Détente – uvoľnenie medzinárodného napätia

Nemecký problém
Slovo détente, ktoré pochádza z francúzštiny a znamená „uvoľnenie“, sa ujalo ako pomenovanie pre politiku medzi dvoma mocenskými blokmi v rozmedzí konca 60-tych rokov a polovice 70-tych rokov 20. storočia. Pre politiku détente bolo typické uvoľnenie napätia medzi blokmi a uvedomenie si jadrového nebezpečenstva bezprostredne po skončení jadrovej karibskej krízy.

Hlavnou témou svetovej politiky obdobia détente bola opäť nemecká otázka, resp. jej konečné riešenie. Vlády SRN sa od svojho vzniku riadili tzv. Hallsteinovou doktrínou, podľa ktorej neuznávali existenciu Nemeckej demokratickej republiky, neuznávali nemecko – poľské hranice na riekach Odre a Nise. V tejto politike ich podporovali aj ostatné západné mocnosti.

Od polovice 60-tych rokov sa však v súvislosti s nástupom sociálnodemokratických politikov k moci, začína v SRN čoraz častejšie vyskytovať požiadavka nadviazania kontaktov s východným Nemeckom, ako aj s ostatnými východoeurópskymi štátmi. Túto tzv. „Ostpolitik“ veľmi cieľavedome začal presadzovať sociálny demokrat Willy Brandt, ktorý sa v októbri 1969 stal kancelárom SRN. Od tohto roku otvorene sonduje možnosti vzájomného dialógu medzi znepriatelenými stranami. Kým jemu išlo o znormalizovanie vzťahov  a uvoľnenie napätia, na druhej strane (teda NDR) išlo o uznanie spomínaných hraníc, teda povojnového stavu status quo. Ak sa však chcel Brandt dohodnúť s NDR a Poľskom, musel sa najprv dohodnúť so Sovietskym zväzom, bez ktorého nemohlo dôjsť k žiadnemu pokroku. ZSSR, podobne ako jeho satelity, túžil po diplomatickom uznaní povojnového stavu v Európe, preto nemeckú iniciatívu privítal.

Už v auguste 1970 bola v Moskve podpísaná dohoda medzi Spolkovou republikou Nemecko  a Sovietskym zväzom o neporušiteľnosti hraníc na Odre a Nise a o neporušiteľnosti a uznaní hraníc medzi oboma nemeckými štátmi. V nadväznosti na túto dohodu bolo možné podpísať dohodu medzi SRN a Poľskom, v ktorej Nemci uznali hranicu na Odre a Nise a vzdávali sa akýchkoľvek nemeckých územných nárokov. Zmluva medzi Poľskom a SRN bola podpísaná v decembri 1970. Podpísaním týchto dvoch zmlúv bola otvorená cesta k podpisu nemecko – nemeckej zmluvy o normalizácii vzájomných vzťahov v decembri 1972, čím sa vyriešili aspoň najpálčivejšie problémy medzi SRN a NDR.

Americká diplomacia po trojuholníku
Nemecká „Ostpolitik“, teda „východná politika“ W. Brandta, nebola jediným prejavom politiky détente. Prvotným a najdôležitejším presadzovateľom détente bol Henry Kissinger, štátny tajomník amerického prezidenta Richarda Nixona. Američania sa v tomto období snažili ukončiť konflikt vo Vietname, urovnať arabsko – izraelský konflikt, do ktorého boli zapletené obidve strany a so ZSSR dosiahnuť dohodu o znížení počtu strategických jadrových zbraní. Cieľom ZSSR bolo dosiahnutie uznanie povojnových hraníc v Európe.

Na to, aby Američania dosiahli spomínané ciele svojej zahraničnej politiky, bolo potrebné radikálne prehodnotiť svoju doterajšiu politiku angažovanosti v každom svetovom konflikte, ktorá vychádzala z Trumanovej doktríny. Nasledoval odchod z Vietnamu a z iných svetových bojísk. USA sa začali orientovať iba na tie oblasti svetového diania, ktoré boli v súlade s ich národnými záujmami. Z týchto dôvodov radikálne zmenili a prehodnotili  svoj vzťah ku komunistickej Číne.

