe), nazývaný Trojspolok ako aliancia Nemecka, Rakúsko – Uhorska a Talianska. Signatári sa zviazali nevstupovať do žiadneho zoskupenia namiereného proti niektorému z členov Trojspolku. Zmluva takisto obsahovala celý systém záruk v prípade napadnutia niektorej signatárskej krajiny. V roku 1883 podpísalo zmluvu s Trojspolkom aj Rumunsko.

  Druhý blok vznikol v roku 1907 dokončením zmluvného trojuholníka medzi Francúzskom, Veľkou Britániou a Ruskom. Do dejín vošiel pod názvom Dohoda. K postupnému zbližovaniu medzi Francúzskom a Ruskom dochádzalo v rokoch 1891 – 1894 a vyvrcholilo podpísaním spojeneckých zmlúv, ktoré zakotvovali spoluprácu vo vojenskej oblasti. Z pohľadu Rusov bola zvlášť výhodná hospodárska a finančná spolupráca, pretože z Paríža získali ohromné finančné prostriedky (cca 3,5 mld. frankov) vo forme úverov, ktoré boli potrebné na reformu ruského hospodárstva.

  V roku 1904 došlo k podpisu entente cordiale („srdečnej dohody“) medzi Francúzskom a Veľkou Britániou. Dohoda sa týkala urovnania konfliktov v kolóniách. Dohodli sa na rozdelení vplyvu: Egypt pripadol Británii a Maroko Francúzsku. Vzrastajúci vplyv Nemecka na medzinárodnej scéne prinútil k spolupráci aj ďalších dvoch rivalov: VB a Rusko. K podpisu britsko – ruskej dohody došlo v roku 1907. Podobne, ako v prípade francúzsko – britskej dohody, ani tu nešlo o spojeneckú zmluvu. Boli to skôr dohody o vymedzení záujmov v mimoeurópskych oblastiach (Perzia, Tibet, Afganistan).

  Ani toto rozdelenie nebolo stopercentné. Aj v rámci Trojspolku a Dohody existovali nezhody. V prípade Dohody išlo v prvom rade o konflikt medzi demokratickými štátmi (Francúzsko, VB) a absolutistickým Ruskom, ako aj o mocenské súperenie VB a Ruska v Strednej Ázii. Britom nebola po vôli ani snaha Rusov o ovládnutie čiernomorských úžin. Veľkou slabinou Trojspolku bol spor medzi Rakúsko – Uhorskom a Talianskom, ktoré si nárokovalo Rakúskom ovládané južné Tirolsko ako územie obývané po taliansky hovoriacou menšinou.
 
Posledné predvojnové konflikty
  Čerstvé britsko – francúzske spojenectvo dostalo hneď možnosť ukázať svoju silu. Jednou z oblastí, ktoré podľa entente cordiale patrila do francúzskej záujmovej sféry, bolo Maroko. V roku 1905 sa nemecký cisár Viliam II. v Tangare vyslovil za nezávislosť Maroka, čo bolo možné považovať za jednoznačnú provokáciu voči Francúzsku. Vypukla tzv. prvá marocká kríza. Problém bol nakoniec vyriešený na medzinárodnej konferencii v Algecirase v roku 1906. Nemeckú požiadavku podporilo iba Rakúsko – Uhorsko. Veľká Británia sa postavila na stranu Francúzska a spolu s ňou aj ostatné účastnícke krajiny. Nemecko bolo diplomaticky porazené. V roku 1911 vypukla druhá marocká kríza. Povstanie a občianska vojna v Maroku dali Francúzsku zámienku k zásahu a napriek nemeckému varovaniu vstúpili francúzske jednotky do Maroka. Berlín reagoval veľmi ostro. Do prístavu Agadir priplával nemecký delový čln Panther, čo vyvolalo britské obavy z prítomnosti nemeckého loďstva v tejto časti sveta. Svoju nespokojnosť dali Briti Nemcom najavo. Nemecko tak zostalo opätovne diplomaticky osamotené a po druhý krát sa muselo stiahnuť. Tieto dve krízy jednoznačne naznačili budúcich najväčších protivníkov.

