Situácia v ČSR po roku 1918

Po prevrate z októbra 1918 sa situácia na Slovensku nevyvíjala v prospech Národnej rady, ale často práve naopak. Zlá hospodárska situácia z frontu sa prejavila predovšetkým v čase, keď štátna moc ležala na ulici. Vždy, keď je hospodársky zle, politické spektrum sa posunie doľava alebo doprava. V niektorých obciach hladujúci obyvatelia vyháňali žandárov, krčmárov a začali násilím deliť majetok bohatých ľudí. Takto jednoducho ľud uskutočňoval svoje predstavy o spravodlivosti. V mnohých dedinách tak vznikalo mocenské vákuum.

V mestách síce vznikali národné rady, ale väčšina z nich sa podriaďovala maďarskej budapeštianskej vláde než SNR v Martine. Okrem Liptova a Turca držala Slovensko fakticky vládna moc poprevratového Maďarska, ktorej predstaviteľom bol Károly Mihály. Ich vojská neboli početné, ale prvé pokusy čs. armády skončili neúspešne, strategicky ustúpili za Moravu. Väčšina ľudu podporovala SNR, Budapešť podporovali iba Maďaróni. Začali sa vytvárať tzv. národné gardy, teroristické maďarské oddiely konajúce výpady do slovenských oblastí. A tak reálna moc SNR musela byť vymáhaná pomocou pohraničných légií, ako aj slovenských a českých dobrovoľníkov. Edvard Beneš v Paríži začal diplomaticky jednať o udržaní Slovenska v ČSR. Mal to ťažké, niektorí francúzski politici mali väzby na Maďarov. V novembri 1918 presadil svoje stanoviská a Károlyho vláda dostala príkaz opustiť územie Slovenska. Začiatkom decembra 1918 stanovili približnú demarkačnú čiaru ČSR- Maďarsko.

11. decembra 1918 previedol hlavný župný archivár Šariša Viktor Dvorcsák separatistickú akciu, založil východoslovenskú ľudovú republiku s národom Slovjaci- východniari. Úradný jazyk bol šariština, oficiálna tlač noviny Naša zastava. Slovjaci mali mať bližšie k Maďarom ako k ostatným Slovákom a republika sa hlásila k Maďarsku. Pokus, podporovaný z Maďarska skončil fiaskom, nemal vojenskú moc ani podporu ľudu. Obsadzovanie Slovenska legionármi a čs. dobrovoľníkmi skončilo dňa 20. januára 1919, Bratislava bola obsadená na Silvestra 1918.

Károly Mihály dostal od generála Vixa ultimátum, že demarkačná línia je politickou hranicou, čo znamenalo stratu Sedmohradska a Slovenska. Abdikoval v prospech sociálnych demokratov, tí sa o deň neskôr spojili s komunistami /vznik strán/. Komunisti pod vplyvom Trockého myšlienok permanentnej revolúcie vyhlásili Maďarskú republiku rád, ktorej hlavným predstaviteľom, predsedom rady ľudových komisárov sa stal Kún Béla. Revolúciu začali rozširovať a tak sa stalo, že československé vojská vstúpili niečo na maďarské územie- prešli cez spornú demarkačnú líniu, v dňoch 27.- 29. 4. 1919. 20. mája prešli Maďari do protiútoku, opierali sa o Maďarov a o ľavicu- komunistickú frakciu v soc. demokracii. Vojenská pomoc meškala, pretože na jedinej trati cez Slovákmi ovládanom území sa vo Vrútkach štrajkovalo na železnici a nechodili vlaky.

Komunisti z Maďarska obsadili 30. mája Lučenec, 2. júna Nové Zámky, 6. júna Košice, 16. júna Prešov. V Prešove vyhlásili Slovenskú republiku rád, podľa vzoru Sovietskeho Ruska socialistickú s cieľom pripojiť sa. Dialo sa to podľa Trockého myšlienok. Predsedom rady ľudových komisárov sa stal český komunista Antonín Janoušek. Bol to síce historicky prvý slovenský štát, ak nerátame Dvorcsákovu promaďarskú republiku, ale mal cieľ pripojiť sa k Sovietskemu Rusku. Marxistické názory zdôrazňujú jeho triednu povahu a hodnotia ho pozitívne. Žiadna iná historiografia, ani ľudácka ho pozitívne nehodnotí, pre závislosť na Maďarskej republike rád a pre ambície pripojenia sa k Sovietskemu Rusku. Ohľadne pripojenia k Rusku a závislosti na Maďarskej republike rád treba podotknúť, že vtedajší komunisti sa netrápili nad národnosťami, ale šlo im o triedne veci.

13. 6. vo Verssailes stanovili čs. - maďarské hranice, Kún dostal od Dohody ultimátum, 30. júna začali Maďari evakuovať armádu a 7. 7. 1919 už mala čs. armáda kontrolu nad Slovenskom. Závislá Slovenská republika rád padla. Tým bolo slovenské územie oslobodené. Ako prebiehal štátoprávny vývoj? 14. novembra 1918 sa Národný výbor premenoval na Revolučné národné zhromaždenie. Deň predtým prijal Národný výbor Dočasnú ústavu. Revolučné národné zhromaždenie bolo jednokomorové, na základe volieb do rakúskej Ríšskej rady z roku 1911+ slovenskí poslanci, dokopy 256 ľudí. Z nich malo byť 40 Slovákov /pôvodne len 14!/, 31 menoval Šrobár po dohode s Dulom a 9 bolo Čechov s blízkym vzťahom ku Slovensku /A. Masaryková, E. Beneš/. Revolučné národné zhromaždenie malo charakter najsilnejšieho orgánu dočasnej ústavy. Volilo vládu i prezidenta, mohlo zasahovať i do činnosti vlády.

