Vojnový prológ – 1939

Cieľom Hitlerovej expanzívnej politiky bolo vytvorenie tretej Veľkonemeckej ríše a vytvorenie tzv. životného priestoru (Lebesraum) pre Nemcov. Týmito cieľmi boli ohrozené v prvom rade štáty, ktoré s Nemeckom bezprostredne susedili a v druhom rade ZSSR, ktorý bol vlastníkom tzv. východných území, ktorých dobytie Hitler predpovedal vo svojej knihe Môj boj.

Anšlus Rakúska – „Fall Otto“
Pri vytváraní Veľkonemeckej ríše sa Hitler rozhodol využiť príslušníkov nemeckého národa žijúcich v okolitých krajinách. Prvým štátom, ktorý mal byť pričlenený k Nemecku, bolo po nemecky hovoriace Rakúsko. Rakúsko takmer počas celého medzivojnového obdobia bolo v záujmovej sfére Mussoliniho Talianska, ktoré svoj odmietavý postoj dávalo Hitlerovi jasne najavo. Dokonca pri pokuse o zmenu vlády v roku 1934 bol Mussolini pripravený vojensky zasiahnuť.

V druhej polovici 30-tych rokov sa však taliansky postoj začal meniť a „duce“ dal Hitlerovi najavo, že uznáva Rakúsko ako sféru Hitlerovho vplyvu. Napriek tomu si však Hitler nebol istý Mussolinoho reakciou na prípadné vojenské obsadenie Rakúska. Rovnako si nebol istý ani reakciou Francúzov, s ktorými nemal zabezpečené hranice. Z týchto dôvodov dal prednosť nátlaku na rakúskeho kancelára Kurta Schuschnigga, ktorého tlačil k tomu, aby sa vzdal nezávislosti Rakúska. V prvom rade žiadal od Schuschnigga voľné pôsobenie pre rakúskych nacistov, vymenovanie Arthura Seyss-Inquarta za ministra vnútra a bezpečnosti a prispôsobenie rakúskej zahraničnej a hospodárskej politiky Nemecku. Pod veľkým tlakom Schuschnigg diktát nakoniec vo februári 1938 prijal. Hitler týmto aktom považoval Rakúsko fakticky za podriadený štát. Plány mu pokazil sám Schuschnigg, ktorý sa rozhodol vypísať plebiscit o budúcnosti Rakúska. To Hitler nemohol dovoliť, vzhľadom na neistý výsledok plebiscitu. Donútil Schuschnigga ku kapitulácii a nakoniec vydal príkaz k prevedeniu vojenskej akcie „Otto“. 12. marca 1938 nemecký Wehrmacht vstúpil na rakúske územie a za ovácií obyvateľstva Hitler vyhlásil začlenenie Rakúska do Nemecka ako provinciu Ostmark.

Československá otázka – „Fall Grün“
Rozbitie Československej republiky, s ktorej existenciou sa nikdy nezmieril, bolo jedným z hlavných Hitlerových cieľov. V ČSR (v česko – nemeckom pohraničí zvanom Sudety) žilo 3,3 milióna Nemcov, ktorí sa od druhej polovice tridsiatych rokov veľmi jednoznačne orientovali na nemeckú nacistickú politiku. Sudetonemecká strana na čele s Konradom Henleinom sa stala druhou najsilnejšou stranou v československom parlamente. Svojimi požiadavkami voči československej vláde a akciami v pohraničných oblastiach vyvolávala v medzinárodnej verejnosti dojem utláčanej menšiny. Hitler tak mohol v rámci protičeskoslovenskej hystérie vystupovať ako zástanca menšinových práv a obhajca práva Nemcov na život v Nemeckej ríši.

Československí politici sa tradične orientovali na svoje spojenecké vzťahy s Francúzskom a VB. Britská a francúzska politika appeasementu však bola v tomto smere československým nešťastím. Vzhľadom na neochotu západných mocností angažovať sa v prospech malého štátu  a teda isť kvôli nemu do konfliktu s Hitlerom, bol osud ČSR spečatený. Britský ministerský predseda Neville Chamberlain poslal v lete 1938 do Prahy lorda Runcimana na čele misie, ktorá mala „presvedčiť“ pražskú vládu a nutnosti prijať Hitlerove požiadavky na odstúpenie česko – nemeckých pohraničných území. V opačnom prípade mala československá vláda niesť všetky dôsledky (vrátane vojny) sama.

