Rozpad protihitlerovskej koalície

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: sp-prace (16)
Typ práce: Referát
Dátum: 15.07.2008
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 162 slov
Počet zobrazení: 8 601
Tlačení: 613
Uložení: 769
Povojnová východná a stredná Európa
Povojnovú Európu si víťazi rozdelili medzi seba. ZSSR obsadil východnú a strednú Európu, do ktorej patrili: Poľsko, Česko - Slovensko, Maďarsko, Rumunsko, Bulharsko, východná časť Rakúska a východná časť Nemecka. Západnú časť Nemecka a Rakúska si medzi seba rozdelili západní spojenci: USA, VB a Francúzsko.

Európa však bola v rozvalinách. Väčšina nemeckých, poľských a ruských miest bola zničená. Hrozil hlad. Hospodársky chaos destabilizoval spoločnosť a vytváral priestor pre šírenie komunistických ideí o ideálnej spoločnosti rovných ľudí, ktorí žijú v pokoji, mieri a blahobyte. Túto skutočnosť sa snažil využiť ZSSR vo svojej snahe o ovládnutie Európy. Stalin bol odhodlaný neustúpiť ani o krok zo svojich pozícií, ktoré si vydobyl v strednej a východnej Európe. Napriek deklarovaniu snahy o celosvetový mier a mierumilovné spolunažívanie Stalin sa čoraz očividnejšie pokúšal presadiť svoj vplyv v strednej a východnej Európe, teda v krajinách, ktoré obsadila Červená armáda.

Zvlášť dôležitú úlohu v Stalinových geostrategických kalkuláciách zohrávali tri východoeurópske krajiny: Poľsko, Rumunsko a Bulharsko. Všetky tri mali vytvoriť akési nárazníkové pásmo chrániace ZSSR pred akýmkoľvek útokom zo západu. Odtiaľ pramení aj Stalinova snaha dosadiť v ním obsadených krajinách prosovietsky orientované politické režimy. Na veľký odpor však narážal zo strany Poliakov, ktorí spoluprácu so Stalinom podmieňovali uznaním východných poľských hraníc spred roku 1939. Stalin však takéto riešenie odmietal a pridržiaval sa línie vytýčenej v Pakte Molotov – Ribbentrop.

Vznik Trumanovej doktríny (containment)
Politika západných spojencov vo vzťahu ku krajinám východnej a strednej Európy bola zameraná na snahu o zorganizovanie slobodných volieb, ktoré by zaručili demokratický a slobodný rozvoj týchto štátov. Slobodné voľby by však Stalin pripustil iba vtedy, ak by očakával pre neho pozitívny výsledok. V prípade, že sa očakávala prehra niektorej z komunistických strán, zasahovali Sovieti buď priamo vojenskou intervenciu, alebo škandalizáciou a kriminalizáciou demokratických strán.

Okrem európskej expanzie Stalin prejavoval svoju snahu po ovládnutí nových území a surovín aj v iných končinách sveta. Jeho expanzívne počínanie v Európe a v Iráne (tu sa Sovieti chystali ovládnuť pre Západ životne dôležité ropné polia) donútilo USA k prehodnoteniu svojho pomerne blahosklonného postoja voči ZSSR, ktorý si zachovali ešte z čias prezidenta Roosevelta. Už v septembri 1945 schváli zbor náčelníkov štábov dôležité memorandum o vojenskej stratégii USA v povojnovom období. V tomto dokumente bol za potenciálneho nepriateľa označovaný ZSSR, ktorému mal byť v prípade potreby zasadený preventívny jadrový úder. Po tom, ako sa tieto informácie prostredníctvom sovietskych špiónov dostali k Stalinovi, začali sa pritvrdzovať aj domáce pomery v Sovietskom zväze v zmysle ochrany pred ďalším nepriateľom socializmu.

Zmenu politiky Západu predznamenával aj šéf diplomatickej misie USA v Moskve a popredný odborník na ruské a sovietske dejiny George Frost Kennan, ktorý 22. februára 1946 poslal z Moskvy do Washingtonu tzv. dlhý telegram, obsahujúci 8 000 slov. V tej depeši analyzoval vtedajšiu sovietsku zahraničnú politiku. Kennan v nej konštatoval, že trvalým cieľom svetového komunizmu je aj naďalej konečná porážka kapitalistického systému, pričom sovietska zahraničná politika je zmesou komunistickej ideológie a tradičného cárskeho imperializmu.

Rovnako radikálne vystúpenie Winstona Churchilla v severoamerickom meste Fulton potvrdilo zmenu politiky demokratických štátov. Pri príležitosti udeľovania čestného doktorátu predniesol 5. marca 1946 svoj pamätný prejav, ktorým otvorene pomenoval problémy vtedajšej doby. Sir W. Churchill v brilantnom prejave obvinil Sovietsky zväz z totalitarizmu a vmiešavania sa do záležitostí iných štátov v strednej a juhovýchodnej Európe: „Od Štetína na Balte po Terst na Jadrane bola naprieč celým kontinentom spustená železná opona. Za touto líniou ležia všetka hlavné mestá starých štátov strednej a východnej Európy. Varšava, Berlín, Praha, Viedeň, Budapešť, Belehrad, Bukurešť a Sofia, všetky tieto slávne mestá i s obyvateľstvom ich krajín sa ocitli v oblasti, ktorú musím nazvať sovietskou sférou...“ Churchill vyzval USA a VB k vytvoreniu pevného zväzku, ktorý by bol schopný čeliť sovietskej hrozbe.