Po tom, ako Mao Ce-Tung v roku 1949 dostal k moci, Američania prestali s Čínou komunikovať, prerušili diplomatické styky a v Rade bezpečnosti OSN vetovali prístup Číny. Čínu tam zastupovali predstavitelia Tchajwanu, kde vládol hlavný protivník Maa – Čankajšek. Po tom, ako v rokoch 1968 – 1969 dosiahol svoj vrchol sovietsko – čínsky konflikt, hroziaci prerásť do sovietskej invázie, zmenili USA taktiku. Na podnet Henryho Kissingera začali presadzovať tzv. triangulárnu diplomaciu, resp. diplomaciu po trojuholníku. Išlo o trojuholník rokovaní medzi Washingtonom, Moskvou a Pekingom. V praxi to znamenalo, že USA sa snažili využiť sovietsko – čínsky konflikt tak, že mali lepšie vzťahy so ZSSR a Čínou, ako títo dvaja medzi sebou. Po uznaní  čínskej prítomnosti v Rade bezpečnosti OSN a návšteve amerického prezidenta Nixona v Číne v roku 1972, došlo v roku 1979 aj k uznaniu Čínskej ľudovej republiky a k nadviazaniu diplomatických vzťahov s Čínou. Táto zmena umožnila Američanom vyvinúť vyšší tlak na ZSSR v iných, aj vyššie spomínaných otázkach. Je však potrebné podotknúť, že z pohľadu kritikov politiky détente a triangulárnej diplomcie H. Kissingera išlo o nemorálnu politiku, pretože fakticky uznávala nielen legitimity komunistických režimov, ale aj ich záujmových sfér. Na to doplatilo napr. aj Československo v roku 1968. Západ nezasiahol preto, lebo Československo patrilo do záujmovej sféry ZSSR.

Ľudské práva a odzbrojovanie
Vrcholom politiky détente boli dve udalosti. Prvou boli rokovania o obmedzení jadrových zbraní so ZSSR. Tieto rokovania vyvrcholili v máji 1972 s podpisom zmluvy SALT I. (Strategic Arms Limitation Talks – Dohovor o obmedzení strategických zbraní), ktorou sa zaviazali obidve veľmoci k zmrazeniu počtu interkontinentálnych striel typu zem – zem. ZSSR si mal ponechať 62 ponoriek a 950 rakiet a USA 44 ponoriek so 750 raketami.

Druhou významnou udalosťou bol súhlas ZSSR a ostatných komunistických štátov na zvolanie medzinárodnej konferencie o európskej bezpečnosti. Konferencia sa začala v júli 1973 v Helsinkách za účasti USA, Kanady a všetkých európskych štátov. 1. augusta 1975 bol podpísaný Záverečný akt, ktorý obsahoval tri významné dohody:

· Potvrdený status quo v Európe, európske štáty si teda navzájom pouznávali svoje hranice
· Dohoda o prehĺbení ekonomickej, politickej a kultúrnej spolupráce
· Záväzok dodržiavať ľudské práva

Kým o prvých dvoch oblastiach možno hovoriť ako o úspechu sovietskej diplomacie, lebo dosiahla uznanie hraníc tak, ako ich kedysi stanovil Stalin a dostali aj prísľub na ekonomickú pomoc Západu, v prípade poslednej oblasti hovoríme o čiastočnom víťazstve „Západniarov“. Záväzok na dodržiavanie ľudských práv totiž komunisti nemienili realizovať v praxi. Onedlho sa v komunistických krajinách vytvorili občianske organizácie (Helsinské výbory), ktoré žiadali ich dodržiavanie aj pred západnou verejnosťou a takto diskreditovali komunistické vlády.

Koniec politiky détente prišiel na konci 70-tych rokov a bol spojený so zvýšenou agresivitou ZSSR v štátoch Tretieho sveta, ako aj s nedodržiavaním ľudských práv  vo východnom bloku. Po tom, ako Sovieti viac či menej otvorene podporovali ozbrojené konflikty v Angole, Somálsku, Etiópii... došlo k invázii do Afganistanu, ktorá definitívne ukončila obdobie uvoľnenia a začína obdobie druhej studenej vojny.

Koniec studenej vojny
Nový prezident USA Ronald Reagan v jednom zo svojich prejavov označil ZSSR za „Ríšu zla“ a podľa toho so Sovietmi aj jednal. V roku 1983 vyhlásil svoj plán Strategickej obrannej iniciatívy, ktorý predstavoval protiraketový systém novej generácie. Ak chceli Sovieti udržať v nových zbrojných pretekoch americké tempo, museli siahnuť až na dno svojich síl. V ZSSR sa však začali prejavovať znaky ekonomického krachu. Rok 1985 priniesol nielen zvolenie Michaila Gorbačova za generálneho tajomníka Komunistickej strany Sovietskeho zväzu, ale aj radikálne zníženie výdavkov na armádu a v priebehu niekoľkých rokov aj rozpad ZSSR. Studenú vojnu teda vyhrali Spojené štáty.