Demokracia na ceste k veľkej kríze

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: sp-prace (16)
Typ práce: Referát
Dátum: 13.07.2008
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 421 slov
Počet zobrazení: 8 270
Tlačení: 671
Uložení: 805
Obdobie po skončení prvej svetovej vojny sa vyznačovalo veľmi dramatickým vývojom. Už vyššie spomínané príčiny (ekonomická kríza, nezamestnanosť a pod.) spôsobovali radikalizáciu širokých ľudových más. Bezprostredne po skončení vojny sa mnohé európske krajiny snažili, podľa vzoru západoeurópskych mocností – Anglicka a Francúzska, vybudovať moderné demokracie založené na parlamentarizme. Ekonomické a politické problémy však v mnohých krajinách vyhrocovali situáciu v politike do takej miery, že namiesto politických rokovaní sa európske parlamenty mnohých krajín stávali miestami šarvátok, bitiek, vrážd. (Napríklad v roku 1928 bol v juhoslovanskom parlamente zastrelený vodca opozície, zastupujúcej Chorvátov Štefan Radič.)  Tieto udalosti vyvolávali u bežného občana odpor k parlamentarizmu a preto sa občania začali orientovať na populistických vodcov sľubujúcich rýchle, jednoduché a efektívne riešenia situácie. Vzhľadom na to, že v mnohých krajinách boli títo vodcovia úspešní, je potrebné si bližšie priblížiť osudy krajín, ktoré si demokraciu uchovali.

Nová mocnosť – USA
USA napriek tomu, že do vojny vstupovali s ušľachtilými úmyslami brániť demokratické zriadenie pred imperialistickou nenásytnosťou, na vojne v prvom rade zbohatli. Polovica svetových zásob zlata bola na území USA a New York (Wall Street) sa stal centrom svetového finančníctva, čím predbehol dovtedy neohrozený Londýn. Takisto povojnová kríza, ktorá veľmi kruto zasiahla európske štáty, nemala v USA ani minimálne dôsledky. Práve naopak. V USA sa začínajú tzv. „zlaté dvadsiate roky“.

USA  po skončení vojny odmietli vstúpiť do Spoločnosti národov a rovnako odmietli ratifikovať mierové zmluvy s porazenými krajinami a podpísali vlastné. Jednoducho povedané, USA sa vrátili k svojej tradičnej izolacionistickej politike, takže všetko spomenuté bohatstvo mohli použiť na zvyšovanie životnej úrovne svojich občanov a na budovanie dominantnej pozície medzi svetovými hospodárskymi veľmocami.

V hospodárskej politike USA prevládala moderná mechanizácia výroby (automobilka Ford ako prvá prešla na pásovú výrobu), centralizácia hospodárstva a maximálne využitie pracovnej sily. Oblasť financií ovládala skupina troch silných finančných centier – Cleveland, Boston a Chicago.

V politickej oblasti ostáva americký politický život záležitosťou dvoch štandardných politických strán – Republikánskej a Demokratickej strany. Po odchode demokratického prezidenta Wilsona, vyhral voľby republikán Warren Harding, ktorý presadil povojnovú politiku izolacionizmu. V hospodárskej oblasti začali Američania zavádzať ochranné clá. V podobnej politike pokračovali aj jeho nasledovníciCalvin Coolidge a Herbert C. Hoover. Počas ich vlády mali moc v USA veľké priemyselné monopoly. Súčasne však vek „zlatých dvadsiatych rokov“ smeroval k veľkej kríze.

Americkou špecialitou pre toto obdobie bol zákaz predaja a používania alkoholuprohibícia (1919). Keďže sa zákon minul účinku, bol o niekoľko rokov zrušený. Prohibičný zákon mal totiž presne opačný účinok. Vo veľkých amerických mestách začali vznikať spolky banditov, ktorí sa v prevažnej miere živili pašovaním alkoholu, prípadne sa organizovali „alkoholové výlety“ na lodiach. Prohibícia totiž platila len na území USA. Stačilo teda nasadnúť na loď, preplaviť sa niekoľko kilometrov od pobrežia mimo dosahu amerických výsostných vôd a s pokojným svedomím sa mohol piť zakázaný alkohol. Jednou z najznámejších bánd bola banda z Chicaga, na čele ktorej stál legendárny Al Capone a ktorá mala asi 40 000 mužov.