Za jediný účinný prostriedok obrany proti globálnej sovietskej expanzii bola dovtedy považovaná energická protisila, cieľavedome uplatňovaná na všetkých miestach sveta. V intenciách Churchillovho prejavu a dlhého telegramu sa začala rodiť nová doktrína americkej zahraničnej politiky – doktrína zadržiavania komunizmu (containment), známa tiež ako Trumanova doktrína.

Prvým prejavom Trumanovej doktríny bola americká podpora gréckym demokratom v občianskej vojne. V Grécku už od marca 1946 zúrila občianska vojna medzi prozápadne orientovanými silami a komunistickými partizánmi podporovanými Sovietskym zväzom prostredníctvom Juhoslávie a Albánska. V boji proti komunistom pomáhala Grékom VB, ktorá však vo februári 1947, vzhľadom na svoju vyčerpanosť, požiadala USA o prevzatie tohto záväzku. Politici USA sa rozhodli prevziať britský záväzok v Grécku. Dôvod bol jednoznačný. Ako uviedol jeden z vtedajších významných amerických politikov Dean Acheson: „Ak zvíťazí komunizmus v Grécku, v Turecku, či inde v Stredomorí, padnú aj ostatné vlády v západnej Európe. Kroky USA k posilneniu krajín ohrozovaných sovietskou agresiou či komunistickou podvratnou činnosťou by chránili nielen bezpečnosť USA, ale ochránili by samotnú slobodu.“ Podpora predstaviteľov legitímnej gréckej vlády Spojenými štátmi bola teda prvou akciou v rámci tzv. Trumanovej doktríny. Trumanovou doktrínou tak končí éra izolacionizmu a začína éra trvalej angažovanosti USA vo svetovej mocenskej rovnováhe.

Marshallov plán

Ako sme už vyššie spomínali hospodárska situácia väčšiny európskych štátov bola po skončení druhej svetovej vojny katastrofa. V období výrazne sa zhoršujúcich vzťahov medzi ZSSR a západnými demokratickými štátmi bolo potrebné urýchlene podniknúť kroky, ktoré by viedli k hospodárskej a následne na to aj politickej stabilizácii štátov (minimálne) západnej Európy. Situácia bola o to komplikovanejšia, že aj v najväčších a najdôležitejších štátoch západnej Európy, Francúzsku a Taliansku, mali komunistické strany riadené Stalinom pomerne silné pozície a ich predstavitelia boli dokonca členmi vlád týchto štátov. V tejto situácii sa americká administratíva, aj pod vplyvom vznikajúcej Trumanovej doktríny, rozhodla ku kroku, ktorý mal vyriešiť hneď dva problémy. Na jednej strane chceli hospodárskou pomocou pre Európu vyriešiť existenčné a následne na to aj politické problémy Európanov, na strane druhej by takouto pomocou vyriešili odbytové problémy svojej vojnou prehriatej ekonomiky.

Ponuka americkej hospodárskej pomoci európskym štátom bola prednesená štátnym tajomníkom Georgeom Marshallom 5. júna 1947. Onedlho sa začali v Paríži rokovania ministrov zahraničných vecí o podrobnostiach tzv. Marshallovho plánu. Po niekoľkých dňoch rokovania však minister zahraničia ZSSR Molotov tento plán odmietol a podobné „odporúčania“ dostali aj politici štátov tzv. sovietskej sféry vplyvu. Plán, ktorý bol pôvodne určený pre celú Európu, tak iba jasnejšie ukázal, kadiaľ sa tiahne železná opona.

Americkú ponuku prijalo 16 štátov západnej, severnej a južnej Európy. Marshallovým plánom však nezačala iba hospodárska obnova Európy, cieľom USA bolo aj prinútenie európskych spojencov k vzájomnej spolupráci, do ktorej malo byť zapojené aj Nemecko, resp. tá jeho časť, ktorá bola v moci západných spojencov. V určitom kontexte môžeme teda Marshallov plán chápať aj ako jeden z počiatkov európskej integrácie.

Pomoc Európe zhmotnená v Marshallovom pláne činila do jeho ukončenia v roku 1952 sumu cca 13 mld. USD. Za účelom hospodárenia a prerozdeľovania týchto prostriedkov vznikla Organizácia pre európsku hospodársku spoluprácu (Organization for European Economic Cooperation – OEEC). Z OEEC sa vyvinula dnešná OECD (Organization for Economic Cooperation and Development) – Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj, ktorá je považovaná za klub hospodársky najvyspelejších krajín sveta.

Vyhlásením Marshallovho plánu o hospodárskej pomoci zničenej Európe musel Stali upustiť od svojej vízie Európy, ktorá sa vďaka hospodárskej slabosti prepadne do politických zmätkov, z ktorých by vyšli víťazne ním riadené komunistické strany. Jeho reakciou na túto skutočnosť začína byť snaha o upevnenie si pozície v štátoch strednej a východnej Európy.

Studená vojna
Medzi USA (ako najsilnejšou veľmocou západného sveta) a ZSSR sa začalo niekoľko desaťročí trvajúce súperenie, ktoré vošlo do dejín pod názvom studená vojna. Nedochádzalo v nej k priamemu bojovému stretu týchto veľmocí. Ten by v konečnom dôsledku viedol k jadrovej vojne, keďže od roku 1949 mal svoju jadrovú bombu aj ZSSR. Studená vojna sa prejavuje v horúčkovitých pretekoch v zbrojení a v množstve tzv. zástupných vojen, ktorých scenár je príznačný pre túto dobu. Vojnu vždy vedú dve menšie krajiny, pričom každá z nich má za sebou podporu jednej z veľmocí.

Zdroj: killka
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.029 s.
Zavrieť reklamu