História - Úvod do histórie

Podstata dejín: Dejiny (história) sú súhrnom určitých konkrétnych udalostí vo vývoji ľudskej spoločnosti, ktoré prebiehali a práve teraz prebiehajú v danom priestore a čase. Ich podstatou je vždy konkrétny ľudský čin (zmena oproti bývalému stavu), t.j. realizácia určitého rozhodnutia, ktorým človek sledoval alebo sleduje buď svoje šťastie osobné, alebo spoločenské. Každý človek je dejinnou bytosťou - vždy bol a je súčasťou dejín, z nich vyrastá, od nich závisí, k nim patrí aj ich tvorí. Jeho bytie (podstata) má časopriestorový rozmer, t.j. vždy sa prejavuje v určitom čase a priestore. V tomto zmysle môžeme povedať, že dejiny iba neboli, ale práve teraz sú. Ako dejinná bytosť je človek motivovaný z minulosti a na základe poznania dejín aj cielene zameraný do budúcnosti. Aby sa ale mohol na základe tohto poznania dobre rozhodovať, musí minulé deje aj poznať. Sú teda dejiny podľa Cicera svedkami časov, svetlom pravdy, živou pamäťou, učiteľkou života a poslom minulosti. Sú hĺbokou studňou všetkých skúseností ľudstva, z ktorej môžeme kedykoľvek čerpať, ale málokedy to k vlastnej škode robíme.

Filozofia dejín: Podstata ľudskej existencie spočíva v túžbe po šťastí a v bytí k smrti - každý chce byť nielen šťastný, ale má aj svoj začiatok a koniec. Lenže človek nežije sám, je tvorom spoločenským (Aristotelés - zóon politikon) a podobnú podstatu má aj život ľudskej spoločnosti, aj ona chce byť šťastná. Inými slovami, zmysel osobných dejín každého z nás je viac alebo menej totožný so zmyslom dejín spoločnosti, v ktorej žijeme. A práve touto problematikou sa zaoberá filozofia dejín, t.j. hľadá zmysel a cieľ dejín ľudstva, teda, zaoberá sa filozofickým usporiadaním priebehu dejín. Pretože si ale každý (aj spoločnosť!) predstavuje šťastie ináč, závisí hľadanie zmyslu dejín vždy od stanoviska, z ktorého sa na dejiny daný subjekt pozerá, čo dejinám ako zmysel dáva, keď koná. Druhou otázkou filozofie dejín je problém času a konca (cieľa) dejín. Podľa toho, ako si na ňu filozofi odpovedajú, dá sa rozlíšiť niekoľko smerov:

I. Dejiny cieľ nemajú: v tomto prípade sú bezcieľnou a nezmyselnou hrou náhod, hľadaním lepších východísk z úbohého stavu spoločnosti, alebo neustálym kolobehom kultúrnych cyklov, tzn. večným návratom toho istého. Nič nemá cieľ ani zmysel.
II. Dejiny cieľ majú: v tomto prípade sa chápu ako udalosti, ktoré smerujú k určitému cieľu. Je to teda proces (dianie) s určitou orientáciou, ktorý v sebe nesie aj konkrétne prvky pokroku. Podľa toho, čo je konečným zmyslom dejín (hmota alebo Boh), sa dajú rozdeliť do dvoch základných skupín:

II.a. - materialistické koncepcie konca sveta: je ich veľa, ale bližšie rozoberieme iba marxizmus. Ten učí, že hmotný svet aj čas sú večnými bytiami (nemajú počiatok ani koniec) a platia pre nich rôzne prírodné zákonitosti. Dejiny človeka aj vývoj ľudskej spoločnosti sú potom pokračovaním týchto prírodných zákonov, sú teda prírodno-dejinným procesom. Základom dejín je ľudská práca a s ňou spojený výrobný spôsob spoločnosti (súhrn výrobných síl a výrobných vzťahov). Výrobný spôsob a jemu odpovedajúca spoločenská nadstavba vytvárali spoločensko-ekonomické formácie a dejiny neboli ničím iným, ako zákonitým prechodom z jednej formácie do druhej. Dialo sa to vždy na základe rozporu medzi výrobnými silami a danými výrobnými vzťahmi, ktoré sa riešili revolúciami (lokomotívami dejín). Doteraz vraj prešlo ľudstvo týmito piatimi formáciami: prvotnopospoľná, otrokárska, feudálna, kapitalistická a komunistická, ktorá je aj cieľom dejín. Štastím dejín spoločnosti je teda nastolenie tejto beztriednej spoločnosti, tzn. neba na zemi, a to bez Boha, len vlastnou ľudskou silou. Pokrok sa nehľadal v rovine duchovnej a mravnej, ale iba vo sfére materiálnej a ideologickej. Ako skončili také "humanizmy", veľmi dobre vieme - tragédiami osobnými aj celospoločenskými.

