Veľká francúzska revolúcia

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: agile
Typ práce: Referát
Dátum: 08.09.2016
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 600 slov
Počet zobrazení: 3 664
Tlačení: 200
Uložení: 204

Francúzska revolúcia alebo Veľká francúzska revolúcia

Francúzska revolúcia alebo Veľká francúzska revolúcia (Veľká fr.a buržoázna revolúcia) bola revolúcia, ktorá prebehla vo Francúzsku v rokoch 1789 až 1799 s cieľom odstrániť kráľovu absolutistickú moc.

Všeobecné príčiny revolúcie

Ľudovít XVI.

Príčinou revolúcie bola vo všeobecnosti sociálna a politická kríza Francúzska v 18. storočí, v 80. rokoch aj kríza hospodárska. Hlavnou ideologickou základňou revolúcie bolo osvietenstvo a inšpiráciou americká revolúcia. Konkrétne príčiny sú (už tradične) sporné, do úvahy prichádza najmä:

nerovnomerné rozdelenie príjmov z prudkého hospodárskeho rastu Francúzska v 18. storočí, poháňaného prechodom na liberálne trhové hospodárstvo, populačnou explóziou a rozvojom poľnohospodárstva

vysoké výdavky kráľovského dvora (Versailles), sčasti na prepych, ale aj na výboje a vojny (najmä vojna o španielske dedičstvo (1701 – 1714) za Ľudovíta XIV., sedemročná vojna (1756 – 1763) za Ľudovíta XV. a americká revolúcia (1775 – 1783) za Ľudovíta XVI.)

absolutizmus (s vrcholom za Ľudovíta XIV. – „kráľ Slnko“)

sloboda tlače v období pred revolúciou

rozdelenosť francúzskej spoločnosti na tri stavy, z ktorých dva (duchovenstvo a šľachta) tvorili len 2 % obyvateľstva, ale mali politickú moc a neplatili dane, kým tretí stav (roľníci a mešťania) tvorili 98%, ale politickú moc nemali a dane platili

nezvolávanie zhromaždenia generálnych stavov od roku 1614 (generálne stavy vznikli v roku 1302 ako poradné zhromaždenie kráľa, najmä na schvaľovanie daní)

katastrofálna neúroda v roku 1788 a z toho vyplývajúce povstania chudoby

stroskotanie francúzskej zámorskej koloniálnej politiky

Hybnou silou revolúcie boli ľudové masy na čele s nedávno vzniknutým bohatým meštianstvom (buržoáziou). Snažili sa odstrániť daňové privilégiá, presadiť slobodné podnikanie, obmedziť absolutistickú moc panovníka a získať politickú moc.

Vypuknutie revolúcie

V roku 1788 a od marca 1789 (s vrcholom v lete 1789) na vidieku vypukali povstania spôsobené hladom a všeobecným hnevom.

V Paríži v zúfalej situácii oznámil panovník 8. augusta 1788, že na máj 1789 zvolá (po 175 rokoch) zasadnutie generálnych stavov. O týždeň neskôr štát vyhlásil bankrot. Panovník súhlasil so zvolaním generálnych stavov (teda zapojením aj tretieho stavu do rozhodovania) preto, lebo vtedy podobne ako jeho opozícia dúfal, že takto mocenský konflikt dopadne v jeho prospech. Dúfal tiež, že mu schvália dane a pomôžu riešiť finančnú krízu. Toto zasadnutie generálnych stavov sa konalo 5. mája 1789 vo Versailles. Napriek tomu, že tretí stav mal v generálnych stavoch viac hláv ako ostatné dva dohromady, nemohol ani jednu svoju reformu presadiť, lebo sa hlasovalo tradične „podľa stavov“, čiže každý stav mal jeden hlas. Pre svoju nespokojnosť, ale najmä preto, lebo prvé dva stavy odmietli zasadať s tretím stavom, sa tretí stav rozhodol, že bude zasadať samostatne. 17. júna sa poslanci tretieho stavu na oddelenom zasadnutí vyhlásili za Národné zhromaždenie, ktoré ako jediné má právo zastupovať ľud. 20. júna im kráľ dal zamedziť prístup k tradičnej zasadacej miestnosti, preto sa presunuli do Loptovej siene (vo Versailles), kde prisahali že sa nerozídu, kým nesformulujú novú ústavu („prísaha v Loptovej sieni“). Kráľ sa v ten deň aj snažil použiť na rozohnanie násilie, ale liberálni šľachtici mu v tom zabránili. Nato (do 25. júna) sa k Národnému zhromaždeniu pridali aj sympatizanti rovnoprávneho usporiadania parlamentu z ďalších stavov. Keď kráľ videl, že tretí stav nezdolá, 27. júna dokonca vyzval aj ostatné dva stavy, aby sa k Národnému zhromaždeniu pridali, čo aj viacerí poslanci urobili. Touto výzvou kráľ právne prijal existenciu Národného zhromaždenia. 9. júla sa Národné zhromaždenie premenovalo na Ústavodarné národné zhromaždenie. Zhromaždenie žiadalo – márne – odstrániť absolutizmus, daňovú reformu, požadovali reformu súdnictva, zabezpečenie demokratických slobôd. Ten istý deň, ako kráľ nariadil zvyšným stavom pripojiť sa k Národnému zhromaždeniu (27. júna), rozhodol sa povolať do Versailles a Paríža 20 000 vojakov s cieľom rozpustiť Ústavodarné národné zhromaždenie.

