35. Politické procesy a masová perzekúcia občanov po roku 1948

35. Politické procesy a masová perzekúcia občanov po roku 1948

Komunistický režim demonštroval svoju moc vykonštruovanými politickými procesmi, ktoré sa pripravovali podľa sovietskeho vzoru. Mali ukázať ostražitosť voči nepriateľom a súčasne výchovne vplývať na obyvateľstvo. Procesy, ktoré sa často konali verejne, pripomínali divadelné predstavenia. Obžalovaní boli na svoje vystúpenie pripravení dlhodobým vyšetrovaním orgánmi ŠtB. Po týraní sa väčšinou priznali a naučili naspamäť svoje výpovede. Prokurátori a sudcovia sa riadili podľa vopred dohodnutých pokynov straníckeho centra. 

V októbri 1948 schválil parlament tri zákony:

1. zákon na ochranu republiky a jej zriadenia, ktorý stanovil prísne tresty najmä za vlastizradu, špionáž a útek do cudziny;

2. zákon o Štátnom súde a prokuratúre umožnil politické procesy s celými skupinami ľudí odsúdenými podľa zákona na ochranu republiky;

3. zákon o táboroch nútených prác rozšíril už existujúce tábory a dovolil využívať lacnú pracovnú silu ľudí zaradených do tábora často z politických dôvodov. Tieto zákony umožnili masovú perzekúciu obyvateľstva a stali sa symbolom úpadku zákonnosti.

Obeťami procesov sa stávali jednotlivci a skupiny obyvateľstva označené za nepriateľské. Spočiatku to boli iba predstavitelia bývalých politických strán, napríklad generálny tajomníci Demokratickej strany JÁN KEMPNÝ a MILOŠ BUGÁR. Po roku 1949 k nim pribudli podľa triednych a ideologických kritérií najmä predstavitelia katolíckej cirkvi, strední a väčší roľníci, ktorých podľa sovietskeho vzoru nazvali kulakmi, podnikatelia, živnostníci a „neprispôsobiví“ predstavitelia inteligencie. Nepohodlných obyvateľov z väčších miest v rámci akcie „B“ (byty) vysídlili na vidiek a do bytov nasťahovali ľudí, ktorí slúžili režimu. 

Na Slovensku mali procesy jedno špecifikum – často sa využívali na útoky proti slovenskej štátnosti. Mali byť dôkazom nespoľahlivosti a odbojnosti Slovenska v centralistickom štáte, no v skutočnosti ukazovali na problém nesvojprávneho postavenia Slovenska. Najväčším verejným politickým procesom na Slovensku bol proces s katolíckymi biskupmi Jánom Vojtaššákom, Michalom Buzalkom a Pavlom Gojdičom v januári 1951.Vojtaššák dostal 24 rokov väzenia a  Buzalka a Gojdič mali byť odsúdený na smrť, no vzhľadom na politickú neúnosnosť  takéhoto trestu ich odsúdili „len“ na doživotné väzenie. Tragickejšie sa skončil proces so skupinou protikomunistických aktivistov z roku 1949. Traja mladí ľudia – Albert Púčik, Anton Tunega a Eduard Tesár – boli odsúdení na smrť a roku 1951 popravení. Na popravisku skončil aj legendárny partizánsky veliteľ Viliam Žingor.

