Grécke reálie a antická grécka kultúra:

1. Grécke reálie: Základom spoločnosti bola rodina, v ktorej mal výsadné postavenie otec. Rodičia mali 1 až 2 deti, časté boli aj úmyselné potraty. Každý otec čakal predovšetkým syna. Deti sa hrali s hlinenými a drevenými hračkami (bábiky, vozíky, vojaci a pod.). Väčší mestskí chlapci chodili do školy, kde ich sprevádzal otrok zvaný paidagógos. Cielom školskej výchovy bolo vychovať chlapca krásneho po tele aj duši (kalos kai agathos = kalokagáthia). Nik sa neučil cudzie jazyky - čakalo sa, že sa všetci naučia po grécky. V hornatom gréckom teréne mali dediny aj mestá krivolaké uličky a nepravidelný pôdorys. Pánom domu bol otec rodiny, keď žena musela bývať v zadných častiach obydlia. Jedno aj niekoľko poschoďové domy mali zlú kanalizáciu (záchody stáli vonku vedľa budovy), jednoduchý nábytok (stoličky, dnešné kreslá - thrónos - boli vyhradené učiteľom), svietilo sa lampami a fakľami. Jedla sa hlavne zelenina (strukoviny), jačmenné placky, málo mäsa, ale veľa rýb. Hlavným jedlom bola večera, ktorá sa často zvrhla do hostiny - symposion. Gréci veľmi dbali na osobnú hygienu - často sa umývali a telá si mazali olejom. Nepoznali spodné prádlo, keď hlavnou časťou odevu bola dlhá košeľa zvaná chitón. Cez neho si prehadzovali plášte (chlamys či himation). Chitón atď. nosili muži aj ženy. Otrokyne nosili vlasy krátke, slobodné ženy dlhé a vdané komplikované účesy. Ženy sa často líčili, ich ideálom bola biela pleť. Okrem práce a rôznych povinností mali veľa volného času (časté oslavy bohov), ktorého využívali na návštevy divadiel, krčiem a pod. Napriek tomu ale ich celým životom prestupoval strach z bohov a vlastného osudu, ktorému sa nedalo uniknúť. Mŕtveho pochovávali vždy mimo múry mesta, keď nad hrobom umiestňovali kamennú platňu s menom a činmi pochovaného.

2. Antická grécka kultúra:

2.1. Obdobie archaické (800-500 pr. Kr.): Z literatúry je nutné spomenúť Homérove eposy, spísané v časoch Peisistrata, Hésioda (Theogónia, Práce a dny) aj Solóna, ktorý písal básne. Z lyrických básnikov Alkaia, Anakreóna a poetku Sapfó. V 6. stor. vznikla filozofia - Thálés z Milétu (pralátkou je voda), Herakleitos z Efezu (oheň) a Pythagorás zo Samu (všetko sa dá vyjadriť číslom). Prekrásne bolo výtvarné umenie, predovšetkým monumentálna chrámová architektúra, rozdelená podľa výzdoby stĺpov do troch štýlov: dórsky (tlstý stĺp s jednoduchou hlavicou), iónsky (štíhly stĺp s volútovou hlavicou - dvojitým závitom) a korintský (štíhly stĺp s hlavicou vyzdobenou kvetinovými motívmi). Všetky chrámy dnes vďaka mramoru biele boli pôvodne pestro vymaľované. Týka sa to aj sôch mladých mužov a žien, charakteristických strnulým postojom a čudným úsmevom. Maľby poznáme z tzv. vázového maliarstva, ktoré sa tiež delí do troch štýlov, a to na geometrický, čiernofigurový a červenofigurový.

2.2. Obdobie klasické (500-338 pr. Kr.): V tomto období sa rozvíja predovšetkým dramatická tvorba, z ktorej treba vyzdvihnúť tragédie Aischyla (napr. Prikovaný Prométeus), Sofokla (Antigona) a Eurypida (Médeia, Feníčanky) a komédie Aristofana (Vtáci, Žaby, Ženský snem). Objavila sa aj prvá próza, spojená s dielami historikov Herodota (Dejiny - dejiny grécko-perzských vojen opísaných dosť nekriticky), Thykydida (Dejiny peloponézskej vojny - veľmi dobrá kritická práca) a Xenofóna (O Kýrovom vychovaní). Bol to čas filozofov Empedokla z Akragantu (prvky zem, oheň, vzduch a voda), Demokrita z Abdéry (jeden z prvých atomistov), ale predovšetkým Sokrata (maieutika - prebúdzal v žiakoch myšlienky, povedal Viem, že nič neviem), jeho žiaka Platóna (zakladateľ objektívneho idealizmu) a jeho žiaka Aristotela (najväčší filozof staroveku, ktorý urobil systematiku vedných oborov). V 5. stor. žil aj slávny lekár Hippokratés. Nádherné bolo aj výtvarné umenie - boli prestavané Atény, predovšetkým Akropolis a na ňom chrám bohyne Atény Parthenón, ktorý urobil staviteľ a sochár Feidiás. V sochárstve sa presadzuje antický kánon, charakteristický matematicky presnými proporciami ľudského tela. Vynikajú sochári ako Myrón (autor Diskobola), Feidiás (Zeus Olympský a Pallas Aténa) či Praxitelés (Afrodíta Knídska). V maliarstve prevažuje červenofigurový štýl.

2.3. Obdobie helenistické (338 - okolo 1): Táto kultúra je zmesou kultúry gréckej a orientálnej, pričom grécka prevažuje. Hlavným dorozumievacím jazykom je jednoduchá gréčtina zvaná koiné. V rámci literatúry upadala tragédia, ale rozvíjala sa komédia - autor Menandros napísal okolo 100 komedií. Vznikol vtedy román, napr. Heliodóros napísal Príbehy etiopské a Longos napísal román Dafnis a Chloe. Témou románov aj poézie bol neviazaný život (z básnikov treba spomenúť Kallimacha). V 3. stor. pr. Kr. žil najväčší vedec staroveku - Archimedés. Z filozofov treba spomenúť Zenóna z Kritia, zakladateľa stoickej školy, ktorá odmietala štátnu moc, a najväčšieho materialistu staroveku - Epikúra zo Samu (atomista). Nádherné bolo výtvarné umenie - mestá sa začali stavať podľa presných urbanistických plánov, ich námestia a domy boli zdobené množstvom naturalistických sôch (Laokon či Opitá starena), domy boli ozdobené nádhernými freskami a mozaikami (Alexander Macedónsky).

Grécka kultúra ako celok sa stala jedným z pilierov európskej civilizácie a ovplyvňovala aj ovplyvňuje európsku kultúru dodnes. Týka sa to výtvarného umenia - pozri napr. umenie renesančné, klasicistické či historizujúce slohy, literatúry (stredoveké preklady antických diel, humanizmus, či 20 stor., napr. James Joyce a román Ulysses) či filozofie a politiky, ktorá je nemožná bez Platóna a Aristotela.