Paralelne situáciu ešte zhoršovali mnohé fámy, nezriedka živené intrigami rôznych zákulisných skupín (napríklad skupina okolo kráľovho brata). Typickou fámou medzi ľudom bol aj názor o kombinácii akéhosi šľachtického sprisahania (pretože šľachta chcela hlasovanie podľa stavov a podobne) s hospodárskou krízou – podľa ľudu šľachta zhabala obilie, aby zničila tretí stav. 8. júla Ústavodarné nár. zhr. poslalo kráľovi list, aby odvolal vojsko. Kráľ 11. júla náhle odvolal o. i. všeobecne obľúbeného ministra financií Neckera a na jeho miesto menoval známeho protirevolucionára baróna de Breteuil a nového ministra vojny. Zhromaždenie vyslovilo poľutovanie nad odvolaním Neckera a ostatných ministrov. 12. júla sa o odvolaní Neckera dozvedeli v Paríži. Senzáli na protest zatvorili burzu, ďalej zatvorili divadlá, improvizovali sa schôdzky a manifestácie, manifestanti sa vrhli na Royal-Allemand princa Lambeského v záhrade Tuileries. Po tejto správe ľud začal vykrádať zbrojárenské obchody a začal sa ozbrojovať. 13. júla sa po Paríži potulovali hlúčiky občanov, hľadali zbrane a vyhrážali sa, že vyplienia šľachtické domy. Bohatí mešťania prevzali vedenie udalostí, utvorili na parížskej radnici stály výbor (konšeli, niekoľko mestských radcov, voličov a obchodný dozorca), a tým ovládli Paríž. V ten istý deň sa rozhodlo, že každá štvrť vyšle 800 mužov do občianskej milície.

Robespierrova diktatúra

Zhruba od apríla 1794 (germinálske procesy) hovoríme, že začala Robespierrova diktatúra (Robespierrov teror/hrôzovláda). K 20. aprílu 1794 bola zrušená Dočasná výkonná rada (lebo sa jej činnosť čiastočne kryla s Výborom pre verejné blaho) – ministerstvá zrušili a nahradili ich 12 komisiami (existovali potom do 2. novembra 1795). 16. apríla 1794 sa nariadilo, že každý obžalovaný z úkladov musí byť súdený pre Revolučným tribunálom v Paríži a 28. mája boli zrušené revolučné tribunály mimo Paríža. 10. júna 1794 (tzv. prairialný zákon) sa zrušila časť súdneho konania spočívajúca v obhajobe obžalovaného a rozšírila sa definícia „nepriateľa republiky“. Od 10. júna do 27. júla padlo až 1285 rozsudkov smrti.

Režim bol celkovo založený najmä na dekréte zo 4. decembra 1793 (pozri aj vyššie). Konvent mal v tom čase už 21 výborov. Z toho len dva mali aj skutočnú politickú moc: Výbor pre verejné blaho a Výbor pre národnú bezpečnosť. Výbor pre verejné blaho bol volený každý mesiac, záviselo od neho 12 výkonných komisií („ministerstiev“), bol centrom výkonnej moci. Výbor pre národnú bezpečnosť riadil políciu a súdy a bdel nad podozrivými osobami. Departementálne úrady stratili skoro všetku moc, hlavnými administratívnymi jednotkami boli okres a obec, ktorých úrady priamo podliehali Parížu. Na každom úrade bol „národný komisár“. Pomocným orgánom národných komisárov v obciach boli 12-členné „revolučné výbory“ (bývalé „dozorné výbory“), ktoré fungovali ako polícia a zameriavali sa najmä na zoznamy podozrivých osôb. V departementoch zas boli „ľudoví komisári“. Ich právomoci boli stále zužované (30. apríla 1794 ich 21 odvolali). Decentralizácia, o ktorú sa celý tento systém snažil, však nebola dotiahnutá do konca, napríklad veľa ľudových komisárov sledovalo v departementoch osobnú politiku. Celkovo platilo aj to, že celý „teror“ bol len polovičatý a často prenechaný rozhodnutiam miestnych „lídrov“, pretože Výbor pre verejné blaho v praxi veľmi nezasahoval a dostatočne nekontroloval, či sa zákony aj dodržujú.

