Dejiny Byzantskej a Arabskej ríše

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: ivka47
Typ práce: Referát
Dátum: 20.06.2022
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 2 023 slov
Počet zobrazení: 8 791
Tlačení: 545
Uložení: 595
Byzantská Ríša:
Pojem a prírodné podmienky: Jadrom Byzantskej ríše bola väčšina Balkánskeho poloostrova (hlavne Grécko), Malá Ázia a v dobe maximálneho rozkvetu aj Sýria, Palestina, Egypt, Cyrenaika (t.j. časť dn. Tuniska a Líbye) aj časť Apeninského poloostrova. Je dedičom Ríma po stránke politickej, hospodárskej aj kultúrnej a predstavuje jediný centralizovaný štát ranestredovekej Európy so silnou ústrednou panovníckou mocou, s hierarchickou štátnou správou a stálou profesionálnou armádou.

Počiatky a charakter ríše:
Ríša sa nenásilne a postupne vytvárala v 4.-7. stor., a to od Diokleciánovych reforiem (napr. zavedenie tetrarchie v r. 284-3O5), cez založenie nového hlavného mesta v r. 33O - Konštantinopola až po rozpad ríše na východnú a západnú časť v r. 395 a nakoniec zánik západorímskej ríše v r. 476. Preto je také ťažké určiť presný začiatok trvania ríše. Východorímska ríša, zvaná tiež byzantská, sa tak považovala za legitímnu pokračovateľku rímskej štátnej tradície, ktorej základom bolo kresťanstvo a gréčtina (v 7. stor. sa ríša pogréčtila a Byzantinci sa nazývali Rhomaioi = východní Rimania). Vznikol tak unikátny typ civilizácie, ktorý v sebe spojoval prvky antické, orientálne aj stredoveké. Zanikla v r. 1453.

Hospodárstvo:
Pád západnej časti ríše sa východnej vôbec nedotkol. Vynikajúce bolo poľnohospodárstvo, v ktorom pracovali slobodní roľníci, ale aj kolóni a otroci. Hospodárska, vojenská aj správna organizácia ostala bez zmeny: centrom politického života ostal cisársky palác, ďalej sa rozvíjala stará rímska hospodárska sústava, v ktorej veľký význam mali mestá (mestská civilizácia na rozdiel od ostatnej Európy - plný rozkvet v 6. stor. - Antiochea, Nikaia atď.). V nich sa sústredovali remeslá (sklo, textil, v časoch Justiniána aj výroba hodvábu, ražba zlatých mincí a obchod). Rýchlo sa tak rozvíjalo peňažné hospodárstvo, ktorého základom boli pravidelné dane vyberané od roľníkov, remeselníkov aj obchodníkov. Štátna pokladňa tak poskytovala byz. cisárom dostatok finančných prostriedkov na úradnícky aparát a armádu a štát kontroloval nielen všetku výrobu, ale aj obchod vrátane zahraničného.

Politický vývoj:
Vrcholom hosp. aj polit. rozkvetu bola doba cisára Justiniána I. (527-565, manželka Teodóra). Chcel v plnom rozsahu obnoviť ríšu posílením centralizácie moci (splynutie správnej a vojenskej organizácie). Časté vojny (ríša je v max. teritoriálnom rozpätí) - vyčerpaná štátna pokladňa - zvyšovanie daní = povstanie "Niká" = "Zvíťazíš" v r. 532, ale bolo kruto potlačené. Centralizáciu moci utužila aj kodifikácia práva (zvod rímskeho práva = Corpus iuris civilis, ktorého súčasťou je aj Codex Iustinianus) a kresťanstvo - puto rôznych národov. V r. 529 zatvoril všetky pohanské školy vrátane aténskej Akadémie (založenej Platónom) - možno ten pravý koniec antiky. Potieral herézy, svolával cirkevné koncily a snažil sa o úzky vzťah medzi mocou cirkevnou a štátnou. V jeho dobe vznikol césaropapizmus t.j. jednota cirkvi a štátu, keď bol cisár aj najvyšším cirk. predstaviteľom (menoval aj odvolával biskupov aj carihradského patriarchu aj keď ostal laikom). Staval mosty, cesty, vodovody a podporoval obchod s Perziou, Indiou aj Čínou.
 Po jeho vláde začala kríza: ríša ztratila Taliansko (ostala len Ravenna), v 7. stor. sev. časť ríše obsadili Slovania a Bulhari a východ ohrozovali Arabi, ktorí vybojovali Afriku. V ohrozených oblastiach vznikali administatívno-vojenské obvody, tzv. thématy, na čele ktorých stáli stratégovia. V nich sa vojakom dedične prenajímala pôda - tí sa tu sami živili a štát tak v nich mal zaručenú ochranu. V 7. stor. začal aj ikonoklazmus (obrazoborectvo) - boj proti uctievaniu obrazov, ktorý sa stal podnetom na útoky proti bohatstvu kláštorov (z nich sa robili kasárne či verejné budovy, mnísi boli nútení k sobášom atď). Tak štát získaval bohatstvo cirkvi aj nových vojakov.