Vláda - výkonný orgán Rev. nár. zhromaždenia prerokúvala veci politického charakteru, mohla zasahovať do kompetencií prezidenta. Vláda rozhodovala o rozdelení rezortov. Prezident mal najslabšie právomoci, volený 2/3 väčšinou, pre platnosť úkonu prezidenta sa vyžadoval súhlas ministra príslušného rezortu. Prezident mal právo veta, ale nemohol zasahovať do činnosti nár. zhromaždenia, do vlády, nemenoval ju ani ju neodvolával.
Dočasná ústava bola 3x novelizovaná, rozšírili počet slovenských poslancov z pôvodných 14 na 54, zvýšili právomoci prezidenta na úkor národného zhromaždenia  a zabezpečili mu právo menovať vládu a právomoc riadenia vnútornej politiky. Posilnilo sa postavenie vlády na úkor nár. zhromaždenia, vláda mu mohla podať návrh na vyslovenie nedôvery, pričom právo nár. zhromaždenia vysloviť nedôveru vláde bolo sťažené. Prvým predsedom rev. nár. zhromaždenia bol František Tomášek.

Na Slovensku bolo spočiatku dvojvládie. Na jednej strane SNR v Martine a na druhej strane orgány pražskej vlády. Najprv to bola dočasná vláda slovenská od 6. novenbra 1918 so sídlom v Skalici. Jej predsedom bol Vavro Šrobár a členmi Blaho, Dérer a Štefánek. Zavádzala do škôl slovenčinu, s jej činnosťou nebolo rev. nár. zhromaždenie spokojné a tak po vymenovaní prvej čs. vlády ukončila činnosť. Vymenovali ministerstvo s plnou mocou pre Slovensko, v činnosti od decembra 1918, sídlilo v Žiline a od 4. februára 1919 v Bratislave. Ministerstvo malo pomerne veľkú právomoc, dokonca mohlo vydávať nariadenia, ktorým sa na Slovensku menili zákony. Ministerstvo malo 14 vládnych referátov, jeho nariadenia vychádzali v Úradných novinách. Ministerstvo bolo ale orgánom, ktorý v podstate, so zmenami na ktoré malo právo, plnil direktívy Prahy, nijaká skutočne samostatná politika sa tam nevytvárala. Ťažko to považovať za adekvátne reprezentovanie vôle slovenského národa. Prvým jeho ministrom bol V. Šrobár. 8. januára 1919 s účinnosťou od 23. januára 1919 minister Šrobár zrušil a rozpustil SNR a jej orgány. Je pravda, že bolo treba centralizovanú vládu v boji proti maďarským ozbrojeným silám, ale  jedno ministerstvo pre celé Slovensko bolo dosť málo.
Prvým predsedom vlády sa stal Karol Kramář. Bol neustále na rokovaniach v Paríži. Bol politikom starej školy a mal názorové rozpory s prezidentom Masarykom. Kramář chcel za každú cenu intervenciu legionárov proti boľševickému Rusku, na mierovej konferencii vystupoval ako rovnocenný partner víťazných veľmocí, čo nebolo adekvátne, československý štát vo vojne nebojoval. Bol dosť upätý český nacionalista a cudzí diplomati mali mnohokrát z neho zlé dojmy. Kramář sa nezúčastnil predvolebnej kampane, nár. dem. strana tým stratila veľa a nezískala iba necelých 10%.

Zlá sociálna situácia vyvolávala demonštrácie proti špekulantom a úžerníkom s heslom Smrť keťasom! Zahájila sa pozemková reforma, kde mali byť rozparcelované pozemky „bývalých“ ľudí, zradcov a veľkých vlastníkov. Vznikli rozpory, reformu zastávajúca sociálnodemokratická strana a agrárna strana, ktorá reformu skôr brzdila. I v stranách vznikali rozpory, za silnú reformu medzi sociálnymi demokratmi boli Šmerál a Stivín a proti radikálnemu priebehu Bechyně a Tusar, medzi agrárnikmi reformu podporovali Švehla a Šrobár a nesympatizoval s ňou Karel Prášek, takisto s ňou nesympatizoval ani nár. demokrat Alois Rašín. Došlo k opatreniam proti komunistom, konali sa domové prehliadky a zatknutý bol poslanec komunista Alois Muna. Problémy boli s českými Nemcami. Vytvorili si autonómne oblasti Sudetenland, Deutschböhmen, Bohmerwaldgau a Deutschsudmahren. Nové podmienky Slovenska sťažovali jeho ekonomickú situáciu, pretože hospodárstvo ako aj železničná sieť na Slovensku boli napojené na Uhorsko. Zhoršovalo to i celkovú sociálnu situáciu.