Bitka pri Viedni v 1683

Bitka pri Viedni v 1683

Bitka pri Viedni (11. – 12. september 1683) bola jednou z kľúčových bitiek v tureckých vojnách medzi Habsburgovcami, (resp. kresťanskou Európou), a Osmanskou ríšou. Bola taktiež aj jednou z najvýznamnejších bitiek 17. storočia. V konečných dôsledkoch znamenala ukončenie tureckej expanzie v strednej Európe a zosilnenie politického vplyvu Habsburskej monarchie. Bitku vyhrali poľsko-rakúsko-nemecké sily (Svätá liga) na čele s poľským kráľom Jánom III. Sobieskim proti armáde Osmanskej ríše pod velením veľkovezíra Kara Mustafa Pašu. Bitka bola historickým zlomom v tristoročnom zápase medzi centrálnymi európskymi mocnosťami a Osmanskou ríšou. Šestnásť rokov po bitke, Habsburská Ríša postupne ovládla južné Uhorsko a Sedmohradsko , ktoré boli z veľkej časti zbavené tureckých síl. Osmanské vojská prenikali do juhovýchodnej Európy od konca 14. storočia. Dôvodom boli možnosti kontrolovať Dunaj aj obchodné cesty smerujúce na sever a západ, taktiež obhájenie územných ziskov od Benátok a náboženské dôvody, šírenie viery. Už 8. júna obrancovia mesta zapálili a zrovnali so zemou všetky predmestia Viedne ležiace pred jej hradbami. 

Tento krok bol potrebný, pretože akékoľvek stavby mohli slúžiť na krytie útočiacich vojsk. 13. a 14. júla do okolia Viedne prenikli Tatárske vojská, ktoré začali s drancovať. Obliehanie sa začalo 14. júla 1683, keď k Viedni dorazila hlavná turecká armáda. Ešte skôr - 7. júla - tam dorazilo asi 40 000 Tatárov, dvakrát toľko ako mali rakúske sily v tejto oblasti. Osmanská armáda v počte približne 138 tisíc mužov, z ktorej asi 50 tisíc boli skúsení tureckí vojaci, zvyšok boli vojaci rôznych národností ako Rumuni, Moldavci, krymskí Tatári, ktorí boli menej motivovaní bojovať, sa sústredila na severozápadnej strane mesta. Tristo tureckých kanónov bolo síce dostatočne veľa, ale chýbali im ťažké delá, ktoré pre mokré leto nebolo možné prepraviť. Opevnenia Viedne zodpovedali vtedajším najnovším opevňovacím znalostiam, osmanské sily preto boli rozhodnuté Viedeň vyhladovať a docieliť tak kapituláciu bez boja. Počas zimy 1683 Rakúsko a Poľsko uzavreli zmluvu, v ktorej sa zaviazali, že cisár Leopold I. bude brániť Krakov a kráľ Sobieski Viedeň, ak by Turci zaútočili. Na svitaní 12. septembra Sobieski predstupuje pred vojakov. „Nejdete do bitky za kráľa ani za cisára. Dnes budete bojovať za Boha.“ Krátko nato začínajú z vrchu Kahlenberg útočiť na hlavné turecké sily jednotky Karola Lotrinského a na niekoľkých miestach sa im darí prelomiť nepriateľskú líniu. Západne od nich zvádzajú víťazné boje ríšske pluky, Poliaci narážajú na druhej strane na tvrdý odpor. Okolo jednej popoludní nastáva kľúčový moment bitky. Z úpätia Schafbergu vyráža proti tureckým líniám pätnásťtisíc poľských jazdcov so svojím kráľom na čele. Podvečer sa bitka končí. Na poli zostáva tritisíc spojeneckých a pätnásťtisíc tureckých vojakov, ktorí padli. Asi päťtisíc Turkov končí v zajatí. „Prišiel som, videl som, Boh zvíťazil!,“ vyriekne spokojne Jan Sobieski. Keď však vzápätí vstupuje do honosného stanu veľkého vezíra, nachádza ho prázdny. Kara Mustafa, ktorý stál na čele dvestotisícovej dobyvateľskej armády, ušiel aj so svätou zástavou islamu, ktorú mienil vyvesiť nad dobytým mestom. Spolu s ním z bojiska zutekali aj zvyšky jeho vojska.