Vnútorná politika Veľkej Británie
Po skončení vojny sa museli Briti hneď vyrovnať s niekoľkými faktormi, ktoré zmenili ich prístup k štátu. Po tom, ako bola prevažná väčšina vojakov z armády prepustená, enormne narástla britská nezamestnanosť, čo spôsobilo nemalé problémy každej vláde, ktorá sa v Británii dostala k moci. Briti sa navyše museli zmieriť s tým, že časy 19. storočia, keď bolo Anglicko považované za dielňu sveta, sú už nenávratne preč. Ich náskok pred súpermi získaný v priebehu 19. storočia sa vytratil. Britské priemyselné odvetvia neboli v dostatočnej miere modernizované, ako tomu bolo v USA a v Nemecku. Nemcom paradoxne pomohlo práve to, že v mnohých prípadoch začínali od začiatku, takže do výroby išli najmodernejšie stroje. Takisto v oblasti bankovníctva stratil Londýn svoje prvenstvo a svoj niekdajší význam, vzhľadom na presun svetových zásob zlata na newyorskú Wall Street.

V súvislosti s hospodárskou krízou sa Británia dočkala aj zmeny v politike. Po tristoročnom pôsobení strany whigov – Liberálnej strany, strana zanikla a namiesto nej sa politickým súperom Konzervatívnej strany (toryovci) stala Labour party (Strana práce). Labouristi, podobne ako ich európski kolegovia na kontinente, prišli so socialistickým programom. Vzhľadom na špecifické postavenie robotníkov v Anglicku (vláda vyriešila ich problémy k všeobecnej spokojnosti) anglickí socialisti nikdy nedošli do štádia boľševizmu, resp. komunizmu, takže aj bývalí liberáli našli svoje uplatnenie v novej strane.

Ďalšiu vážnu otázku pre VB predstavovalo riešenie problému kolónií, ktoré počas vojny veľmi výdatne podporovali materskú krajinu a teraz za to čakali odmenu. Aj tu sa ukázal pragmatizmus a politická vyspelosť britskej politiky. Westminsterským štatútom z roku 1931 britský parlament vyhlásil, že už nemá zákonodarné právo pre domíniá, ktoré sa tak stali suverénnymi štátmi. Odvtedy sú domíniá Kanada, Austrália, Nový Zéland a Južná Afrika spojené s materskou krajinou iba osobou panovníka. Anglický kráľ alebo kráľovná je formálnou hlavou britského spoločenstva Common-wealth.

Slabnúce Francúzsko
Ako už bolo spomenuté, pre Francúzov zostávala hlavnou prioritou ich bezpečnosť. Počas existencie tretej francúzskej republiky (od roku 1871) boli Francúzi dvakrát napadnutí Nemeckom a preto žiadali čo najprísnejšie potrestanie a oslabenie Nemecka. Problém bol v tom, že im v tom nikto nemohol vyjsť v ústrety.

Druhým problémom Francúzska boli vojnové následky. Zúfalo prázdna francúzska pokladnica musela nanovo vybudovať zničený sever a severovýchod krajiny a občanom vyplatiť vojnové odškodné. To všetko malo byť zaplatené z vojnových reparácií, ktoré však Nemci šikovnou inflačnou politikou obchádzali, čo vo Francúzsku vzbudzovalo oprávnený hnev. Napriek tomu aj vo Francúzsku môžeme v druhej polovici 20 – tych rokov hovoriť o zotavujúcej sa ekonomike.

V politickej oblasti vyzeralo všetko navonok v poriadku, parlament aj naďalej pracoval, ale pomaly začínalo byť evidentné, že francúzska spoločnosť sa nachádza v kríze. Na jednej strane tu silnel vplyv komunistov podporovaných Kominternou a na strane druhej odpor proti komunizmu vyvolával radikálne názory pravice, ktorá začínala sa správať podľa hesla: „Čím horšie, tým lepšie!“ – pre nich. Hospodárske problémy (Francúzsko bolo na tom v mnohých smeroch horšie ako porazené Nemecko) mali vplyv na vnútornú politiku Francúzska, ktorá sa vyznačovala množstvom nevyriešených problémov.