Vo vysokých politických kruhoch rástla korupcia a intrigy. Proces ikonoklazmu ukončila v r. 842 cisárovná Teodóra, matka cisára Michala III. (856-867), ktorý nám poslal sv. Cyrila a Metoda. Doba jeho panovania je plná cirkevných aj politických sporov s Rímom. Cisársku korunováciu Karoľa Veľkého Byzanc nikdy neuznala (pápež tak spochybnil platnosť cisárskej hodnosti byz. panovníkov, aj keď sa bránil argumentom, že v dobe korunovácie v Byzanci vládla cisárovná Irena), naviac sa prehľbili teologické spory o podstatu osoby Ježiša Krista - východ mu upieral božskú podstatu - to je správne = orthodoxén. V r. 867 došlo medzi pápežom Mikulášom I. a patriarchom Fótiom k veľkej roztržke o sféry vplyvu a v tejto medzinár. situácii sa potom pohybovali sv. Cyril a Metod.

V 1O. stor. okrem Arabov a Normanov začali útočiť aj seldžuckí Turci - ríša boje prehrávala, zhoršovalo sa jej hospodárstvo. Zanikali drobné poľnohosp. gazdovstvá slobodných roľníkov na úkor veľkostatkov a zanikali aj majetky vojakov - štát tak ztrácal hlavnú daňovú základňu. Preto sa pôda začala prenajímať formou tzv. pronií - do voj. služby neišiel ten, ktorý si pôdu iba prenajal, ale ten, ktorý na nej pracoval. Ríšu to ale nezachránilo - v r. lO54 došlo k veľkému schizmatu (rozdeleniu vých. a záp. cirkvi), v r.lO7l prehrala bitku s Turkami pri Mantzikerte (stratila ňou Malú Áziu), Normani dobyli Sicíliu, ríša upadá, ale svoj život ešte nekončí. Po krátko trvajúcej obnove ju neustále ničili Turci, ktorí v r. 1453 dobyli Carihrad (pre niektorých koniec stredoveku).

Byzantská kultúra
: Nadvädzovala na helenistickú vzdelanosť a antickú tradíciu. Umenie sa hlavne pestovalo na cisárskom dvore a bolo zviazané pevným kánonom (nemenným predpisom), napr. v maliarstve veľká strnulosť. Na vynikajúcej úrovni je štátne školstvo, literatúra - hlavne historicko-polititické práce Prokopia z Kaisareie (6. stor.) a Konštantína VII. Porfyrogenneta (9l2 - 959) aj práce hagiografické (legendy o živote svätých). V literatúre vynikal aj Fotios - "Myriobiblion" - 28O posudkov na antických spisovateľov s častými citátmi. Aj filozofia, hlavne kresťanská (Jan Zlatoústy, Basileos Veľký atď.), matematika - Lev Matematik, lekárstvo. Byz. stavitelia zlúčili prvky orient. architektúry s antikou (štvorcové stavby a kupole) = Hagia Sofia (staviteľ Isidor Milétsky v časoch Justiniána), San Vitale v Ravenne, známy mozaikovými portrétmi Justiniána a Teodóry. Boli majstrami aj v úžitkovom umení: reliéfy, sošky zo slonoviny, drahé kamene, poháre, výšivky.