Komunistická strana však hľadala nepriateľa aj vo vlastných radoch. Podnetom bol proces s maďarským ministrom vnútra Lászlóom Rajkom na jeseň 1949, ktorého obvinili ako agenta západného imperializmu. Podobná vysokopostavená osoba sa hľadala aj vo vedení KSČ: Nakoniec sa našla v osobe generálneho tajomníka KSČ RUDOLFA SLÁNSKEHO. Spolu so Slánskym bolo súdených ďalších trinásť osôb, ktoré zastávali významné funkcie v bezpečnosti, armáde, ekonomike a zahraničnej politike. Proces mal protižidovský podtón, keďže väčšina odsúdených bola židovského pôvodu. Odzrkadlili sa tu nepriateľské vzťahy medzi ZSSR a Izraelom. Z odsúdených bolo popravených jedenásť osôb, medzi nimi aj Slovák VLADIMÍR CLEMENTIS, bývalý minister zahraničných vecí. Doživotné väzenie dostali Eugen Löbl a Vavro Hajdu. Bez trestu smrti sa vďaka smrti diktátora Stalina skončil proces s tzv. slovenskými buržoáznymi nacionalistami v roku 1954. Išlo o skupinu komunistov, ktoré prihliadali aj na slovenské záujmy. Hlavný obvinený GUSTÁV HUSÁK bol odsúdený na doživotné väzenie. Ostatní – DANIEL OKÁLI, IVAN HORVÁTH a LACO NOVOMESKÝ, dostali vysoké tresty odňatia slobody. Kampaň proti slovenským buržoáznym nacionalistom a bývalým ľudákom ožila ešte koncom 50. rokov. Aj keď sa postupne od polovice 50. rokov začalo upúšťať od verejných procesov, bezpečnosť a justícia prakticky až do pádu komunistického režimu roku 1989 plnili represívnu funkciu – prenasledovali ľudí, ktorých považovali za nepriateľov režimu.

V ČSR vznikali nové väznice a pracovné tábory. Najväčšie a najobávanejšie boli v Česku Ruzyň, Valdice a Mírov, na Slovensku Leopoldov a Ilava. Politickí väzni slúžili ako lacné pracovné sily. Ďalší pracovali v neľudských podmienkach v baniach, kameňolomoch a na stavbách.

Útok proti kresťanom - Komunistický režim tvrdo zasiahol aj do náboženskej oblasti. Najmä katolícku cirkev s vtedajším pápežom Piom XII. Označoval za spojenca imperializmu a poslednú oporu porazenej domácej „reakcie“. Preto sa pokúšal veriacich odpútať od pápeža  a biskupov (snaha o vybudovanie národnej cirkvi nezávislej od Vatikánu). Na to mala slúžiť Katolícka akcia v lete 1949. akcia však stroskotala pre spontánny odpor veriacich. Veriaci chránili kňazov, ktorým hrozilo zatknutie, došlo aj k nepokojom, ktoré na niektorých  miestach, napríklad v Čadci, Levoči, Drahovciach, Dolnej Krúpe prerástli do otvorených vzbúr. Keď komunistické vedenie nedokázalo vnútiť biskupom dohodu, presadilo na jeseň 1949 prijatie cirkevných zákonov, ktoré platili bez zmien  až do roku 1989. Všetky cirkvi boli podriadené štátnemu dozoru. Kňazi a kazatelia potrebovali na verejné pôsobenie štátny súhlas. Boli zakázané katolícke spolky, katolícka tlač. 

Tvrdo postihovaní boli kňazi a kazatelia označení za „reakčných“. V rámci akcie „K“ v noci z 13. na 14. apríla 1950 obsadili príslušníci bezpečnosti a Ľudových milícií mužské kláštory pod zámienkou, že v nich ukrývajú zbrane, nepriateľov režimu a rozširujú letáky. Rehoľníkov sústredili do niektorých táborov a potom ich väčšinou deportovali do Česka, kde pracovali ako robotníci. Zničilo alebo rozkradlo sa veľa umeleckých a kultúrnych pamiatok. V auguste 1950 v akcii „R“ takto koncentrovali a neskôr vyviezli rehoľné sestry. Krutý bol aj postup proti gréckokatolíckej cirkvi, ktorá sa v akcii „P“ v apríli 1950 musela zlúčiť s pravoslávnou. Kňazi a veriaci, čo tak odmietli urobiť, skončili vi väzení alebo ich presídlili. Oficiálnou ideológiou štátu sa stal ateizmus, ktorý sa šíril prostredníctvom škôl a rôznych spolkov, presadzoval sa v literatúre, novinách, rozhlase a v televízii. Veriaci boli degradovaní na občanov druhej kategórie, bez možnosti brániť sa proti útokom a presadiť sa v spoločnosti. 

K ďalším zásahom do sféry občianskych práv a slobôd patril zákon o jednotných roľníckych družstvách z 23. 2. 1951, jeho cieľom bola socializácia vidieka, ktorá sa uskutočňovala cez proces kolektivizácie pôdy.