Na jeseň 1938 bola zvolaná konferencia, ktorá mala definitívne rozhodnúť o osude ČSR. Konferencia sa konala v Mníchove 29. septembra 1938. Predstavitelia Nemecka (Adolf Hitler), Talianska (Benito Mussolini), Francúzska (Edouard Daladier) a VB (Neville Chamberlain) na nej rozhodli o tom, že ČSR odstúpi svoje pohraničné oblasti Nemecku. Bolo to rozhodnutie bez účasti a súhlasu vlády ČSR. ČSR muselo odstúpiť 1/3 územia s najväčšou koncentráciou priemyslu a množstvom dopravných uzlov. Zbytok územia bol vydaný na milosť Hitlerovej politike.

O východnú časť ČSR – Slovensko, mal eminentný záujem jeho sused – Maďarsko. Maďarskí politici od skončenia prvej svetovej vojny neprestali snívať sen o obnovení Veľkého Uhorska, ktoré bolo nemysliteľné bez Slovenska. Podporou Hitlerovej politiky sledovali rozbitie Československa a naplnenie svojich predstáv. Mníchovská konferencia bola v tomto smere kľúčovou udalosťou. Spôsobila oslabenie centrálnej pražskej vlády, ktoré využili slovenskí autonomisti a 6. októbra 1938 vyhlásili v Žiline slovenskú autonómiu. Nasledovala Viedenská arbitráž (2. novembra 1938), na ktorej nemeckí a talianski predstavitelia rozhodli o pridelení južných (prevažne Maďarmi obývaných) častí Slovenska Maďarsku. Slovensko tak prišlo o svoje najúrodnejšie oblasti, vrátane druhého najväčšieho mesta – Košíc.

Mníchovskej konferencii a Viedenskej arbitráži, ktorými fakticky rozbil ČSR, sa Hitlerovi podarilo zrealizovať ďalší bod svojho plánu, vytvorenie Veľkonemeckej ríše. Z okyptenej ČSR sa stal neživotaschopný útvar, ktorý už pre neho nepredstavoval žiadnu prekážku. Preto po vyhlásení autonómie Slovenska, donútil Hitler slovenskú politickú reprezentáciu vyhlásiť samostatný štát – 14. marca 1939. Hneď na druhý deň – 15. marca 1939, vpochodovali nacistické vojská do Prahy a na území Čiech a Moravy vznikol Protektorát  Čechy a Morava (Protektorat Bohmen und Mähren).

Poľská otázka – „Fall Weiss“
Kým oslabenie Rakúska a československého pohraničia mohol Hitler aspoň čiastočne ospravedlniť snahou o ochranu nemeckej menšiny, tak okupácia Prahy aj so zbytkom Čiech a Moravy, ktoré v žiadnom prípade neboli  nemecké, bola jednoznačným aktom agresie. Až táto udalosť prebudila politikov VB a Francúzska  a primäla ich k podniknutiu rozhodnejších krokov. Predstavitelia VB okamžite začali rokovania s Poľskom a ZSSR o kolektívnych garanciách v prípade nemeckého útoku. Najvýznamnejším výsledkom týchto rokovaní bol prehlásenie britského premiéra Nevilla Chamberlaina dňa 31. marca 1939, že VB v prípade nemeckého útoku podporí Poliakov. K vyhláseniu sa pripojilo aj Francúzsko. Toto prehlásenie Hitlera prekvapilo. Rozhodol sa konať. Keďže v prípade napadnutia Poľska by Briti a Francúzi zaútočili, Nemecko by muselo bojovať na dvoch frontoch a tomu sa chcel za každú cenu vyhnúť. Predpokladal totiž vstup ZSSR do vojny. Prikázal teda urýchliť prípravy plánu „Fall Weiss“, ako nazval plán útoku na Poľsko. Súbežne s tým začal sondovať možnosti dohody so svojím úhlavným nepriateľom – komunistickým vodcom Stalinom. Prípadná dohoda so Stalinom by mu zabezpečila pokoj na východnom fronte.

Pakt Molotov – Ribbentrop
Politika Sovietskeho zväzu sa v polovici tridsiatych rokov niesla v znamení snahy o zorganizovanie systému kolektívnej bezpečnosti, ktorý by ochránil národy Európy a zvlášť národy ZSSR pred Hitlerom. Najagilnejším presadzovateľom tejto politiky bol ľudový komisár pre zahraničie Maxim. M. Litvinov. Západné mocnosti, poučené komunistickými praktikami, nemali však veľký záujem na akejkoľvek vojenskej dohode a komunistami. Preto rokovania síce prebiehali ale bez významnejších výsledkov.