Veľká hospodárska kríza 1929 – 1933
Niekoľkoročné obdobie pomernej hospodárskej stability a rastu sa dňa 24. októbra 1929 náhle skončilo. Na najväčšej svetovej burze v New Yorku spadli ceny akcií až o 90%. Z takéhoto rozsahu poklesu sa burza nemohla spamätať hlavne preto, že bola financovaná prevažne špekulatívnymi pôžičkami. Už niekoľko rokov sa totiž neinvestovalo do výrobných odvetví, ale základ obchodu na burze tvoril nákup cenných papierov, v prevažnej miere na úvery. V USA sa tak objavila naliehavá potreba získania nových peňazí, čo viedlo k vypovedaniu väčšiny úverov, ktoré Američania mali v Európe. Keďže Európania neboli schopní úvery splácať, dochádza ku kríze aj tu. Nedostatok kapitálu viedol ku krachu priemyselných podnikov, znižovaniu priemyselnej výroby a vysokej nezamestnanosti. Nezamestnanosť znižovala kúpyschopnosť obyvateľstva a viedla k ďalším krachom, takže kríza sa postupne rozšírila na takmer všetky európske štáty. Vlna bankrotov zasiahla nielen priemysel, ale aj poľnohospodárstvo a prehĺbila tak chronickú agrárnu krízu.

  Najhorší priebeh mala kríza v USA, Nemecku, Poľsku, Kanade, ČSR a Holandsku. Pomerne menej boli zasiahnuté krajiny ako Grécko, Španielsko, Dánsko, Japonsko. Do konca roka 1929 poklesla výroba automobilov v USA o polovicu a v roku 1930 obdobný zostup postihol celé americké hospodárstvo. Na vrchole krízy v roku 1932 dosiahla nezamestnanosť 25%. Svetová výroba poklesla v období 1929 – 1933 o 38% a medzinárodný obchod o 34%. Na celom svete bolo asi 32 miliónov nezamestnaných. V niektorých krajinách klesla výroba takmer na vyše jednu tretinu predkrízového stavu.

Vlna bankrotov však postihla nielen priemysel a poľnohospodárstvo, nasledovalo aj bankovníctvo. Nasledujúca banková kríza, ktorá začala krachom rakúskej banky Credit – Anstalt v máji 1931, celú situáciu európskeho hospodárstva ešte zhoršila.

Priebeh krízy sa pomaly začal prejavovať aj v spôsobe politiky jednotlivých štátov. Aj staré zabehané demokracie zavádzali do vládnutia namiesto predchádzajúcej snahy o kompromisy a dorozumenia prvky autoritatívnych systémov. Rovnako hospodárska politika štátov mala jednoznačný charakter. Štáty hromadne prechádzali od liberálneho slobodného obchodu k uzatváraniu hraníc pred cudzím tovarom. Začína teda prevažovať hospodársky izolacionizmus, ktorý dostáva pomenovanie hospodársky nacionalizmus. Ekonomický nacionalizmus známy už pred prvou svetovou vojnou sa teraz opätovne vrátil, avšak v oveľa radikálnejšej podobe. V júni 1930 USA zvýšili už aj tak vysoké ochranné clá, čím takmer úplne vyhostili ostatné štáty zo svojho trhu. Podobne sa však správali aj ostatné štáty. V roku 1931 opustila princípy voľného obchodu VB, ktorá najprv zrušila zlatý štandard libry (hodnota libry klesla o 35%) a v roku 1932 v podstate zaviedla obchodný preferenčný systém so štátmi Common-wealthu. Jej príklad nasledovali aj ostatné európske štáty.

Znižovanie výroby, drastický rast nezamestnanostirastúca chudoba uvrhli milióny obyvateľov starej Európy na pokraj biedy. Kým klasické demokratické štáty v tomto období zavádzali autokratické prvky vlády iba v nevyhnutnej a obmedzenej miere, tak vo väčšine štátov sa  dočasné obmedzenie občianskych práv stalo trvalým riešením. Najvyhrotenejšia situácia nastala práve v porazených štátoch, kde sa nacionalisti a fašisti chopili príležitosti a krízu jednoznačne pripísali na vrub nespravodlivým mierovým zmluvám z Versailles. Takmer v každom štáte sa na popredné miesta vo vláde dostávajú nacionalistické a fašistické strany. Onedlho už vo väčšine európskych štátov vládnu autokratickí, prípadne fašistickí vodcovia.

Napriek čiastočnému ústupu prejavov krízy v roku 1933, nemožno ešte v tomto roku hovoriť o hospodárskej konjunktúre. Táto nastáva až v súvislosti s udalosťami tesne pred ďalšou vojnou. Koniec najväčšej hospodárskej krízy tak priniesla zbrojná konjunktúra, ktorá však závratným tempom spela k novej vojne. Kým sa USA (pod vedením nového prezidenta Franklina Delano Roosevelta), VB a Francúzsko spamätávali z krízy bez zmeny politického režimu, krajiny zbytku Európy sa vydali na cestu diktátorských a agresívnych režimov.

Zdroj: killka
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.017 s.
Zavrieť reklamu