Arabská ríša:
Prírodné podmienky: Život spoločnosti bol závislý od geografických podmienok Arabského poloostrova = púšť = nemožnosť poľnohospodárstva, preto hlavne kočovné pastierstvo beduínov (synov púšte), žijúcich v rozpadajúcom sa rodovom zriadení: rodový majetok (čriedy oviec, kôz a tiav) si privlastňovali kmeňoví náčelníci. Okrem pastierstva bol Arabský poloostrov v 6. stor. dôležitou obchodnou križovatkou, hlavne jeho severná časť. Najvýznm. diaľková obchodná trasa viedla cez dnešnú Palestinu do Sýrie medzi záp. pobrežím Arábie a pohorím Hidžáz a spájala Stredomorie s Indiou a Čínou. Prechádzala radom oáz, v ktorých vznikali obchodné strediská mestského charakteru. Najvýznamnejšou z nich bola Mekka, ktorá ležala na obchodnej ceste od Červeného mora po Perzský záliv. Obchodníci z Mekky tak mali spojenie s ohromným územím od Egypta a Byzancie až po Habeš (Etiópiu) a Indiu. Podmienky pre poľnohospodárstvo a tým aj pre usadlý spôsob života boli len v južnej časti poloostrova (dn. Jemen), kde aj zač. 6. stor. vznikol prvý arabský štát.

Spoločenská organizácia Arabov bola vybudovaná na pokrvných zväzkoch. Ich základom boli rody, vyššími jednotkami boli klany, potom kmene a kmeňové zväzy, ktoré však mali len dočasnú existenciu (podľa okamžitých potrieb). Na čele kmeňov stáli náčelníci (šejkovia), ich moc bola ale obmedzená radou starších a zvykovým právom. V daných prírodných podmienkach mohol jedinec prežiť iba ako príslušník vyššej spoločenskej jednotky, ktorá mu bola zárukou ochrany a bezpečnosti. Pôvodné náboženstvo: polyteizmus - najstaršie arabské kulty - božstvá sídliace na zemi (v prameňoch, stromoch, skaliskách), tak aj v nebi vždy viazané na konkrétny kmeň. Najmocnejším a najvplyvnejším kmeňom boli Kurajšovci sídliaci v Mekke, ktorí uctievali čierny kameň (azda meteoritického pôvodu), ukrytý v neobvyklej krychlovej stavbe - Kaabe (každoročná púť veriacich spojená s obchodom - zisk pre mesto). Z chudobnejšej vetve rodu Kurajšovcov pochádzal aj kupec Mohamed (57l-632), ktorý ako mladý muž pásol čriedy, zúčastnil sa karaván a finančné zabezpečenie spolu s postavením získal výhodným sobášom s bohatou vdovou Chadidžou (on mal 25, Chadídža bola od neho oveľa staršia).

Okolo r. 6lO začal mať Mohamed na hore Hira videnia (bál sa ich a chcel urobiť sebevraždu). Učil, že existuje iba jeden Boh = Alláh a on je jeho prorokom. Alláhove slová (posolstvá, ktoré mu vraj zvestovával archanjel Gabriel) zhrnul do jednotlivých zjavení či kapitol (súr - celkom ll4) a výsledkom bola po smrti Proroka napísaná posvätná kniha - Korán. Nová viera (islám), ktorá sa považuje za najmladšie svetové monoteistické náboženstvo, obsahovala staré kmeňové arabské náb. s židovskými a kresť. náb. prvkami. Jej podstatou bola dôsledná viera v jediného Boha (Alláha), nesmrteľnosť duše, posledný súd a posmrtná odmena (nádherný raj plný hurisiek). Ústrednou myšlienkou bolo úplné oddanie sa božej vôle - každý moslim musel bezvýhradne plniť božie príkazy (islám znamená odovzdanie sa do božej vôľe). Korán tak obsahuje predpisy upravujúce život jednotlivca aj spoločnosti - pôvodné pokrvné zväzky boli nahradené náb. a právnymi predpismi. Piliermi islámu je viera v Allaha, pravidelné modlitby 5x za deň, pôst (ramadán), raz za život púť do Mekky a prevrátenie neveriacich (aj svätá vojna - džihád). V 17. súre môžeme čítať aj islámske desatero (viera v jedného Boha, úcta k rodičom, láskavosť, nezabiješ neoprávnene, nepokradeš, nebudeš ohovárať, nezcuzoložíš - inak trest 100 rán bičom).