Stalin, vidiac neochotu západných veľmocí, sa rozhodol zmeniť svoju stratégiu. V jeho očiach boli totiž všetky západné krajiny, teda tak demokratické Anglicko ako aj nacistické Nemecko, imperialistickými mocnosťami. Rozlišoval len umiernených (VB, Francúzsko) a vojnychtivých (Nemecko, Taliansko) imperialistov. Cieľom jeho, ako vodcu svetového proletariátu, bolo zničenie všetkých „imperialistov“ bez rozdielu. Začal pripravovať plán, ktorý mal obidva imperialistické tábory voviesť do vzájomnej zničujúcej vojny, na konci ktorej by prišiel on a ovládol Európu. Z toho dôvodu podnikol kroky, ktoré začali jeho politiku približovať Nemecku. Z vlády odvolal pacifistu a žida Litvinova a na jeho miesto dosadil Viačeslava Molotova, ktorý bol pre Nemcov prijateľnejší. Molotov potom v jeho mene začal viesť rokovania so svojím nemeckým partnerom Joachimom von Ribbentropom. Ribbentrop a Molotov viedli vzájomné konzultácie pod maskou obchodných rokovaní.

Výsledkom ich rokovaní bola zmluva o neútočení, ktorá vošla do dejín ako Pakt Molotov – Ribbentrop. Pakt Molotov – Ribbentrop bol podpísaný 23. augusta 1939 v Moskve. Obidve strany sa v ňom zaviazali, že v prípade vojenského konfliktu jednej zo strán neposkytnú pomoc tretej strane. Ku zmluve bol pripojený aj tajný dodatočný protokol, ktorý mal pre ďalší vývin udalostí väčší význam ako samotná zmluva. V ňom si Hitler a Stalin rozdelili sféry vplyvu vo východnej Európe. Fínsko, Lotyšsko a Estónsko spadali do sféry vplyvu ZSSR. Rovnako ako v juhovýchodnej Európe si ZSSR osoboval právo na juhovýchodnú Besarábiu vo východnom Rumunsku. V prípade Poľska dohodli hraničnú líniu na čiare, ktorú tvorili rieky Narva, Visla a San.

Útok na Poľsko a územná expanzia ZSSR
Uzavretie zmluvy so Stalinom umožňovalo Hitlerovi vyhnúť sa vojne na dvoch frontoch a preto hneď po jej podpise vydal príkaz na začatie príprav útoku na Poľsko.

O niekoľko dní neskôr komando SS preoblečené do poľských uniforiem zničilo nemecký vysielač neďaleko mesta Gleiwitz (Gliwice) na poľsko – nemeckej hranici. Tento zinscenovaný incident poslúžil Hitlerovi ako zámienka pre začatie vojny. 1. septembra 1939 o 4.45 hodine ráno nemecká armáda prekročila poľské hranice a začala tak druhú svetovú vojnu.

V duchu sovietsko – nemeckej zmluvy, 17. septembra prekročila poľské hranice aj sovietska armáda a Poliaci sa tak ocitli v obkľúčení. O niekoľko dní poľská armáda kapitulovala a vláda sa presídlila do Londýna. Nemci začlenili rozsiahle územia západného Poľska do Nemeckej ríše  a z ostatných častí Poľska vytvorili Generálny gouvernement spravovaný Hansom Frankom. Toto územie sa stalo miestom vyhladzovania „podradných rás“.

Podobne ako Nemci v západnom a strednom Poľsku počínali si sovieti na východe. Po pripojení Poľska vnútili nerovnoprávne zmluvy Estónsku, Lotyšsku a Litve, ktoré sa stali v podstate súčasťou ZSSR. 30. novembra 1939 začala Červená armáda útok na Fínsko, ktoré odmietalo „dobrovoľnú“ úpravu hraníc. Sovietska armáda utrpela spočiatku veľké straty. ZSSR bol na protest vylúčený zo Spoločnosti národov. Napriek obetavému odporu fínskej armády však sovieti na jar 1940 obsadili územie v oblasti Karelskej šije. Sovietske výboje sa tým ešte neskončili. Na konci júna 1940 bola k sovietskemu impériu pripojená takisto Besarábia a severná Bukovina. Oficiálnym dôvodom pripojenia bola „dohoda medzi vládami ZSSR a Rumunska“.

3. septembra vyhlásili VB a Francúzsko vojnu Nemecku. Príznačné pre túto vojnu bolo, že ani jedna z krajín nezačala vojenské operácie a tak sa pre takýto druh vojny ujalo pomenovanie „čudná vojna“ alebo „vojna posediačky“ (Sitzkrieg).