36. Charakter tzv. socialistickej spoločnosti v rokoch 1960-1968

36. Charakter tzv. socialistickej spoločnosti v rokoch 1960-1968 

11. júla 1960 bola prijatá nová ústava, ktorá konštatovala víťazstvo socializmu, čo vyjadroval aj zmenený názov štátu – Československá socialistická republika. Pripravila sa pôda na ďalšiu likvidáciu slovenských orgánov a uskutočnenie chybnej tézy a splynutí dvoch blízkych národov – Čechov a Slovákov v socialistickej spoločnosti. Stranícke vedenie tvrdilo, že sa dosiahol posledný stupeň komunizmu, ktorý mal nastať o niekoľko rokov. KSČ si nechala do ústavy včleniť článok o svojej vedúcej úlohe v spoločnosti, hoci táto zásada platila odvtedy, ako uchopila moc. Ústava sa zachovala macošsky k slovenským orgánom, ktoré sa scvrkli na jeden s názvom Slovenská národná rada a boli odstránené zvyšky slovenskej autonómie. Všetko riadila Praha. Zbor povereníkov a jednotlivé povereníctva boli zrušené. Slovenský národ sa ocitol v postavení jediného národa socialistického bloku, ktorý na vlastnom území nemal štátne orgány primerané jeho historickému vývinu, úrovni a početnosti. 

Kritika nezákonností zo stalinského obdobia na XXII. zjazde KSSZ v októbri 1961 potvrdila, že vyrovnanie s masovými nezákonnosťami musí byť dôslednejšie. V decembri 1962 bol na zjazde KSČ zvolený nový ústredný výbor, ktorého členovia už väčšinou neriadili represie. Pripravili sa dôslednejšie rehabilitácie odsúdených v začiatočnom období komunistického režimu, ktoré sa väčšinou zamerali na postihnutých komunistov. Prvým tajomníkom KSČ ostal ďalej Novotný. Ak si chcel svoju pozíciu udržať, musel urobiť aspoň menšie úpravy. Najväčšou zmenou bolo odvolanie K. Bacílka z funkcie prvého tajomníka ÚV KSŠ a Viliama Širokého z funkcie predsedu vlády. Napriek Novotného odporu sa prvým tajomníkom ÚV KSS stal v 1963 ALEXANDER DUBČEK. Dubček to nemal ľahké. Z Prahy a krajských centier naňho tlačil Novotný a jeho prívrženci. Ďalší tlak naňho vyvíjali slovenskí komunisti vedení G. Husákom, ktorí sa dostali z väzenia, boli formálne rehabilitovaní, no nedostali významnejší podiel na moci. Práve oni naplno otvorili otázku federalizácie. A. Dubček sa voči G. Husákovi a jeho skupine nezachoval ústretovo. Spoločnosť sa nebadane demokratizovala. Posilnila sa kontrolná funkcia parlamentu voči ministrom a vláde. Ožila aj činnosť vlády, ktorá začala konať samostatnejšie. Dochádzalo k napätiam medzi ňou a komunistickým vedením, najmä ak sa usilovala obísť niektoré stranícke uznesenia alebo zabudnúť na ne.

V 1967 sa konal 4. zjazd československých spisovateľov, na ktorom odznela otvorená kritika voči komunistickej strane (rebelujúci: Milan Kundera, Pavel Kohout, Václav Havel,...).

Začiatkom roka 1967 A. Novotný usúdil, že demokratizácia zašla priďaleko. Začal „priťahovať skrutky“, no narazil na nečakane silný odpor, a to  nie len u svojich slovenských oponentov, nespokojnej inteligencie, ale aj v komunistickom vedení. V októbri 1967 na zasadnutí ÚV KSČ A. DUBČEK žiadal, aby bolo zrušené sústredenie najvyššej straníckej a štátnej funkcie v rukách jednej osoby – A. Novotného a zvýšili sa právomoci slovenských straníckych a štátnych orgánov. Novotný ostro vystúpil proti A. Dubčekovi, no ostal osamotený. Preto pozval najvyššieho predstaviteľa Komunistickej strany Sovietskeho zväzu Leonida Brežneva, aby krízu pomohol riešiť. Brežnev však Novotného nepodporil. Na Slovensku bol Novotný nepopulárny pre svoje protislovenské postoje a stále podozrievanie Slovákov z buržoázneho nacionalizmu a separatizmu. 

Na zasadnutí KSČ 3.- 5.1.1968 v Prahe bol do najvyššej straníckej funkcie jednomyseľne zvolený ALEXANDER DUBČEK. Bol to prvý Slovák v tejto funkcii.

27. 10. 1968 bol prijatý Ústavný návrh o československej federácii. Základom bolo, že ČSSR tvoria dve rovnoprávne a suverénne republiky. Najvyšším zákonodarným orgánom bolo Federálne zhromaždenie, ktoré bolo dvojkokmorové. Skladalo sa zo snemovne ľudu, (bolo volených 200 poslancov a boli volení podľa počtu obyvateľov  v republikách) a snemovne enárodov (mala 150 poslancov – 75 z Česka a 75 zo Slovenska). Jednotlivé republiky mali svoje zákonodarné orgány – ČNR a SNR. Vláda zodpovedala Federálnemu zhromaždeniu. Na prijatie ústavného zákona o štátoprávnych otázkach bol potrebný súhlas 3/5 poslancov ČR + 3/5 poslancov zo SR.