Tieto Mohamedovy názory boli v zjavnom rozpore s dovtedy uznávaným polyteistickým náboženstvom (napr. odmietal miestne kulty vrátane uctievania Kaaby), ale aj s myšlienkami rodovej príslušnosti a tým s dovtedy platnými základmi spoločenskej organizácie. Preto mal v rodnom meste mnoho odporcov a v r. 622 (l6.6.-25.9.) musel opustiť Mekku. Toto jeho presídlenie (hidžra) do Jathribu (dn. Medíny) sa stalo východiskovým rokom muslimského letopočtu. Pamiatkou na jeho útek je každoročná púť moslimov do Mekky (hadždž). V Jathribe Mohamed okolo seba shromáždil značný okruh prívržencov. Rozpory sa začali riešiť bojom - v marci r. 624 85O Mekkáncov napadlo 324 Mohamedánov a v bitke kratšej ako jedna hodina Mohamed vyhral. Táto bitka v mieste Badr južne od Medíny mala svetodejný význam - veľa Arabov uverilo v Alláha. Boje pokračovali a Mohamed v r. 63O dobyl Mekku a začal rýchlo budovať jednotný arabský štát, ktorého ideovou podstatou a rámcom sjednotenia všetkých arab. kmeňov sa stal islám. Mekka sa stala hlavným mestom novovznikajúceho štátu, Mohamed prorokom a vládcom, ale v r. 632 umrel. Jeho nástupcovia - kalifovia (najväčší vlastníci pôdy) ríšu ďalej rozširovali. Takým bol Abú Bakr (otec nejmilšej Mohamedovej ženy Aiše - Mohamed mal 10 manželiek, ostatní Arabi mohli mať iba 4), ktorý získal Perziu a Byzantiu, ale za skutočného zakladateľa arabskej ríše sa považuje Omar (634-644), ktorý ovládol Sýriu, Palestinu a Egypt. Omar bol zavraždený, jeho nástupca Osman tiež a začali dynastické spory. Jedna časť muslimov považovala za legitímnych následovníkov Proroka len jeho priamych potomkov - tí podporovali nároky Mohamedovho zaťa (manžela jeho dcéry Fatimy) Alího (šíita Alí - šíiti), druhí trvali na platnosti zvyklostí, ktoré platili po Prorokovej smrti a boli zhrnuté v tzv. sunne (odtiaľ sunniti). Islám sa rozdelil na dva základné prúdy existujúce dodnes a dodnes sa premietajúce v arab. politike. V týchto sporoch zvíťazili Umajjovci - prvá dynastia spojená s expanziou (66l-749). Kalifovia tejto dyn. útočili na Byzanc, Palestinu, Sýriu a podrobili Pyrenejský poloostrov, za krátky čas aj južné Taliansko a Sicíliu. Ich postup zastavil Karol Martell v r. 732 v bitke pri Poitiers. Umajjovci sídlili v Damašku a zmenili teokratický štát v skutočnú monarchiu. Chalífa bol spočiatku volený, neskôr dedičný, rychlá islamizácia. Druhá dyn.- Abbásovci (75O-l258), štát rozdelili do provincií (v ich čele stál emír - chalifáty sa začali deliť na emiráty), veľkú moc v rukách mal chalífov zástupca - vezír. Zrovnoprávnili sa nearabi s Arabmi a ríša sa tak zmenila v ríšu muslimskú. Hlavné sídlo - Bagdád. Tu bola v r. 755 založená prvá univ. a v r. 786-8O9 tu vládol Hárún ar-Rašid. Po ňom vládol kalif Mamun - najväčší rozkvet arabskej kultúry. Okrem bagdádskeho kalifátu vznikol aj kalifát cordóbsky a rad nezávislých štátov a v lO. stor. sa arabská ríša začala rozpadať na samostatné a nezávislé emiráty.

Arabská kultúra
: Vzdelanosť nadvädzovala na grécku, indickú, perzskú aj čínsku kultúru. Filozofia vychádzala z Aristotela - Ibn Sína (Avicenna), Ibn Rušd (Averroes), literatúra bola pod silným vplyvom Grékov (prekrásna poézia, arabské písmo rozdelené do dvoch vetví - nápisy na skalách a korán zo 7.-12. stor. = tzv. kúfí, od 7. stor. aj neschí, z ktorého sa vyvinulo moderné arabské písmo). Geografia: Ibn Fadlán, Ibn Idrísí, Ibrahim Ibn Jakúb. Vynikajúca matematika: algebra, ich zásluhou sa v Európe zaviedol systém "arabských" číslic z indickej desiatkovej sústavy, trigonometria, symbol nuly, znalosť kompasu, astronómia - hviezdny katalóg, názvy súhviezdí. Lekárstvo - hygiena, životospráva, prvé okuliare. Rozvoj remesiel: damask, brokát, mušelín, damascénska oceľ. Architektúra: mešita, chrám, palác, minaret - oblúky (oslí chrbát - kýlový oblúk), sochárstvo obmedzené zákazom zobrazovať živé bytosti, preto rozvoj arabesiek (štylizované rastl. motívy). Arabský sloh - zlúčenie ar. prvkov s byzant.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.056 s.
Zavrieť reklamu