II.b. - teologické (spiritualistické) koncepcie konca sveta: opäť ich je veľa, bližšie rozoberieme koncepciu kresťanskú. V našom ponímaní je čas stvorený spolu so svetom, majú teda svoj počiatok a budú mať aj svoj koniec. Príroda sama o sebe si čas ale neuvedomuje, pre ňu platí iba bezčasový priebeh (trvanie), tzv. Chrónos. Čas si uvedomuje iba človek, iba on žije v čase, tzv. Kairos, tzn. že iba on má aj dejiny. Tie teda nie sú pokračovaním prírodných zákonov, ale sú tvorené hlavne Božskou prozreteľnosťou. Boh je základným hybateľom aj zmyslom dejín, riadi dejiny sveta mocne, ale nenásilne. Druhým činiteľom dejín je pôsobenie diabla - bol stvorený ako dokonalá bytosť, ale slobodne a radikálne si naveky vekov vyvolil zlo. Od tých čias robí v dejinách iba zle (pôvodcom všetkého zla je iba on) a neustále kladie odpor Božskej láske. Aj keď na nás silno vplýva, ostáva konečným tvorom, ktorého zlé bytie je obkľúčené mocou a láskou nášho Pána Boha. Tretím faktorom dejín je človek sám, stvorený Bohom ako dejinná bytosť v určitom čase a priestore (subjektom dejín je iba človek). Je obdarený slobodnou vôlou a dejiny sú prejavom jeho rozhodovania a uskutočňovania myšlienok, nie sú pokračovaním prírodných zákonov s ich všeobecne platnou kauzalitou. Začali jeho prvotným hriechom a od tých čias sú neustálym bojom proti silám zla. Neexistujú v nich prírodné zákonitosti ani prísna logika konania - ak nejaká snaha po pokroku existuje, tak potom iba v rovine mravnej. Cieľom dejín, t.j. naším konečným šťastím, je návrat k Bohu, návrat do raja.

Dejiny spásy: Dejiny spásy sú úzko spojené s koncepciou dejín, ktorej základom je Boh a ktorých podstatou je večný Boží plán spásy. Začali sa stvorením človeka, sú Bohom riadené a ich cieľom je spása (šťastie) všetkých ľudí cez zásluhy a vykupiteľské dielo Ježiša Krista. Cieľom a stredobodom takto chápaných dejín je Ježiš Kristus - Vykupiteľ a Pán vesmíru. Dejiny spásy (celý Boží plán spásy) sa uskutočňujú v ľudských profánnych (svetských) dejinách, posväcujú ich a dávajú im ten pravý zmysel. Sú priestorom pre stretnutie sa s Bohom, inak: sú výchovou ľudstva ku spáse.

V svojom priebehu sa delia na tieto etapy:
l. Večnosť - neprebiehali v čase a ich obsahom bola Božia Láska.
2. Etapa dejinná, ktorá prebiehala a prebieha v čase a priestore. Sú to v podstate dejiny previnilého ľudstva, ohraničené jeho stvorením a posledným súdom. Táto etapa sa delí na obdobia:
a - pred príchodom Krista (strata raja, náchylnosť k zlému, Abrahámova zmluva s Bohom o príchodu Mesiáša a príprava na Vykupiteľov príchod)
b - počas života Krista na Zemi - vrchol a stredobod plánu spásy a ľudských dejín, bez Krista dejiny zmysel nemajú
c - po Kristovi - obdobie života Cirkvi, keď sa Kristovi nedá vyhnúť (buď ho prijmeš, alebo odmietneš), len cez Neho môže človek pochopiť zmysel života, dôležitý je mravný pokrok.
3. Večnosť - zavŕšenie dejín spásy, eschaton - posledný súd a potom raj alebo peklo.