V hospodárskej oblasti pokračoval systém z konca roka 1793, s tým rozdielom, že obchodníkom bol povolený vývoz, a že vyživovaciu komisiu premenili v apríli 1794 na komisiu pre obchod a zásobovanie. Maximálne ceny sa nedodržovali, v mnohých obciach boli potraviny na prídel a pekárne zobecnené. Rozšíril sa tajný obchod s poľnohospodárskymi výrobkami. V náboženskej oblasti sa Robespierre rozhodol zdokonaliť civilný kult, ktorý sa už dosť rozšíril. Dekrétom zo 7. mája 1794 sa vyhlásil národný kult „Najvyššej bytosti a nesmrteľnosti duše“. Zaviedli sa 4 veľké republikánske sviatky (14.7.1789, 10.8.1792, 21.1.1793 a 31.5.1793). Každá dekáda (desaťdňový týždeň v revolučnom kalendári) bola zasvätená nejakej občianskej alebo sociálnej cnosti. 8. júna 1794 sa prvý raz veľkolepo oslavoval sviatok nového kultu – Sviatok Najvyššej bytosti a prírody.

Úspechy Francúzska na vojnovom poli pokračovali. V máji dobyli Francúzi Katalánsko. V Alpách sa chystala invázia do Talianska. Na mori boli ťažko porazení Angličania 2. júna. 26. júna bolo porazené Rakúsko pri Fleurs, čím pripadlo Belgicko opäť Francúzsku. Začala sa teda expanzia revolúcie.

Robespierrov režim skončil pre rozpory v rámci Výboru pre verejné blaho, ako aj medzi Výborom pre verejné blaho a Výborom pre národnú bezpečnosť. Výbor pre národnú bezpečnosť spustil vlnu represálií – pozri vyššie uvedených 1285 popravených -, jeho názory boli hébertistické a začal zosmiešňovať kult „Najvyššej bytosti“. Robespierre v určitom okamihu úplne prestal chodiť do Výboru. Jeho hlavný zámer bol ukončiť nové spojenie medzi jeho novými protivníkmi z radov montagnardov (ktorí si našli spojencov medzi rôznymi zosadenými predstaviteľmi teroru) a stredovými poslancami Konventu (tzv. Marais), ktorí ho dovtedy podporovali. Napokon sa 26. júla zjavil v Konvente, kde zodpovednosť za prechmaty teroru zvalil na svojich protivníkov, ale odmietol konkrétne vymenovať poslancov, ktorých m n. m.sli. To spôsobilo, že každý, kto mal v Konvente nejaké výčitky svedomia, sa odteraz cítil byť ohrozený. Na druhý deň (teda 27. júla – 9. termidora) po 5 hodinách zmätkov v Konvente Robespierra, ako aj jeho brata, Couthona a Saint-Justa uväznili (trojicu Robespierre, Couthon a Saint-Juste označujeme ako tzv. triumvirát). Parížska Komúna väzňov spontánne oslobodila. Konvent dal zhromaždiť ozbrojené sily. 28. júla (teda 10. termidora) tieto sily dobyli radnicu, zaistených poslancov a 21 Robespierrových prívržencov popravili gilotínou ešte ten istý deň a na druhý deň rýchlo popravili aj 70 členov Komúny. Táto udalosť sa nazýva termidorský prevrat. Napriek tomu, že Robespierre mal v Paríži dosť zástancov, všeobecná únava z revolúcie spôsobila, že sa udalostiam už len pasívne prizerali.

Termidorským prevratom sa skončila jakobínska diktatúra (teror). Na dosiahnutie ideálov revolúcie sa jakobíni dopustili mnohých zločinov. Boli prevažne presvedčení, že účel svätí prostriedky. Najskôr chceli len zastrašiť reálneho nepriateľa – prívržencov aristokratov a zahraničnej intervencie. Pri ich netolerantných predstavách o spôsobe revolúcie sa však okruh nepriateľov postupne rozširoval (aj z vlastných radov), až ním nakoniec bol každý, kto sa odvážil zapochybovať o ich opatreniach. V záverečnej fáze už rozhodovali zákony, ktoré dovoľovali súdiť obvinených bez obhajcov a pri rozsudkoch rozhodovať len medzi 2 možnosťami – nevinou a trestom smrti. Odhady konkrétneho počtu obetí teroru sa rôznia. Možno však skonštatovať, že revolúcia požierala svoje deti, pretože asi 85 % všetkých odsúdených patrilo k bývalému tretiemu stavu, ktorý revolúciu v roku 1789 vyvolal.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.038 s.
Zavrieť reklamu