Hospodárstvo a kultúra Slovenska

Koniec druhej svetovej vojny priniesol zmeny v hospodárskej orientácii Česko-Slovenska. Začalo zvýrazňovať svoje vzťahy k Sovietskemu zväzu. Už Košický vládny program sa zaviazal poštátniť kľúčové priemyselné odvetvia. Poštátnenie, ktoré sa uskutočnilo v roku 1945, bolo silným zásahom do súkromného vlastníctva. Od roku 1947 sa hospodárstvo riadilo dvojročným plánom. Bol zameraný na odstránenie vojnových škôd, ale zároveň usmerňoval a riadil priemysel. Dvojročný plán bol prijatý ako zákon. Po roku 1948 sa hospodárstvo riadilo výlučne päťročnými plánmi po vzore ZSSR.

Ešte do komunistického štátneho prevratu vo februári 1948 a krátko po ňom mala naša krajina dobré obchodné vzťahy aj so západnými krajinami. Zhoršenie vzťahov medzi východným a západným blokom však takmer úplne zastavilo tieto obchodné vzťahy. Roku 1949 bola utvorená Rada vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP). Mala združovať tzv. ľudovodemokratické a socialistické štáty. Česko-Slovensko a Nemecká demokratická republika boli najvyspelejšími krajinami tohto bloku, ktorý združoval ekonomicky zaostalé štáty. Sovietsky zväz hlásal, že socializmus je ohrozený a západní imperialisti pripravujú vojnu. Preto nútil niektoré štáty, najmä Česko-Slovensko, aby zvyšovali priemyselnú a hutnícku výrobu.

KSČ tento plán privítala a spojila ho s rýchlou industrializáciou Slovenska. Domnievala sa, že rýchle spriemyselnenie Slovenska vyrieši aj vzťahy medzi Čechmi a Slovákmi a rozdiely medzi Českom a Slovenskom. Nová línia spriemyselňovania bola schválená na IX. zjazde KSČ roku 1949. Do roku 1949 sa spriemyselňovanie Slovenska uskutočňovalo viac-menej s ohľadom na to, čo má a čo potrebuje. Veľa podnikov bolo prenesených na Slovensko z českého pohraničia. Zväčša išlo o podniky so zastaranou prevádzkou. Po roku 1949 nastalo neuvážené spriemyselňovanie Slovenska bez ohľadu na jeho podmienky. Rušili sa zvyšky súkromných podnikov a obchodov a vznikali obrovské továrne (ZŤS Martin, ZŤS Košice, hlinikáreň v Žiari nad Hronom, niklové huty Sereď, Východoslovenské železiarne, ferozliatinové závody v Istebnom). Nikto nebral do úvahy škody, ktoré vzniknú na životnom prostredí, lesoch, riekach a pôde. Ľudia mali dostatok pracovných príležitostí, ale často sa pracovalo nepremyslene a s veľkými stratami. Rýchlym spriemyselňovaním Slovenska sledovala KSČ aj „nárast počtu robotníckej triedy“. Nové pracovné sily pre priemysel zabezpečovali ľudia z vidieka, ktorí sa hromadne sťahovali do miest. Príchod veľkého množstva ľudí do miest priniesol aj nutnosť zmeny spôsobu ich života a zvykov. Problém stavby nových bytov sa riešil výstavbou sídlisk. Veľa obcí sa v dôsledku sťahovania ľudí do miest začalo vyľudňovať.

Roku 1953 sa pod vplyvom sovietskych poradcov uskutočnila menová reforma. Iba malá časť peňazí sa vymieňala v pomere 5:1. Väčšie sumy vymieňali v pomere 50:1 v neprospech starej meny. Veľa ľudí tak prišlo o svoje úspory.

Komunistická strana sa usilovala dostať pod kontrolu celý verejný život. Neobišla ani umenie. Po čistkách v rokoch 1945 a 1948 boli zo spolkov vylúčené desiatky spisovateľov a výtvarných umelcov. Tí, ktorí sa včas prispôsobili novým podmienkam, mohli tvoriť ďalej. V umení sa presadzovala jednotná línia socialistického realizmu. Tento smer nevedel nikto presne vymedziť, hoci sa tvrdilo, že počiatky má v ZSSR. V podstate išlo o prispôsobenie umenia požiadavkám a ideológii komunistickej strany, ktorá tvorila tzv. kultúrnu politiku. Z umenia museli zmiznúť náboženské motívy a osobné predstavy autora. Umenie sa muselo stať zrozumiteľné pre široké vrstvy, aktuálne a zodpovedať „potrebám doby“, ktoré určovala strana. Umelci donekonečna tvorili na predpísané témy: Slovenské národné povstanie (v obľube bolo maľovanie partizánov, sochy partizánov, romány, novely a oslavné básne), oslobodenie v roku 1945 (častý námet bol červenoarmejec s dieťaťom), Víťazný február (maľovali sa hlavne milicionári a Klement Gottwald), Veľká októbrová socialistická revolúcia (veľmi často sa zobrazoval Stalin, neskôr po odsúdení kultu osobnosti Lenin).

Komunistický režim postupne zistil, že svet odmieta ideologické umenie. Stalo sa skôr dôkazom úpadku ako tvorivosti. Preto najmä od polovice 50-tych rokov umožňoval niektorým umelcom určitú slobodu tvorby. Ďalej tvorili maliari Ľ. Fulla, V. Hložník a M. Benka. Objavovali sa nové osobnosti ako sochár Alexander Trizuljak.

Od roku 1949 pôsobila v Bratislave Slovenská filharmónia. Začiatkom 50-tych rokov sa v Bratislave udomácnil festival Bratislavská hudobná jar, ktorý sa v roku 1965 zmenil na Bratislavské hudobné slávnosti. V 50-tych rokoch sa začali folklórne slávnosti vo Východnej.
Roku 1956 začala z bratislavského štúdia pravidelne vysielať televízia. Televízor sa najprv udomácnil vo väčších mestách. Tak ako sa rozširoval televízny signál, zvyšoval sa vplyv televízie na ľudí, ich názory a konanie. Televízia bola dôležitým nástrojom usmerňovania občanov, ktorí nemohli počuť iný ako komunistický názor. Náboženské programy sa vôbec nevysielali. Veriaci boli odsunutí na okraj spoločnosti. Svoje presvedčenie nemohli verejne hlásať. Chýbali im vlastné noviny, spolky, časopisy.

Veľký dôraz sa kládol na predškolskú a školskú výchovu. Štát vynakladal veľké prostriedky na stavbu nových škôl. Vzdelanostná úroveň obyvateľstva sa zvyšovala. Učitelia však museli byť oddaní komunistickej ideológii a viesť mládež v tomto smere. Od roku 1949 do roku 1960 sa založilo niekoľko vysokých škôl, napr. Vysoká škola múzických umení v Bratislave, Univerzita P. J. Šafárika v Košiciach, Vysoká škola dopravy a spojov v Žiline.

V 70-tych a 80-tych rokoch štát venoval kultúre veľkú podporu. To umožnilo najmä rozvoj divadla, hudby, opery a vlastnej televíznej a filmovej tvorby.