  Jedným z najkonfliktnejších miest vtedajšej Európy bol Balkánsky polostrov. Na pozadí rúcajúcej sa Osmanskej ríše sa krížili záujmy európskych veľmocí a súčasne sa tu odohrával národnooslobodzovací boj balkánskych národov. V rokoch 1912 – 1913 koalícia balkánskych štátov (Bulharsko, Čierna hora, Grécko a Srbsko) rozpútala vojnu proti Osmanskej ríši s cieľom rozšíriť územia jednotlivých národných štátov. Po niekoľkých porážkach prišli Turci o všetky svoje európske územia s výnimkou okolia Istanbulu. Bola to prvá balkánska vojna.

  Onedlho došlo k rozporom medzi víťaznými krajinami. Vypukla druhá balkánska vojna (jún – august 1913). Proti Bulharsku sa spojili Srbsko, Grécko a Čierna hora, Rumunsko a Turecko. Vojna sa skončila porážkou Bulharska, ktoré stratilo prístup k Egejskému moru a časť jeho ziskov z predchádzajúcej vojny si rozdelili susedia.
  Diplomatické rokovania počas balkánskej krízy, ako aj uvedené konflikty jednoznačne ukázali, že starý európsky systém je v rozpade. Kontinent stál na pokraji veľkej vojny.
 
Sarajevský atentát a vypuknutie vojny
Od začiatku 20. storočia bolo iba otázkou času a príležitosti, kedy sa zmilitarizovaná Európa ocitne vo vojne. O tejto vojne sa už dopredu vedelo, že (vzhľadom na všetky podpísané zmluvy o pomoci) bude mať celosvetový charakter. Takisto bolo veľmi pravdepodobné, kde sa tento konflikt začne. Povestným sudom prachu, ktorý mal každú chvíľu vybuchnúť, bol Balkán. Tam sa najviac križovali záujmy veľmocí a zväčšovalo sa mocenské vákuum vytvorené slabnúcou Osmanskou ríšou.

  V lete 1914 navštívil rakúsko – uhorský následník trónu František Ferdinand d´Este manévre cisárskej a kráľovskej armády v Bosne. Manévre sa konali v provokačnej blízkosti srbských hraníc a na území iba nedávno anektovanom (1908). Situácia bola krajne napätá. Dňa 28. júna 1914 bol následník aj s manželkou v Sarajeve zavraždený srbskými nacionalistami z organizácie Čierna ruka. Atentátnikom bol mladý študent Gavrilo Princip. Neskôr sa ukázalo, že atentátnici mali priame prepojenie na nacionalisticky orientovaných dôstojníkov srbskej armády. Táto udalosť podnietila hlavne nemecké militantné kruhy k nátlaku na rakúsko – uhorskú vládu, aby vyhlásila Srbsku vojnu. Vyhlásením vojny Srbsku Rakúsko – Uhorsko riskovalo vojnu so srbským ochrancom Ruskom. A práve s tým Nemci počítali. Vediac, že ruská armáda nie je na vojnu pripravená, počítali s rýchlym víťazstvom. Nemci si uvedomovali svoju mocenskú prevahu nielen nad Ruskom (pri Rusom počítali aj s pomalou mobilizáciou), ale aj nad Francúzskom, o ktorom predpokladali, že Rusov podporí. Nemci nepočítali s tým, že by do vojny zasiahla Veľká Británia. Napriek všetkým nemeckým argumentom neboli vo Viedni naklonení vojenskému riešeniu konfliktu. Viedenská vláda schválila ultimátum, adresované Srbsku, v ktorom hlavný bod predstavoval požiadavku vyšetrenia a potrestania všetkých vinníkov sarajevského atentátu a to na srbskom území za priamej účasti rakúsko – uhorských represívnych orgánov. Srbi v podstate prijali všetky body ultimáta, okrem toho najdôležitejšieho, ktorý by obmedzil ich štátnu suverenitu. Tak Srbsko ako aj Rakúsko – Uhorsko začali mobilizovať armádu. Mobilizovalo aj Rusko. 28. júla 1914 o 11. hodine dopoludnia vyhlásilo Rakúsko – Uhorsko vojnu Srbsku.  

  1. augusta vyhlásilo vojnu Nemecko Rusku a 3. augusta aj Francúzsku. Nemci porušili neutralitu Belgicka a vstúpili na jeho územie, čím donútili Britániu k vyhláseniu vojny Nemecku 4. augusta. Neutrálne zostalo iba Taliansko. Začala sa prvá svetová vojna...